Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward Voltury - 13

07.05.2010 (14:30) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2062×

pesnička

13. KAPITOLA -

(Edward) - Rozprávam sa s jedlom!

(Bella) - Vrúcne želanie.

Pohľad: Edward

Moja prvá myšlienka zrána znela asi takto: Ó môj bože...

Trieskajúca hlava bol nič s porovnaním s mojím zničeným žalúdkom. Každých päť minút som letel na WC no a ďalej si viete domyslieť.

Zmučene som si ľahol na posteľ a zhlboka dýchal. Potom som začul krátke klopanie a hneď na to sa otvorili dvere.

„Super, už si sa naučila klopať. Teraz ťa ešte musím naučiť počkať, kým sa povie ďalej,“ otočil som sa na Jane, ktorá sa z môjho stavu náramné bavila.

„Nesiem ti raňajky do postele,“ snažila sa vysvetliť a za sebou vtiahla dnu akési dievča.
Vystrašene na mňa zízalo a po tvári sa jej kotúľali slzy.

Pri pomyslení na krv sa mi zdvihol žalúdok.

„Choď s tým niekam,“ zhnusene som na ňu zagánil.
„Ale čo že?! Edovi je zle?“ robila si posmešky, „vari to len Ed neprehnal s alkoholom?!“
„Sklapni alebo vypadni,“ oboril som sa na ňu.

„No dobre už idem, ale túto tu, ti tu nechám,“ ukázala na dievča a posadila ho na kraj postele.
„Mám diétu,“ snažil som sa ju presvedčiť.
„To len pre istotu. Ak by si potreboval dočerpať tekutiny.“

Pohladkala dievča po vlasoch, čím ju mala zrejme upokojiť, no malo to presne opačný účinok. Ešte viac sa rozvzlykala.

„Tak ja vás tu nechám. Pokecajte si,“ usmiala sa a odišla len sa za ňou zaprášilo.

Posadil som sa.

„Ako sa voláš?“ opýtal som sa. Vyzeralo to, že sa mi nechystá odpovedať.

„Okey. Ja sa s tebou nemusím rozprávať, ak by si bola radšej, keby som mal zuby v tvojom 
krku stačí len povedať,“ nahodil som nenútený výraz.

„Lili,“ zašepkala. Hlas sa jej triasol.
„Je ti zima?“ 
„Trocha,“ priznala.

Podišiel som k skrini a vytiahol z nej hnedú mikinu s kapucňou.

„Na,“ hodil som jej ju a opäť si sadol.

„Ďakujem,“ 
Prehodila si dlhé hnedé vlasy na chrbát a neprestajne ma sledovala dvoma zelenkastými očami.
„Čo chceš so mnou urobiť?“ opýtala sa.
„No, najskôr ti roztrhnem hrdlo a potom vyciciam do poslednej kvapky tú červenú tekutinu, čo sa ti preháňa v žilách,“ nevinne som sa usmial.

Zhrozene na mňa zamrkala.

„Len žartujem,“ zasmial som sa.
Nevyzerala, že by mi uverila, ale predsa len ju to trocha upokojilo.

„Koľko máš rokov?“
„16,“ odpovedala, „a ty?“
„Ako sa to vezme. Keď som bol premenený na upíra mal som 17.“

Pri slove upír sa celá roztriasla. Jane sa väčšinu času zabávala tým, že ľuďom odsúdeným na jedlo prezrádzala naše tajomstvo. Všetko im vysvetlila a oni nadobudli dojem, že sú dôležitý a nič im nehrozí. No a potom ich zabije... Smutné, ale to je Jane. 

„A teraz máš koľko?“ bolo očividné, že sa do rozhovoru nenúti a to mi robilo radosť.
Dlho som sa nerozprával so žiadnym človekom ak nepočítam krátke slová, ktorými som upokojoval svoje obete.

„Neviem presne. Okolo 200...“ zamrmlal som.
„Na takého starčeka vyzeráš celkom zachovalo,“ usmiala sa.
„Ty zas na malé dievča vyzeráš celkom chutne,“ vrátil som jej to.

„Dúfam, že si opäť žartoval...“
„Samozrejme, že áno. Dnes nemám chuť na jedlo. Takže môžeš pokojne ísť.“
„Necháš ma odísť?“ opýtala sa prekvapene.
„Možno tomu neveríš, ale nie sú všetci upíri len beštie, ktoré sa tešia keď môžu niekoho zabiť. Ja to robím iba ak nemám na výber. No to robia aj ľudia. Rastlinu zje zviera a zviera človek a my sa živíme človekom. Takto to proste príroda zariadila a ver mi, nie je mi príjemne byť na vrchole potravinového reťazca. Ja proste nemám na výber...“
„Ako to môžeš takto povedať? Ako môžeš porovnať živého mysliaceho a vnímavého človeka s hlúpym zvieraťom?“
„Pre mňa ste vy hlúpe zvieratá,“ povedal som.
„Veď aj ty si bol človek. Alebo si už na to zabudol?!“
„Nič nevieš. Nemôžeš ma posudzovať,“ zavrčal som.
„To ti tvoj predošlý život vôbec nechýba. Nechcel by si ešte raz ochutnať ja neviem... jedlo svojej mamy?! Počuť hlas otca? Súrodencov?!“

„Ja si na nič z toho nespomínam,“ vyletel som na ňu, „neviem ako chutí ľudské jedlo ani ako hrejú lúče slnka. Neviem ako sa volá mama s otcom. Či som mal vôbec súrodencov. Ty si nevieš predstaviť aké to je. Nič o sebe nevedieť. Nepamätať si nič z toho života, ktorý ja ochraňujem ako sa dá. Mal by som nenávidieť ľudí a už vôbec by mi nemalo robiť problém ich zabíjať. Lebo ja neviem aké to je byť človek...“

Smutne sa na mňa zahľadela a chvíľu sa mi zazdalo, že má v očiach slzy.

„Prepáč. Nedokážem ťa pochopiť,“ položila mi ruku na rameno, „nedokážem pochopiť aký musíš byť osamelý.“

Položil som ruku na tú jej.
„Je také príjemné cítiť to teplo sálajúce z tvojej pokožky,“ usmial som sa.
„Je také príjemné cítiť ten chlad sálajúci z tej tvojej,“ aj ona sa usmiala.

Chvíľu sme len tak sedeli a potom som sa postavil.

„Už by si mala ísť. Zavediem ťa k môjmu priateľovi. Vymaže ti spomienky a budeš sa môcť vrátiť domov.“

„Ale ja ešte nechcem odísť.“

Prekvapene som sa strhol.

„Čo tým myslíš? Bola by si radšej ako zákusok?!“
„Nie. Ja len, že by som chcela ešte chvíľu ostať pri tebe,“ zašepkala a na tvári sa jej objavila červeň.

Pohľad: Bella

Škulila som na ten list a čítala si ho znova a znova. Zlosť vo mne narastala.

„Odkážte Marcusovi, že ak raz prídem navštíviť to slizké miesto v ktorom sa aj so svojimi bratmi schováva, tak prídem len po ich hlavy,“ zavrčala som smerom k Felixovi.

„To nebude počuť rád,“ zamračil sa.
„A mne je to absolútne fuk.“

„Čo sa tam píše?“ opýtala sa Alice.
„Prečítaj si to,“ podala som jej list.

Alice ho bleskovo prebehla očami.

„To, to ,to...“ od hnevu sa až zakoktala.

„Bella, prosím. Musíš prísť,“ povedal Demetri a pristúpil bližšie.
Všetci ako na rozkaz výstražne zavrčali oznamujúc: že ďalej už ani krok.

„Prečo?“
„Nechaj to tak Demtri. Ak nechce nemá to význam,“ zapojil sa do rozhovoru Felix.
„Nezabúdaj pre koho to robíme,“ zašepkal a po krátkej výmene pohľadov sa znova natočil na mňa.

„Marcus sa s tebou potrebuje porozprávať,“ presviedčal ma ďalej.
„Ale ja s ním nie,“ stála som si za svojim.
„Tak inak. Ide o Edwarda.“

Pri tom mene ma vnútri čosi zabolelo.

„Prestaň!“ zvrieskla som.
„Už stačilo! Nepleť sem Edwarda!“ Znovu ma to zabolelo.
„Je to moje konečné rozhodnutie. Neprídem!“ 
„Ako chceš. Len som myslel, že by si chcela vedieť, čo ti Edward odkázal, aké boli jeho posledné slová.“

„Čo tu na mňa hráš? Ak to vieš, povedz mi to!“

„Ja to neviem, ale Marcus áno. Preto chce aby si prišla. Rozhodnutie je na tebe.“

Tak veľmi som tužila vedieť, čo Edward povedal. Vnútri ma zožieralo sklamanie, že to Felix nevie. Vie to len Marcus. Takže asi nemám na výber!

„Bella, dúfam že nerozmýšľaš nad tým, že by si tam šla,“ opýtala sa Alice.
„Práve to zvažujem,“ odpovedala som zamyslene.

Felix sa po mojich slovách krátko pozrel na Demetriho pohľadom ktorý naznačoval: ja som ti to hovoril.

Práve vtedy mi napadla šialená myšlienka. Len tri slová sa mi preháňali v hlave.
Edward... Upír... Pomsta.

Otočila som sa na Carlisa a vyslovila to najnebezpečnejšie želanie zo všetkých.

„Premeň ma na upírku!“

___________________________________________________________________________________________________________

Chcem upozorniť čitateľov na moju novú poviedku s názvom Damián. Bola by som veľmi rada, ak by ste si našli trocha času aj na ňu a ohodnotili ju komentárom. Ďakujem.

12. kapitola - 14. kapitola

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward Voltury - 13: