Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hmla 7. - Keby to bolo inak...

19.09.2009 (12:15) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1122×

7. Keby to bolo inak...

Rýchlo som sa postavila a chvíľu dívala pred seba.

Do pekla, si Isabella, Bella Swanová... máš 17násť, nie si už malé detsko, tak sa prosím vzchop, dokážeš urobiť i niečo sama? Či vždy ťa musí len Edward zachraňovať, zobuď sa, život nie je krásny, tak aspoň bojuj!*

Vysmievalo sa mi moje podvedomie. Zhlboka som sa nadýchla, ako keby som nabrala novú energiu. Vyzliekla som si bundu, hodila ju na zem. Zvrtla sa a rozbehla do lesa. Moje nohy priam leteli cez trávu a mach. Vôbec som nespomaľovala, skôr pridávala, a ja som nechápala ako to môže byť možné. Nechcela som zomrieť.... ešte nie... a určite som nechcela ísť preč od Edwarda.

Predo mnou sa rozprestrela lúka a na nej malá chatrč. Vletela som dnu, pozamykala dvere, ktoré by aj tak ľahko otvoril. Prišla som do miestnosti, ktorá mala byť asi kuchyňa. Siahla som do šuflíku a nahmatal nôž. Pritisla som si ho čo najbližšie ku telu a očakávala čo sa bude diať. Vonku som začula vrčanie. Schovala som sa do kuchynskej skrinky a nôž namierila pred seba.

Čakala som, počula som zreteľne čuchanie a dopadanie jeho obrovských a dravých láb na zem. Myslela som na Edwarda, na svoj život, čo sa mi do teraz podarilo. A viete na čo som prišla? Na nič... môj život bol o ničom, ale ak prežijem, zmením ho... už nebudem tá tichá Bella, ktorú každý mal rád, budem rozhodná a silná ako som práve teraz, i keď mi slzy stekajú po tvári, cítim, že som silná a že chcem žiť.

Zase som započula nepatrné zavrčanie. Úplne som stíchla a cítila ako jedna malá slza ešte steká po tvári. V tom sa roztvorili dvierka na skrinke a stál tam predo mnou vlk, obrovitánsky vlk... Rýchlo bez uváženia som sa po ňom zahnala a zapichla do neho nôž. Držala som tam ten nôž a stále viac a hlbšie ho zarývala. Bolo počuť len zaskučanie. Keď som si uvedomila, že sa nič nedeje... pozrela som sa.

Predo  mnou, napichnutý na tom noži bol Jacob, celý nahý a krvavý. Rýchlo som ho od seba striasla a zdesene sa od neho plazila. Ja.. ja som ho....... To nie... Pritisla som si dlane ku očiam a potom rýchlo jednu ku ústam, z ktorých mi chcel vyjsť šialený rev. Zahryzla som si do dlane a ďalej sa dívala na Jacka. Ležal na zemi, na chrbáte, hlava otočená ku mne, oči zavreté. Jeho hruď sa nenadvihovala...

Ja som ho skutočne... V tom sa hlava vystrela, oči sa natočili ku mne, boli celé čierne a ako by v nich horel oheň pomsty. Rýchlo som sa zodvihla. Jack sa ku mne plazil a pri tom sa pomaly premieňal. Rýchlo som sa otočila, chcela som vyjsť, ale ja hlúpa som zamkla dvere a kľúč neviem kam som dala. Ale ako sa sem teda dostal Jacob?

Otočila som sa smerom ku schodisku. Jacob ma lapol za nohu, zaúpela som bolesťou, skopla ho do tváre a rýchlo sa plazila po schodoch. Došla som hore do jednej izby. Počula som vrčanie zdola a ako sa Jack pokúšal plaziť po schodoch. Bolo tam otvorené okno dokorán. Rýchlo som ku nemu priskočila, pozrela sa na Jacka, ktorý práve doplazieval posledný schod. Spomenula som si na krásne chvíle s ním... ale aj na tie strašné... Bolelo to, opustiť ho, opustiť istú časť života, ktorú som s ním strávila.

Ale ako som si povedala, musím sa zmeniť, a do môjho nového života žiadny Jacob Black nebude patriť. Pousmiala som sa na neho a vyskočila z okna von. Bolo to možno 5 metrov, keď som dopadla pravá noha sa zlomila a so strašným revom som sa posadila. Noha mala neprirodzený tvar v kolene. Chytila som si ju a zúrivo zhlboka dýchala. Zatla som zuby a skúsila sa postaviť. Bezúspešne. Skúsila som druhý krát, to už bolo lepšie. Na zemi bola palica. Vzala som ju do rúk a rýchlo sa pokúšala odtiaľ nejako odplaziť.

Ušla som asi 4 metre a dávala si oddych, v okne som zahliadla Jackovu hlavu, stále sa menila, z človeka na vlka a z vlka na človeka. Bolo to ... niečo nepopísateľné... Podoprel sa o okno a hlavu úplne vystrčil von, mne až vtedy došlo čo chce urobiť.

„ Nie Jack, Pre Boha, nerob to! Prosím!“

Skučala som a pomaly cúvala. Jack iba zavrčal.

„ Jack prosím!“

Jack sa ešte väčšmi nahol.

„ Nie!“

Jack prepadol na zem. Asi si ani pri tom návale zloby neuvedomil, že nôž mal stále zapichnutý v tele a teraz naň dopadol. Ležal na zemi a nôž mu trčal z chrbtu. Rýchlo som sa otočila . Začala som nekontrovateľne vzlykať, chrapčať, híkať, kašlať... čokoľvek, len nie niečo, čo by sa podobalo človeku. A takto som sa plazila ďalej do lesa. Zrazu som videla niečo pred sebou sa mihnúť. To niečo sa predo mnou objavilo.

„ Edward“

Zašeptala som a spadla celou váhou na môjho anjela.

„ Bells, Bellinka... čo sa stalo?“

Nedokázala som mu odpovedať, len som mu revala v náruči. Vyhupol si ma, vykríkla som bolesťou, ktorá mi vstúpila do nohy. Edward sa na mňa zdesene pozrel.

„ Bell, čo sa deje?“

„ Noha“

Zahíkala som. Rýchlo ma prechytil na stehnách a rozbehol sa so mnou. Noha ma bolela, šťípala.... všetko možné, len to nebolo podobné normálu. Opatrne ma položil na nejakú posteľ. Videla som Carlisla, ako začala okolo mňa upírskou rýchlosťou lietať. Pozerala som sa celú dobu na Eda.

„ Belli, čo sa stalo?“

Zašeptal zlomene.

„ Jack je mŕtvy“

Zamumlala som neprítomne.

„ ako... to?“

Spytoval sa prekvapene Edward.

„ Zabila som ho“

Zase som neprítomne hovorila, a ako keby som sa pozerala cez Edwarda. Niečo sa ma ďalej pýtal, ale ja som ho už nevnímala. Stále som sa dívala. Videla som Jacka a mňa, ako sme sa zoznámili. Bola to romantika ako hrom! Šla som autom na lúku. Rada som tam chodila, a práve som sa pohádala s Charliem, takže aj pre to. Na pol ceste, práve keď som bola pri La Push, sa mi auto pokazilo. Hlavou som začala búchať o volant. Asi po hodine sedenia som vyšla z auta. Ľahla som si na jeho kapotu a oddychovala.

Nemala som zo sebou mobil, vlastne okrem oblečenia, auta a seba nič.

„ Nechceš pomôcť?“

Trhla som sebou a spadla na zem s kapoty. Predo mnou kľačal krásny chlapec. Hnedovlasý vysoký, svalnatý, s hollywoodskym úsmevom.

„ Si v poriadku?“

Spytoval sa ma a zdvíhal ma na nohy.

„ Jasné... to nič, len som sa zľakla“

Odvetila som mu a zadívala sa do tých hlbokých očí môjho vtedajšieho záchrancu. Pomohol mi s autom, už vtedy som vedela, že toto neostane  iba u kamarátstva. Bol pre mňa skutočný... skutočný.... neodolateľný a milý... nebol ako ostatný chalani. Milovala som ho... naša prvá pusa, prvé chytenie sa za ruky, pozeranie si do očí, každý jeho dotyk, som si doteraz pamätala... na také veci človek nezabúda... a ja už vôbec nie.

Bol pre mňa všetkým... a jeden hlúpy otisk... dokázal všetko, ale skutočne všetko zmeniť... znenávidela som ho... dokázala som ho zabiť.... nechať ho zomrieť.... A ja žijem? To je nespravodlivé... ale ja za to nemôžem! Ja i tak chcem žiť! Chcem to, ako nik iný a aj budem... na Jacka si nechám pár pekných spomienok... na všetko zlé zabudnem a budem sa venovať môjmu Edwardovi. Niečo ma bodlo do ruky. Pozrela som sa na Edwarda, usmiala sa na neho, on pobozkal moju ruku, ktorú mal vo svojich a prepadla som sa do temnoty...

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hmla 7. - Keby to bolo inak...: