Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - 4. kapitola

Druhá hviezda napravo a potom až do... - 4. kapitolaMoja najdlhšia kapitola. =D Konečne to začína byť zaujímavé, čo poviete?
Zrazu sa pohol a mieril si to priamo mojim smerom. Možno ho zaujala skladba na stene, pomyslela som si a ďalej pozorovala niekoľko tanečníc, ktoré si istotne mysleli, že keď sa okolo seba obmotávajú, je to sexi. Nikdy mi to nerobilo problém, myslím vo filmoch, ale keď som to videla naživo, prišlo mi to proste príliš intímne a...
„Ahoj.“

Prijala som Edwardovo rameno a pripravovala som sa na úžasný zážitok, pretože ja som cítila, že toto bude moja noc.

Ak žijete celý život na jednom mieste, stane sa tak trochu vašim domovom. Nemusíte k nemu cítiť žiadne city, ale máte v ňom pohodlie. Avšak pre mňa to ostalo vždy tak trochu väzením, takže ako náhle sme vyšli von a ja som si kabátik pritiahla bližšie, bolo to ako sen. Vždy to také bolo, v tom vzduchu, v ktorom vlhkosť je istotne na vysokej úrovni, som cítila ten pokoj a slobodu, i keď len neďaleko bolo počuť trúbenie áut a humbuk večerného Seattlu. 

Držala som sa Edwarda, ktorý ma pomaly viedol k svojmu Volvu. Nič nehovoril a nikam sa neponáhľal, vedel, ako zbožňujem tie chvíle. Myslím, že naschvál zaparkoval až pri parku, kam som s ním väčšinou chodila na zmrzlinu alebo hot-dog. Dýchala som studený vzduch a nedbala na husiu kožu, ktorá sa mi objavila po celom tele. Po chvíli som sa Edwarda pustila a začala kráčať sama, vystúpila som na múrik, z ktorého som zoskočila, alebo sa pokúšala načiahnuť za vrtuľkou, ktorá tam rástla len pre mňa. Hmm, asi zabudla, že nemám dva metre. Môj spoločník sa tváril nenápadne a rovnako - ja nič ja muzikant - mi aj pridržal konár nižšie, aby som na tú potvorku dočiahla.

Myslím, že v tom je to čaro, keď nikdy nikam nechodíte. Všetko je pre mňa nové a úžasné, cítim potrebu sa všetkého dotknúť a všetko vidieť, skúsiť paraglajding a vyliezť na najvyššiu budovu, len aby som zistila, či odtiaľ sú mesiac a hviezdy bližšie, ako zo zeme. 

No netrvalo dlho a my sme stáli pri Edwardovom, už odomknutom, aute. Pravdaže mi otvoril dvere, ako vždy. Hovoril, že sa mu páči správať sa ako džentlmen, no ja som ho podozrievala, že to robí preto, aby sa uistil, že mu neujdem. Kam by som asi tak šla?

Zasadla som si do vyhriateho autíčka, ktoré bolo celé nasiaknuté Edwardovou sladkou vôňou. Stále mi nechce prezradiť, akú kolínsku používa, takže sa nemôže sťažovať, že ho na sedeniach čuchám. Smeje sa mi za to a aj mne to príde trochu čudné, keď si to tak poviem, ale na chodbách, v jedálni... v celej budove cítim akýsi mŕtvolný zápach. Neumyté telá, krv, sliny, špina, zúfalstvo... brrrr. Tak to má mať, keby mi jednoducho povedal značku, nemusel by teraz zastávať aj funkciu súkromného osviežovača vzduchu, aj keď sa nikdy nesťažoval.

Rádio začalo hrať Debussyho a ja som sa pohodlne oprela do sedadla, ešte sa dobrých päť minút uisťoval, či sedím pohodlne a či mám poriadne zapnuté pásy, kým konečne vyrazil. Cestu, ktorou sme išli, som, samozrejme, nepoznala, takže som ju strávila nalepená na okne a u môjho súkromného sprievodcu som vyzvedala aj to, prečo tá lampa nesvieti a prečo ľahká ženská šlape na autobusovej zastávke.

No keď som sa spýtala, či už niekedy využil takéto služby, len na mňa vyvalil oči a skoro sme vybehli na chodník, ale našťastie to nejako ukormidloval. Nakoniec mi len pokojne odpovedal, že nie a ani nehodlá tento svoj status v budúcnosti meniť. Úprimne? Ak by som bola ja tá šľapka a zastal by pri mne on, asi by som si ani nepýtala peniaze. Bella! Ty jeden úchyl zvrátený! – pokarhala som sa v duchu, kvôli mojim neprístojným myšlienkam. 

Po asi pätnástich minútach sme prešli klub, kam sme sa chystali a kým sme zaparkovali, trvalo to večnosť. Bola som v strese ako nikdy predtým. Strácala som odhodlanie ísť sa tam ukázať v tomto, a ešte k tomu s tým obrovským pupákom, ktorý nosím celý život na krku a doktori mu hovoria že hlava.  

„Bella? Trasieš sa, zvládneš to?“ Ani som si neuvedomila, kedy sa dostal k mojim dverám a otvoril ich. Len som nemo prikývla a tá zvedavosť, ktorá ma doteraz sprevádzala, na chvíľku vyprchala.

Edward mi pomohol vystúpiť a sprevádzal ma ku klubu, ktorý žiaril najjasnejšie na celej ulici a pred ním už stála skupinka ľudí, ktorí asi potrebovali čerstvý vzduch. Edward sa ešte raz uistil, či naozaj nepôjdeme domov ale potom ma previedol cez vchodové dvere, kde sa začínal iný svet. Ostala som užasnuto hľadieť na rôznofarebné svetlá, ktoré mi dráždili oči, na ľudí, ktorých tu bola hlava na hlave.  

Hudba na tému tuc-tuc mi dráždila ušné bubienky a ja som konečne bola schopná sa pohnúť. Zvierala som svojho spoločníka tak silno, že mu iste do ruky prestala prúdiť krv, ale ja som nebola ochotná pustiť sa jediného, čo som pokladala za skutočné. Stačilo mi pár krokov, aby som zistila, že toto rozhodne nie je všetko. Aj tu tancovala horda ľudí, alebo postávali pri vysokých okrúhlych stolíkoch, ale to bol len začiatok. Bol to obrovský otvorený priestor a my sme boli len na akomsi balkóniku. Mal presklené podlahy a všade pod nami tancovali ľudia. Bola tu asi každá národnosť a každý typ žien aj keď väčšina mala spoločné jedno, minimálny obnos šatstva na prekrytie potrebných partii.

Napríklad táto blondína, ktorá... Ó môj bože! Išla priamo k Edwardovi. Akoby aj nie, naozaj vyzeral úžasne a nezadané ženy chodia do klubov aj za týmto účelom. I keď - mala na sebe šaty, ktoré by som nazvala len ako... no nebudem radšej nadávať, skrsla vo mne príjemná myšlienka. Možno toto bude tá, ktorá si dobije jeho srdce a konečne sa bude mať za kým vracať domov. Keď som sa naklonila na stranu a... prižmúrila jedno oko, vlastne vyzerala veľmi milo, mohla by sa k nemu hodiť. Prestala som jeho ruku stláčať a poodstúpila, aby som zistila, čo spraví. Musela som si byť istá, že to on je objekt jej záujmu, aby som bola ochotná nedržať sa môjho orientačného bodu.

Skutočne! Pristúpila k nemu a niečo mu povedala, čo som, samozrejme, v tomto hluku nepočula, ale keďže ukázala na parket, asi chcela ísť tancovať. Skúsila som sa mu jemne vyvliecť, aby sa mohol pokojne venovať svojmu zoznamovaniu, no ten idiot spravil úplný opak. Hej! Ja sa ti tu snažím pomôcť! Pritiahol si ma bližšie, respektíve úplne blízko na svoje telo, a ukázal na mňa. Takže on sa vyhovára na mňa? Naozaj! Mala som to vedieť, možno tiež chcel ísť na túto párty. Bezo mňa, bez príťaže!

Blondína mu ešte niečo navrhovala, ale on stále len záporne krútil hlavou, až kým sa nám neotočila chrbtom. Hodila som po ňom nahnevaný pohľad, na čo nasledoval ten jeho nechápavý. Ja viem, že nemám dôvod byť nahnevaná, ale ja mu naozaj nechcem kaziť zábavu. Využila som jeho chvíľkovú nepozornosť a vyšmykla som sa mu. Zaplietla som sa pomedzi ľudí, ktorí smerovali na dolné poschodie, a jednoducho sa nimi nechala viesť. Na jednej strane, pod balkónom na ktorom som pred chvíľkou stála boli veľké kreslá a gauče usporiadané v boxoch, ktoré mali iste tvoriť tichú zónu pre ľudí, ktorý sa chceli porozprávať a ta druhá strana, bola zas plná ľudí, ktorý skákali a vlnili sa v rytme, ktorý im DJ, stojaci na vyvýšenom stupienku, udával.

Zišla som schodmi dole a zamierila som rovno k jednému z opustených kresiel. Zjavne ich sem dali dostatok a väčšina prichádzajúcich sa sem prišlo zabávať. Rozvalila som sa do toho, naozaj netuším, akej farby bolo to kreslo, keďže každú sekundu ho svetlo zmenilo na inú, a priam od toho pohodlia vzdychla. Nadobro som si zvliekla kabát, ktorý som si prevesila hneď vedľa mňa, aby mi ho náhodou niekto nevzal. Bolo tu neskutočne horko, takže by si ho nechcel obliecť, ale kto vie, čo skrsne v hlave nestálych exotov.

Boli dve možnosti, buď ma Edward ešte stále hľadá, alebo, v tom lepšom prípade, ho už nejaká kráska dotiahla na parket. Chcela som, aby to bola tá druhá možnosť, on si to proste zaslúžil! 

I keď som sedela v tej relatívne tichšej časti, i tak bola hudba dosť nahlas, takže som mohla viesť vnútornú debatu o tom, ako sa takto dá viesť kultivovaný rozhovor. No i tak sa mi to páčilo, bolo to niečo nové, také malé dobrodružstvo. Ako to hovoril ten človiečik keď nahrával ten film v Hollywoode o tom, ako vystúpil prvý krát na mesiac? Malý krôčik pre človeka ale veľký krok pre ľudstvo? Tak u mňa to bolo naopak. Pre mňa neopakovateľný zážitok, pre ostatných rutina.

Práve som si prezerala noty, ktorými niekto dômyselne otapetoval steny, keď som na sebe ucítila niečí uprený pohľad. Najprv som si myslela, že je to Ed a už som si pripravovala prednes o tom, ako ho nechcem obmedzovať a že budem poslušná, i keď som pri tom úteku spravila presný opak. No ako náhle som vystopovala pôvodcu toho pohľadu, nebol to Edward.

Stál pri jednom z vyvýšených stolíkov a práve mu niečo jedna z tých sporo odetých žien hovorila, no on zo mňa nespustil oči. Otočila som sa preč a snažila som sa upokojiť. Ten človek vyzeral naozaj ako... z titulky časopisu. Vysoký, snedý a modré tričko sa mu obtiahlo na neuveriteľne vyvinuté svaly. Ešte raz či dvakrát som si ho periférnym videním všimla, no on nespustil oči, ale určite sa díval len na niečo za mnou.

Zrazu sa pohol a mieril si to priamo mojim smerom. Možno ho zaujala skladba na stene, pomyslela som si a ďalej pozorovala niekoľko tanečníc, ktoré si istotne mysleli, že keď sa okolo seba obmotávajú, je to sexi. Nikdy mi to nerobilo problém, myslím vo filmoch, ale keď som to videla naživo, prišlo mi to proste príliš intímne a...

„Ahoj,“ ozvalo sa nado mnou a ja som skoro podskočila, pretože ten hlas prichádzal z úst niekoho, kto sa skláňal pri mojom uchu.

Bol to on! Ten v modrom tričku! Hľadá toalety! Upokoj sa, Bella, určite len hľadá toalety! Nesmelo som sa naňho usmiala a opäť sa od neho odvrátila. Zjavne si to asi nevyložil ako niečo typu, choď preč, keďže sa zo svojej pozície ani nepohol.

„Premýšľal som, čo tu robí také krásne dievča samo. Povedal som si, že by som ti mohol robiť spoločnosť.“ Mohol mať najviac dvadsaťpäť a mal asi ten najsexi hlas, aký som kedy počula. Aj keď mi svedomie hovorilo, nehnúť sa z miesta, pre moje hormonálne nestabilné telo to bola mission impossible.

„Nie som tu sama,“ odvetila som prosto a prosila všetkých svätých, aby odišiel a nepokúšal ma ďalej. Žiadosť zamietnutá!

„Tak v tom prípade mi musíš venovať aspoň jeden tanec ako bolestné a ak chceš vedieť meno toho chudáka, ktorý odteraz kvôli tebe nebude môcť spávať, som Jason,“ odvetil a zatváril sa ublížene, no keď si všimol, môj nechápavý výraz, vysvetlil mi svoje špekulácie.

„Zlomené srdce sa hojí ťažko.“ Mala som chuť zasmiať sa jeho výrazu strateného mačiatka, takže sa mi kútiky samovoľne zdvihli.

„Som Bella a... Ja neviem tancovať,“ odbila som ho a čakala, že na mňa fľochne nejakú poznámku a odíde, ale on nie. Chudák, musel byť asi dosť opitý, keď bol na tom tak zle, že som sa mu páčila aj ja! Aj keď z dychu som nič necítila, i keď je tu príliš veľa pachov, aby som to rozoznala. Ani sa mu nekrížili oči a chodil dokonalo vzpriamene.

„Nepovedal som, že mi to vadí, Bella,“ usmial sa a odhalil mi tým dva rady dokonale bielych zubov.

Jeho úsmev bol proste nákazlivý a ja som nevedela povedať nie, aj keď som cítila, že sa strápnim. Vložila som svoju ruku do tej jeho a nechala sa viesť. Zaviedol ma na parket, ale len na kraj, kde nebolo tak veľa ľudí a ani tak hlučná hudba aby som nepočula ani trochu z toho, čo hovoril. Môj kabát cestou podal službe, ktorá ho vraj dá do šatne a aj keď doteraz som sa oň bála ako čert kríža, teraz sa mi zdal úplne nepodstatný.

Postavil sa oproti mne a rukou si ma k sebe pritiahol tak blízko, že... som z toho dostávala závrate. Bol odo mňa skoro o hlavu vyšší a nádherný, ale cítila som sa nesvoja. Keď spoznáte človeka, nenalepíte sa naňho po pár sekundách. Zobral ma za dlane a položil si ich na plecia, tie svoje mi zatiaľ položil na pás a držal ma pri sebe tak blízko, že som cítila jeho kolínsku a aj teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela.

Hudba mierne spomalila a on sa začal pohybovať v jej rytme. Ostala som strnulo stáť, keď sa celým svojím telom otieral o to moje, tak, ako aj všetci ostatný naokolo, avšak ja som nebola zvyknutá ja... Snažila som sa m posunkami niečo naznačiť a rýchlo sa vyplietla z jeho objatia. Ponáhľala som sa k svojmu kreslu, no nestačila som spraviť ani dva poriadne kroky a jeho ruka ma chytila za zápästie a zabránila mi v pohybe. Pritiahol si ma opäť k sebe a ďakovala svetlám, že si nemohol všimnúť, že som červená až na...  

„Ja naozaj nie som...“ začala som mu zúrivo vysvetľovať, že toto nechcem, ale on ma prerušil.

Dal svoj ukazovák na moje pery a potom naznačil pst. Potom sa sklonil k môjmu krku a ja som nevedela, či utekať, alebo sa k nemu prikliesniť tak, ako chceli jeho ruky.

„Nechcem ťa k ničomu nútiť,“ povedal a ja som sa ledva držala na tých trasúcich sa nohách. Bola som ako v tranze.

Niečo mi radilo, že mám odísť, no to niečo v mojej hlave nemalo prevahu nad tou druhou stránkou mojej osobnosti. Jason sa stále nado mnou skláňal a jeho tvár bola tak blízko tej mojej, že sme sa skoro dotýkali nosmi. Chcela som zahanbene skloniť hlavu, no jeho ruka tam bola a pridržala si ma na mieste. Vedela som, čo chce urobiť a bolo mi jasné, že nie som jeho prvé, ani posledné dievča, ale ani toto morálne pravidlo mi nepomohlo pohnúť nohami od neho, ani zakričať z plných síl. Práve naopak, to, na čo som upierala zrak, ma naozaj lákalo. Keď už skončím ako stará panna, chcem mať niečo, na čo budem spomínať.

Pozeral sa na mňa s otázkou v očiach, ale vedela som, že odpoveď nemusím vysloviť nahlas. Každá bunka môjho tela kričala to slastné áno!


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!