Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - 2. kapitola

09.01.2012 (16:15) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3703×

Bella:

Pozerala som sa dookola, či neostalo aspoň jedno voľné miesto, vážne by mi stačilo aj miesto pred katedrou. Ale nie. Prečo sa mi život takto vysmieva? Neostalo mi nič iné ako sa pohnúť a sadnúť si. Vôbec sa na mňa nepozrel, úplne ma ignoroval.

Po pár zničujúcich sekundách prišiel profesor a začal vykladať látku. Zatiaľ sme si len opakovali, tak som si toho veľa nezapísala, ale nenápadne som si všimla, že Edward píše všetko. Ani trochu som to nechápala, veď on vysokú prešiel niekoľkokrát, on si nemusel robiť poznámky celý rok a nikto by si to nevšimol.

Hodina prebehla rýchlo, keďže som toho dosť vedela. Tak som sa vydala do izby, pretože som do ďalšej prednášky mala hodinu. Išla som dosť rýchlym krokom až do chvíle, keď ma za rameno nechytila studená ruka. Na mieste som zamrzla, ale aj tak som otočila so zámerom mu vykričať, čo si to dovoľuje sa ma dotýkať, ale keď som uvidela jeho zlaté oči a mierny úsmev na perách, nevydala som zo seba ani hlásku.

„Ahoj, Bella. Prepáč, že som ťa hneď nepozdravil. Bol som sústredený na poznámky z minulej hodiny. A aby som nezabudol, Alice ťa pozdravuje a pýta sa, či by si s ňou niekedy nevyšla.“ Pozeral sa mi do očí, ale akoby bol úplne mimo. Ale teraz ma vážne vytočil. To si len tak príde a robí sa akoby sa nič nestalo?

„Prepáč, Edward, ale ja s vašou rodinou nechcem mať už v živote nič spoločné. Takže s Alice si nikdy nevyjdem, ďakujem,“ povedala som dosť naštvane a chcela som sa teatrálne otočiť a odísť, ale on zjavne neprestal.

„Bella, prosím ťa, čo ti prekáža? Slušne som sa ťa opýtal. Prečo toto musíš robiť Alice? Netrestaj ju, pretože si naštvaná, že som ťa nechal. Láskavo si vylievaj zlosť na iných.“ Koniec už na mňa nakričal a ja som ostala s úžasom stáť. Kde sa podel ten pokojný Edward? Nevedela som, čo na to odpovedať, ale potom to zo mňa len tak vybuchlo.

„To ako ja som tá zlá? To ona sa so mnou ani nerozlúčila a zmenila si e-mail. Stačilo by mi obyčajné ahoj, ale zjavne ani na to nemala dosť slušnosti. Teraz ma, prosím ťa, nechaj na pokoji, chcem ísť do izby.“

Všimla som si, že sa za nami otáčali študenti, ale mne to bolo jedno. Chcela som odísť, ale na toľko nervov som nebola zvyknutá a ešte pri mojej chorobe... Ešte raz som sa pozrela na Edwarda a padla som na zem.

Zobudila som sa na nemocničnom lôžku. Okolo mňa boli sestričky a kontrolovali monitor. V ruke som mala ihlu a na sebe strašidelné pyžamo. Vedela som, prečo som tu – zase som odpadla. Niekedy sa mi to stáva pri väčšom strese. Ale prečo práve pred Edwardom? Určite bude chcieť vysvetlenie, veď zdraví ľudia len tak neodpadávajú. Asi po piatich minútach si ma všimla jedna sestrička.

„Už si sa nám zobudila? Počkaj, hneď zavolám doktora,“ povedala milo. Otočila sa a ako povedala - za chvíľu tu bola s doktorom. Postavil sa vedľa mňa, zobral papiere a tiež skontroloval monitor.

„Ahoj,“ pozrel sa do papierov, „Bella.“ Stále si ich prezeral, až nakoniec skonštatoval:

„No... v podstate ti nič nie je, len si odpadla, ale nechali sme si ťa tu na pozorovanie kvôli tvojej chorobe. Keďže si plnoletá, rodičom sme nevolali, ale vonku čaká jeden chlapec. Je tu odkedy ťa priviezol. Mám ho zavolať?“

To myslí Edwarda? On ma tu priviezol po tom, čo sme sa pohádali? Áno, možno sa správal ako sviňa, ale stále bol gentleman.

„Áno, môžete.“ Vôbec som nevedela, či robím správne, ale chcela som sa mu aspoň poďakovať. Doktor zavolal sestričku, niečo jej zašeptal, ukázal smerom k dverám a odišiel. Ona sa za chvíľu objavila s Edwardom. Ten sa na mňa pozeral... previnilo?

„Ahoj, Bella. Ako ti je?“ Stále sa na mňa pozeral ako malé šteniatko, ktoré práve spravilo niečo zlé.

„Nič mi nie je, len som odpadla. Niekedy sa mi to stáva, keď som v strese. Pokojne môžeš ísť domov,“ povedala som bez akýchkoľvek emócií a dúfala som, že ho to nakopne a odíde. To som mohla iba dúfať. Trochu sa naklonil ako by mi chcel povedať nejaké tajomstvo.

„Bella, ja nie som blbý. Niekoľkokrát som vyštudoval medicínu, niečo tu nie je normálne.“ Hovoril tak ticho, že som ho počula len ja. Vážne mu nehodlám povedať, že mám leukémiu a bola som dosť v šoku, že si to neprečítal v doktorových myšlienkach, ale asi chcel, aby som mu to povedala sama. Ale to ja nehodlám.

„Edward, toto už nie je tvoja vec, neplánujem sa ti zverovať. Ďakujem ti, že si ma sem priviezol, ale, prosím, odíď.“ Pozerala som sa mu priamo do očí s pohľadom šteniatka, s ktorým prišiel on, ale asi som vyzerala dosť vtipne.

„Dobre, Bella, ja odídem, ale sľúb mi, že aspoň prehovoríš s Alice. Je dosť zúfalá od kedy ste sa stretli v jedálni a ty si ju ani nepozdravila,“ hovoril prosebne a už som mu chcela povedať áno, ale hneď som si to rozmyslela.

„To ti sľúbiť nemôžem, ale nestačí, keď ju aspoň budem zdraviť?“ opýtala som sa a usmiala, aby som dodala efekt, ale zjavne to nepomohlo, lebo Edward sa len otočil a chcel odísť, ale zastavil sa a dodal:

„Vieš, myslel som si, že sme sa rozišli v dobrom, ale ty sa správaš ako odvrhnutá pubertiačka. Nechápem, ako som s tebou mohol chodiť.“ Rýchlo odišiel, aby som nemohla nič dodať, ale mne to bolo jedno, to, čo povedal ma ranilo. Už som ho nemilovala, ale stále som mala pekné spomienky na náš vzťah, ale on to bral ako zábavu. Asi som bola len ďalšia z mnohých.

Z myšlienok ma prebrala až sestrička, ktorá povedala, že môžem odísť. Obliekla som sa, vybavila nejaké papiere a ešte som zavolala Rachel nech vie, kde som. Prekvapili ma, že som mohla odísť tak rýchlo. Veď na poludnie som prišla a večer už odchádzam. A vraj ma tu nechajú na pozorovanie – to určite. Pravdepodobne to bolo kvôli tomu, že tu mali plno a ja som nebola taký vážny prípad.

Keď som išla po chodbe, zarazila som sa. Ako sa mám dostať domov? Priviezol ma tu Edward a ten nahnevane odišiel a určite ho nebudem prosiť, aby prišiel pre mňa. Bolo už dosť neskoro, takže žiadne taxíky už nechodia a nikoho s autom nepoznám.

Vyšla som von a, samozrejme, začalo pršať. Išla som po chodníku k autobusovej zastávke, ktorá bola blízko, ale aj tak som bola celá mokrá. Prezerala som dopravný poriadok odspodu nahor, ale žiadny autobus k škole nešiel. Jediná možnosť bola ísť pešo po diaľnici, pretože škola bola zaseknutá dosť ďaleko od civilizácie. No keď ma nezabije nejaký maniak, tak si možno niekoho stopnem. Na moje šťastie išlo málo áut a keď už nejaké išlo, tak ma iba ošpliechalo.

Pri každom okoloidúcom aute som zdvihla prst, ale tu som nebola vo Forks, tu neboli takí milí ľudia, aj keď tí by vás v aute vypočúvali kto ste, ale aspoň by ste mali odvoz. No popravde povedané ani ja by som nezastavila dievčaťu, ktoré celé mokré stopuje v noci na diaľnici.

Po dlhšej dobe som videla svetlá auta, tak som zas a znova zdvihla prst nahor. Svetlá ma oslepili, ale na moje veľké prekvapenie mi auto zastavilo. Už som celá nadšená utekala k tomu autu, lebo zastavilo ďaleko, ale keď som uvidela to auto, stuhla som. Bolo to žlté Porsche.

1. kapitola - 3. kapitola

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila a chcela som sa opýtať, či mám dať nabudúce pohľad Edwarda, aby ste vedeli prečo sa tak správa, alebo pohľad Alice. Ešte raz ďakujem za komentáre.

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - 2. kapitola: