Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 9. kapitola

12.03.2013 (09:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2328×

Bella:

Dívala som sa do dvoch karmínových očí, ktoré na mňa hľadeli. Tie oči som nevidela veľmi dlho, a tak veľmi mi chýbali. Mala som v úmysle sa rozbehnúť a objať ho. Tie karmínové oči ma vonkoncom nemohli zastrašiť. Je to on a už mu nedovolím odísť.

„V upírovi nie je nič ľudské. Sme deti noci, vrahovia a bezduché stvorenia. Nemáme srdcia a ani duše. Niekto tomu hovorí prekliatie, ja tvrdím, že je to oslobodenie. Nič nás nebolí, pretože nemá čo bolieť,“ prehovoril na mňa a ja som bola úplne zmätená z jeho slov. Ako môže voľačo takéto povedať? Prečo rozpráva takéto nezmysly?

„Otec?“ spýtala som sa chvejúcim hlasom. Nič neodpovedal. Zadíval sa mi do očí a začal rozprávať opäť svoje.

„Prečo sa brániš tomu, čo je pre teba prirodzené? Si stvorená na zabíjanie, zabila si aj vlastnú matku. Vypusti to zviera, ktoré je v tebe, nedrž ho na reťazi. Láka ťa, spieva ti... Prečo odolávať, je to len jeden človek. Jeden život. Denne prídu o život desiatky ľudí a desiatky sa narodia, preto by si nemala hľadieť na jeden bezvýznamný život.“

Pri jeho slovách ma doslovne mrazilo. Čo to má byť? Prečo je tu? Načo mi toto všetko rozpráva? Odpoveď sa dostavila rýchlejšie, ako som čakala. Spoza otcovho čierneho plášťa vystúpil muž, bol to Edward. Očami som prebehla po celom jeho tele, hodlala som sa uistiť, že je v poriadku. Usmiala som sa na neho a on mi moje gesto vrátil. Bola som rada, že je  v poriadku. Nesprávam sa k nemu veľmi príjemne, vlastne, vôbec sa nesprávam príjemne, ale je to nevyhnutné. No v žiadnom prípade nechcem, aby sa mu niečo stalo. Stál tam, pred mojim otcom, ale niečo bolo inak. Vyzeral byť omámený, mal sklenený pohľad, čo mu môj otec urobil?

„Čo si mu...“ Nestihla som dopovedať, pretože ma zarazil môj otec. Nahol sa k Edwardovmu krku a prešiel mu po krčnej tepne ukazovákom. Nasucho som prehltla. Predstavila som si, ako namiesto jeho prsta steká tá ohnivá, lahodná tekutina. Hruď sa mi začala dvíhať a z hrdla sa mi vydralo temné zavrčanie. Ako správny lovec a predátor som mu chcela dať šancu na útek, i keď som vedela, že to nemá cenu.

„Bež,“ zachrapčala som, ale on tam iba stál a hľadel do mojej tváre s úsmevom na perách. Blázon, toto jediné mi prebehlo mysľou. Pomalým krokom som šla smerom k nemu, pretože upír vo mne sa prebudil. Veď čo by sa už len mohlo stať, keď ochutnám len malú kvapku, malilinkú kvapôčku tej krvi. Poslednýkrát som sa mu zadívala do očí, zelených očí, ktoré mi pripomínali jarnú trávu a nakoniec som sa k nemu nahla. Zľahka som ho pobozkala na krk a čakala na jeho reakciu. Jeho ruky sa mi okamžite obmotali okolo pása a pritiahli si ma bližšie. On má byť ten vystrašený a nie ja, prečo ma to potom vystrašilo? Vlastne, to nie je strach, ale prekvapenie. Áno, to je to správne slovo, prekvapil ma. Na nič som nečakala a pohladila som ho po líci. 

„Nie sme tu preto, aby ste sa tu zbližovali. Urobíš to ty alebo ja?“ zreval za mojim chrbtom otec. Úplne som zabudla, že je tu. Viac som nečakala. Moje ostré tesáky začali pretrhávať jeho jemnú pokožku, ktorá mala príchuť najsladšej čokolády. Jediné, čo som mala teraz v hlave, bola krv. Odjakživa fascinujúca, stála a nemenná... Cítila som tú chuť, tú energiu, ktorá mi prúdila do celého tela. Prechádzala všetkými zákutiami a volala moje meno. Bol to opojný pocit, ktorý by sa dal nazvať až euforickým. Nič podobné som nikdy v živote necítila. Sama sa mi ponúkala. Ako som mohla byť po celý čas taká hlúpa a odopierať si to. Je to predsa prirodzené pre môj druh.

„Myslel som, že mi niečo necháš, ale ty si ho vysala do poslednej kvapky,“ zasmial sa mi tesne pri uchu môj otec. V tej chvíli som sa konečne spamätala a odhodila bezvládne telo Edwarda na zem. Padla som na kolená a vzala jeho telo do náruče a začala plakať. Ako som to mohla urobiť, bol mladý a celý život mal pred sebou. 

Sen? Iba sen? Prečo? Prečo to nemohlo byť skutočné? Všetky moje starosti by sa vyriešili, keby som ho zabila. Tú chuť doposiaľ cítim na jazyku, opojnú chuť. Je to asi šialené, iný by na mojom mieste kričal, ale ja? Ja tu bedákam, že som nezabila mladého chlapca, ktorý má pred sebou celý život. Z akého dôvodu ma musí ovládať smäd po krvi. Dlhé roky som mala pokoj a teraz to musí prísť. Netvrdím, že ma ľudská krv nikdy nelákala, ale nespievala mi, preto bolo jednoduchšie odolať. Tu mi nepomôže ani skvelé sebaovládanie. Nad čím vlastne uvažujem? Ako môžem myslieť na to, žeby som ho zabila. Je to určite tým, že sme spolu strávili celý deň a on sa ukázal ako skvelý chlap. Prečo musí mať vražednú kombináciu MVK – milý, vtipný, krásny. Je to človek, ktorý mi vonia a je na zjedenie. Doslova a do písmena. Musím si držať odstup. Musím...

Navyše ma zaujíma, čo tam robil môj otec. Je to kvôli tomu odkazu? Prečo farba jeho očí bola červená? A čo ten čierny plášť? Čo to má všetko znamenať? Chce mi snáď niečo naznačiť? Ja som cvok, uvažujem tu nad výkladom sna, a pritom sa sny len zahrávajú s našou psychikou. Nie je to realita.

Z mojich myšlienok ma dostalo zvonenie môjho mobilu. Posadila som sa na posteli a až teraz som si všimla, aká som spotená. Načiahla som pravú ruku smerom k nočnému stolíku a vzala mobil. Na displeji svietilo meno Tom – bar. Čo odo mňa môže chcieť? Predsa tancujem len víkendy, dnes je pracovný týždeň.

„Čo potrebuješ, Tom?“ opýtala som sa po zodvihnutí mobilu.

„Ahoj, Izi. Vieš, prihodila sa taká vec. Kesydy sa dnes nedostavila do práce a ja mám prekvapivo preplnený bar i dnes. Mal som v úmysle ťa požiadať... Nemohla sa by si prísť na pár hodín? Aspoň do polnoci, prosím ťa.“ Liezlo to z neho ako z chlpatej deky. Jeho hlas znel popravde zúfalo, ale prečo žiada, aby som prišla ja, keď mu vypadla čašníčka?

„Chceš, aby som dnes vystupovala?“

„Nie, ja by som chcel, aby si dnes zaskočila za Kesydy. Marc tu tiež nie je a vieš, že cez týždeň mám v bare len štyroch ľudí, ale dnes sú len dvaja, a to sa nedá zvládnuť.“ On sa zbláznil. Ako môžem obsluhovať hostí, ktosi ma spozná a čo potom? V žiadnom prípade, nech si dá zásterku okolo pupku a prosím, môže klusať.

„Nie, nemôžem. Uvedomuješ si, že nechcem, aby hockto vedel o tom, kde pracujem. Mile rada, no nie.“ Bola som rozhodnutá, stáť si pevne za svojím. Nešlo o to, že mu nechcem pomôcť a ani o to, že by som nespala a zajtra idem do práce. To ma vôbec netrápi, no nedovolím, aby ma tam niekto videl.

„Izi, ja to chápem, preto všetci dnes budete mať masky. Nikto nebude vedieť, kto si. Ver mi, dám na to svoj krk,“ ubezpečoval ma a ja som napokon zvolila. Môžem za to, že som dobrá duša? Pokúsila som sa povedať nie, ale i tak som súhlasila.

Musela som si v prvom rade dať sprchu a potom som zapadla do izby nájsť nejaké oblečenie. Vedela som, že v bare sa prezlečiem, a preto som zvolila modré rifle, ktoré boli na kolenách natrhnuté, sivé tielko a čiernu koženú bundu. V priebehu pol hodiny som bola pripravená a vyrážala som z domu. Opäť som musela zaparkovať auto za podnikom, aby ho nikto nespoznal a nepozorovane som zapadla do baru. Poriadne som sa ani nezvítala s Tomom a bežala sa upraviť.

„Izi, máš na starosti box sedem a osem. Pri stole sedem sedí mladík, ktorý do seba hádže už asi siedmeho panáka, ale je neškodný. Pri osmičke to máš horšie... Tam je banda starých páprdov, ktorí majú hlúpe vtípky. Ignoruj ich,“ upozorňoval ma Tom, ktorý si vzal službu za barom. No to mám vážne radosť.

Vzala som si nápojový lístok a šla k sedmičke, pretože som videla, že ten mladík má prázdny pohár pred sebou. Pomaly som kráčala k stolu. Po celý čas, od kedy som sem prišla, ma ovládal zvláštny pocit, akoby sa dnes niečo malo udiať. Ako som kráčala k zákazníkovi, som prišla na to, čo je za tým. Ten mladý muž, ktorý do seba hádzal panáky, bol Edward. Nasucho som prehltla a zastala pri jeho stole.

„Ešte raz dvojitú whisky, prosím,“ zamumlal dosť podnapitým hlasom a ja som odkráčala. Asi prišiel zapiť čas strávený so mnou. Ani neviem prečo, ale dotklo sa ma to. Som k nemu zlá, ale je to pre jeho dobro, keby len vedel... Nevšimol si ani, že som pri ňom bola ja, pretože zrak upieral do neznáma. Na moje potešenie mi ani jeho krv nespievala, lebo z neho bol cítiť alkohol a ja som bola vďačná. Netuším, aká by bola moja reakcia po tom sne. Potriasla som hlavou a pokúsila som sa zahnať myšlienky.

„Daj mi dvojitú whisky,“ povedala som Tomovi a v stotine som ju mala na tácke a kráčala som opäť k jeho boxu. Položila som ju pred neho a čakala na peniaze. Našťastie som nemusela povedať ani slovo, pretože peniaze už ležali na stole.

„Zvyšok je pre vás.“ Vyvalila som oči a nesúhlasne pokrútila hlavou. Nechal mi na stole sto dolárov za dvojitú whisky? Cíti sa pri peniazoch alebo čo? Vzala som peniaze a výdavok našla v peňaženke, ktorú som mala pri sebe. Položila som ich pred neho a šla späť. Vlastne, chcela som ísť preč, ale chytil ma za ruku a zastavil.

„Povedal som, že to je dobré,“ hundral ďalej svoje, až kým sa naše pohľady nestretli.

„Vy? To ste vy? Tá krásna tanečnica, tá žena s maskou,“ vydýchol omámene a sledoval ma s obrovským úsmevom na tvári. Zvláštne na tom bolo, že ma pichlo pri srdci. Na mňa, na Bellu, takto nepozrel ani raz. Mňa keď vidí, má v očiach strach, hnev a zúfalstvo z toho, že so mnou musí byť a pracovať pre mňa. No keď vidí svoju tajomnú tanečnicu, jeho pohľad je plný obdivu a šťastia. To, čo som teraz pocítila, neviem, ako pomenovať. Nebodaj sa tomu hovorí žiarlivosť? Ale prečo by som mala žiarliť sama na seba, to je nonsens toto.

„Sadnite si, pozývam vás na pohárik,“ žiadal ma, ale ja som krútila hlavou. Za prvé sa to nehodí, som v práci a on je môj zákazník, a po druhé, mohol by ma spoznať. Zaťato som mlčala a len naznačovala hlavou, že nie.

„Rozumiem, šéf vám to nedovolí,“ konštatoval a ja som iba prikývla a šla k stolu číslo osem, lebo už na mňa mávali.

„No konečne, mačička, mávame tu na teba skoro pol hodinu. Dones štyri pivá a štyri vodky. Friškom.“ Friškom? Ja mu dám, že rýchlo. Spotený, slizký, tehotný hroch s ozembuchovským a zároveň proletárskym ksichtom mi predsa nebude hovoriť, ako rýchlo mám pracovať.

Nepovedala som ani pol slova a rozhodla sa ísť k baru po objednávku, no nedošla som tam. Chlap ma chytil za ruku a stiahol do svojho klina. Zasmial sa a na mňa vykukli jeho žlto – čierne hnilé hrable, ktoré boli doteraz ukryté v jeho papuli. Chcela som mu jednu vraziť, začať kričať, čo si to vlastne dovoľuje, ale musela som sa krotiť. Som predsa bezbranná žena, ktorá sa nevie brániť. Ak by tu bol iba on a ja, bolo by to jednoduché. Chcela som ho aspoň so zaťatými zubami slušne požiadať, aby ma pustil, ale predbehol ma môj záchranca.

„Láskavo pustite tú mladú dámu,“ zaburácal opitý hlas Edwarda. Čo to robí? O čo sa pokúša? Nebodaj si myslí, že môže toho chlapa premôcť? Pri pohľade na Edwarda a toho vypaseného muža vyzeral Edward ako vyziabnuté kura. Dostala som strach, aby mu neublížil, k tomu ten hroch nebol sám.

„Nedaj sa vysmiať, zasran, mal by si byť doma, lebo mamička počíta topánky,“ zarehotal sa chlap a mne sa podarilo dostať z jeho zovretia. Edward na nič nečakal a s rukou v päsť sa zahnal na toho chlapa. Bez výsledne. Muž mu chytil ruku a zasadil svoj úder. Pravý hák skončil na Edwardom oku a on sa rútil k zemi. Kvôli ľuďom som ho nestihla zachytiť skôr, ako dopadol na roh stola. Muž sa zháčil a dal sa na útek, čo ma v tomto okamžiku netrápilo. Dôležitejší bol Edward, ktorý ležal bez pohnutia na zemi. Preľakla som sa, či ten náraz nebol príliš silný, ale žiadnu krv som necítila. Kľakla som si k nemu a zistila, že dýcha, len bol omráčený.

„Čo sa tu stalo? Prečo leží na zemi?“ pýtal sa nechápavo Tom. Pretočila som oči a ignorovala jeho otázky.

„Pomôž mi ho postaviť na nohy,“ zavrčala som, až ľakom nadskočil. Teraz akože čo s ním? Nie je v stave, aby sa domov dostal sám.

„Poznáš ho?“ zašepkal a pozrel na mňa. Nemo som prikývla, keď mi ho Tom pomohol dostať k jednému zo stolov.

„Odvez ho domov. Nechcem, aby sa z toho robilo veľké haló.“ Ja? Domov? Ani neviem, kde býva. Mám ho vyhodiť niekde pod mostom? Prečo si Tom myslí, že je to také jednoduché. Ak by som mu povedala, že ho nepoznám, tiež ma s ním pustí? Čo ak by to bol nejaký vrah alebo násilník? Nie, nemôžem ho odviezť, mal by priveľa otázok.

„Nie, v žiadnom prípade, to neprichádza do úvahy. Bude mať veľa otázok. Pokúsim sa ho zobudiť a zavoláme mu taxík.“ Chvíľu na mňa pozeral, ale nakoniec s tým súhlasil. Tom išiel zavolať taxík a ja som sa snažila prebrať Edwarda.

„Pane, počujete ma? Pane,“ triasla som s ním. Nereagoval. Pokúsila som sa ho mierne prefackať a stále som na neho volala. Po chvíľke začal naberať vedomia a otvoril oči.

„Som snáď v nebi?“ zamumlal a usmieval sa ako mesiačik. Musím povedať, že vyzeral naozaj rozkošne. Nie! Rozkošné sú šteniatka a nie on. Napriek tomu som sa usmiala.

„Je vám lepšie? Zavolali sme vám taxík,“ prehovorila som milým hlasom a v duchu si nadávala.

„Anjel s hlasom mojej šéfky,“ zahundral nepočuteľne. Teda skoro, ja som to počula veľmi dobre.

„Silno ste sa udreli a ráno budete mať určite bolesť hlavy. Napriek tomu sa vám chcem poďakovať, že ste sa ma zastali.“ Nemohla som ho pustiť domov skôr, ak by som mu nepovedala toto. Bolo to od neho naozaj veľmi šľachetné, i keď hlúpe. Je prekvapivé ako v jednej chvíli mu chcem skočiť po krku a v druhej sa o neho bojím, či je v poriadku. Moje pocity menia náladu ako počasie. 

Chcem poďakovať všetkým, ktorí ostávajú verní mojej poviedke. Ja viem, že to pridávanie je dosť pomalé, ale začala som pracovať a časovo som dosť vyťažená. Po práci som rada, že vidím posteľ a môžem sa do nej zvaliť. No určite na vás nezabúdam a snažím sa robiť čo sa dá. Dúfam, že budete trpezliví. :) 

Vaše komentáre ma neskutočne tešia a ja si každý jeden nesmierne vážim. Sú pre mňa ako balzamom na dušu. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 9. kapitola: