Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 10. kapitola

27.03.2013 (14:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2252×

Edward:

„Nebodaj je slnečno?“ zachichotal sa vedľa mňa známy hlas, ktorý nemohol patriť nikomu inému ako Sophie. Ako to to dievča robí, že má každý deň na tvári úsmev? To je neuveriteľné, že je neustále pozitívne naladená.

„Ani nie, ale...“ Nemal som čo k tomu povedať, a preto som si zložil slnečné okuliare, aby sama videla, čo sa stalo. Sám som si iba matne spomínal na včerajší večer. Zato na rannú bolesť hlavy si spomínam veľmi dobre.  Tiež nesmiem zabudnúť na moju záhadnú ženu, ktorá aj včera v noci mala masku. Ako rád by som jej videl do tváre, pozrel sa do jej očí bez masky a prehovoril s ňou aspoň pár slov.

„Čo sa ti stalo? Si v poriadku?“ skríkla na celú chodbu a ja som jej len ukazoval, nech je ticho. Nemusia to počuť až na najvyššom poschodí. Posledné, čo dnes potrebujem je, aby všetci hovorili, že novému stážistovi oko hýri všetkými možnými farbami.

„Hlasnejšie by to nešlo?“ zahundral som a ona sa na mňa previnilo pozrela. Určite si neuvedomila hlasitosť, ktorou sa to pýtala.

„Poď so mnou.“ Vzala ma za ruku a viedla do svojej kancelárie. „Posaď sa, niečo s tebou urobíme,“ ukázala na stoličku a začala sa hrabať v zásuvke.  Ak tu nemá nejaký čarovný prútik alebo samotného Harryho Pottera  v skrini, tak zo mňa princa nevykúzli.

„Nehýb sa a ver mi. Prekryjem to, ale Bella na to príde i tak,“ povzdychla si. Presne toho sa bojím, reakcie mojej šéfky. Tá so mnou vyrazí dvere, len čo na mňa pozrie. Prečo som taký sprostý a šiel som do baru cez týždeň. Už vidím jej reakciu na to, bude mi vykrikovať, že som nezodpovedný, nevážim si prácu a myslím iba na zábavu. V duchu som si musel nadávať do kreténov.

„Stále si mi neprezradil, čo sa ti stalo,“ prehodila po chvíľke ticha. Neprekážalo mi o tom hovoriť so Sophie, bral som ju totiž ako priateľku. Vlastne, jedinú priateľku, ktorú tu v Bradforde zatiaľ mám.

„Bol som v bare, dal som si pár pohárikov a zastal som sa čašníčky. Toto tu je výsledok,“ povzdychol som si. Na jednej strane som bol rád, že som sa jej zastal, postavil som sa obrovskému chlapovi, ktorý bol skoro o dve hlavy vyšší. Bohužiaľ som si darček pod okom odniesol ja a nie on.

„Takže si sa hral na samaritána, aké šľachetné,“ podotkla a zasmiala sa. Ja som si však odfrkol, vraj samaritán, skôr džentlmen. Nikto iný sa k činu nemal, aspoň ja som sa postavil za česť ženy.

„Sophie? Prečo je vlastne moja šéfka taká odmeraná a chladná? Je to spôsobené mnou, alebo čo je za jej správaním?“ Nemal som v pláne o tom hovoriť a pýtať sa na to, ale už som to viac nevydržal. Pomenovaniam ako fúria alebo harpya som sa radšej vyhol a nechal si ich pre seba. Sophie vo mne vzbudzuje pocit dôvery, získala si ma svojou ochotou. Oproti xantipe je ona anjelom, z fúrie som maximálne zmätený. V jednej chvíli šteká ako besný pes a v druhej sa úprimne usmieva. Kto sa z nej má vysomáriť.

„Edward, ja nemám právo s tebou hovoriť o Belle a jej správaní voči tvojej osobe. Musíš sa jej na toto opýtať sám, i keď pochybujem, že ti odpovie. Nerada sa otvára ľuďom, ktorých nepozná. Musíš jej dať čas, spoznať ju, ak ti to teda dovolí. Ja ti smiem povedať iba to, že Bella je ten najlepší, najúžasnejší a najobetavejší človek, ktorého poznám. Za druhého by položila aj svoj vlastný život. Rozumiem, že máš pochybnosti o mojich slovách a neodsudzujem ťa za to, ale ty toho veľmi veľa nevieš. Možno raz príde správny čas a všetko bude pre teba jasnejšie.“ Obetavá? Hovoríme určite o tej istej osobe? Naozaj si myslí, že mne sa niekedy otvorí? Ukáže mi snáď niekedy svoju pravú tvár?

„Takže mi chceš povedať, že jej pravá tvár je schovaná pod maskou?“

„Čože?“ vypískla zdesene. Pripadala mi, akoby som ju zaskočil touto otázkou.

„No či to, ako sa správa, je len pretvárka, že svoju pravú tvár skrýva pod maskou neprístupnej ženy,“ vysvetlil som jej položenú otázku a ona si vydýchla.

„Tak nejako... Inak som hotová, o chvíľu príde Bella, mal by si ísť. A nezabudni! Snaž sa pozerať inam a neukazuj jej ľavú stranu tváre. Obyčajný človek to neuvidí, ale ona áno.“ Obyčajný človek? Čo tým chce povedať, veď aj Bella je obyčajný človek. Určite nie je iná, to by som spoznal. Chcel som sa jej na to opýtať, ale začala sa prehrabávať v nejakých papieroch, a preto som radšej odišiel. No určite sa jej na to opýtam, nechcem vyzerať ako ten, čo sa chytá každého slova, ale toto ma zaujalo. Zatvoril som dvere na jej kancelárii a pohľad mi okamžite padol na moju šéfku, ktorá kráčala smerom ku mne.

„Dobré ráno, pán Cullen. Ako ste sa vyspali?“ opýtala sa milým hlasom. Bolo zvláštne, že sa ma niečo opýtala milým tónom a ešte zvláštnejšia bola otázka na moju noc. Nebodaj niečo tuší, ale ako? Nie, už asi bláznim.

„Dobré ráno aj vám, slečna Swanová. Ďakujem za opýtanie, ale spal som už aj lepšie,“ odpovedal som zdvorilo na jej otázku a neunikol mi jej mierny úškrn. Po celý čas som sa však na ňu díval len z pravej strany, ako mi radila Sophie.

„Priniesli vám stôl, od dnes máte vlastný kút, kde môžete pracovať.  A tiež vám chcem povedať, že dnes pracujeme iba do dvanástej. O druhej totiž musím sedieť v lietadle, ale v pondelok už musíme zarezávať.“ To znamená, že stihnem svadbu Esme a Carlislea, samozrejme, ak zoženiem letenku. Neubránil som sa širokému úsmevu a priamemu pohľadu na fúriu. Chyba, obrovská chyba.

„Pán Cullen, čo máte s okom? Myslíte si, že ak si dáte tonu krycieho krému, tak to neuvidím?“ precedila pomedzi zuby. Nemôže to predsa byť až tak vidieť, Sophie sa s tým narobila a ona to zbadá hneď. Čo teraz? Čo jej mám povedať? Výhovorku typu, že som spadol, mi asi nezožerie.

„Ja... Ja vám to vysvetlím,“ vykoktať sa v tejto chvíli začínalo byť dosť problematické.

„Mlčte! Nestrpím, aby niekto pod mojím vedením bol ako vy. Nestrpím tu bitkára, ktorý si myslí, že ma oklame. Toto sa stalo prvý a poslednýkrát. Okamžite mi zmiznite z očí. V pondelok nech to je preč, lebo...“ Otočila sa mi chrbtom a ukázala na dvere. Keď si myslí, že odídem len tak, je na veľkom omyle. Mám toho akurát dosť.

„Nie, slečna Swanová, neodídem. Nie som žiaden bitkár, vôbec netušíte, čo sa stalo a jednáte so mnou ako s nejakým podvraťákom. “ Strácal som kontrolu sám nad sebou.

„Tento tón si vyprosím, ako si dovoľujete so mnou rozprávať týmto štýlom. Ja som vaša nadriadená a vy ma musíte akceptovať! Viem veľmi dobre, čo ste zač. Ste nevybúrený sopliak, s ktorým lomcuje puberta. Pubertiak, ktorý si myslí, že keď príde do baru, dá si pár panákov a hor sa do bitky. Toto ja odmietam trpieť. Vy máte reprezentovať túto spoločnosť a i seba.“ Prosím? Ja mám tolerovať ju? Mám chuť jej jednu vraziť, ale ženy sa nebijú, má jedno šťastie. Nie je moja matka, aby ma poučovala, ako sa mám správať vo svojom voľnom čase. Rovno nech mi dá večierku. Sakra! Tá ženská mi pije krv.

„Ak ja mám tolerovať svojho nadriadeného, vy láskavo tolerujte svojho zamestnanca. Správal som sa stále s úctou k vašej ctenej osobe, ale vy so mnou jednáte horšie ako s prašivým psom. Nie som odkázaný na prácu pre vás. A vás nemá čo zaujímať, čo ja robím vo svojom voľnom čase. Nie som žiaden alkoholik a ani bitkár, ktorý vyhľadáva konflikty, kam len príde. No poviem vám, že som chcel pomôcť jednej žene a toto je výsledok. Ak by šlo o vás, nehnem ani prstom. Tomu verte! Zbohom, slečna Swanová,“ povedal som a teatrálne som sa uklonil. Pri odchode som nezabudol tresnúť dverami a s hrdo vztýčenou hlavou som si to odkráčal preč. Dofrasa aj s takou ženskou. Ju život musí riadne biť, keď sa správa takto. No mne po hlave skákať nebude!

Niekedy som si myslel, že úprimnosť je nad zlato, že je to dobrá vec, ale teraz si tým nie som stopercentne istý. Neviem, či bolo správne rozhodnutie jej povedať všetko priamo od pľúc, ako som to cítil, ale už môj pohár trpezlivosti pretiekol. Pravda je mnohokrát krutá a tvrdá rana do žalúdka, po ktorej niekto umiera, no tá jej faloš sa mi hnusí. Prišiel som o prácu, ale táto beštia so mnou nebude rozprávať povýšeneckým tónom. Je to bezcharakterná ženská, ktorá s druhými jedná ako s odpadom. Určite sa narodila bez chrbtovej kosti. Je pravda, že moje rozhodnutie si vyžadovalo pevnosť a rozvahu, je to po prvý raz, čo som s niekým takto jednal, no zaslúžila si. Prečo sa potom cítim nesvoj? Prečo mám výčitky svedomia?

Dosť!

Odmietam na to myslieť, teraz je dôležitá svadba Esme a Carlislea. Musím si zarezervovať letenky, zavolať Alice a zbaliť si nejaké veci na cestu. V prvom rade zavolám Alice. Vytiahol som mobil z vrecka môjho saka a vytočil jej číslo.

„Čo by si rád, braček?“ ozvala sa okamžite milo do telefónu, akoby s ním čakala v ruke. Určite vie, čo sa stalo, musela to vidieť a už sa teší, že prídem.

„Volám, že prídem na svadbu. Idem si práve zarezervovať letenku. Prídeš potom po mňa na letisko?“ spýtal som sa a dúfal, že povie áno. Nemal som totižto v pláne si prenajímať auto, keď v dome má každý skoro po dve autá.

„Naozaj prídeš? Dala ti šéfka voľno?“ pýtala sa zaskočeným hlasom. Ona o tom nevie, ako je to možné? Tvrdila, že ma bude sledovať dvadsaťštyri hodín denne, nebodaj zabudla na sľub alebo ju Jasper na toľko zamestnáva?

„Nevieš? Nevidela si, čo sa stalo? No to je teraz jedno, prídem a dokonca veľmi rád, pretože mi chýbate,“ priznal som sa a počul som zachichotanie. Stopercentne si spomenula na moje slová, keď som odchádzal preč. Tvrdil som, že som veľký chlapec a dokážem sa sám o seba postarať, že mi nebudú až tak chýbať. Vraj si to nebudem ani uvedomovať. Hlúposť! Príliš som si uvedomoval, že tu nie sú. Ak niekto celý život prežije po boku dokonalej rodiny a potom sa od nich odsťahuje, chýbajú im po celý čas.

„Aj ty nám veľmi chýbaš. Choď rovno na letisko, nemusíš si nič baliť, vieš, že doma máš všetko, čo potrebuješ. Hlavne sa ponáhľaj, pretože lietadlo letí presne o pol hodinu a majú voľnú už len jednu letenku. Ja ťa prídem čakať, ak mi opäť nevypadneš,“ zahundrala posledné slová a dokonca si aj povzdychla. Na nič som nečakal a vzal si rýchlo taxík, ktorý ma okamžite odviezol na letisko. Alice mala pravdu, ako inak. Lietadlo letelo presne o pol hodinu a ja som celý let prespal. Sem tam sa mi prisnil nejaký sen, ktorý mi nedával zmysel. Občas v ňom bola moja záhadná žena, inokedy Sophie a nakoniec moja šéfka... ex šéfka. Neviem prečo, ale zakaždým moje myšlienky ubiehali k nej. Esme ma vychovávala, aby som mal úctu voči ženám, starším osobám, no tu som zlyhal na celej čiare. Ak by sa to Esme dozvedela, bola by zo mňa určite sklamaná. Túžil som, aby boli na mňa hrdí, že dokážem niečo aj sám, ale všetko som pokazil. Nedokázal som si udržať prácu viac ako dva týždne a teraz so sklopenými ušami sa vraciam späť. Čo som v živote vlastne dokázal? Nič. Rodičia ma odhodili ako kus handry, keby sa ma neujali Cullenovci a nedali mi všetku lásku, najlepšie vzdelanie, som niekde na ulici. Vďaka nim som tým, kým som.  Najmenej, čo som mohol urobiť bolo, udržať si prácu. Som neschopný, nezaslúžim si nosiť priezvisko Cullen.

O pár hodín: Na letisku

„Braček,“ zvýskla Alice a cez celú letiskovú halu bežala do mojej roztvorenej náruče. Vyzerala ako malé dievčatko, ktoré beží do náruče otca. Bodaj by aj nie, keď som skoro o dve hlavy vyšší.

„Chýbala si mi,“ šepol som jej do vlasov a položil ju na zem. Zhrozene sa na mňa zahľadela. No pekne, už to vidí.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa a očami ma celého skenovala, akoby som mal mať na sebe viac modrín alebo nebodaj zlomením.

„Nič dôležité, naozaj. Som v poriadku, ale ako si si to všimla tak skoro?“ Nemal som práve chuť niečo vysvetľovať. Len teraz som prišiel a už ma chce zavaliť otázkami, pritom viem, že doma bude presne tá istá otázka položená ešte päťkrát.

„Edward, vidím, že ti to musel maskovať hotový profesionál, pretože obyčajný človek nemá šancu to vidieť. No nezabúdaj na fakt, že môj zrak je podstatne lepší ako zrak človeka.“ Obyčajného človeka? To isté povedala Sophie o xantipe. To mi ale nedáva zmysel. Pochopím Alice a jej super zrak, no  megera mi nejde do hlavy.

„Nad čím premýšľaš?“ prerušila tok mojich myšlienok, keď sme kráčali smerom k jej autu. Nechcel som jej o tom hovoriť, viem, že si s Alice hovoríme všetko, no kým si nie som istý, budem mlčať. I tak ma zaujíma iná vec, jej výpadky.

„Nad tým, čo si mi hovorila do telefónu. Prečo ma nevidíš? Ako dlho to už trvá? Vieš, čím to je spôsobené?“

„Pŕŕŕ, spomaľ. Poporiadku. Od kedy si sa odsťahoval, sledovala som tvoje rozhodnutie, sľúbila som ti to. No prvú noc som ťa nevidela, ale nechcela som vyvádzať, pripisovala som to vzdialenosti, ktorá nás delila. Zopakovalo sa to v pondelok, a potom opäť a opäť. Neviem, čím to je. Nikomu som o tom nehovorila, aby neboli vystrašení. Vieš, ako by to dopadlo,“ povzdychla si a ja som prikývol. Vedel som úplne presne, čo by nastalo. Jeden telefonát a už by u mňa v byte bola celá perepuťa a balila mi veci. Čo mi však na jej rozprávaní nesedelo, boli presné dni, kedy som bol v bare a v práci. Prečo ma nevidí v tie dni? Čo to má všetko znamenať? Určite sa tu niečo deje, ale ešte neviem čo.

„A tebe sa ako darí? Hovor, zaujíma ma úplne všetko,“ presviedčala ma. Dlho som mlčal, ale napokon som sa rozhýbal a vyšiel s pravdou na povrch. Cesta do Forks autom mala aj tak trvať dlhšie. Začal som jej rozprávať všetko. Páčilo sa mi, že ma ani raz neprerušila a poctivo ma počúvala, i keď som vedel, že potom ma zasype otázkami.

„Chceš mi snáď povedať, že si bol hnusný k svojej šéfke, pretože sa jej nepáčil tvoj monokel? Vadilo ti, že si o tebe myslela, že jedinou tvojou prioritou je chodenie po podnikoch a vyhľadávanie pochybných ľudí. Aha... Zamyslel si sa niekedy nad tým, že ti chce dobre? Uvažoval si, že v tebe možno vidí potenciál a chce z teba seberovného partnera? Netvrdím, že jej správanie bolo chvályhodné a akceptujem jej správanie voči môjmu najmilšiemu bratovi, ale možno si na to nepozeral z toho správneho uhlu. Ak by chcela, vyhodí ťa sama, ale odišiel si ty sám. Ak by bola taká beštia ako tvrdíš, prečo by ju mala rada tá Sophie? Prečo by ju pred tebou vychvaľovala do neba? Premýšľal si už nad tým? Nehovorím, že som na jej strane, ale v tomto momente nie som ani na tvojej. Si teraz tu, budeš pár dní preč, zamysli si nad všetkým a hlavne počúvaj hlas svojho srdca. Ono ti napovie, čo je správne. Ver mi.“

Je zaujímavé, ako človeku pomôže nestranný názor tretej osoby. Toto mám na Alice skutočne rád, i keď som jej brat, vždy si drží neutrálny postoj. Nenadržiava stranu mne, pretože sme rodina. Vďaka nej sa dokážem pozrieť na vec aj z druhej strany. Vo svojom vnútri som to vlastne vedel, ale nechcem som si to pripustiť. Sám som videl, aká je Sophie presvedčivá a odhodlaná, keď hovorí o fúrii. Miesta som mal pocit, žeby bola schopná sa za ňu aj pobiť. Po rozhovore s Alice ma môj hnev pomaly prechádzal, ale vždy som sa cítil ukrivdený. Nie som žiadna baba, ale človeka sa dotkne, ak s vami niekto jedná podobne. Chcel som jej poďakovať, že mi ukázala takzvanú druhú stranu mince, ale už sme parkovali pred našim domom a mňa čakalo zvítanie s rodinou. 

Chcela by som vám poďakovať za všetky komentáre a za vašu podporu. Ste naozaj úžasné a chápavé. Teraz prídu veľkonočné sviatky a ja vám sľubujem, že pridám aspoň dve kapitoly. Také malé odškodné za oneskorené dve kapitoly. Som rada, že táto poviedka má stále čitateľov a dúfam, že aj po tejto kapitole to tak ostane. 

Určite sa hneváte na Bellu, ale berte v úvahu fakt, že chce silou mocou Edwarda odohnať, aby ho chránila najmä pred sebou. Ale sľubujem, že všetko sa v dobré obráti. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 10. kapitola: