Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dokonalá - 2. kapitola

Dokonalá - 2. kapitolaMám tu pre Vás ďalšiu kapitolu, celkom dlhú, takže dúfam, že sa Vám bude aspoň trochu ľúbiť. Bella sa nám trochu rozpovedá, bude prekvapenie s Volturiovcami a taktiež, ďalšie problémy pre Edwarda a Rebecu. Naša Bella sa vážne nezdá:). Ďakujem za naozaj krásne komentáre, ste zlatíčka a mňa veľmi teší, keď sa Vám kapitola naozaj ľúbi. Takže príjemné a ničím nerušené čítanie, praje vaša Rosie. :)

2. kapitola - Byť komunikatívna

Keď Isabella spala už viac ako hodinu a bol som si istý, že ju nezobudím, pomaly som sa zodvihol a prešiel dole do obývačky. Bolo mi jasné, že budeme mať zas a znovu jedno posedenie s rodinou, kde budeme debatovať práve o nej. Rýchlo som sa premiestnil do obývačky, posadil sa na pohovku a pokynul Carlisleovi, aby mohol začať.

„Iste viete, o čom ideme tento raz diskutovať,“ začal a každý len nemo prikývol.

„Nič o nej nevieme, teda len jej meno, ale ani to nemusí byť jej. Bola cítiť Volturiovcami, ten ich pach, ten sa nezabúda a mala nedostatok krvi, pozrite sa aká je zúbožená. Všetko nasvedčuje tomu, že ju týrali, ale to Volturiový nerobia.

 

Oni svoje obete hoci týrajú, ale len krátku dobu a potom ich zabijú. Ako je možné, že ona ešte žije? Možno... možno sa im protivilo ju vysať, keďže jej krv vôbec nie je lákavá, ale prečo ju teda nechali žiť? Veď mohla prezradiť ich tajomstvo!

 

Carlisle bol už z toho zúfalý aj v myšlienkach. Málo krát sa mu stávalo, že niečo bolo pre neho tajomstvo.

A práve vtedy, keď sme boli všetci takí zamyslení, mi začal zvoniť mobil. Číslo bolo neznáme a tak som zvedavo zodvihol.

 

 

„Áno?“

„Ahoj Edward,“ prehovorila smutne Rebeca. Emm aj Rose len pretočili očami, Esme sa usmievala, Alice bola neutrálna a Carlisle ma súril, pretože asi prišiel na nejaké riešenie.

 

„Ahoj, prepáč za ten dnešok, ale fakt mi do toho niečo prišlo.“

„A nemôžeš mi povedať, ČO, bolo to niečo?“ spytovala sa ma jemne, ale s dôrazom na čo.

„Nie,“ zašeptal som a ona mi jednoducho zložila. Ale ja som teraz nemal čas na riešenie partnerskej hádky a tak som si len povzdychol a telefón si dal späť do nohavíc.

„Takže,“ začal Carlisle a mne znovu zazvonil mobil. Emm sa začal pochechtávať a Rose s Carlisleom po mne snáď šľahali blesky. Pardon, naznačil som perami a už si ku uchu prikladal mobil.

 

„Rebeca, teraz práve nie je správny čas...-“

„Ahoj Edward, tu Eleazar.“ Ou, takže žiadna Rebeca.

„Ahoj,“ odvetil som a očakával, čo bude ďalej, prečo vlastne volá a prečo práve na môj mobil.

 

„Prepáč, že volám práve tebe, ale Carlisle nemá znovu zapnutý mobil, takže som sa mu nemohol dovolať. Môžem sa s ním prosím porozprávať?“ spytoval sa a ja som otcovi podával telefón. Ihneď pozdravil Eleazara a začal sa mu ospravedlňovať, ale on ho zastavil. A keď mu povedal tú informáciu, všetci sme nemo počúvali. To snáď nie je možné.

„Ako myslíš zhorela? Nik neprežil, alebo ako? Nechápem, nechápem!“ horekoval zdesene Carlisle nad správou, ktorá sa  ku nám dostala a to, že Volterra zhorela. O rode Volturiových zatiaľ nik nič nevie. Stalo sa to skoro pred dvoma dňami. Na to, že sme upíri, som si myslel, že túto správu sa dozvieme skôr, teda, aj kvôli tomu, že máme Alice. Je vlastne pravda, že poslednou dobou mala občasné výpadky, asi mali nejaký nový objav.

A potom mi to všetko došlo.

„Alice, kde si dala Isabelline veci, čo mala na sebe?“

 

„Kde by som ich asi dávala? Do kontajneru, veď to bola hrôza!“ odfrkla pobúrene, až sa otriasla. Okamžite som vyšiel von, pred dom a celý sa vopchal do kontajneru, aby som ich vybral.

„Pozri Edward, ak si chcel pre ňu nejaké šaty, ja jej ich dám, tieto jej nemusíš vyťahovať,“ prehovárala ku mne Alice, zatiaľ čo som ich vyťahoval z kontajneru. Poriadne som si ku nim pričuchol, bolo to ono.

„Cítiš to Alice, cítiš?“ spytoval som sa jej a načahoval ku nej špinavú košeľu.

 

„Cítim popol, ona tam bola, keď to horelo.“

„Nie len, že tam bola, ale čo ak ten požiar sama založila?“ spytoval som sa a viac a viac si bol istý, že to tak bolo. Lenže Alice len vypŕskla smiechom.

„Ona, Edward ONA? Si normálny, nevidíš ju, ona by nedokázala pomaly ani škrtnúť zápalkami, nie to, ešte podpáliť brány hradu Volturiovcov. Proste sa jej podarilo ujsť, to je všetko.“

„Nie, nie, nie... Nedokázala by sa sem dostať tak rýchlo,“ poznamenal som a rýchlo šiel do mojej izby po notebook. Prešiel som s ním do obývačky, zapol ho a naťukal lety z Volterry do Ameriky. Lenže všetky lety boli už na ďalší týždeň obsadené.

„Tak, buď to všetko dopredu plánovala, alebo ju sem niekto doviezol a to nemyslím len autom. Možno s ňou niekto sem bežal.“ Znovu som do rúk vzal látku a čuchal ku nej. Bohužiaľ, už skôr razil z nej len zápach, takže som nemohol zistiť, ktorý Volturi ju možno niesol.

 

„Asi najlepšie by bolo, keby sa jej na to spýtaš, Edward. S nikým iným sa nebaví, len s tebou. Dokonca ani Emmovi neodpovedala, a to to skúšal skoro dve hodiny.“

Mali pravdu, ale nemienil som ju budiť. Možno keď sa vyspí, bude zhovorčivejšia, ako bola dnes. Každý sa potopil do vlastných myšlienok. Rose už myslela na to, že sa bojí, aby o nás neprišla, Jasper plánoval taktiku boja, Alice sa sústredene dívala do budúcnosti. Emm sa začal tešiť, že si konečne zabojuje. Esme a Carlisle sa spolu vydali do ich izby dohadovať sa o ďalších krokoch. Mal som toho plnú hlavu aj bez nich, znovu som z toho všetkého šalel a ešte ku tomu Rebeca...

 

Vošiel som do svojej izby, posadil sa do kresla a vzal si knihu. Takto som strávil celú noc.

Ráno sa Isabella zobúdzala s miernym úsmevom na perách, ale hneď, ako otvorila oči, znovu sa zachmúrila. Vôbec jej to nesedelo, tá zachmúrená tvár. Pomaly som vstal, aby sa nezľakla a kľakol si pred jej posteľ.

„Dobré ráno,“ prehovoril som. Zapozerala sa mi do očí, bolo to také zvláštne a potom znovu len prikývla. Fajn, aspoň dobré mi mohla povedať.

„Potrebujeme od teba niečo vedieť... Počula si už niekedy o Volturiových?“ spytoval som sa opatrne a čakal na jej reakciu. Myšlienky o niečo hlasnejšie zabzučali, ale aj tak som nič nepočul. Jemne zvraštila čelo a potom zakrútila hlavou, takže nie.

„Pozri, ak si od nich, hovorím ti teraz, že my na to prídeme. A potom ťa trest naozaj neminie,“ hovoril som jej pevne a tvrdo sa díval do jej hnedých očí.

„Možno som,“ šepla a stále sa mi odovzdane dívala do očí.

„Ale nepamätám sa na to.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Tak toto som nechcel. Nechápal som, prečo vo mne vyvolávala pocity, že jej nemám veriť, alebo, že predo mnou niečo skrýva, asi už som paranoik. Pomaly som ku nej načiahol ruku a pohladil ju po tvári.

„Prepáč, to som nechcel, len sa bojím o svoju rodinu. A, nič o tebe nevieme, takže nevieme, čo máme očakávať.“ Jemne prikývla a potom sa trhane nadýchla.

„Isabella Swan, narodila som sa v Oregone,“ prehovorila pevnejším hlasom a ja som skoro jásal a Emm tiež. Okamžite totižto vrazil do dverí, až Isabella nadskočila a vopchal sa predo mňa.

„Aj ja som kedysi býval v Oregone, krásne mesto...“ začal jej rozprávať a Bella len s jemným úsmevom prikyvovala. Dnes bola zase iná, o niečo komunikatívnejšia. Emmovi nevadilo, že väčšinou mu len hmkala, on bol rád za tie dve tri vety, čo mu povedala a on si ďalej štebotal, vyzeralo to dokonca, že ju to zaujíma. Nechal som ich tam samých a odišiel som dole za Carlisleom. Povedal som mu, aby potom Isabellu vyšetril ohľadom tej pamäte.

S Isabellou to vyzeralo, že už dokáže ostať sama, teda bezo mňa, tak som teda zavolal Rebece. Trochu to trvalo, kým povolila a prijala moje ospravedlnenie, ale ja sa jej ani nečudujem, i ja by som bol asi dosť naštvaný. A preto som sa rozhodol, že ju vezmem do drahšej reštaurácie. Rebece sa veľmi páčili tie čínske vzory a milovala ananás, takže som vedel, kde presne pôjdeme.

 

O siedmej som stál pred jej domom a díval sa na ňu, ako kráča po schodoch. Ako vždy, krásna. Na to, že bola človek, bola prirodzene krásna, nemusela sa moc líčiť, hoci občas sa viac namaľovala, ale zase až tak veľmi mi to nevadilo.

„Si krásna zlatko,“ zašeptal som jej do ucha, keď bola už pri mne a ja som si ju pritiahol do náruče. Venovala mi jeden sladký bozk a ja zasa jej kyticu. Podržal som jej dvere, kým nenastúpila a po 10tich minútach jazdy, sme stáli už pred reštauráciou. Keď sme vošli dnu, obdivne vzdychla a venovala mi ďalší bozk. Blonďaté vlasy mala jemne stočené, ale inak ich mala úplne rovné. Trošku plnšie črty tváre a nos, ktorý vyzeral, ako presne vyrobený pre ňu. A tie jej oči, modré ako more, ale také bledšie, až by sa v nich slzy strácali. Ale ja som ju našťastie ešte ani raz nevidel plakať a ani som nechcel.

Odsunul som jej stoličku a pomohol posadiť sa. Po chvíli ku nám prišiel čašník a mierne sa usmieval na Rebecu a ona sa na neho prekvapene pozerala. Na chvíľu som nakukol do jeho mysle. Áno, poznali sa z jedného klubu, on tam tiež robil barmana a ona tam s ním koketovala. Moja Rebeca? Pravdaže, vyzerala trochu mladšie, asi sa už poznali dlhšie. Ale že práve toto bola moja Rebeca? Pozeral som sa na tie víjavy v jeho mysli. Mierne som sa zamračil a práve vtedy ju ten chalan pozdravil.

„Ahoj Becy.“ Mne tvrdila, že tú prezývku neznáša.

„Ahoj Josh,“ pozdravila ho nezaujato a nos zabodla do menu. Tak tu mi niečo nehralo, teraz by som túžil po tom, aby som jej čítal myšlienky. Nakoniec si Rebeca rýchlo vybrala kura na ananáse a ja tiež. Teda, mne to bolo jedno, takže som tiež prikývol na kura.

Po chvíli sa na mňa usmiala a natiahla ku mne dlane. Schoval som ich vo svojich rukách a jemne sa na ňu usmial.

„Som rád, že si zavolal, už som sa bála.“ Jemne na mňa zamrkala a potom sa znovu usmiala.

Večer prebiehal skvelo. Občas sme sa zasmiali, občas sme si jemne vyznávali city a občas trošku hašterivejšie rozprávali, ale to, ku tomu všetkému patrí.

Keď práve Rebeca jedla a ja som sa v tom prehraboval, zazvonil mi mobil. Rebeca sa na mňa prísne pozrela, ale nepovedala nič. Trochu som sa uhol do strany a vzal mobil. Lenže nestačil som ani prehovoriť a už mi do ucha niekto kričal: „Edward!“

„Ježiši,“ zaklial som a nadskočil.

„O áno, ježiši!“ začala Alice a potom si vzdychla, „Takto jačí, od kedy zistila, že si preč, proste jej hrablo, alebo ja neviem čo, prosím príď domov. Carlisle jej nemôže nič dať, bojí sa, aby na lieky nereagovala zle a nedokážeme ju utíšiť. Teraz je práve v izbe a trieska sa o všetky steny, pokúša sa ju držať Emm, ale bojí sa, že si na ňom ešte viac ublíži, ako na stene, že prídeš, že áno?“ spytovala sa a ja som zatiaľ počúval jačajúcu Isabellu v pozadí.

Pozrel som sa nenápadne na mračiacu sa Rebecu, ktorá sa na mňa dívala a ja som sa mierne usmial. Lenže, ona sa ešte viac zamračila. A sakra, kde je ten úsmev, alá Edward, ja asi odpadnem. Ju nedostáva do kolien...

„Alice, Rebeca ma zabije,“ pokúšal som sa šepkať čo najtichšie.

„O áno, zabije,“ potvrdila mi Rebeca a strčila si ďalšie sústo do pusy.

„Alice ja-,“ chcel som pokračovať Isabella znovu zajačala.

„Tak dobre,“ odpovedal som a Alice zložila. Pozrel som sa na Rebecu a jemne sa usmial. Neodolateľný úsmev, neodolateľný úsmev. Opakoval som si v duchu, ale absolútne to nepomáhalo. Rebeca pootvorila ústa.

„Edward Cullen, ak teraz odídeš, prisahám, že už viac, ani nemusíš chodiť!“ prísne na mňa ukázala prstom a očakávala moju reakciu. Lenže ja som proste musel. Postavil som sa, hodil na seba kabát. Rebeca odvrátila odo mňa tvár. Venoval som jej malú pusu na líce.

„Prepáč, ale ja musím!“ naliehavo som zašepkal a ešte zaplatil účet.

Hnal som sa ulicami mesta a rozmýšľal nad tým všetkým. Vedel som, že mi zmení život, Isabella... Ale že tak veľmi? Ak kvôli nej stratím Rebecu, tak sa asi naozaj neovládnem. Zastavil som pred domom a hnal sa dnu, konečne utíšiť tu malú, záhadnú nezbednicu.

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalá - 2. kapitola:

 1
1. Petronela webmaster
05.10.2016 [19:49]

PetronelaZ té Rebecy nemám dobrý pocit - jednou jí Edward rande zruší a potom jednou v půlce odejde... Copak to je důvod k rozchodu? Holka by se měla vzpamatovat a hlavně když mu volá někdo z rodiny - spíš by se měla zajímat o starosti svého milého, ne?
Ale to Bellino chování je bomba Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!