Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Full Moon 2. kapitola Oslava

14.08.2018 (10:00) • MariaRachelVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1123×

EDIT: Článek neprošel korekcí

2. kapitola - Oslava

Skôr než sme vyrazili v nemocničnej šatni som sa prezliekla do civilu a odložila nemocničný plášť do skrinky.

Kráčali sme prázdnymi chodbami k východu. Celú cestu sme mlčali, čo mi celkom vyhovovalo. Sadala na mňa únava za celý dlhý deň, tak som sa ponorila do úvah spoliehajúc sa na Maxov orientačný zmysel. Takto som si ani neuvedomila ako sme sa ocitli na recepcii.

Rýchlym poklipkaním mihalníc som sa znovu vrátila do reality. Dnes má nočnú službu sestra Marta, skonštatovala som, keď som zbadala ženu sediacu za pultom na recepcii. Usmiala som sa na ňu a s krátkym pozdravom som sa rozlúčila.

Marta mi úsmev vrelo oplatila a ako zvyčajne snažila sa zapliesť ma do rozhovoru. Ale ja som ju milo, no zároveň dôrazne odmietla. 

Marta je známa klebetnica. Rada zbiera informácie a potom ich s obľubou rozoberá s ďalšími dvomi sestričkami Agnes a Nicolle. Ohováranie a klebety nemám na rebríčku priorít, preto sa pri nej nikdy dlho nezdržujem pokiaľ nemusím. 

„Buona notte!” zakričala som Marte na rozlúčku a už ťahala Maxa k východu. Ani sa nestihol poriadne rozlúčiť.

„Ty ju nemáš rada!” obvinil ma Max keď sme boli na parkovisku.

„To nie je pravda.” bránila som sa, „Len nemám rada tie jej reči,” zamračila som sa. „Koho zaujíma aký má nový doktor zadok a že doktorka Andreoniová si dala zväčšiť prsia...?” dodala som po chvíli. 

Max sa začal smiať a ja som len nechápala čo také vtipné som povedala. Proste nemám rada povrchnosť a pokrytectvo.

Moje auto bolo na poloprázdnom parkovisku takmer opustené. Stála som na mieste vyhradenom pre zamestnancov nemocnice. Vedľa môjho Fiatu Tipo s tmavomodrou metalízou stálo len auto doktora Gillea, ktorý má dnes po mne prevziať službu a o tri miesta ďalej parkovala Marta. Ostatné autá som nepoznala.

Až teraz som si však všimla, že Max tu nemá auto.

„Počuj, ako si sa sem dostal? Kde máš auto?”

„Doviezol ma kolega. Auto už mám doma.”

„Jasné.”

Odomkla som dvere a sadla si za volant.

„Počkaj! Čo to robíš?” zvolal Max.

„Idem riadiť svoje auto!” vypálila som na neho ako na nechápavého.

„To je síce pekné, ale vieš vôbec kam ideme?”

Zostala som v nemom úžase. To čo tu dnes večer predvádza je neuveriteľné. Fajn, túto hru môžu hrať dvaja.

„Budeš ma navigovať,” vyhlásila som bez štipky pochybnosti v hlase a odmietala sa pohnúť.

„Ale bude to rýchlejšie, keď budem riadiť ja,” oponoval mi. „Okrem toho, ty nie si v stave aby si mohla šoférovať.”

„Čože?! Ja som v poriadku! Nemám v sebe alkohol ani žiadne iné omamné látky, takže môžem za volant!” odmietala som ďalej.

„To je síce pravda, ale si príliš unavená. Ľahko môžeš dostať mikrospánok a ublížiť tak sebe alebo aj iným. Vidím to na tebe, tak sa to nesnaž popierať!” pridal na dôraze, keď videl, že sa nadychujem aby som mu niečo odvrkla.

Nechcela som mu zveriť svoje autíčko, avšak nemá zmysel sa s ním ďalej škriepiť. V tomto si nedá povedať, je to predsa len policajt. Tak som neochotne vystúpila a s kyslou grimasou mu odovzdala kľúče. Sadla som si na sedadlo spolujazdca zatiaľ čo Max si sadol na miesto vodiča.

„Zapni si pás!” zavelil len čo naštartoval motor.

No to je už vrchol! Nie len že mi vezme kľúče, ešte ma aj komanduje! V mojom aute!

V duchu rozladená som si zapla ten pás.

Max odparkoval auto a vyrazil do mesta. V aute zavládlo ticho prerušované len vrčaním motora. Pozerala som sa do okna, ale samozrejme nič som nemohla vidieť. Na to bola príliš veľká tma.

Po asi troch odbočkách Max prerušil ticho.

„To sa so mnou celú cestu nebudeš baviť?”

„Nie.”

„Hneváš sa na mňa?”

„Nie.” No nebola to celkom pravda. Hnevala som sa na neho pre všetky tie prekvapenia čo ma čakajú, ale nechcela som to dať najavo. 

„Takže teraz na každú moju otázku budeš hovoriť - nie?”

„Nie.”

„Čo sa mám teda opýtať, aby si mi odpovedala normálne...?” 

„Prestaň sa hlúpo pýtať a odpoviem.”

„To bola rečnícka otázka Mary R,” poznamenal pobavene, „Ale aspoň to dostalo z teba normálnu odpoveď.” Už mal zase dobrú náladu.

Pokrivene som sa usmiala. Jeho nálada je tak nákazlivá! Keď sa mračí, mračím sa aj ja. Keď sa smeje, nemôžem sa nesmiať s ním. Je to akoby sme boli emociálne prepojení. Asi je to ovplyvnené tým ako dlho sa poznáme.

„Kam to vlastne ideme?” Zrazu ma to strašne zaujímalo. 

„To nepoviem, je to prekvapenie.”

„Ale nie! Už zase prekvapenie!?” zakvílila som dúfajúc, že mi to prezradí.

„No tak, nie je to až také zlé,” snažil sa ma upokojiť.

„Práveže je! Je to strašné! Neznášam prekvapenia!” vyhlásila som a skrivila pri tom tvár.

„A ja neznášam vajcia,” povedal Max s plnou vážnosťou.

Na to som vybuchla do smiechu až mi slzili oči. Vždy, keď to povie neubránim sa predstave Maxa sediaceho na veľkom vajci a tá predstava je na nezaplatenie!

Konečne som sa uvoľnila a snažila sa všetko hodiť za hlavu. S ním to ide tak ľahko! 

„Mary R, myslela si to s tým trestom vážne?” opýtal sa Max, keď som evidentne mala lepšiu náladu.

Tak o toto mu ide! V duchu som sa usmiala. *Tak ľahko mu to neprejde, ešte sa uvidí čo to bude za prekvapenie...*

„Ešte stále sa na teba trochu hnevám Max. Neviem, ešte uvidím.”

Max zjavne nebol nadšený mojou odpoveďou a jeho nálada mierne poklesla. Preto som radšej zapla rádio. Práve hrali pieseň od Adele Hello. Je to krásna pieseň, hoci istú dobu som ju už nemohla cítiť, pretože ju hrali v každom rádiu päť krát za deň až to liezlo na nervy. No teraz, keď opadol ošiaľ z tej novinky patrí medzi moje obľúbené.

Zvyšok cesty sme strávili počúvaním hudby ponorení do vlastných myšlienok.

Za päť minút sme zaparkovali pred nejakou budovou. Vyzerala ako nejaká ubytovňa no ja som ani netušila kde sme. Vystúpila som a spýtavo sa pozrela na Maxa. Ten len pokrútil hlavou, že mi nič neprezradí. Čo sa dalo čakať. Vie byť dosť tvrdohlavý. Ale ja tiež.

Vystúpila som, ale namieto toho aby som išla s ním som sa oprela o auto. Ruky som si založila na hrudi na znak, že sa odtiaľ nepohnem kým mi všetko neprezradí. Max to s úsmevom pozoroval akoby mal v rukáve tromf ktorý neprebijem. Ja som to však brala ako výzvu do boja. 

„Ale, ale... Niekto tu dostal zajačie úmysly,” provokval ma a ja som dobre vedela kam mieri. 

„Žiadne zajačie úmyly, len chcem vedieť pravdu,” bránila som sa.

„Na to ti neskočím Mary R. Poznáme sa už dosť dlho.”

„Tak to si si za tú dobu už mohol zapamätať ako nenáviťdim podvod.” Nepriamo som ho obvinila a pri tom sa mračila do zeme.

„Prosím ťa, nebuď smiešna. Prekvapenie nie je podvod,” oponoval mi a pri tom rozhadzoval rukami.

„Je to podvod.” Sadla som si na kapotu auta a prekrížila nohy. Už sa mi nechcelo stáť. „Všetky prekvapenia sú podvod. Človek si dopredu plánuje aké klamstvá a zámienky použije aby niekoho dostal na určité miesto alebo do určitej situácie. Vopred si pripraví "pascu" do ktorej svoju obeť priláka a potom...” Urobila som krátku dramatickú puzu. „KLAC! Zaklapne klietku a dotyčná osoba je chtená v spleti prekvapení a šoujúcich správ.” Rukami som ešte znázornila zatvárajúcu sa klietku. „Takže technicky vzaté je to podvod.” Trvala som na svojom.

„Zase to cele dramatizuješ. Je to len jedno nevinné prekvapenie.” 

„HA!” Ironicky som sa zasmiala.

„Poznám nie jeden prípad kedy takéto v úvodzovkach "nevinné prekvapenie" spôsobilo vážne zdravotné problémy. Napríklad infarkt myokardu... ”

„Maria nie si ani zďaleka tak stará aby ti hrozil infark.” Tváril sa ako natrpezlivejší učiteľ pri nechápavom žiakovi. 

„To by si sa čudoval koľko mladých ľudí v dnešnej trpí touto chcorobou! Dobre vieš, že ako lekárka v tom mám prehľad.” Nedala som sa odradiť.

Len za posledný mesiac som ošetrovala ti prípady tzv. "nevinných" prekvapení.

Tak si to zhrnieme: Prvý prípad boli popáleniny druhého stupňa u 15 ročného chlapca. Jeho kamaráti mu pripravili pascu ktorá vybuchla príloš blízko...

Druhý prípad sa týkal 45 ročnej ženy ktorej deti pripravili prekvapenie a priniesli do domu nového psa. Ona sa ho však zľakla, začala kričať a vyháňať zviera z domu pretože si myslela že je to nejaký tulák. Psa to však vyprovokovalo a on na ňu zaútočil.

No a tretí prípad bol 25 ročný mladý muž ktorý prišiel navštíviť svojho švagra. Dlhú dobu sa nevideli a chcel ho prekvapiť. Prekvapenie však nedopadlo podľa predstáv pretože švagor ho pod maskou nespoznal a vrazil mu päsťou. Skončil u nás so zlomeným nosom.

O tom by sme sa mohli baviť celé hodiny a nikam by to neviedlo. Tak nebuď ako malé dievčaťko a poď už dnu. 

Tak som išla za ním. Otvoril mi dvere a počkal kým vojdem za ním. Ocitli sme sa v akejsi osvetlenej chodbe. Vyzeralo to tu celkom útulne. Žlté svetlo nebolo príliš ostré a červené sedačky pôsobili pohodlne. Bez slova ma viedol ďalej. Až po chvíli mi došlo kde sme, keď som uvidela na jedných dverách plagát tanečnej školy odkazujúci na recepciu. Čo tu sakra robíme? To mi chce v takomto čase dávať hodiny tanca?

Prišli sme na koniec chodby k najväčším dverám. Tu Max zastal a počkal kým prídem k nemu. S obavou som sa pozrela na tie dvere a hlavou sa mi hnali rôzne scenáre, čo môže byť za tými dverami.

„No, tak otvor ich," povzbudil ma.

To sa mu ľahko povie... Paradoxom je, že v iných situáciách som odvážna a nebojácna, ale keď ide o nejaké prekvapenie je zo mňa zajko Bojko. Uškrnula som sa tej myšlienke.

Nakoniec som s hlbokým nádychom stlačila kľučku a otvorila dvere. Ukázala sa veľká neosvetlená tanečná sála. Hmatom som našla vypínač a rozsvietila. V tom momente sa sálou ozvalo zborové: „Prekvapenie!"

V úžase som hľadela na tých ľudí, svojich kolegov i Maxových, priateľov aj známych a nechýbala aj značná časť mojej rodiny. Všetko to korunovala výzdoba s nápisom: Všetko najlepšie k 25. narodeninám!

Ani som to nestihla celé spracovať a už sa ku mne hrnuli prví gratulanti. Podávali mi ruky, odovzdávali dary a srdečne gratulovali k štvrťstoročiu. Ako omámená som prijímala ich blahoželania.

No potom prišiel najväčší šok. Predstúpili predo mňa muž a žena, ktorých som mala najradšej na svete. 

Moji rodičia.

Prišli z Afriky len aby mi mohli zablahoželať!

„Mamma! Papà! Mi sei mancato!" (Mami! Tati! Chýbali ste mi!) S dojatím som sa im hodila do náruče tak prudko, až sme všetci takmer stratili rovnováhu. 

„Aj ty si nám chýbala, dievčatko naše," šepkala mi do ucha mama.

„Nemôžem uveriť, že ste prišli." Stále som ich nechcela pustiť.

„Tvoju oslavu narodenín sme si predsa nemohli nechať újst," povedal otec, keď sa mu podarilo trochu uvoľniť z môjho objatia. Len neochotne som ich pustila, no stále som ich držala okolo pásu.

„Presne tak," potvrdila to mama. „Sme na teba veľmi hrdí zlatíčko." Usmievala sa na mňa ako slniečko.

„Ach. Vy ste ten najlepší darček aký som si mohla priať."

Bolo mi v tú chvíľu jedno koľko ľudí nás sleduje. Bola som sa svojimi rodičmi a bola som šťastná.

No nič však netrvá večne...

Našu rodinnú chvíľu nenarušil nikto iný ako Max!

„No tak ľudia! Citové výlevy si nechajte na neskôr. Teraz sa ideme baviť. Je to predsa Party."

Zagánila som na Maxa za to, že mi takto pokazil magický moment.

Zapli sa svetlá ako na diskotéke a DJ Cristof začal hrať tanečnú hudbu.

Jedno som musela uznať, bolo to veľmi dobre zorganizované a vkusné. Veľká miestnosť bola zdobená do bielej a smaragdovo zelenej. Stoly a stoličky, ktoré boli po bokoch sály, mali zelené mašle. V jednom rohu boli švédske stoly plné jedla a vdľa nich bola na samostatnom stole veľká poschodová torta. Ako jediná bola biela s červenými fondánovými kvetmi.

„Mala to byť torta so stromami a letnými kvetmi. Zrejme cukrárke zostali len tie kvety," povedal Max, keď som si tú krásu obzerala.

„Je krásna! Hotové umelecké dielo," rozplývala som sa.

Autor: MariaRachelVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Full Moon 2. kapitola Oslava: