Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Guvernantka - 16. kapitola

25.05.2012 (20:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 64× • zobrazeno 9472×

Bella:

Tak, ja som najskôr jediná žena na planéte, ktorá netuší, čo sa robí na takomto rande. Vytiahla som zo skrine svetrík a navliekla ho na seba. Otočila som sa pred zrkadlom.

„To je zlé,“ šepla som sama pre seba a na dôvažok som zakňučala. Navliekla som na seba ďalší a to bolo hádam ešte horšie.

„Ťuk, ťuk... Môžem dovnútra?“ opýtala sa Alice, ale bolo to na nič, keďže už stála pri mne. Nadvihla som obočie.

„Prepáč, že som bola tak nepríjemná. Bojím sa o Nessie. Edward mi povedal, že idete na rande.“ Alice sa usmiala a ja som naopak trochu zneistela.

„On ti to povedal?“ opýtala som a zas som bola určite celá červená.

„Prečo by mi to nemal povedať? Je to tajné?“ Alice sa na mne očividne bavila.

„Nie je to tajné, ale je to prvé rande, a tak som si myslela, že sa tým veľmi chváliť nebude. To je isté, že to bude prvé a posledné rande. Neviem sa ani obliecť.“ Sklonila som hlavu. Alice sa ku mne nahla a zastrčila mi pramienok vlasov za ucho.

„Pomôžem ti s oblečením, ale za to mi musíš niečo sľúbiť.“ Urobila dramatickú pauzu a čakala, kým prikývnem. Kývla som hlavou a založila si ruky na hrudi. „Dáš mu šancu a budeš na neho dobrá,“ dodala a ja som vyvalila oči.

„Mám byť na neho dobrá? Ako to myslíš?“

„Edward veľmi nerandí. Máte veľa spoločného, ale ty vieš byť niekedy dosť...“ Pripadalo mi to tak, že sa nevie presne vyjadriť, alebo vie, len ma nechce uraziť.

„Pripadám ti ako stará panna,“ povedala som rázne. Už mi to raz povedala, čiže sa ma to už nedotkne a hlavne, má pravdu. Som stará panna. Alice len nakrčila nos, a potom si povzdychla.

„Idem ti pre niečo na oblečenie. Vlez si do vane, uži si, že nemáš za pätami Renesmee a ja ti tu všetko pripravím.“ Prišlo mi to, ako skvelý nápad, a tak som poslúchla.

Sedela som v obrovskej vani, pokiaľ voda úplne nevychladla. Len v uteráku som sa postavila pred posteľ, kde na mňa čakala kôpka šiat. Upútala ma hráškovo zelená, a tak som ten kus látky vytiahla. Bolo to tielko na špagetové ramienka. Vzala som do ruky druhý kúsok z kôpky. Bolo to kratučké sako do pása. Alice to nemyslí vážne. Vyvaľovala som oči na tie dve veci a bola som naozaj dosť vystrašená z toho, čo pre mňa pripravila na spodnú časť tela. Na chodbe vtedy niečo zarachotilo a ja, v chabej nádeji, že je to hádam Alice, vykukla som za dvere. Urobila som krok na chodbu.

„Alice? Si to ty?“ šepla som do tmavej chodby a nahla sa ešte viac. Vtedy sa tie prekliate dvere zabuchli. Netuším, kde vznikol ten prievan, no najskôr bude na vine otvorené okno v kúpeľni. Chcela som sa hneď vrátiť, no kúsok uteráka zostal zaseknutý medzi dverami a ja som, ako motýľ prišpendlený na nástenku, začala za sebou rukou hmatať kľučku. Také niečo sa môže stať len mne. Stlačila som kľučku a chrbtom som sa zaprela do dverí.

„Do čerta...“ zabedákala som a zas som celou silou vrazila do dverí. Tie sa konečne otvorili, no ja som spadla do svojej izby ako hruška zelená.

„Si v poriadku?“ Celá som stuhla a pohľadom som prechádzala od dosť veľkých nôh, cez svetlé rifle. Vyššie som sa nedostala, lebo ma už Edward ťahal na nohy. Teraz som ďakovala Bohu za to, že sa mi ten uterák nerozviazal.

„Čo to tu vyvádzaš?“ opýtal sa už značne pobavene. Ja som si pevne držala ruky skrížené na hrudi a s pohľadom upreným do podlahy som sa pokúšala spomenúť na to, ako sa používajú rečové orgány.

„Zasekol sa mi uterák do dverí,“ pípla som nakoniec, celá fialová hanbou z tej trápnej situácie.

„Čo si robila v uteráku na chodbe,“ opýtal sa uvoľnene a ja som konečne nabrala odvahu odtrhnúť zrak od podlahy. To som ale radšej nemala robiť. Edward sa už najskôr tiež chystal na naše rande, lebo mal na sebe inú košeľu, úplne rozopnutú. Na chvíľu sa mi pohľad sám zadrhol na jeho bruchu a sucho som prehltla. Nemyslím si, že som si niekedy predstavovala jeho telo takto. Ja som si ho niekedy predstavovala? Bože, áno, predstavovala. Je tak svalnatý, a pritom v šatách to nepôsobí až takto. Ako tomu hovoria? Tehličky? Nie, toto sú tehly ako hrom. Rýchlo som sa mu pozrela do tváre a teraz som mala pocit, že tiež zneistel. Pohľadom skĺzol teraz on po mne a ja som zas cítila to odporné teplo, ktoré stúpa od toho môjho šialene bijúceho srdca, cez krk, do líc a dokonca som cítila, ako mi horia uši. On sa na mňa díval ďalej. Mal by predsa slušne a cudne uhnúť pohľadom a nie sa takto nehanebne dívať.

„Von,“ vyhŕkla som zrazu rázne. Edward v prvotnom šoku otvoril ústa, no potom okamžite vyštartoval pred dvere. Tam sa otočil a rýchlymi pohybmi si zapol košeľu.

„Koľko času ešte potrebuješ na prípravu,“ opýtal sa, keď si zapínal posledný gombík.

„Pol hodinku,“ šepla som.

„Počkám ťa dole,“ povedal zamatovo.

„Ehm. Neruším?“ opýtala sa z ničoho nič Alice. Z nenazdajky stála pri nás a dívala sa striedavo na mňa a na Edwarda. Začala sa hlúpo škeriť, a tak som sa na ňu zamračila. Edward sa otočil a zmizol. Jeho sestra sa mi votrela do izby a sadla si na posteľ. Laškovne zodvihla obočie.

„Na chvíľu ťa nechám samú a od teba z izby vychádza Edward v rozopnutej košeli a ty si v uteráku. Vŕŕŕ. Vraj stará panna. Dračica,“ zasmiala sa Alice a ja som zas celá horela. Tentokrát to však nebola len hanba, ale aj zlosť. Čo si to myslí?

„Nie! Ja som sa pribuchla do dverí!“ bránila som sa, no Alice sa len uškŕňala. Nemalo to zmysel, a tak som len ukázala na tú kôpku vecí. „To si neoblečiem,“ povedala som rázne.

„Tak choď v uteráku. Ten ti pristane,“ odvrkla a vzala tie veci.

„Nemôžeš niečo vybrať z mojej skrine?“ skúsila som miernejšie. Alice pokrútila nesúhlasne hlavou a ja som si vzdychla. „Vezmem si to tielko, ale na vrch niečo iné,“ šepla som. Zamyslela sa, potom na chvíľu odbehla a vrátila sa s riflovým sakom. Obliekla som si to tielko a na vrch som si obliekla sako. K tomu rifle a čižmy a bolo to skvelé. Rýchlo mi pretrela ústa leskom a obratne mi naniesla špirálu. Nestihla som ani zamrkať a už som mala riasy XXL - ako z reklamy.

„Môžeš ísť,“ zatrilkovala. Prešla som do kúpeľne, aby som sa pozrela do zrkadla. Bolo to skvelé, až na ten hlboký výstrih.

„Nedá sa s týmto tu niečo urobiť?“ opýtala som sa a rukou ukázala na oblasť svojej hrude.

„Dá. Plastika, ale to do pol hodiny nestihneš,“ povedala celkom vážne a ja som myslela, že explodujem.

„Prestaň s tým. Si príšerná. Myslela som tým, že som príliš odhalená,“ vyprskla som.

„Ja viem. Veď len žartujem. Nebuď taká vzťahovačná, lebo sa nevydáš.“ Začala sa rehotať a ja som bola zo všetkého trochu mimo. Nikdy som sa na rande nechystala a nikdy som na žiadnom nebola. Nie, aby mi poradila, ale smeje sa zo mňa.

„Alice, si na mňa zlá,“ povedala som trpko a sama sebe som na chvíľu pripomínala moju zverenkyňu Nessie. Alice sa usmiala.

„Si krásna. Ten výstrih je skvelý a ty naozaj nepotrebuješ žiadnu plastiku. Uvoľni sa a užite si to. Ak by si na teba Edward dovoľoval, stačí, keď to potom povieš Emmettovi alebo Jasperovi a tí si ho podajú. Mne to radšej nehovor, lebo ja by som ho zabila,“ povedala s úškrnom.

„Čo by si mal akože dovoľovať?“ opýtala som sa nechápavo a Alice si nešťastne povzdychla.

„Kašli na to. Bude to skvelý večer. Mne môžeš veriť. Som veštica,“ povedala vážne a mne to strašne pripomenulo naše prvé stretnutie na letisku. Kto by si bol vtedy čo i len pomyslel, že mi táto bláznivá rodina prirastie tak k srdcu. Ona sa síce niekedy správa zvláštne, ale mám ju rada. Rose nie je až taká dokonalá, ako sa mi javila na začiatku. Je pekne trhlá, ako aj Alice. Jasper a Emmett, tí dvaja sú ako neriadené strely s krátkym doletom. Esme a Carlisle, tak tí určite nepochádzajú z tejto planéty a Edward... Ach, Edward... Ten je proste...

„Môj brat ťa už najskôr čaká,“ šepla mi Alice do ucha a ja som sa strhla.

„Idem...“ Schmatla som kabelku a vybrala z nej nejaké peniaze a svoje doklady. Chcela som si to strčiť do vrecka, no Alice ma v polovici pohybu zastavila. Znova na sekundu odbehla a priniesla riflovú kabelku s kovbojskými strapcami. Otvorila predné vrecko, kde som si strčila doklady.

„Je v nej všetko, čo potrebuješ.“ Skrížila prsty na rukách, akože mi drží prsty a uškrnula sa.

Zbehla som zo schodov. Edward už stál na chodbe.

„Ten uterák ti síce pristal náramne, ale aj v tomto si krásna,“ povedal zamatovo a zvesil z vešiaka čierny kabát. Už som sa do neho chcela navliecť, keď doletela Alice a bez slova mi začala navliekať koženú zateplenú bundu. Edward sa na ňu prísne pozrel a ona ustúpila. Hodil ten svoj pohľad, ruky preč, a naozaj to na Alice zabralo. Previnilo sa usmiala a nebolo jej. Pomohol mi teda do tej bundy.

„Alice mi pomohla s oblečením. Nemám najlepší vkus, ako si si mohol všimnúť,“ pípla som zahanbene.

„Nevšimol som si, žeby si mala zlý vkus,“ povedal pohotovo a ja som v tej chvíli nevedela, či je chudák slepý, alebo ma len nechcel uraziť tým, že mi to pritvrdí.

Prešli sme do garáže a ja som sa automaticky postavila k veľkému Jeepu. Edward sa ale zastavil pri športovom Mercedese.

„Čo tak toto?“ Zodvihol obočie a podržal mi dvere. Prešla som teda k nízkemu autíčku a sadla si. Mala som pocit, že v tom aute ležím. Edward vhupol na miesto vedľa mňa a nadšene, ako malý chlapec, naštartoval a bolo vidieť, ako sa v tom zvuku vyžíva. Ja som jeho nadšenie nezdieľala.

„Vieš riadiť auto?“ opýtal sa.

„Nie.“

„Chcela by si vedieť?“

„Nie.“ Edward sa rozosmial.

„Naozaj by si si to nechcela vyskúšať?“ opýtal sa s úsmevom.

„Nie.“ Nič som na tom nevidela. Čo je na tom, šoférovať auto. Ak niekam budem chcieť ísť, zavolám si taxík. Edward pokrútil hlavou a vyrazil.

„Čo ak by si bola nútená šoférovať a nebudeš to vedieť?“ opýtal sa zrazu.

„Niekto ma odvezie,“ odpovedala som rýchlo.

„Nikto nebude doma!“ Pozrel sa na mňa.

„Zavolám si taxík.“ Kývla som hlavou, aby som dodala ráznosť tomu, čo som povedala.

„Nemáš telefón,“ povedal rýchlo.

„Takže nemám telefón, ale auto áno?“ Zodvihla som obočie.

„Mohlo by sa niečo stať a ty by si potrebovala šoférovať a nevieš to.“ Usmial sa a žmurkol na mňa.

„Strčím kľúč do zámky...“

„Zapaľovania,“ opravil ma.

„Tak do zapaľovania a otáčam volantom.“ Víťazne som sa uškrnula.

„A čo rýchlosti?“ opýtal sa pobavene.

„Ja nechcem ísť rýchlo,“ povedala som nechápavo. Edward sa na mňa zadíval, a potom sa začal smiať.

„Myslel som zaradenie rýchlostí. Jednotka, dvojka, trojka...“ Siahol na páku a vtedy mi došlo, čo myslel. Tak to som ani netušila. Mykla som ramenami. On zostal ticho. Došlo mi, že tá jeho snaha musí mať nejaký význam. Pozrela som sa cez okno, a potom späť na neho.

„Dobre. Nauč ma to,“ povedala som ticho. Edward sa nadšene usmial a celý sa rozžiaril.

„Presne to som chcel počuť.“ Bol tak smiešne detinský.

„Ja viem,“ pípla som.

„Odkiaľ by si mohla?“ Zazubil sa.

„Čítam ti myšlienky,“ šepla som a jemu úsmev zvláštne na tvári primrzol.

Odviezol nás za mesto, ale na opačný koniec, než sme bývali. Vyzeralo to, ako staré letisko a bol odtiaľ nádherný výhľad na mesto. Vyskočil spoza volantu a ja som v tom obmedzenom priestore preliezla na jeho miesto. Sedadlo pohotovo posunul bližšie, no aj tak som na volant takmer nedostala. Potom mi siahol medzi kolená, na čo sa moje srdce na sekundu zastavilo a nastavil výšku volantu. Pozrel sa mi do tváre, a potom zavrel dvere a obehol auto. Nastúpil.

„Zapni sa,“ šepol. Jednu ruku položil na operadlo môjho sedadla a nahol sa tesne ku mne. „Zošliapni ten pedál napravo,“ šepol. Urobila som to. „To je plyn. Teraz ten v strede. To je brzda a ten krajný je spojka.“ Všetko mi podrobne vysvetľoval a ja som prikyvovala. Prešli sme si to bez zapnutého motora, a to mi celkom šlo.

„Teraz naštartuj!“ Otočila som kľúčom a auto prudko skočilo dopredu. Zľakla som sa, a tak som spravila to samozrejmé a najlogickejšie. Zavrela som oči a pritisla si ruky na tvár. Nastalo hrobové ticho, a tak som sa pozrela bokom na spolujazdca. Edward mal ruku cez ústa a dusil smiech. Vyčítavo som sa na neho pozrela a bolo vidno, že má čo robiť, aby sa nerehotal.

„Pokojne sa zasmej. Ničím ti drahé auto. Fakt vtipné!“ prskla som.

„Prepáč. Ja len, že auto podskočí, ty pustíš volant a zakryješ si oči. Bella, si trieda,“ zasmial sa a zaradil na páke neutrál.

„Znova naštartuj!“ prikázal a ja som otočila kľúčom. „Zošliapni spojku a zaraď jednotku,“ povedal pokojne a ja som to urobila. „Púšťaj spojku a pridávaj pl...“ Pustila som spojku auto zas skočilo dopredu hádam aj meter. Čakala som, ako to okomentuje. Len sa na mňa pozrel, pretočil kľúčom v zapaľovaní a kontrolky zhasli. „Znova,“ šepol. Hodinu sme sa prískokmi vozili po parkovisku. Už sa úplne zotmelo. Nie, žeby ma to nejako neskutočne bavilo, ale keď sa mi podarilo prejsť pár metrov a preradiť do dvojky, mala som radosť. Ten chlap mal nervy zo železa. Vôbec som ho nevytáčala. Mala som práve pocit, že ho to dosť baví.

„Vozím ťa už celú hodinu. Začínam byť hladná,“ povedala som vážne a Edward sa zas rozrehotal. Vystúpil a tak sme si zas vymenili miesta.

„Nabudúce pokračujeme,“ povedal rozhodne a už sme si to mierili do mesta.

Zastavil takmer v centre. Vystúpili sme a šli pomaly bočnou uličkou na hlavnú. Okolo prešli milenci a držali sa za ruky. Dievča tomu svojmu milému hľadelo do očí a ja som sa nejako podvedome obzrela. To isté spravil aj Edward, a potom sa pozrel na mňa. Doteraz som sa cítila uvoľnene, necítila som žiaden nátlak rande, no teraz to na mňa doľahlo. Edward krok pristúpil a jemne sa končekmi prstov dotkol mojej ruky. Je to strašné, keď netušíte, čo máte urobiť. Čaká, že ho chytím za ruku, alebo sa ma len chce dotknúť? To nie je fér. Prečo na to neexistuje nejaký univerzálny manuál randenia? Postavil sa predo mňa a jemne chytil končeky mojich prstov do svojich. Bol neskutočne studený a prehovorili moje inštinkty. Zovrela som mu ruku do dlane a rovno chytila aj tú druhú.

„Si ľadový,“ šepla som a stlačila jeho obrovské ruky vo svojich. Pritiahla som si ich k tvári a on sa bez najmenšieho odporu poddal tomu, čo som robila. Dýchla som na ne teplý vzduch, a potom znova. Edward sa napäl ako struna a ruky mi prudko vytrhol. Nahol sa ku mne, zovrel ma okolo pásu a bola som stratená. Tie ústa raz budú moja smrť. Pritlačil sa mi na pery. Jeho objatie ešte zosilnelo. Trhane sa nadýchol, a potom sa moje pery oslobodili. Tvár však neodtiahol. Nosom sa dotýkal môjho a ja som bola celá nesvoja. Zas tá lavína pocitov. Všetko sa to vo mne miešalo. Strach s istotou, pokoj s nepokojom, radosť so smútkom a všetko bolo tak strašne protichodné.

„Poďme, inak sa dnes k tomu jedlu nedostaneme,“ šepol a chytil moju ruku. Obopol ju chladnými prstami a strčil ju do vrecka na svojej hrubej bunde. Vykročil a ja som sa snažila udržať s ním krok. Snažil sa ísť pomalšie, než bola jeho bežná chôdza, no aj tak som pol kroka zaostávala. Prišli sme pred reštauráciu. Edward vošiel dnu a ja hneď za ním. Pomohol mi s bundou a čašník nás odviedol k stolu. Usadili sme sa oproti sebe. Vzala som si do rúk jedálny lístok. Edward ma ticho sledoval.

„Čo si dáš ty?“ opýtala som sa naoko uvoľnene.

„To, čo ty,“ šepol. Zaškerila som sa.

„Cestoviny s kuracím mäsom,“ povedala som čašníkovi a Edward prikývol.

„Poprosím ešte fľašu červeného. Najlepšie, čo máte,“ dodal a prisunul sa bližšie k stolu.

„Ty predsa šoféruješ,“ povedala som nesmelo.

„Tá fľaša je pre teba,“ povedal, akoby nič a rozhliadol sa po reštaurácii.

„Celá fľaša? Chceš ma opiť?“ opýtala som sa. Edward ma schladil studeným výrazom, a tak som stíchla.

Kým doniesli cestoviny, rozprávali sme sa o hlúpostiach. Hovoril o Ingrit, že sa na mňa stále pýta a vyzvedá. Vraj som ten večer naozaj na všetkých zapôsobila.

Čašník priniesol cestoviny a Edward sa razom presunul hneď vedľa mňa. Nalial mi víno a behom sekundy mi vysypal všetko o tejto odrode, ročníku a dokonca aj spôsobe zrenia a podobné veci. Bola som hlavne fascinovaná tým, koľko toho vie.

„Odpi si. Tá sladkastá chuť znamená, že bola dlhá a teplá jeseň?“ šepol vo chvíli, keď mu zazvonil mobil. Pozrel na display a ospravedlňujúco sa usmial. „Carlisle, to musím,“ šepol a pritlačil telefón k uchu. Ja som zatiaľ hľadala v tom víne tú sladkosť, o ktorej hovoril. Cítila som na jazyku pozostatok niečoho sladkého, tak to bolo najskôr to, o čom tak básnil. Nepočúvala som, o čom hovorí, len zložil telefón a ďalej sa venoval výkladu. Nalial mi ďalší pohár. Ja som zatiaľ z chuti jedla cestoviny, no on sa svojich ani nedotkol.

„To víno zreje v drevených sudoch. Tiež to cítiť na chuti. Ak si ho prevalíš v ústach, tak to ucíti...“ Zas zazvonil mobil. Edward ho s jemným zavrčaním zodvihol, no jeho tón sa hneď zmenil.

„Áno, zlatko. Ako sa ti to páčilo?“ opýtal sa a potom chvíľu mlčal. „Prídem až neskoro večer,“ šepol jej a ja som zatiaľ pátrala po tej chuti dreva. Zložil mobil od ucha.

„Prepáč mi to. Nessie ma chcela informovať, že Peter Pan je jednoducho úžasný a že sa za neho vydá,“ povedal pobavene a ja som sa prihlúplo zasmiala. Pozrel na môj prázdny pohár a než stihol niečo povedať, mobil zazvonil zas. Edward pretočil oči a rázne ho zodvihol.

„Teraz naozaj nie! Zajtra sa pozhovárame. Nie, nechcem dedka...“ Postavil sa a šiel do haly, lebo sa už viacerí hostia obzerali, že mu neustále vyzváňa mobil. Za normálnych okolností by ma to nahnevalo, ale Renesmee je sladké dievčatko, ktorému nikto neodolá.

Prešiel okolo čašník a nalial mi ďalší pohár. Cítila som už, že mi horia líca a trocha sa motá hlava, ale to víno bolo neskutočne lahodné a ja som stále nenašla ani pamiatku po žiadnej dlhej sladkej jeseni a dreve. Upíjala som, teda degustovala dovtedy, než som zas skončila na dne. Pozrela som sa smerom k hale. Cez sklenené dvere bolo vidieť, ako Edward pobieha hore dole s telefónom pri uchu a horlivo niečo vysvetľuje. Pristavil sa pri mne čašník a dolial mi zbytok vína.

„Donesiem vám ešte niečo, madam?“ opýtal sa a ja som len ústami naznačila, že účet. Vrátil sa behom chvíľky a ja som položila na tácku celý obsah peňaženky. Postavila som sa a trocha sa mi aj zamotala hlava, no statočne som to ustála. Prešla som do haly, kde na mňa Edward vyvalil oči.

„Dojedla som, víno vypila, zaplatila som, môžeme ísť. Aj tak by si strávil ostatok večera s mobilom  na uchu,“ povedala som dosť otrávene, aj keď som vážne nič podobné neplánovala. To zo mňa hovorilo to drahé, v drevených sudoch odležané, víno s tou sladkou chuťou, ktorú som ani po vypití celej fľaše nenašla. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Guvernantka - 16. kapitola: