Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Druhá hviezda napravo a potom až do... - Prológ a 1. kapitola

13.08.2012 (15:00) • • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1788×

Kde bolo tam bolo...

žilo jedno krásne malé dievčatko. Avšak jej rodičia nevedeli nájsť spoločnú reč, a tak sa vždy uchýlilo do svojej izbičky, kde snívalo o tom, že si po ňu príde Peter Pan. Celé dni trávila sledovaním animovanej rozprávky a ani trochu jej nevadilo, že ju už pozná naspamäť. A aj keď bolo počasie vo Forks daždivé a chladné, nedovolila, aby sa jej okno čo len na chvíľku zavrelo. Ako by potom Peter Pan vošiel?! A vždy, keď počula krik a zvady svojich rodičov, bol to on, kto ju utešoval.

A kde je to malé dievčatko teraz? Už nie je malé, a taktiež sa už neschováva pod perinami s Tinkerbell. Všade okolo je sterilná biela a na narodeninovej torte už dávno sfúkla pätnásť sviečok. Len jedno sa nezmenilo. Jej oči, i keď vyzerajú, akoby nemali cieľ, pozerajú presne na druhú hviezdu napravo.

„Dnes je výnimočne príjemný deň, čo myslíš, Isabell?“ preniesla terapeutka, akoby ju naozaj zaujímal jej názor na počasie, čo, pravdaže, nebola pravda. Čakala na reakciu. Akúkoľvek, ktorá by poukazovala na zlepšenie situácie, v ktorej sa jej pacientka dlhodobo nachádzala.

„Pravdaže, tu slnko nevychádza často,“ poznamenala pacientka nezaujato a kŕčovito zvierala v rukách obrovského plyšáka, okolo ktorého bola omotaná. Jej rodičia sa po rozvode uspokojili s predraženými darčekmi na úkor ich osobného styku. Bolo to pre nich oveľa pohodlnejšie ako dúfať, že jediné dieťa, ktoré vzišlo z ich spoločného manželstva, dostane rozum a prestane hovoriť o svojom imaginárnom priateľovi a čítať si nahlas rozprávky. Nádej, že by sa z toho dostala už vyprchala aj z doktorov, ktorí sa už nepokúšali venovať jej nadpriemernú pozornosť a zmierili sa s peniazmi, ktoré im mesačne za starostlivosť prichádzali na účet.

„Počula som o výbornom filme, je o dievčatku, ktoré stretlo bieleho zajačika a ten ju odviedol do zázračného sveta, mohli by sme si to pozrieť, čo povieš?“

„Dnes máme predsa pozerať Petra Pana!“ odpovedala jej trucovito a nechala padnúť jej snahu o zmenu v každodennom harmonograme padnúť do neúrodnej pôdy.

„Ale Petra Pana sme si už pozreli, mohli by sme skúsiť niečo iné,“ namietla a podstrčila pod nos dievčaťu obálku s kreslenými postavičkami blondínky v modrých šatočkách. „Som si istá, že sa na teba nenahnevá, ak ho jedenkrát vynecháš.“

„Nie! Mohol by na mňa zabudnúť, som si istá, že dnes už príde.“ Každý deň bol pre dievčatko novou nádejou, že príde krásavec, ktorý jej pomôže ostať navždy dieťaťom, bez problémov, ktoré stále riešili jej rodičia.

„Tak si to pozrieme teraz a potom ti zapnem Petra, súhlasíš?“ skúšala opäť, aj keď vedela, že jej návrh dostane odmietavú odpoveď.

„Veď si mi sľúbila, že si budeme čítať,“ vyčítala jej a rozkošne zvraštila obočie. Ak ste si odmysleli výraz tváre, dievčatko už vôbec nevyzeralo ako dieťa, nielen tvár, no i telo v beztvarej košeli naberalo ženské krivky, aj keď ona sama to vytrvalo odmietala priznať.

„Skvelý nápad, vybrala som knižku, volá sa Guliverove cesty a...“

„Ja chcem Petra Pana,“ skočilo jej do reči a nasadilo výraz, že sa rozhodla a nemieni svoje rozhodnutie meniť.

O dva týždne na to požiadala terapeutka o zámenu tejto pacientky za niekoho iného a vôbec jej neprekážal ani fakt, že tentokrát jej zadelili starého muža s vážnou poruchou sebaovládania.

Dievča bolo zvyknuté na časté obmeny personálu, ktorý jej chodil čítavať, púšťať rozprávky, alebo sa ju stále snažil prinútiť k pre ňu nemysliteľným veciam, ako bolo zavretie okna, ale zmena filmu, ktorý sa púšťal v telke.      

A v tom istom čase a len niekoľko krokov od izby, ktorú obývalo toto stvorenie, sa práve nový lekár snažil svojim správaním presvedčiť budúcich kolegov, že má na to, aby s nimi pracoval i keď boli k šanciam mladíka nanajvýš skeptický. Vedel, že začiatky sú ťažké, ale túžil po uznaní. Vedel, že aby bol považovaný a im rovnocenného, musí niečo dokázať. A nie, len tak niečo, niečo, čo oni nedokázali. A keďže nebol tak úplne človekom, bol si istý, že to dokáže. Takže ako náhle počul o dievčati veriacom v Petra Pana, prihlásil sa ako jej nový terapeut. A od tej chvíle  sa mohla začať jeho kariéra pri mladej Isabelle Swanovej.  

.....

Viete aké to je, keď sa vám vôbec, ale vôbec nechce ísť do školy, tak vyrobíte zničený výraz a teplomer prihrejete pri radiátore? Alebo dokonca zjete kriedu, len preto, lebo vám nejaký idiot nacukroval, že je z nej horúčka? Či si vybavíte OČR(ošetrovanie člena rodiny) len aby ste využili šancu ísť na dovolenku za akciovú cenu? Pretože ja ten pocit poznám až príliš dobré. Totiž robím niečo podobného charakteru už asi... hm desať rokov. Niekedy si myslím, že sa nehodím do blázinca pre to, čo si o mne myslia, že cítim, ale pre to, že ich nechám v tom, aby tomu verili, ba ich v tom ešte aj utvrdzujem.

Moja rodina nikdy... povedzme, že nevychádzala dobre, vlastne som bola tak trochu omyl a nikto sa to nepokúšal skryť, len sa o tom nehovorilo. No a po nejakom čase mi začali všetky tie hádky liezť na mozog. Komu by aj nie, všakže? No a tak som rezignovala v neustálom pokúšaní sa utíšiť tie dve rozzúrené harpye, ktorým sa nadávalo, že sú to moji rodičia, a radšej pozerala v izbe telku. Pravdaže som prijímač v izbe nemala, takže som na tom miniatúrnom obraze pozerala videá. Áno, videá, ešte boli DVD len v zárodku niečích myslí. A keďže som mala tak trochu obmedzený výber, víťaz bol zakaždým jasný. Ten pekný ryšavec v zelenom Robin Hoodovskom oblečení. No a keďže to bola hlavná činnosť môjho dňa, za pár týždňov som poznala každý detail toho filmu a mohla by som ho celý odrecitovať aj o polnoci.

Po niekoľkých mesiacoch si to všimli dokonca aj moji rodičia a namiesto toho, aby za obviňovali, zhodili to na nejakú moju psychickú poruchu a nechali ma vyskúšať niekoľko farebných kresiel v detských psychoterapeutických kanceláriách, kde som bola väčšinou tak vystresovaná z cesty s tými dvoma a keď vezmeme do úvahy, že som bola malá a na čerstvý vzduch som sa dostala len zriedka, a všetky tie nové podnety na skúmanie... Jednoducho sa nečudujem, že si o mne mysleli, že žijem v krajine Bellandia. Tak ma moji rodičia jednoducho a rozhodne veľmi zničene odovzdali do rúk profesionálov, aby sa to náhodou nezvrtlo a neostala zo mňa sériová vrahyňa.

A keď už si dali toľko námahy, aby ma do toho ústavu zavreli, nechcela som im urobiť tú radosť, aby ma opäť uvideli, takže som sa ďalej držala svojej úlohy. Po nejakom tom týždni som si zvykla ignorovať hlúpe pokusy doktorov a namiesto toho som chodila s Petrom Panom do Zeme Nezeme a premýšľala nad tým, čo všetko tam môže byť. Predstavovala som si moria, hory, lúky, lesy... Proste všetko pekné, čo sa tu stihlo za tých niekoľko miliárd rokov vytvoriť.

Dostala som vzdelanie, aspoň som to tak mala v papieroch, a po hodinke počúvania výkladu som sa opäť mohla vrátiť k snívaniu o svojej budúcnosti. Petra som už nepozerala tak často, nebavil ma tak, ako pred rokmi, čo je pravdaže nečakané. Už som ho pozerala viac-menej z trucu. Takže keď som sa rozhodla zmeniť lokál, tým myslím moju jedinú a to pravidelnú návštevu, odmietala som akékoľvek pokusy a celý čas natešene pozorovala rovnaký film stále dokola. Tak to bolo aj naposledy s tou vymachlenou krasotinkou, ktorá sa ku mne správala, akoby som ešte využívala servis Plienok s. r. o.

Pravdaže to boli len malé bitky, ktoré som vyhrala, ale vojnu vyhrám až dosiahnem vek na to, aby som so širokým úsmevom opustila túto organizáciu po mojom zázračnom vyliečení. Preklad tohto môjho zdĺhavého životopisu znamená... Teraz čakám na pridelenie nového spoločníka, len dúfam, že už to znova nebude žiadny vyháňač diabla, tí vedia byť dosť otravní.

Na príchod nového psychoterapeuta som sa nijako zvlášť nepripravovala, len som sa pohodlne uložila na posteľ a zapla si toho zeleného škriatka. Musel to byť na mňa veľmi odstrašujúci pohľad, keďže množstvo profesionálov to hneď zarazilo, nejako som nepochopila prečo, i keď... vo filmoch ako je batman bývajú tí fanatici, ktorí sú obložení klaunmi alebo tak... Možno čakajú, že sa na nich vyrútim a ubijem ich plyšovou Tinkerbell. Tentokrát je na rade akýsi nováčik. Z toho, čo som počula, keď sa hlúčik doktorov bavil na chodbe, je isté, že ním opovrhujú, a to kvôli jeho veku. Pokrytci, aj oni museli niekedy začať.

Konečne som sa ho dočkala až keď sa tie chlpaté príšerky chystali zostreliť Wendy. Vedela som o jeho prítomnosti už dobrých pár minút, vďaka chichotaniu nejakej jeho kolegyne. Kľučka sa pohla a ja som sa posadila na posteli, aby som ho zdvorilo privítala a ponúkla ho skvelým filmom, ktorý je istotne inšpirovaný skutočnosťou. Pretože Zem Nezem existuje, ale čarovné postavičky nechcú, aby o nich ľudia vedeli. No keď sa dvere rozrazili, skoro som sa neubránila  smiechu. Ten chudák si na seba obliekol kostým Petra Pana. 

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet