Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 13. kapitola

22.04.2013 (17:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2009×

Bella:

Edwardovou vinou ma pochytil pocit, ktorý zviera každého z nás, pocit, ktorý je v nás. Bodá svojím tŕnistým charakterom, zraňuje a zatemňuje všetko okolo. Len vďaka jeho dokonalej povahe som sa začala cítiť osamelá. Nemyslím tým teraz, že mi chýba rodina, teraz mám na mysli úplne niečo iné. Pri ňom som začala chápať, otvárať oči. Chýba mi niekto, koho môžem milovať, kto by miloval mňa, tým špecifickým spôsobom. Ja som takú lásku, zaľúbenie alebo proste zatemnenie mysle ešte nezažila.

Netvrdím, že to nechcem zažiť, ale pre mňa tu nie je vhodný kandidát. Ak by sa mi aj niekto páčil, nesmiem s ním byť, pretože nie som obyčajná ľudská bytosť a tu nastáva ten zásadný problém. Na druhej strane je to to, čo mi chýba. Mám svoju fantáziu, v ktorej si predstavujem všeličo, snívam, vymýšľam romantické príbehy hodné Pilcherovej, akurát v realite všedných dní to tak nefunguje. Návod na reálnu, tú pravú lásku nikde nedostať ani len na vševediacom google.

Som unavená a smutná, z toho všetkého sa mi chce doslovne plakať. Nebaví ma sa predierať životom samej. Chýba mi objatie, pusa, držanie za ruku. Je to klišé, ale je to tak. Som bytosť, ktorá sa túži k niekomu pritúliť, keď mi je mizerne. Privinúť sa a aspoň na pár okamihov mať pocit, že ma niekto chráni a som v bezpečí. V bezpečí pred tým krutým a zároveň krásnym svetom naokolo.

„Kávu, Bells?“ spýtal sa medovým hlasom môj stážistu a ja som okamžite hodila najkrajší úsmev, ktorý sa dá po ránu vykúzliť. Jeho hlas je pre mňa hotovou zvonkohrou, jeho úsmev pôsobí ako balzam na dušu. Neuveriteľné, čo jeden obyčajný človek dokáže so mnou urobiť.

Zatiaľ som ani raz nezapochybovala o jeho návrate, práve naopak, som nadšením celá bez seba. No vždy je tu strach, ktorý ma ťaží. Prečo toto slovo, krátke slovo na päť písmen je tak mocné. Zmocňuje sa ma príliš často, každú minútu strávenú s Edwardom tŕpnem, kedy sa to môže zvrtnúť. Strach sa ma zmocnil svojimi pazúrmi a svoje chápadlá nehodlá stiahnuť. Cítim sa, akoby mi zvierali hrdlo, akoby mi nechceli do pľúc vpustiť vzduch. Prísavky bezmocnosti sa mi do kože zahrýzajú a snažia sa, aby som začala smútiť. Svoju chuť som dokázala potlačiť, ale ak by som zacítila kvapku, čo i len malilinkú kvapôčku tej lahodnej tekutiny, neudržím sa. Aj minule som mala dosť na mále, keď som náhodou zhodila pohár, ktorý sa rozletel na márne kúsky a on ich chcel pozbierať. Keď som si predstavila, žeby sa na tom porezal, bolo mi zle. Bála som sa toho najhoršieho, neviem, ako dlho vydržím držať v tajnosti moje tajomstvo.

„Bells, dáš si tú kávu alebo nie?“ opýtal sa ma po druhýkrát a ja som prikývla. Myšlienky ma pohltili natoľko, že som zabudla odpovedať. Edward prišiel ku mne bližšie a položil jednu kávu predo mňa a z druhej si odpil. Sledovala som ho, ako pomaly prechádza okolo môjho stola smerom k oknu, kde sa chvíľu díval na okolitý svet. Zaujímalo by ma, čo mu teraz behá po rozume. Vidieť mu na malý okamih do hlavy a pokochať sa.

„Bells? Môžem s tebou hovoriť?“ spýtal sa ma hlasom, ktorý som u neho nepoznala. Skrývalo sa v ňom niečo, čo som nedokázala definovať.

„Pokojne, vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek,“ povedala som a ukázala na miesto vedľa seba, ale on sa nepohol. Ostal stáť pri okne a povzdychol si. Stalo sa mu niečo? Má nebodaj nejaký problém, o ktorom sa mu ťažko hovorí? Prvé ma napadlo, že chce dať výpoveď a pri tejto predstave ma pichlo pri srdci. Mala som pocit, že niečo vo mne umrelo, akoby mi niečo chýbalo. Kus mňa, kus zo mňa. Nerozumiem, je to predsa iba človek, je to Edward a podobných jemu sú stovky. Čo si to tu nahováram, nikto nie je ako on.

„Bells, mne sa to nehovorí ľahko, ale ja viem, kto si,“ vydýchol po chvíľke ticha a vo mne by sa nik krvi nedorezal. Je možné, aby to skutočne vedel? Akoby na to mohol prísť, to nie je možné, nie je to pravda. Spomenula som si na slová, ktoré boli v liste od môjho otca. „Si v nebezpečenstve.“ Je možné, aby tým nebezpečenstvom myslel Edwarda? Ale ako by mi mohol ublížiť obyčajný smrteľník? Nemôže mať predsa takú moc, v duchu som sa musela zasmiať.

„Nerozumiem, o čom hovoríš. Ako myslíš, že vieš, kto som?“ S odpoveďou som dlho nečakala, musela som zistiť, na čo naráža. Možno sa strachujem zbytočne, hlavne si zachovať chladnú hlavu.

„Bella, mám pocit, že od Port Angeles sa z nás stali priatelia. Je to tak, alebo sa mýlim?“ spýtal sa ma. Šálku kávy položil na parapet a ruky vložil do vrecká na nohaviciach. Nerozumela som jeho otázke. Samozrejme, že sme priatelia, keby nie, nepotykám si s ním. Obľúbila som si ho a som rada za čas strávený s ním. Doteraz mojou jedinou priateľkou bola Sophie a teraz mám už aj Edwarda. Je pravda, že sme spolu iba v práci, ale beriem ho ako priateľa.

„Áno, prečo sa na to pýtaš?“

„Prečo mi potom klameš. Priatelia by si mali dôverovať, nemali by mať pred sebou tajnosti. Viem, že si rozumieme len týždeň, ale mal som pocit, že si môžeme povedať čokoľvek. Náš vzťah som nebral iba pracovne, predovšetkým si sa stala mojou priateľkou,“ vysvetľoval mi a ja som bola čoraz viac zmätená.

O akých tajnostiach hovorí? Nemôže vedieť, kým som. Nie je šanca, aby to vedel, alebo to čo i len tušil. A ja o ňom tiež neviem určite všetko, preto sa mi nepáči, že tu hovorí o tajnostiach. Hádam si nemyslí, že mu na nos zavesím moje najtajnejšie tajomstvo len preto, že si rozumieme. Nie je predsa až taký hlúpy.

„Kam mieriš?“

„Ja viem, kto si, Bella, ale chcem to počuť od teba.“ Neprestával na mňa naliehať. 

„Čo ti mám povedať? Že som právnička? Slobodná žena a k tomu bezdetná? Že som vyrastala bez matky, ktorá umrela v deň pôrodu? To všetko predsa vieš.“ Pokúšala som sa ho zmiasť.

„Veď práve o to ide. Tvoja matka zomrela pred štyridsiatimi piatimi rokmi. Čo z toho vyplýva? Že máš mať štyridsať päť. Vyzeráš maximálne na osemnásť i napriek tomu, že sa upravíš a oblečieš si kostým. Bella, buď mi to povieš sama, alebo sa o tom presvedčím sám,“ povedal rozhodne a ja som sa musela posadiť. Ako mohol na to všetko prísť? Ako zistil, kedy umrela moja matka? Kto mu dal právo pátrať po mojej minulosti. Cítila som strach z odhalenia, ale aj hnev. Nikto nemá právo vŕtať sa v mojom živote. Cítila som slabosť, nedokázala som sa slovne brániť. Chcela som na neho zaútočiť, povedať niečo, čím by som mu jeho tvrdenie vyvrátila, ale skutočne som stratila reč. Najlepšia obrana je útok, ale ja teraz použijem ešte staršiu metódu a tou je zatĺkanie.

„Ja stále nechápem, o čom hovoríš. Edward, necítiš sa náhodou zle? Nie si chorý? Vezmem ťa k lekárovi,“ chrlila som na neho jednu otázku za druhou a pomaly sa stavala na nohy. Rozosmial sa, čo vyzeralo ako psychopatický smiech. Teraz som sa už skutočne začínala báť o jeho zdravie.

„Myslíš si, že keď som obyčajný človek, že som hlúpy? Uznávam, že bolo ťažké zistiť, čím si, pretože nie si chladná ako ľad. Dokonca nie si ani mŕtvolne bledá, ješ a piješ, ale napriek tomu som si istý. Verím, že sa nemýlim. Mne to môžeš povedať, ja s týmto tajomstvom žijem už pár rokov. No ty sa mi sama nepriznáš, a preto mi neostáva nič iné, ako sa o tom presvedčiť po svojom...“

„Nieee!“ zrevala som, akonáhle sa pohár rozbil o dlážku a on si porezal prst. Všetko sa odohralo príliš rýchlo, rýchlejšie než som stihla akokoľvek zareagovať. Nedokázala som ho zastaviť, moje nohy vrástli do zeme, len som stála a dívala sa na tú skazu predo mnou.

Stačil úplne malý rez, aby som stratila hlavu. To, čo urobil, bola najväčšia chyba v jeho živote. Zviera sa zobudilo, nedalo na seba dlho čakať, svojou prirodzenou rýchlosťou som sa premiestnila k nemu. Zavrčala som mu do tváre a hneď, ako som ho chytila pod krkom, bol prirazený k stene. Takúto sladkú vôňu som ešte necítila, tá vôňa prúdila do všetkých útrob môjho tela. Bola lákavá a neodolateľná. Do dnešného dňa mi voňal ako zákusok, ale teraz som nevedela nájsť vhodné slová, ktoré by vyjadrili to, čo som cítila na jazyku. Cítila som to pálenie v krku, ktorý pohlcoval oheň, ten oheň musel byť väčší ako pri premene, o ktorej mi rozprával otec. Toto pálenie sa nedalo prirovnať k ničomu inému. Hľadela som na krv, ktorá stekala po jeho dlani a cerila zuby. Neviem, prečo som po ňom ešte neskočila, prečo som sa s ním hrala. Dívala som sa do jeho vystrašených očí, sledovala jeho chvejúce sa pery. Hlupáčik. Obom nám bolo jasné, že to čo urobil, bola najväčšia chyba v jeho živote. Chyba, ktorá sa mu stala osudnou. Nemohla som zabrániť tomu, čo bude nasledovať. Dúfam, že sa stihol s rodinou rozlúčiť, pretože skončí ako zákusok. Bude mojou prvou obeťou, prvý, ktorého som zabila. Čo je jeden život v porovnaní s tým, koľko sa ich zrodí denne. Nasucho som prehltla a predstavovala si, ako mi tá teplá a lahodná tekutina steká dole hrdlom. Pri tej predstave som mu zavrčala do tváre, ten zvuk muselo byť počuť určite na hony ďaleko.

„Bella, nechceš to urobiť, nie si vrah,“ začal ku mne prehovárať môj zákusok.

Musela som sa zasmiať, on si snáď myslí, že mu to pomôže? Na to mal myslieť skôr a nie, keď mu prihára pod zadkom. Najprv sa mi ponúka a teraz chce zdupkať? Tak to teda nie, tu sa nedá povedať, že ja sa nehrám. On vybral hru a ja ju dohrám dokonca. „Tvoje svedomie ti nedovolí, aby si mi ublížila,“ vydýchol. Čo už len on môže vedieť o svedomí upíra. Ak by som mala svedomie, nedržím ho pod krkom a nehodlám ho vysať do poslednej kvapky.

„Nedaj sa vysmiať! Nemohol si čakať, že keď sa mi ponúkneš, že ťa nechám,“ precedila som pomedzi zuby a začala sa skláňať k tej červenej tekutine. Chlapec sa začal zas metať, akoby mu to mohlo pomôcť, akoby mi mohol ujsť a premôcť ma. Mám rada, keď sa jedlo bráni...

„Bella, nieee!“ Krik a následné tresnutie dvermi ma vyrušilo. Kto si dovoľuje ma prerušiť, hlavu som otočila za tým zvukom a zavrčala.

Pohľad mi padol na Sophie, ktorá opäť nemala v sebe pud sebazáchovy. Kráčala smerom k nám, ruky mala zaťaté v päsť a na tvári výraz boha pomsty. O čo sa tu pokúša? Všetci sa tu zbláznili? Pustila som Edwarda a postavila som sa pred neho do obrannej pozície. Cerila som zuby a vrčala Sophie do tváre. Nevie, že je nebezpečné vyrušiť zviera pri love? Nechcem jej ublížiť, musí odísť.

„Vypadni! Sophie, nechcem ti ublížiť,“ vrčala som, nevedela som, či mi niečo rozumie, ale potrebovala som ju dostať preč. Mala som ho vysať skôr, nemala som sa s ním hrať. Bude ma chcieť zastaviť, ale to jej dovolím. Ak nebude iná možnosť... Zabijem ich oboch.

„Bells, počúvaj ma. Nechceš ublížiť ani Edwardovi, je to predsa nevinný človek. Ty nie si vrah, si lepšia ako to zviera v tebe. Postav sa tomu, potlač toho netvora kvôli mne,“ žiadala ma a ďalej ku mne pristupovala.

„Stoj! Už ani krok, inak ho zabijem,“ povedala som a dobre som vedela, že ho zabijem tak či onak. Chcela som zabrániť jej smrti. „A prestaň hovoriť nezmysly, že nie som vrah. Najlepšie vieš, že som vrah, som matkovrah. Zabila som vlastnú matku, zabijem aj Edwarda. Ak neodídeš, aj teba,“ kričala som, chcela som ju odohnať. Je tak hlúpa, nevie, že som teraz schopná čohokoľvek? Prečo pre neho riskuje vlastný život a prečo ho riskoval aj on...

„Na čo ešte čakáš? Vypadni, Edward,“ zrevala Sophie po ňom a on urobil krok. To sa mi vôbec nepáčilo a šmahom pravej ruky som ho odsotila k sedačke. Môj zákusok nikto nebude posielať preč. Edward celou silou narazil o drevený roh a nehýbal sa.

On sa nehýbe!

Preboha, čo to robím?

Neviem, kedy a ani ako, ale zrazu som bola v rohu miestnosti a kľačala na kolenách. Slzy sa predrali na povrch a vzlyky otriasali celým mojim telom. To som nechcela, ja mu nechcem ublížiť.

„Zober ho preč, prosím ťa,“ dostala som nejako zo seba a hlavu položila do dlaní. Zúfalo som sa držala za hlavu a prsty mala vo vlasoch. Snažila som sa upokojiť a knísavé pohyby mi v tom pomáhali.

„Si vrah, Isabella, obyčajný vrah,“ ozvalo sa moje podvedomie, ktoré po mne začalo kričať. Prečo mlčalo doteraz, prečo sa neozvalo skôr a nezastavilo ma. Teraz, keď je už po všetkom, keď som vystrašila Edwarda, skoro som ho pripravila o život. Ja som ho zranila, ako som to mohla dopustiť. Nijako sa neprevinil, iba mi voňal. Prečo musím žiť v tomto prekliatí, nechcem takýto život.

„Bells, čo sa stalo? Edward sa klepal ako osika, stále opakoval, že to vedel. Keby som nepočula ten náraz, tak...“ Sophie? Koľko času prešlo? Hodina, dve, tri? Vôbec neviem, ako dlho som tu bola, teda som. Pozrela som von oknom a vonku sa stmievalo, čo znamená, že sme tu museli byť samé. O tomto čase sú všetci preč, ale kde bola potom tak dlho? To je teraz jedno, dôležité je zistiť, ako sa cíti Edward a či som mu ublížila.

„Je... je v poriadku?“ spýtala som sa trasúcim hlasom, ale do očí som sa jej nemohla pozrieť. Mala som jej ďakovať, nohy bozkávať za to, že prišla v čas, inak by som ho zabila. Napriek tomu som sa hanbila za svoj ohavný čin.

„Je, samozrejme, že áno. Len je otrasený, zavolala som mu taxík. Čo budeš teraz robiť? Musíš s ním o tom hovoriť,“ povzdychla si. Je blázon? Už sa k nemu nemienim priblížiť, nikdy sa mu nepozriem do očí. Ešte dnes napíšem výpoveď a položím ju šéfovi na stôl, musím odísť. Nemôžem tu ostať, som pre neho príliš nebezpečná.

„Sophie, to nemôžem dopustiť. Ako sa mu mám pozrieť do očí? Nenávidí ma, musím odísť. Zbalím si veci a odídem,“ fňukala som ako malé dieťa, ale toto je jediná vec, ktorú môžem urobiť. Jediná správna vec. Ešte stále počujem ten šialený tlkot srdca, jeho srdca, ktoré strachom zo mňa chcelo vyskočiť z hrude. Zelené oči, ktoré sú inokedy plné iskričiek a šťastia, boli lesklé a vystrašené. Hlboká vráska, ktorá sa mu tiahla od ľavého obočia a zanikala vo výšinách čela, ktorú pretínala ďalšia menšia, znamenala bezbrannosť. Nemohol sa mi brániť, nemohol predo mnou ujsť.

„Bella, ja neviem, ako sa teraz cítiš, nikdy som nebola v takejto situácii, no napriek tomu nesmieš odísť. Edward sa na teba nehnevá, chce o tom s tebou hovoriť. Je zvláštne, že aj keď bol otrasený, vystrašený na smrť, ani raz nespomenul, že si upír. Neprezradil ťa, len opakoval, ja som to vedel. Bells, musíš sa postaviť svojmu strachu, ak by sa ťa bál, vezme nohy na ramená a zdúchne. Ostal tu a bojí sa o teba. Povedal mi, keď nasadal do taxíka, že mám na teba dávať pozor, pretože má o teba strach. On ťa má rád.“ Má ma rád? Mňa? Som obyčajný vrah, napadla som ho a on sa bojí o mňa? Je to zvláštne, ale toto zistenie vo mne vyvolalo nepoznané. Telo sa mi zvláštne zachvelo a srdce sa mi rozbúchalo ako krídla kolibríka. Do dnes som pocit, že sa o mňa niekto bojí, nepoznala. Dokonca ma toto zistenie potešilo omnoho viac, ako keď mi to napísal otec. Od Edwarda je to iné, je to na duši hrejivejšie.

„Kedy za ním pôjdeš?“ Prerušila tok mojich myšlienok a ja som mykla ramenami. Vedela som presne, kedy za ním pôjdem, a to nikdy. Má pravdu, že si zaslúži vysvetlenie a najmä ospravedlnenie, toho som si vedomá, ale nemôžem byť v jeho blízkosti. Zavolám mu, to bude najjednoduchšie.

„Ja mu zavolám,“ šepla som a ona sa rozosmiala. Neviem, čo na tomto bolo smiešne.

„Napadneš ho, šmaríš s ním cez celú pracovňu, vystrašíš ho na smrť a ty chceš dvihnúť ten debilný mobil a volať? Si sa načisto pomiatla?“ Jej hlas už nebol pokojný, práve naopak, bol hrozivý a zúrivý. „Sme najlepšie priateľky, ba viac, si ako moje sestra, ale toto je tá najväčšia sprostosť, ktorú si kedy vypustila z úst. Ak to bude nutné, pokojne ťa za ním aj dokopem. Ja netvrdím, že máš za ním utekať hneď teraz, ale musíš, ten chudák si to zaslúži. Je to to najmenej, čo môžeš urobiť.“

„Máš pravdu, ale daj mi čas. Ja sa potrebujem z toho dostať, ale ty za ním môžeš ísť. Prosím ťa, choď ho pozrieť domov. Povedz mu, ako ma to všetko mrzí, vysvetli mu to. Povedz mu všetko, čo uznáš za vhodné, máš moju dôveru.“ Bolo mi jedno, čo všetko mu o mne povie, teraz už je zbytočné niečo skrývať. A keď za ním pôjde, ja zistím, ako je na tom. Sophie sa na mňa usmiala na znak, že pôjde. Silno som ju objala, ale následne som odskočila. Ešte stále nie som v poriadku, láka ma aj jej krv, mala by som sa čím skôr dostaviť domov. Potrebujem útočisko, kde na mňa nebude prehovárať krv, ale predtým musím ísť na lov. 

Viem, že si teraz myslíte, že Edward je čistý blázon, ale... Čo si budeme nahovárať. Je to blázon, ale i tak ho zbožňujem. Hehe... Proste si chlapec chcel overiť svoje podozrenie a neuvažoval nad následkami. Som veľmi rada, že ma stále potešíte komentárom. Viem, že nie je vždy čas komentovať, ale aj ten obyčajný smajlík pre mňa znamená príliš veľa. 

Aspoň viem, že sa oplatí písať a pokračovať v tomto príbehu. S radosťou vám môžem povedať, že dej mám premyslený približe na dvadsaťpäť kapitol. Potom uvidíme, čo bude. Hehe... Čiže sa máte ešte načo tešiť, ešte nekončíme. :) 

Vaša 9moncici9 :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 13. kapitola: