Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dve tváre našich životov - 2. kapitola

Bryce


Dve tváre našich životov - 2. kapitolaBúrka skončila, Bella sa vracia domov. Bude aj kratší pohľad nášho vlka. :)

     

2. kapitola

 

„Mali by sme sa už vrátiť, už som mala byť dávno... doma,“ len sťažka vyslovila posledné slovo a postavila sa. Už prestalo pršať a na les padala hustá hmla. Vlk sa postavil s ňou a otrel sa jej o nohy. Pousmiala sa a pohladila ho po kožuchu.

„Hm, ale neviem kadiaľ, nemohol by si ma zaviesť k autu? Niekde som čítala, že vlci majú celkom dobrý čuch, možno by si mohol nájsť...“ šepkala takmer zúfalo a obzerala sa okolo seba. Všade boli stromy, samé stromy. Hlava sa jej zatočila, znova sa pozrela na svojho nového zvieracieho priateľa.

Vlk prikývol a urobil krok dopredu, Bella hneď podišla k nemu a vybrali sa pomedzi stromy. Všetko okolo nich príjemne voňalo, dážď tomu ešte dodal vlahu a ona sa cítila skvelo. Bolo jej príjemne, aj keď by mala teraz asi začať vrešťať, že ide vedľa nej obrovský vlk, ktorý je dokonca schopný jej rozumieť, čo je absolútne nereálne, alebo by to aspoň tak malo byť.

„Máš vôbec nejakú rodinu alebo si tu sám?“ spýtala sa ho, akoby čakala, že jej odpovie ako normálny človek. Až po chvíli si to uvedomila.

„Prepáč, viac by sa hodilo, keby si vedel rozprávať. Vieš, si asi môj prvý priateľ vo Forks, teda, ak ťa tak môžem nazvať. Myslím, že veľa ľudí nemá za priateľov vlkov.“ Pobavene sa zasmiala nad svojimi slovami, vlk vedľa nej kráčal a ešte na ňu stihol pozerať. Mal príliš inteligentný výraz na zviera, ten pohľad jej niečo pripomínal, ale nedokázala si nič predstaviť.

„Ty musíš byť veľmi výnimočný, ak mi rozumieš. Vždy som počula o tomto meste veľa legiend, ale nečakala som, že niekedy uvidím niečo z týchto mýtov. Je vás tu veľa takých ako ty?“

Vlk pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.

„Musí to byť ťažké byť sám v takom veľkom lese, aj keď ja milujem samotu. Vieš, ešte nikdy som nikomu za takú chvíľu nepovedala toľko viet, ty si naozaj nejako zázračný,“ mrmlala si ďalej pre seba a vlk ju pozoroval svetlými očami. Áno, oči bolo to, čo jej prípominalo niečo alebo skôr niekoho. Ale keby tak vedela koho.

Počas cesty už Bella mlčala a len ticho išla vedľa neho. Párkrát sa znova potkla o spadnuté konáre na zemi, vždy mala pocit, že sa jej ten vlk smeje, na jeho zvieracej tvári vždy uvidela úškrn, či čo to bolo. Ticho prerezávalo jeho hlasné dychčanie a tlmený zvuk jeho dopadajúcich labiek, bol veľmi svalnatý a hlavne obrovský, bol takmer vysoký ako kôň, naozaj to musel byť nejaký chránený druh vlka.

„Počkaj, už nemôžem,“ povdychla si Bella po dlhých minútach a zviezla sa na zem k mohutnému stromu. Vlk k nej podišiel a jazykom ju oblizol cez tvár. Unavene sa rozosmiala a s úškrnom si utrela tvár od slín.

„Héj, myslela som, že sme sa dohodli na tomto,“ pokárala ho, ale neustále sa usmievala... po tak dlhej dobe. Zrazu sa k nej otočil bokom a tlačil sa na ňu. Bella ho zmätene sledovala, niečo chcel, ale nerozumela mu.

„Čo by si rád?“ Obrovským telom do nej stále tlačil, sklonil sa a ľahol si chrbtom k nej. Naliehavo kňučal...

„Mám sa ti posadiť na chrbát?“ šepla zmätene prvú myšlienku, čo jej napadlo, keď sa tak správal. Vlk súhlasne zavyl.

„Myslím, že to nie je dobrý nápad, som dosť ťažká, aj keď si síce obrovský, ale...“

Vlk netrpezlivo zamrnčal a ešte viac sa na ňu natlačil. Bella si povzdychla a opatrne naňho vysadla. Tvár si zaborila do jeho kožucha, ktorý bol prekvapilo voňavý. Postavil sa a pomaly rozbehol. Panebože, pripadala si ako v nebi. Bolo toto vôbec možné? Možno sa o niekoľko hodín prebudí a zistí, že to bol len krásny sen, toto nemohla byť realita. Nie, ona sa nedokázala a nemohla cítiť šťastne, rodičia by jej to nikdy neodpustili.

Vlk zastavil a ocitli sa pri jej aute. Bella z neho zoskočila a pousmiala sa. Naozaj sa jej zdalo, že je rovnako smutný ako ona?

„Ďakujem za spríjemnenie počas búrky, stále nemôžem síce uveriť tomu, že som stretla vlka, ktorý mi rozumel a utekal so mnou na chrbte. Verím v to, že sa o chvíľu prebudím a môj zbytočný život bude pokračovať. Nikdy na teba nezabudnem...“ Rýchlo ho objala a na chvíľočku si zaborila tvár do jeho huňatého kožuchu. Zakývala mu a rozbehla sa do auta. Šliapla na plyn, otočila to a vracala sa domov. Čas na palubnej doske ukazoval sedem hodín, už mala byť dávno doma. John bude určite vyvádzať.

„Sakra.“ Pred ich domom stála polícia, blikajúce auto bolo vidieť už z diaľky. Zaparkovala vedľa neho a uvidela Johna, ako sa rozpráva s policajtmi vo dverách. V tvári mal zúfalý pohľad. Zobrala si batoh a vyšla von. V tej chvíli ju zbadal John, rozbehol sa k nej a chytil ju surovo za ramená.

„Panebože, kde si bola?“ vyhŕkol napol naštvane a napol vystrašene.

„Pána Boha tu nikde nevidím a bola som v lese, ešte niečo by si rád?“ spýtala sa ho sucho, aj keď srdce jej trochu poskočilo, že sa o ňu John tak strachuje. Povzdychol si a vrátil sa za policajtmi, ktorým to vysvetlil. Bella prešla nemo pomedzi nich, skopla si topánky z nôh, z kuchyne si zobrala len jablko a vyšla hore po schodoch do svojej izby.

Všetko robila akoby automaticky, udrela dverami, batoh hodila na zem, vyzliekla si mokré veci a v spodnom prádle sa posadila na posteľ. Triasla sa od zimy, ale neobliekla sa. Nemo pozerala na malú fotku svojich rodičov s čiernou stuhou, po líci jej stiekla slza, ale neplakala, vždy odmietala dať najavo svoje pocity. Ani keď boli jej rodičia živí, nepovedala im, ako ich veľmi miluje. A ani na ich pohrebe neodvážila zo seba vydať aspoň tichý vzlyk. Nikdy.

xxx

 

Rozbehol som sa naspäť domov, kožuch som mal celý premočený, ale to bolo to posledné, čo ma momentálne trápilo. To dievča bolo tak plné bolesti, videl som to na prvý pohľad, ale v škole si to očividne nikto okrem mňa nevšimol. Urobil som pekne blbú chybu, že som šiel za ňou v tej búrke a ešte k tomu jej kýval na všetko. Ktorý človek by, preboha, uveril tomu, že mu rozumie vlk? Nemal som to robiť, ale ona nemá žiadnych priateľov a ja som jej už pri prvom pohľade na ňu chcel pomôcť... nejako.

Je tak slabá a smutná. V škole bola zatiaľ len mesiac, nikdy som ju nevnímal, ale po tom dnešom úteku zo školy ma premohla zvedavosť zistiť, čo sa jej odohráva v hlave. Ale veľmi dobre som vedel, o koho ide. Je to Johnova mladšia sestra, Carlisle s ním pracuje v nemocnici a od neho viem, že im cez prázdniny zabili rodičov. John žije vo Forks už pár rokov, tá malá sa k nemu presťahovala len nedávno. Od Carlislea viem, že chodí John každý deň do práce ako mŕtvola kvôli mladšej sestre. Bojí sa o ňu, ale to sa mu ani nečudujem. Podľa mňa by potrebovala vedľa seba nejakého anjela strážneho, ktorý by na ňu dával pozor, rozosmial ju...

Ach, čo to so mnou len urobili tie dve hodiny v jej prítomnosti. Viem, že ma nepozná, aj keď po tom dnešnom obede možno... Ale mohol by som byť jej strážnym vlkom.

Radšej som sa premenil, aby som už nepremýšľal nad takými hlúposťami a premenil sa medzi stromami pred domom. Pri jednom z nich ma už čakala kôpka vecí, obliekol som sa a vošiel dovnútra.

„Alice, vďaka za veci,“ poďakoval som svojej sestričke, ktorá ležala s Jasperom na sedačke a sledovali televízor. Usmiala sa a ďalej sa venovala svojmu manželovi. Zablúdil som do kuchyne, kde už pochodovala Esme a chystala mi jedlo.

„Ahoj, mami.“

„Konečne si naspäť, bála som sa, že si sám v búrke.“

Pobozkal som ju na čelo a pousmial sa. Nebol som totižto sám. „Mami, nemusíš sa báť. Som rovnako silný ako vy.“

Povzdychla si. „Ja viem, asi si na to nikdy nezvyknem.“ Položila predo mňa pečené kura so zemiakmi. Musel som sa obliznúť pri pohľade na tú dobrotu. Poslušne som sa posadil a vrhol sa do jedla.

„Edward, si v poriadku, vyzeráš inak,“ ozvala sa po chvíli, keď ma pozorovala.

„Všetko je v pohode, len sa cítim dobre, to je všetko.“

Prikývla, ale obočie mala stále starostlivo stiahnutné. No zrazu z poschodia zbehol Carlisle s vážnym výrazom v tvári. V ruke držal svoj lekársky kufrík.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa ho Esme a pomohla mu obliecť sa do kabátu.

„Johnova sestra sa pokúsila o samovraždu, vezú ju už do nemocnice, je to s ňou vážne, potrebujú ma,“ chŕlil zo seba a ja som v tej chvíli zamrzol. Naozaj hovoril o tom dievčati, ktoré bolo pred chvíľou so mnou?

„Idem s tebou.“ Vyskočil som zo stoličky, v tej rýchlosti spadla, ale nechal som ju tak. Carlisle sa na mňa zmätene pozrel.

„Poznáš ju? Chodí do nižšieho ročníka ako ty...“

„Áno,“ zaklamal som z časti a utekal s ním do auta.

 

1. kapitola - 3. kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dve tváre našich životov - 2. kapitola:

 1 2 3   Další »
25. martty555
03.01.2012 [19:36]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

09.11.2011 [20:34]

kikuska Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

23. LuLuu
09.11.2011 [14:14]

LuLuu Emoticon Emoticon Emoticon

07.11.2011 [20:56]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

07.11.2011 [19:24]

alicecullenhale2 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
úžasná poviedka... Emoticon Emoticon Emoticon
nádherná kapča... Emoticon Emoticon Emoticon
už sa strašne teším na pokračovanie... Emoticon Emoticon Emoticon

20. Niki
07.11.2011 [15:38]

úžasná povídka... Emoticon Emoticon

19. lala19941
06.11.2011 [20:42]

Wow, úžasný dielik, som veľmi zvedavá ako to bude pokračovať, tak píš prosííím rýchlo ďalšiu kapitolku, budem poctivo čakať Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

18. DAlice
06.11.2011 [18:59]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

17. Jula
06.11.2011 [0:00]

Edward je vlkodlak? Páni, to je ale změna Emoticon Emoticon Emoticon

16. alisson
05.11.2011 [23:35]

krásna poviedka Emoticon Emoticon Emoticon len prosím rýchlo ďalšiu časť Emoticon

 1 2 3   Další »

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!