Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - 2. kapitola

Druhá hviezda napravo a potom až do... - 2. kapitolaToto sú len veľmi nezáživné začiatky, budeme si musieť počkať na nejaký poriadny dej, ktorý vám, dúfam, čoskoro dodám. =D

„Som Peter Pan a rozhodol som sa, že ty si tá pravá, ktorá by mala ísť so mnou odhaliť tajomstvá Zeme Nezeme, kde som opäť bojoval s kapitánom Hookom. Tentoraz je však blízko k odhaleniu našej skrýše a ja som sa mu rozhodol nastražiť pascu, čo na to povieš, Wendy?“ opýtal sa a šialene pri tom gestikuloval rukami a pochodoval po izbe.

Konečne som sa ho dočkala, až keď sa tie chlpaté príšerky chystali zostreliť Wendy. Vedela som o jeho prítomnosti už dobrých pár minút, vďaka chichotaniu nejakej jeho kolegyne. Kľučka sa pohla a ja som sa posadila na posteli, aby som ho zdvorilo privítala a ponúkla ho skvelým filmom, ktorý je istotne inšpirovaný skutočnosťou. Pretože Zem Nezem exisuje, ale čarovné postavičky nechcú, aby o nich ľudia vedeli. No keď sa dvere rozrazili, skoro som sa neubránila smiechu. Ten chudák si na seba obliekol kostým Petra Pana.

Nežartujem! Naozaj si na seba navliekol zelené pančuchy a sukňu z lístia. Vyvalila som naňho oči a už som aj otvárala ústa, že sa predstavím a budem ignorovať jeho outfit istotne inšpirovaný najnovšou módou, keď vtom skočil doprostred izby a dal si ruky vbok. Nebol to žiadny atletický výkon, keďže naše izby sú menej rozľahlé ako garzónka.

„Som Peter Pan a rozhodol som sa, že ty si tá pravá, ktorá by mala ísť so mnou odhaliť tajomstvá Zeme Nezeme, kde som opäť bojoval s kapitánom Hookom. Tentoraz je však blízko k odhaleniu našej skrýše a ja som sa mu rozhodol nastražiť pascu, čo na to povieš, Wendy?“ opýtal sa a šialene pri tom gestikuloval rukami a pochodoval po izbe. Uznávam, už ma liečilo všeličo, ale chlap, ktorý na seba dobrovoľne navliekol legíny, pobehoval v nich po budove plnej ľudí a ešte sa rozhodol, že ma vylieči cestou do rozprávkovej krajiny, by mal vskutku dostať izbu vedľa mňa. Ten chlapík mal však isté čaro, ktoré sa nedalo prehliadnuť. Biela pleť, vyšportované telo, ryšavé vlasy a tie najzelenšie oči pod slnkom dokopy tvorili až príliš hriešnu kombináciu. No čo! Aj ja som len človek, ktorý ma práve vek na to, aby mal právo byť v puberte a dokonca aj šoférovať auto.  

Naozaj ma nenapadlo, ako na toto divadlo zareagovať, takže som zo seba vypotila aspoň pozdrav, ktorý je zakaždým rovnaký.

„Som Bella Swan, teší ma.“

„A ja som Peter Pan a prišiel som po teba, aby...“ začal, no ja som si zahryzla do pery a pozrela naňho trochu kajúcne, trochu prosebne, no a asi aj trošku zhnusene, keďže upustil zo svojho - ja som pravítko postoja - a ruku si zamotal do hrdzavých kučier.

„Asi som to trochu prehnal, však?“ spýtal sa a radšej za sebou zavrel dvere, kde sa už zbehol hlúčik zvedavcov, ktorí už poväčšine nedokázali udržať smiech v profesionálnej rovine a nehanebne si naňho ukazovali. Namiesto odpovede som pokývala hlavou a nechala na povrch vyplávať trochu súcitu.

„Ak sa môžem spýtať... čo ma prezradilo?“ zaujímal sa, ale ja som bola stále mimo, keďže som nechápala o čo ide. Ako to, čo ho prezradilo? Mala som si nevšimnúť jeho dramatický nástup? Takže som sa naňho nechápavo pozrela a on zjavne pochopil, lebo rýchlo dodal.

„No, že nie som Peter Pan.“ Áno, viem, asi som sa mala správať trochu... hmmm.... menej detinsky, ale práve v tej chvíli som sa už v skutku neubránila smiechu. Veď predo mnou stál chlap ako hora, nasúkaný v kostýme, ktorý rozhodne nebol jeho veľkosti. Pochybujem, že mal vôbec miesto sa nadýchnuť.

„No, ak to chceš vedieť...“ poúčala som ho po tom, ako len zodvihol kútiky úst, takže som usúdila, že predošlú otázku nebral ako žart. „Peter Pan ostal navždy dieťaťom,“ pošepla som mu, pričom som sa tvárila, že mu zverujem tajomstvo, ktoré sa dostalo do uší len niekoľkým vyvoleným. Jeho pohľad jasne naznačoval, že toto mu naozaj mohlo dôjsť skôr, než sa strápnil pred asi tak polovicou ústavu.

„Takže som Bella, tvoja nová pacientka...“ naznačila som mu po krátkom tichu, že by bolo tak trochu vhodné predstaviť sa, ak teda nechce z vrecka vytiahnuť hák a teraz sa tváriť, že je vlastne kapitán Hook prezlečený za Petra Pana, aby odhalil jeho tajomstvá.  

„Som Edward... Mason, ale hovor mi len Edward,“ povedal trochu zahanbene a podal mi ruku na pozdrav, zatiaľ čo sa asi snažil necítiť v kostýme ako tranzvestita. Bohužiaľ, ako som sa tak naňho pozerala, asi to mal ťažké. Jeho ruka bola celkom chladná, takže je asi nervózny. Nečudujem sa, ja som ho predsa mala teraz oboznamovať s kúzelným svetom snov. Viem, že som to mala robiť, mala som sa správať ako cvok, len aby som ho odplašila. Ale tohto podivného prípadu mi bolo ľúto. Pravdaže, už na mňa skúšali mnohé techniky, ktoré by som neoznačila za priateľné a ak by som aj mala úchylku, ktorú predstieram, pochybujem, že by liečba pôsobila priaznivo na môj psychický stav.

„Nechceš si dať niečo na seba?“ navrhla som mu po tom, ako sme si oficiálne potykali, nebola som rozhodená, keďže technika – ja som tvoj priateľ, s ktorým sa môžeš o všetkom porozprávať – bola v mojich vodách niečo úplne bežné.

„Ehm... áno, to by bolo fajn... hneď som späť,“ poznamenal a už aj vychádzal dverami, zatiaľ čo sa mu legíny istotne nepríjemne vrývali do naozaj veľmi slušného zadku. Musela som si uznalo pokývnuť, i keď hneď na to som sa hihňala nad absurditou situácie, ktorá sa práve uskutočnila. No hneď, ako som si uvedomila, že ten chudák sa musel predrať cez niekoľko svojich kolegov, ktorí iste mali na mobiloch už pripravené fotoaparáty, zadrhol sa mi smiech v hrdle. Ak takto bude pokračovať a k Alison, čo je pacientka s izbou vedľa mňa príde v nejakom vesmírnom obleku, rešpekt si iste nikdy nezíska.

Mala som na sebe tepláky a tričko, ktoré malo len krátky rukáv, takže som zo skrine vytiahla hrubú zaprášenú vetrovku a začala sa pasovať s mäkunkými čižmami, keď do mojej izby vošiel, tentokrát už môj profesionálne vyzerajúci terapeut. Dokonca mal na nose úzke okuliare, ktoré mu nesvedčali, ale rozhodne pôsobil serióznejšie, i keď zatiaľ som mala možnosť porovnať ho len s jednou variantou jeho oblečenia.

„Vyzerám profesionálne?“ spýtal sa na môj názor a otočil sa pre mňa o tristošesťdesiat stupňov, aby som si mohla prehliadnuť, či mu biely nemocničný kabát sadne.

„Je to lepšie,“ poznamenala som a usmiala sa. Bolo to fajn, nemusieť sa cítiť hlúpo pred všetkými tými vzdelancami, ktorým do nosa jednoznačne naprší, aj keď so sebou všade nosia značkový dáždnik. Dúfala som, aby bol tento môj pokus iný, aby to nebol taký imbecil, ako vyzeral na prvý pohľad. No taktiež som nechcela, aby sa zmenil na jednu z tých kreatúr.   

Všetko úsilie o priateľstvo a o tentokrát dobrý vzťah medzi doktorom a pacientom, som vložila do tohto, sympaticky vyzerajúceho doktora, ktorý s trochou šťastia nebude rovnako obmedzený ako poniektorý pred ním. Avšak najhoršie je, že toto som si už povedala s niekoľkými z nich... No, očividne mi to nikdy nevyšlo podľa predstáv. Nevedela som, ako presne sa mám správať, takže som sa snažila byť uvoľnená, všetko je o prvom dojme, a ten som musela zanechať na jednotku.

„Nejdeme sa prejsť?“ spýtala som sa a hodila psie oči na toho ryšavca, ktorý mi namiesto odpovede otvoril dvere a ponúkol mi rameno. Bože, ak toto výjde...  

...

Áno, takto vyzeralo moje stretnutie s Edwardom Masonom.  Od tejto udalosti prebehli už dva roky, čím sa stal oficiálne terapeutom, ktorý so mnou vydržal najdlhšiu dobu. A to asi tak stonásobne od druhého miesta. Minulý mesiac som oslávila sladkých sedemnásť, konala sa veľká rodinná oslava a... nie, žartujem. Edward mi doniesol tortu, ktorú vraj sám napiekol, čo som mu uverila hneď po prvom súste, kedy by som odprisahala, že som rozžula vajíčkovú škrupinu. Ale aj tak som ju poslušne jedla s obrovským úsmevom na tvári, keďže to bola asi najväčšia narodeninová párty, akú som dosiaľ zažila. Dokonca mi zagratulovala aj Alison, avšak nezabudla dodať, že je to ideálny vek na to, aby ma uniesli mimozemšťania, ktorý chcú jesť môj mozog na masle, alebo také niečo.

No naše vzájomné spolužitie prinieslo výhody aj jemu, keďže vďaka vytrvalosti a mojim výrazným pokrokom si ho začali vážiť a ak už aj vyslovili nejakú uštipačnú poznámku jeho smerom, bola skôr zo závisti ako z nadradenosti.

„Už sa to nesie,“ začula som známy hlas, ktorý však tlmili steny. Už som si zvykla na to, že Edward mi kričí najnovšie informácie aj zo začiatku mojej chodby, aj keď isté súkromné informácie si našťastie necháva pre seba. Neviem totiž, ako by som reagovala, ak by sa všetci pacienti dozvedeli, že preferujem Always pred Naturella. Tváril sa naozaj na zožratie, keď som ho poprosila, aby mi skočil do obchodu po vložky, ktoré sa mi stihli minúť a zabudla som ich zapísať na zoznam potrieb pre moju mamu.

„Pssst! Pssst! Isabella, varujem ťa, skús mu posvietiť do očí, môže to byť jeden z nich... Vieš, čo sa ti môže stať? S obľubou ťa rozpára! Nepusť ho dnu!“ šepkala mi opäť nezmyselné upozornenia Alison s výrazným francúzskym prízvukom. Bola stará a tvrdohlavá ako špinavé ponožky. Už pred rokmi som jej vždy radšej odkyvkala, čo do mňa hustila cez dieru, ktorú za roky strávené v ústave vyrobila lyžičkou a bohužiaľ, i keď to bola malá dierka, ktorú ukrývali naše postele, spájala práve moju izbu s tou jej. Neberte si to zle, mala som ju rada, ale keď niekto každú noc o polnoci spieva pieseň pripomínajúcu sirénu, je toho dosť aj na vola. Aj keď to dotyčný myslí dobre a chce tak odplašiť votrelcov. Kto vie, možno má tá bláznivá žena pravdu a denne mi zachraňuje život.

Len som svoju susedku upokojila, že si dám patričný pozor, na čo sa stiahla do svojej izby a už sa otvárali dvere, kde stál môj kamaráto-terapeut aj s obrovskou misou čerstvých pukancov. Hneď som mu to brala z rúk a bežala sa opäť uvelebiť na gauč, ktorý mi dal otec pred dvoma rokmi, pretože keď minule prišiel na návštevu, nemal si kde sadnúť, keď si odmyslel moju posteľ a byť tak blízko pri bláznivej dcére sa mu zdalo nemysliteľné. Aj keď ten gauč slúžil hlavne mne s Edwardom, keďže moji rodičia prišli maximálne raz za rok. Všetko mi posielali diaľkovo. Ja sa ale nesťažujem.

Edward si ku mne prisadol a konečne som spustila film, ktorý sme ako vždy, vybrali náhodne tak, že sme si hodili kockami a aké číslo padlo, také mi Ed doniesol z požičovne. Tentoraz to bol film - Je to aj môj život a ja som s napätím čakala, čo sa z toho vykľuje. Pravdaže už po pol hodinke som revala ako malé decko, ako náhle mi došiel nasledujúci dej, a Edward mi - ako vždy - ponúkol krabicu vreckoviek, ktorá sa pomaly, ale iste začala okolo mňa hromadiť. Po skončení filmu, keď som už otvorene plakala do Edwardovej hrude za cieľom zmáčať mu tričko, ako sa len dá, ma začal upokojovať rovnako, ako keď som prvýkrát pozerala Titanic. Preboha, veď tam zomrel DiCaprio!!!  

Začala som s akciou hlboký nádych a výdych, zatiaľ čo ma Edwardove oči prepaľovali a som si istá, že ak by to bolo možné, moje vnútornosti by preňho už neboli tajomstvom.

„Viem, že som nanajvýš zaujímavý objekt skúmania, ale daj mi trochu súkromia,“ požiadala som ho a ďalej si fúkala sople. Zrazu som však ucítila jeho ruku na mojej tváry, z ktorej sa mi zrazu pričinením jeho ruky všetky vlasy premiestnili za ucho. „Stále zízaš!“ podotkla som a zamračila som sa naňho.

„Vieš... ty si... veľmi pekné dievča... Vieš o tom?“  


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet



Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!