Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hmla - 2 Nečakané udalosti

21.03.2009 (14:49) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1407×

Nečakané udalosti

„ Dokázala by som byť niekedy aj šťastná s niekým iným ako je Jacob? Existuje niekto kto by moju hlavu poplietol viac? Kto by bol lepší ako Jacob? Dokázala by som niekoho ešte väčšmi milovať? A dokázala by som vlastne Jacobovi ublížiť?“ spytovala som si v ten večer svedomie, a pri tom rozmýšľala nad tým aká som hlúpa, „ nie určite nie, Jacob je jediný a vždy to tak bude“ pousmievala som sa nad tou myšlienkou, „ áno Jacob je ten pravý“, mierne som sa začala červenať, a premýšľala som nad tým keby dokáže počuť moje myšlienky aký by to bol trapas, ale aspoň by konečne pochopil ako som do neho bezvýhradne zamilovaná“, ukončila som monológ a vrátila sa do ríše snov, ktorá ma už z prívetivými rukami čakala. Sen ale bohužiaľ nebol až tak prívetivý, videla som Jacoba , držal sa za ruku s nejakou pehavou ryšavkou, a zdali sa byť veľmi šťastní, ihneď som pochopila že to iste nie som ja , a o to, to ešte bolo ťažšie, zobudila som sa z toho príšerného sna. Dnes bola sobota aspoň jeden deň ktorý môžem celý stráviť s Jacobom, mamka šla nakupovať s kamarátkami ako každý víkend do Port Angeles od rána až do večera. Tešila som sa na príchod môjho Jacoba, dúfala som že príde čo najskôr aby som konečne mohla byť už len a len s ním. Minúty ubiehali a ja som bola stále väčšmi netrpezlivá, inokedy tu už dávno bol, no možno že mal včera stráž tak ešte spí, alebo čo ak sa mu niečo stalo?, „musím to zistiť“ rozhodla som sa po hodnej chvíli, odišla som vchodovými dverami, na sebe som mala len krátke tričko hoci vonku bolo asi len 22 stupňov, mne to bolo jedno, bola som odhodlaná ísť do La push a zistiť čo sa stalo, alebo čo sa deje. Nasadla som do môjho krásneho Swiftíka a pomaly naštartovala. V priebehu siedmych minút som už bola u Jacoba v La push, vypla som motor a odchádzala ku domu Jacoba, z tadiaľ som len počula hlasy, veľa hlasov, hádajúcich sa hlasov, nenápadne som prešla ku oknu, skrčila sa pod ním a začala pobavene počúvať, ešte nikdy som ich nepočula sa takto hádať, bolo to celkom komické, len pokiaľ som nezačala počúvať vlastne o čom sa bavia.

„Ty jej to musíš povedať? Si myslíš že to pôjde takto do nekonečna, nemôžeš jej takto ubližovať“ hovoril prvý hlas

„ Ja viem, ale , ale ako jej to vysvetlím, keď ona ma tak moc miluje, a i ja som miloval ju, a toto všetko je úplne absurdné, ja tomu nechápem, toto nie je fér!“ Kričal druhý hlas

„ A teraz čo spravíš? Vôbec jej to nepovieš? Do kedy jej to chceš tajiť? Už sú to 4 dni, a vlastne si s ňou ani moc nebol, takže je to ľahšie, ale čo si myslíš? Že ona ťa sem nikdy nepríde hľadať? To jej nemôžeš urobiť, veď to je naša Bella ty jej nemôžeš ublížiť“

Zatajila som dych a až vtedy si konečne uvedomila o čom je reč, o mne, o mne a Jacobovi, a ešte o niekom, niekom koho asi väčšmi ľúbi už 4 dni, a teraz čo mám spraviť? Vtrhnúť tam a povedať mu ako ho strašne nenávidím, hoci to absolútne nie je pravda alebo rýchlo utiecť do auta, odísť domov a konečne vypustiť zo seba všetok žiaľ? Jedna hlúpejšia reakcia ako druhá. „čo spravím čo len spravím?“ spytovala som si svedomie už aspoň po stotisíci raz.

„ Ja jej to nemôžem povedať aspoň teraz nie“ Jacob dopovedal, a ja som reflexne vletela do ich domu priamo do kuchyne.

„ a kedy si mi to chcel povedať? Tak kedy? Keď už budeš mať decko z druhou a pôjdeš s ňou na medové týždne? Či kedy Jacob Black? Kedy?“ kričala som na neho cez celú kuchyňu a so slzami v očiach som sa na neho dívala ako tam len tak nehybne stál a vydesený na mňa čumel. Po chvíli sa mu konečne huba otvorila.

„ Bella , čo všetko si počula?“

„ Dosť na to aby som ťa znenávidela“, odfrkla som rozhorčene, jemu sa na tvári ukázal ten najbolestivejší pohľad aký som kedy videla, v tej chvíli som začala mierne ľutovať mojej bolestnej odpovede.

„ Bella ono, ono..“ pokoktával

„ čo Bella? Žiadne Bella, pre teba už len Isabella, je aspoň tá nová krajšia ako ja?“

Jacob len na mňa z diaľky nechápajúco a ešte stále bolestivo hľadel, ja som sa už na neho ani nepozrela, čumela som na podlahu pod sebou, a pomaly odsekávala posednú vetu.

„ Jacob Black, už ťa nikdy, nikdy nechcem vidieť, neukazuj sa mi na oči a odíď s môjho stroskotaného života navždy“ rozhorčene som vravela pomedzi zuby tieto slová, pomalšie ako by som chcela, a slzy si nachádzali ďalšie a ďalšie cestičky von. Otočila som sa a odchádzala.

„ Bella, Bella, nie, veď ono to tak nie je ja , ja ...ťa milujem“ posledné dve slová povedal šeptom, a to ma ešte viac presvedčilo v tom že to nie je pravda, počula som už len tichý Jacobov nárek a ja som len pohodila rukou na rozlúčku a vyšla dverami, prešla ani neviem ako ku autu, musela som si dávať pozor aby som sa nezosypala ešte tam pred ním, nastúpila do auta a naštartovala. Pred očami sa mi mihal každý deň a každá chvíľa prežitá s Jacobom. Riadila som ako šialenec išla som najmenej stovkou a pri tom som cez moje oči plné sĺz videla len nejaké šmuhy ktoré pripomínali čiary na ceste. Na koniec som už nedokázala čumieť ani na tie sprosté čiary na ceste, „ ako mi to mohol urobiť? Ako?“ opakovala som si pre seba, a tým sa ešte väčšmi trýznila. Cesta sa vzdialila s môjho výhľadu, a ja už som len videla ten stále viac približujúci sa strom predo mnou, nedokázala som ani zabrzdiť, bola počuť už len tvrdá rana auta o strom a ranu  mojej hlavy o volant. Ďalej si už len matne pamätám, nejaký zvuk, niekto kto na mňa kričal „Bella“, niečo ešte dodal ale to už som prepočula, potom chladné ruky na mojich pleciach, dych studený a krásne voňajúci, stále niečo na mňa hovoriac, potom zase tie studené ruky na chrbte a na nohách, potom už len tma a nič viac. Zobudila som sa z ukrutnou bolesťou celého tela ale najviac hlavy, všetko sa predo mnou točilo a pri každom zvuku sa moja bolesť hlavy zvyšovala. Chvíľu som ešte nehybne ležala, potom sa pomaly posadila .Ešte stále sa mi krútila hlava a všetko bolo rozmazané ale pomaly sa to začínalo vyjasňovať, poznávala som rysy skriniek a celej izby, taktiež postele na ktorej som ležala, bolo to tam neskutočne krásne, moje osobné nebo, keby tu bol ešte jeden človek so mnou. Pri spomienke na toho zradca, čo mi zlomil srdce, som začala potichu vzlykať, no moc po tichu to nebolo ale pokúšala som sa, zase som nič nevidela a hlava ma prestrašne rozbolela. Okolo mňa sa rozprestreli studené ruky a začali ma objímať, po tichu mi šeptal do ucha: „ Kľud, už je všetko v poriadku, pššš“ ten hlas bol prekrásny, upokojoval ma, cítila som sa tak v bezpečí asi ako ešte nikdy, prestala som nariekať a zase sa nechtiac ponorila do ríše snov. No takúto ríšu som si nechcela predstavovať, bol tam on, zase, to vážne nikdy na neho nezabudnem? Pozeral sa na mňa a kýval ku mne, akože mám ku nemu prísť, odtrhla som nohy od zeme a v tom popri mne prebehla tá ryšavka z minulého sna, vlepila mu dlhokánsku pusu a uštipačne sa na mňa zacerila, očami som zúrivo prebodávala každý kúsok jej tela, „ tak si ho zožer“ naštvane som vykríkla a zrútila sa na zem a začala vzlykať. Ako by to nejako pomohlo, nadávky, vyhrážanie sa, či dívanie sa na nich, naopak ešte väčšmi som trpela. Spoza tej ryšavej postavy sa na mňa zazubil Jacob, bol to ten úsmev ten najbolestivejší akým ma kedy kto obdaroval, neovládla som sa a vykríkla „NIE“, aj tak to nepomohlo, odchádzali ruka v ruke preč. Okolo mňa sa zase obmotali tie studené ruky a zase ma ukľudnili, ešte stále mierne vzlykajúc som sa zobúdzala, nepoznávala som tie ruky, ale cítila som na tvári ten zvláštne krásny dych. Otvorila som oči plné očakávania čo sa asi deje, pár centimetrov odo mňa hľadeli láskyplne dve medovo hnedé oči, ustarané oči, tak krásne oči, že len pri pohľade na ne som omdlievala, a to som nestihla zaregistrovať tú celú tvár, bola to anjelská tvár, super som v nebi a mŕtva, tak aspoň že v nebi. „ Som v nebi?“ chrapľavo zo mňa po dlhej odmlke vyšlo. Ten anjel sa na mňa najprv váhavo zapozeral a po tom sa potichu rozosmial, nebol to ten hurónsky smiech aký som niekedy predvádzala, a ani smiech Jacoba, tento bol na to až príliš nádherný. Ten človek zase na mňa vzhliadol a ja som v ňom začala spoznávať „ Edward Cullen“ vyhŕkla som zo seba zo zatajeným dychom.

„Áno tak sa volám“ díval sa na mňa tak usarostene.

„ Čo, čo tu robím? A prečo sa ma takto držíš?“ Na prvú otázku sa už chystal odpovedať, no tá druha ho mierne zarmútila.

„ ty si asi moc toho nepamätáš, že?“ jemne sa na mňa pousmial a ja som bola rada že ležím, hoci v jeho objatí a mierne trasúc sa a červenajúc.

„ Bella mala si nehodu, napálila si to priamo do stromu, išiel som práve okolo a uvidel som ťa, zavolal som otcovi že mu veziem ťažký prípad, odviezli sme ťa do nemocnice, tvoja noha je mierne v stehne nadlomená musela do sadry, no hlava si to odniesla najviac, 8 stehov máš na čele, nechcel som ťa nechávať v nemocnici a otec súhlasil že tu doma sa o teba lepšie postará“ dívala som sa na moju nohu v sadre a trela si hlavu.

„ a prečo tu ležíš so mnou?“ mierne udivene som sa ho spýtala.

„ prepáč, ja už idem preč, len mala si zlé sny, a pár krát si vykrikovala zo sna a niekedy sa budila z bdelého spánku, nechcel som aby si tu bola sama, a keď som ťa ukľudnil zaspala si, prepáč“ ospravedlňoval sa mi a ja som na neho nechápavo hľadela, on mi zachráni život, celú dobu tu to so mnou trpí a ešte sa za to ospravedlňuje.

„ ja nechcem aby si išiel preč, a nemáš sa za čo ospravedlňovať, vlastne ja ti ďakujem za svoj život“ pritiahol si ma bližšie na svoju hruď a mierne sa pousmial nad tými slovami, asi mu robili radosť. Bohužiaľ po chvíľke som zas a opäť zaspala. Zobudila som sa až ráno, keď slnečné lúče pohladkali moju tvár, cítila som to teplo, keďže celú noc som prespala na Edwardovej extra studenej hrudi „ Dobré ráno“ zašepkal Edward mierne si ma odtiahnúc od sebe a pozeral sa mi do tváre, dúfal že včera keď mi vysvetľoval celú nehodu a všetko okolo toho som bola pri zmysloch a do teraz si to všetko pamätám. Ja som sa len na neho pousmiala a pritiahla sa naspäť na jeho hruď, prisahala by som že keď som sa pritiahla zapriadol ako mačiatko, úplne spokojný mojou reakciou. Ešte chvíľu som si užívala tento zážitok, ležať na Edwardovej kamennej hrudi, ale i cez to tá hruď bola to čo ma úplne obšťastňovalo, cítila som sa ako malé dieťa pre ktorého je svet malina, pokúsila som sa posadiť Edwardove ruky mi hneď v tej chvíli pomáhali, ja som len zašeptala tiché „ ďakujem“ a mierne zčervenala, Edward sa zase na mňa tak prekrásne pousmial ako včera večer a pre mňa bol hneď svet krajší.

„ taká menšia podotázka čo ste povedali mojej mamke?“ Edward sa začal prekrásne smiať a potom sa na mňa pozrel či som to myslela vážne, nechápavo som na neho hľadela, pochopil, áno myslela som to vážne, „ ty si včera skoro umrela, ale teba zaujíma čo sme povedali tvojej mamke“ a zase sa zachichotal, ale pokračoval „ no povedali sme jej o nehode, dosť sa o teba bojí, a taktiež že budeš ešte pekne dlho spať, a že si ťa Carlisle , teda môj otec, doviezol domov aby ťa mohol lepšie sledovať, a že keď sa zobudíš dáme jej hneď vedieť aby ťa prišla pozrieť“ vstrebávala som celkom pri vedomí všetky jeho slová a ten jeho sladký hlas.

„ Počkať, iba pozrieť? Nie vziať ma domov?“ dohadovala som sa s ním.

„ Bella, buď rozumná, to buchnutie bolo primoc silné, čo keby si mala doma nejaké ťažkosti a ja by som nebol na blízku, nik by nebol na blízku, to , to by som si neodpustil“ zahľadel sa dolu na perinu, a ja som zčervenala tou jeho až pre- starosťou o mňa. „ Tak dobre ostávam“ hlesla som po ňom s úsmevom, on sa z utrápenia nad pomyslením že sa mi niečo stane, taktiež preniesol do úsmevu. Len sme sa tam na seba mlčky hodnú chvíľu pousmievavali, a v tom sa ozval môj žalúdok. „Jej, prepáč“ pozrela som sa na neho ale on sa pokúšal o to aby sa nerozrehotal na celé ústa, zase som zčervenala, „ o chvíľu som späť“ , ja som nestačila ani oponovať a on už bol preč, o pár minút plynulým krokom vošiel do izby a na ruke niesol tácku s lievancami a kakaom, zasmiala som sa nad tým kakaom, bola som totižto asi posledný 17 – násť ročný človek ktorý ešte stále rád ráno pijával kakao. On sa na mňa skúmavo pozrel že čo je tu tak smiešne, ale potom zase prešiel do toho dych vyrážajúceho úsmevu, zacerila som sa na neho a oprela si tácku na kolená a začala pomaly ale nedočkavo hltať, „ ehm..je to výborné“ pochvaľovala som si s plnými ústami. Edward sa len na mňa pousmieval „ som rád že ti chutí“ a tento krát pridal rad bielych zubov ku svojmu úsmevu, bolo to ťažké pred ním jesť a nerozplývať sa nad jeho krásou. Po chvíli som konečne dohltala všetko jedlo a chcela sa postaviť ísť do kúpeľne , veď som isto musela vyzerať príšerne, Edward ma rýchlo zachytil a nechcel pustiť, „ Ja musím ísť do kúpeľne“ odpovedala som mu mierne v rozpakoch, „ Aha , tak počkaj“ jemne ma podoprel pod zhybom kolien a na chrbte a už ma niesol vo vzduchu, napriamila som sa a chytila sa ho okolo krku, pravdaže sa mu to ľúbilo, zase sa na mňa pousmial a ja na neho. Keď som asi po pol hodine vyšla z kúpeľne čakal tam na mňa aby si ma zase vzal do náručia a prešiel cez chodbu do izby, jemne položil na posteľ a prisadol na bok postele. Mierne som mu rukou naznačila že mi chýba jeho prítomnosť, podišiel ku mne bližšie, natiahol sa na posteľ a teraz on mne naznačil rukou že mu moja prítomnosť chýba, neohrabane som sa preplazila ku nemu na hruď a jemne mu položila ruku naň, on v prekvapení pre mňa vzal moju ruku do svojej a hladil mi ju, ja som v nemom úžase stuhla,

„ vadí to moc?“ spýtal sa ma a svoju ruku oddialil, „nie, len som to nečakala“ natiahla som sa po jeho ruku a vzala ju do svojej.

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Hmla - 2 Nečakané udalosti: