Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Gianna Volturi - 9. kapitola

26.04.2010 (16:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1229×

Vtrhol som do izby a uvidel Jane držiacu v náručí dve malá bábätká, ktorým tĺklo srdiečko. Boli roztomilé.

Otočil som sa a tam bola Gin. Ležala na posteli a ani sa nepohla.

Nie! To predsa nemôže byť pravda.

Neveriacky som sa pozrel na Edwarda a Carlislea.

„To vy! Prečo ste ju nechali zomrieť?“

„Felix. Boli to dvojičky. Nemala šancu ho prežiť! Je mi to ľúto,“ povedal a chcel odísť, keď sme obaja zareagovali na ďalšie bijúce srdce. Ona žije.

„To je nemožné,“ zamrmlal niekto. Pre istotu som sa ani neotáčal a rozbehol sa ku nej. Všade však ešte bolo veľa krvi, tak mi to robilo trochu problém. Zvraštil som nos a snažil sa nedýchať.

„Gianna? Počuješ ma?“ spýtal  som sa jej, no neodpovedala.

„Felix, musíš to urobiť a hneď!“ prikázal mi Edward. Viem, na čo naráža. Musí sa stať upírkou.

„Ja viem,“ odvetil som a začal sa približovať ku jej krku. Jej tepna bola stále bližšie a bližšie ku mojím perám.

Pobozkaj som ju a zahryzol sa jej do krku.

Na moje prekvapenie to ňou ani nepohlo. Takto som to opakoval aj na rukách, no stále sa nič nedialo. Prekvapene som sa pozrel na Carlislea.

„Ani ja nechápem... možno to bude tými liekmi,“ zamyslel sa.

„Nie možno, ale určite. Jej myšlienky sú pokojné,“ povedal Edward.

Gianna:

Pocítila som takú bolesť, že ten krik nešlo zastaviť. Bolo to niečo strašné. Isto ma niekto počul.

V bruchu sa mi to len tak hmýrilo a chcelo to ísť von. Uff... ďalšie zlomené rebro.

Dýchala som veľmi ťažko, ba skoro vôbec. Nedalo sa mi!

Počula som nejaké hlasy. Bol to Felix, lebo jeho vystrašený hlas poznám veľmi dobre.

Z mojich posledných síl som sa mu smažila povedať, že nemôžem dýchať. Dúfam, že ma počul.

Zrazu som necítila úplne nič, len nejaký tlak. Zvuky okolo seba som taktiež nepočula.

Nechcela som ani kričať, lebo to by mi vôbec nepomohlo.

Myslela som na Felixa, ktorý si pre mňa musí isto robiť starosti. Chcela by som mu povedať, že mi nič nieje a žijem. Že som v pohode. Všetci budeme živí a zdraví.

Zrazu som sa  ocitla na nejakom bielom mieste. Kde to, sakra, som?

Zmätene som sa obzerala okolo seba, a nevedela, kto a čo ma tu prenieslo.

Zbadala som svoju matku a otca, ktorí už zomreli. Rozbehla som sa ku ním.

„Mami, oci!“ šťastne som vykríkla. A hodila sa im okolo krku.

„Gianna! Musíš sa vrátiť!“ prikázal mi otec.

„Ale ja neviem, kde sa teraz nachádzam. A kde sa mám vrátiť?“

„Napäť na zem,“ povedali spoločne. Potom sa na tom zasmiali.

„Ale ako? Ako sa tam mám vrátiť? A čo ak nechcem a chcem byť tu s vami?“ spýtala som sa ho a zahľadela sa do jeho očí.

„Gianna! Máš predsa dve krásne bábätká. Bez teba to neprežijú! A ozaj, gratulujem,“ žmurkol na mňa.

„Prepáč, no neviem ku čomu.“ Pocítila som, ako sa červenám

„Ku tomu, že ťa Felix požiadam o ruku a ku vaším detičkám,“ zasmiala sa mama.

„Detičkám?“

„Áno, máš dvojičky,“ povedala radostne. „Ak neveríš, poď sa na ne pozrieť.“ Matka ma chytila za ruku a vybrala sa so mnou ku nejakej obrovskej kryštálovej guli.

„Pozorne sa pozeeaj,“ rozkázala mi.

Postupne sa tam začali vytvárať obrazy. Bola som tam ja s Felixom. Ďalej tá chvíľa, ke´d sme sa dozvedeli, že budeme rodičia. Potom sa tam ukázalo Felixovo trápenie s pred niekoľkých dňoch a dokonca aj pred pár minútami.

„A teraz sa pozeraj. Je to to, čo sa tam práve deje.“

Zjavil sa tam obraz Felixa, keď zistil, že som mŕtva. Potom sa s Carlisleom pohádali a...

„Musím sa vrátiť!“ Hneď ako som to vysvetlila, som zmizla.

„Nehovor to nikomu!“ začula som hlas, ktorý patril môjmu otcovi.

Ocitla som sa v známom prostredí. V mojom tele a znova som necítila nič.

Niečo sa pritlačilo na môj krk a to viackrát za sebou. Potom aj na rukách. Neviem, čo by to mohlo byť.

Celým telom sa mi začala rozlievať horúčava, no nie taká, ako ju opisoval Felix a Jane. Bolo to celkom znesiteľné...

Felix:

„Čakal som, čo sa bude diať. Párkrát to s ňou šlblo, no to bolo asi tak všetko.

„Je to normálne?“ spýtal som sa sá pre seba.

„Felix,“ povedal so smiechom Edward. „Jej sa to páči a nič ju nebolí. Tie lieky jej zabrali.“

„Čo?“ vyvalil som na neho oči. To si zo mňa robí dobrý ďeň?

„Nie. A naozaj jej nič nieje. Môžeš byť v kľude,“ povedal.

„Myslím, že to nieje pravda,“ povedal som mu ja svoj názor a znova chytil Gin za ruku.

„Stalo sa vám tu niečo?“ spýtal sa Alec, ktorý práve otvoril dvere. Skontroloval celú izbu a usmial sa.

„Prečo?“

„Vietor narobil dosť škody na zámku. Príroda sa nám dnes vybesnila.“

„A čo sa stalo?“

„Adriannina izba je celá hore nohami. Má izbu pri obrovskom strome, ktorý sa, bohužiaľ, vyvalil a rovno do jej okna,“ zasmial sa.

„Ešte niečo?“

„No, potom už len na prízemí. Pár okien je vybitých. A s Adriannou si aspoň nemusíme robiť starosti. Býva u Corina,“ dodal a znova sa zachichotal. „Ozaj, gratulujem. Sú fakt roztomilé.“

„Ďakujem.“ Len teraz som si uvedomil, že som ich ešte ani nevidel.

Nechcem opustiť Gin, tak to bude musieť počkať.

Nie! Nevydržím to! Musím ich vidieť.

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Gianna Volturi - 9. kapitola: