Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhý svit - 3. kapitola

12.01.2012 (19:45) • Emma02 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 3204×

Edward:

Išiel som po diaľnici smerom ku škole. Musel som ísť za Esmé, aby si nerobila starosti. Naša vila bola blízko, tak som to nemal ďaleko. Mohol som aj utekať, ale čím viac vyzeráme ako ľudia, tým lepšie.

Dnes ma Bella vážne naštvala. Alice je z nej celá preč a odkedy ju videla, tak sa s ňou chce stretnúť. Viem a chápem, že je naštvaná na mňa, ale nech z toho vynechá moju rodinu.

Keď som Bellu videl prvý deň, nevedel som, či mám skákať od radosti alebo utiecť. Sľúbil som jej, že ma už nikdy neuvidí a zlyhal som. Vôbec sa nezmenila, teda bola trochu bledšia a chudšia, ale o to krajšia.

Nemal som byť na ňu v nemocnici taký zlý, ale ja musím. Lepšie bude, aby ma nenávidela, ako jej znova ubližovať. Stále mi nejde z hlavy to, ako odpadla. Keď sa predo mnou zosypala na zem, strašne ma vyľakala. Za tým musí byť niečo viac a ja to zistím. Pýtal som sa Carlislea, ale ten mi nevedel povedať nič z toho, čo som mu povedal. Z tých príznakov to môže byť čokoľvek.

Na diaľnici som uvidel dievča, ktoré išlo samé a dokonca stopovalo. Videl som ju už väčšej diaľky, ale nevedel som ju identifikovať. Vážne sú dievčatá v tejto dobe také hlúpe, že by nastúpili do auta hocijakému indivíduu? Bola otočená chrbtom, ale za chvíľu som zbadal, že je to Bella. Ona stále vyhľadáva nebezpečenstvo. Neviem ako prežila tie dva roky bez zo mňa, jej „strážneho upíra“. Musel som sa sám sebe zasmiať.

Samozrejme som zastavil, ale kúsok ďalej, aby nevidela moju tvár. Keď som ju pozoroval v spätnom zrkadle ako sa jej rozžiarila tvár – bola rozkošná. Hneď sa rozbehla k autu, ale zrazu stuhla. Až potom som si uvedomil, že mám sestrino žlté Porsche. Bude vážne prekvapená, keď sa pripravuje, že tu uvidí Alice a zbadá mňa. Za chvíľu podišla k autu. Asi jej došlo, že keď nechce ísť k internátu sama a pešo, tak musí ísť so mnou. Keď otvorila dvere, a ja som uvidel jej výraz, musel som sa usmiať.

„Vážne chceš, aby sme išli jedným autom?“ opýtala sa ma a ja som videl, že jedna jej časť chce, aby som povedal áno a druhá nie. Ale nemohol som ju predsa nechať ísť samú po diaľnici a ešte k tomu pršalo.

„Bella, nastúp si, nemôžeš ísť sama po diaľnici,“ hovoril som milo a dúfal som, že to aj tak vyznelo. Chvíľu sa mi pozerala do očí, ale nakoniec si nastúpila.

Išli sme úplne potichu. Jediné, čo bolo počuť, bol dážď padajúci na predné sklo. Videl som, že je na mňa naštvaná za to, čo som jej povedal v nemocnici, ale ona nechápe, prečo som to musel urobiť. Ani raz sa na mňa nepozrela, upierala pohľad na svoju stranu. Musel som jej niečo povedať, ospravedlniť sa alebo to vysvetliť, ale zároveň som vedel, že nemôžem. Teraz som ju mohol utvrdiť v tom, aby ma do konca svojho života nenávidela.

„Ako to, že práve ja ťa tu nájdem ako sama blúdiš po diaľnici?“ Pridal som ešte smiech, ale všimol som si, že ňou to nepohlo.

Mohla ma za ten čas, čo sme sa rozišli, prestať milovať? Keď som si len to pomyslel, zabolelo ma pri mojom mŕtvom srdci. Ale tým by mala nádej na normálny život, na čo ja som nárok nemal. Do konca svojho mizerného života budem milovať jedine Bellu, ale tá si teraz myslí, že s tým, čo som vtedy spravil, som šťastný. Možno som niekde hlboko vo svojom vnútri vedel, že je to správne, ale nikdy si to neodpustím. Z mojich myšlienok ma vytrhla až Bella, keď prehovorila.

„Zastav mi tu, prosím,“ povedala svojím sladkým hláskom. Stále som sa neprestával udivovať aká je dokonalá. Nič som jej na to neodpovedal, len som jej zastavil. Keď vychádzala z auta, neviem, čo mi to napadlo, ale chytil som ju za ruku.

„Bella, prosím ťa, mohli by sme sa pozhovárať?“ Dúfal som, že zastane a povie áno, ale len sa na mňa nenávistne pozrela.

„O čom chceš hovoriť?“ Bol som šťastný, že mi dala aspoň malú nádej.

„Musíme sa porozprávať o tom, ako sa budeme musieť znášať, keď sa tu stretávame každý deň.“ Snažil som sa vyznieť milo.

„Máš pravdu. Kedy a kde?“ Tak keď predtým som bol šťastný, teraz som bol nadšený.

„Zajtra v parku o tretej?“

„Dobre, ale buď tam včas.“ Otočila sa odkráčala preč. A mňa pichlo pri srdci, keď som vedel, že tam neprídem.

Bella:

Z mojej cesty na diaľnici som bola dosť unavená a ešte k tomu keď som prišla do izby tak druhá posteľ bola prázdna. Rachel sa určite niekde baví. Teraz som bola vážne rada, že tu nie je. Určite by mi dávala veľa otázok.

Išla som si dať tabletku a hneď potom som padla na posteľ. Neprestávala som myslieť na Edwarda. Ten chalan musí mať asi rozdvojenú osobnosť. Raz je na mňa hnusný a raz je zase... ako by som to povedala... zlatý? Keď sa na mňa v aute pozeral tými zlatými očami, spoznala som v ňom toho starého Edwarda, ktorého som milovala.

Musela som zatriasť hlavou. Takéto myšlienky ma už nikdy nemôžu napadnúť. Ja ho už nikdy nebudem milovať. Ale aj tak som mu nemohla povedať nie. Mal pravdu, musíme sa porozprávať o tom, ako to bude ďalej. Dúfala som, že keď príde, povie niečo v takom zmysle: „Bella musíme sa odsťahovať na Antarktídu. Už sa nikdy neuvidíme“, ale zároveň som to nechcela.

Musela som prestať myslieť na také hlúposti, pretože mi bolo zle - ako každučkú noc na tejto škole. Možno mi tým chce vesmír niečo povedať, neviem. Vedela som, že za chvíľu aj tak budem musieť na chvíľu odísť, pretože musím ísť na kontrolu k svojmu lekárovi v Seattli.

Ráno bolo rovnaké ako každé iné, ale vstala som skôr, takže som sa nemusela ponáhľať. Keď som vstala, posteľ vedľa mňa bola stále prázdna. Tak Rachel ostala asi s nejakým chalanom. To dievča sa nepoučí. Už som chcela ísť von, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Rachel sa vrátila zo záťahu. No neviem, ako chce ísť dnes na prednášky. Otvorila som dvere a s úžasom sledovala známu tvár.

„Jacob...“

Alice:

Keď som počula zvuk motora, vedela som, že prichádza môj braček. Asi po rozhovore s Bellou nechcel ostať na izbe sám a zase sa vráti sem. Povedala som mu o mojej vízii ako ju pozve na „rande“ a keď ona ho tam bude čakať, on sa neobjaví. Išiel okolo nás s porazeneckým výrazom a ja som si neodpustila ho trochu naštvať.

„Ja som ti to hovorila.“ Nič nepovedal len sa na mňa pozrel a zavrčal. Naozaj si myslí, že mu jeho trpezlivosť vydrží? Ja viem, že bude trpieť a znovu sa k nej priplazí. Síce to už vydržal dlho, ale to, že sme ju tu stretli, mu nepomohlo. Hovorili sme mu, že môžeme odísť, ale on nechcel. A ani ja nie. Mala som Bellu rada a bolelo ma, že už nechce, aby sme boli priateľky. Vedela som tak isto ako Edward, že za tým jej odpadnutím niečo bude, ale nemáme čas sa tým zamýšľať. Vtom ma zarazila nečakaná vízia.

„Edward!“

2. kapitola – 4. kapitola

Dúfam, že vás z toľkých pohľadov nebolí hlava. Viem, že táto kapitolka je trochu divná, ale učila som sa pri nej do školy, tak berte ohľad. :)

Autor: Emma02 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Druhý svit - 3. kapitola: