Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dokonalá - 1. kapitola

Ostrov


Dokonalá - 1. kapitola1. kapitola je na svete. A od teraz to presne začína. Nie všetko bude presne tak, ako sa bude najprv zdať. A taktiež, kým vyriešime všetky tajomstvá, budete si musieť chvíľu počkať. Príjemné čítanie, praje Vaša Rosie.

1. kapitola - Byť bezmocná

 

 

S Carlisleom sme sa rozhodli, že ju nenecháme v ústave. Mala niečo spoločné s našim svetom a my obaja sme chceli zistiť to tajomstvo. Zatiaľ, čo kľudne nad ránom spala, preniesol som ju do auta. Bohužiaľ Carlisle, mal dnes službu, takže som šiel autom sám. Pokojne ležala na sedadle spolujazdca, takže som spokojne naštartoval a vyšiel z parkoviska pred ústavom. V Pendletone, štát Oregon, začínala zima, takže som ju radšej prikryl dekou. Už aj tak bola v zúboženom stave.

Carlisle práve asi volal domov, aby boli pripravení na nového návštevníka. V kútiku mysle som myslel na Rebecu, nechcelo sa mi od nej, ale toto bola naozaj extrémna situácia. Šinul som si to autom cez les, ktorý viedol ku nášmu domu. Ako vždy, museli sme bývať tak trochu od ľudí, nik sa nechcel pošmyknúť a už vôbec nie v meste. Bol som tak zahľadený do myšlienok, že som si ani neuvedomil, keď volant so sebou šklbol a auto sa začalo prepletať pomedzi stromy. Okamžite som stúpil na brzdu a snažil sa moje obľúbené auto zachrániť. Spomenul som si na náklad, ktorý som viezol.

Lenže vtedy to dievča prudko otvorilo dvere a vyletelo von. Asi po ďalších dvoch minútach som dostal auto pod kontrolu. Otvoril som dvere a rozbehol sa za tým nevábnym pachom dievčaťa. Bol som u nej skoro hneď, ona sa vážne snažila utiecť! Díval som sa na ňu, ako si to kríva lesom. Ľudia si asi vážne myslia, že sú všemožní. Pomaly som sa dostal pred ňu a zatarasil jej cestu.

„Ty si mi strhla volant?“ spytoval som sa mierne podráždene. Lenže dievča len potichu zavzlykalo, zviezlo sa na zem a tvár si prikrylo dlaňami. Sakra, toto som nechcel. Skoro okamžite som pri nej kľačal a ospravedlňoval sa jej. A potom nadišla tá chvíľa. Dlane dala preč z tváre a ja som sa díval do jej smutných očí, podliatych ďalšími a ďalšími slzami. Bola ako anjel, tak krehká a ja som jej ublížil. Strhla volant, pochopiteľne, ani sme jej nepovedali kam ide a ocitla sa v neznámom priestore.

Opatrne som otvoril svoju náruč a ona mi do nej vďačne padla. Tisla sa na mňa a ja som bol tomu naozaj rád. Vyzdvihol som ju opatrne do náruče a preniesol do auta, pod deku. Zavolal som Emmovi, aby pre nás prišiel. Áno, mohol som bežať, ale nevedel som, koľko ona toho už videla. Ani nie o 5 minút už brzdil Emm pred nami, s úsmevom na perách. Vystúpil a hneď si odo mňa bral to dievča.

„Tak toto je tá divoška? Mne sa zdá byť neškodná,“ zachechtal sa.

„Ona je neškodná, strhla mi volant, lebo sa bála,“ zašomral som a nasadol do auta ako spolujazdec. V spätnom zrkadle som videl to dievča, ako sa zdesene díva na Emma, o áno, občas naháňal fakt strach.

„Čau, ja som Emmett.“ On je fakt pako...

„Isabella,“ pípla tíško a mňa to hneď upútalo, ešte som ju nepočul hovoriť, mala anjelsky jemný hlások. Takže Isabella, aspoň sme o trochu pokročili. Lenže Emmovi to nestačilo.

„Teší ma, odkiaľ že si?“ pýtal sa ďalej a ja som presne vedel, čo bude nasledovať. Isabella stíchla a potom som už počul len Emma.

„Nie, nie, neplač, to som nechcel, prepáč, prosím neplač.“ Proste naozaj pako. Ešte šťastie, že sme už stáli pred domom a ja som si Isabellu vzal ku sebe do náruče. Pravdaže, hneď ako som otvoril dvere, všetci sa ku nám nahrnuli a začali sa zdraviť Isabelle a ja som sa nemohol pretlačiť ani dnu. Jej výraz bol vydesený, ani sa jej nečudujem. Rýchlo som ju od nich odniesol hore do svojej izby a zavolal som si Alice.

„Som tu, čo je treba?“ spýtavo sa pozrela na Bellu, ktorú už nezakrývala deka a zhrozila sa.

„Tak, toto bude na viac, ako hodinu!“ zhýkla pobúrene a už aj Bellu ťahala do kúpeľne. Najkomickejšia scéna nastala, keď si asi Alice myslela, že sa pred ňou vyzlečie a bude sa tam pred ňou kúpať. Alice ju strkala do vnútra a Isabella zase von.

„Ja to zvládnem... sama,“ šeptala dookola Isabella. Nakoniec som musel sám vziať od nej Alice. Len som jej tam doniesol pár vecí na seba a odišiel do svojej izby. Rozmýšľal som nad tým, žeby som zavolal Rebece a tak som aj urobil. Ako vždy, vzala na prvý krát.

„Ahoj láska,“ zapriadla do slúchadla. Miloval som ten jej láskyplný hlas.

„Ahoj zlatko, prepáč za ten včerajšok , už je to v poriadku, tak, či by sme dnes niekam nezašli?“ spytoval som sa jej.

„Dúfala som, že mi zavoláš, budem sa tešiť.“

„Prídem po teba o siedmej, milujem ťa.“

„Aj ja teba, pa.“ A zavesila. V kúpeľni som ešte stále počul tiecť vodu, takže som si len ľahol na posteľ a rozjímal. S Rebecou som už cez pol roku a ona ešte stále nevie, kto som. Dokonca si ani nevšimla nejaké rozdiely, akí sme iní od ostatných ľudí. Ale mne to nevadilo, bol som tomu dokonca celkom rád. Asi po 15nástich minútach sa otvorili dvere kúpeľne a z nich vycupitala bosá Isabella. Na sebe mala Alicine čierne tielko a aj čierne dlhé tepláky. Je prestrašne chudá.. Ako som sa tak díval na jej paže a tie modriny, mal som chuť niekomu minimálne zlomiť väz.

 

 

Alice prudko rozrazila dvere, až Isabella nadskočila. S úsmevom na perách podišla ku nej a v rukách niesla nejakú kozmetickú taštičku. Chúďa dievča. Ani sa jej na nič nepýtala, len ju posadila na posteľ a začala jej pomaly rozčesávať vlhké vlasy.

„Určite budú z nás skvelé kamarátky a ty zase budeš krásna! Už to vidím, začneš jesť, pokupujeme ti šaty, budeme sa spolu líčiť, naučím ťa líčiť sa, lebo ty to asi nevieš a...“

Moja sestra je naozaj neúprosná, ale Isabella za celú tú dobu ani len nemukla. Sedela na posteli a dívala sa na mňa. Neobzerala si ma, ani mi priamo nehľadela do očí, skôr, akoby mi hľadela do vnútra a videla všetko, čo sa stalo. Bolo to nepríjemné a tak som od nej odvrátil pohľad. Za celú tú dobu, čo jej Alice česala vlasy, sa stále a stále na mňa pozerala, vždy, keď som sa chcel nenápadne kuknúť, jej oči, ako keby viseli na mojej duši.

Táto osoba, na to, že je človek, bola až príliš zvláštna. Alice sa jej venovala, chcela sa s ňou rozprávať a aj Emmett, dokonca pred ňou tancoval v obleku supermana, ale ona sa ani len neusmiala, ani nič. Skoro žiadne slovo, len tiché ďakujem, prosím, áno, nie. Bolo to na zbláznenie a aj chudák Jasper bol z nej na vetvy.

Bolo pol siedmej a ja som sa pripravoval odísť za Rebecou, každému som ohlásil, že idem preč a hneď, ako som sa pozdravil Isabelle a zatvoril za sebou dvere, začala prestrašne kričať. Zľakol som sa a ihneď sa díval do izby, čo sa stalo. Ako som tak stál vo dverách, pritislo sa na mňa nejaké teplé telo. Teda, koho iného by to bolo telo, než Isabelline. Mačkala ma vo svojej slabej náruči. Len som potriasol hlavou, vzal si ju do náruče a položil ju naspäť na posteľ.

„Ja... pôjdem teraz preč, ale neboj sa, do dvoch hodín som späť a tu ti nik neublíži, sľubujem, dobre?“ spytoval som sa a ona zavrtela hlavou. Ach, aspoň keby mi to vysvetlí. Jemne som zakrútil očami a znovu sa na ňu pozrel. Ne, ne, ne, len nech neplače.

„Ale no ták,“ jemne som ju pohladil po tvári, na ktorej mala pár jaziev. Ako to mohol niekto urobiť?

„Ostaň, prosím,“ zaprosila tým anjelkovským hláskom. Kruto som sa zamračil a potom si povzdychol, aspoň niečo pre ňu môžem urobiť.

„Hneď som späť,“ šepol som a vyšiel von na chodbu, aby som zavolal Rebece. Pravdaže, bola nahnevaná a tresla mi telefónom. Aj ja by som bol asi naštvaný.

Znovu som prešiel späť do izby. Isabella ležala na posteli, dekou prikrytá až po uši. Netušil som, či spí, ale keď som sa pohol, jemne vystrčila hlavu spod deky a uprene sa na mňa dívala, zase... Podišiel som ku posteli a posadil sa na ňu.

„Tak, Isabella, si odtiaľto?“ spytoval som sa zvedavo, ale ona len zakrútila hlavou.

„A povieš mi, odkiaľ si?“ Znovu zakrútila hlavou, že nie

„A priezvisko?“ Nie. Až som zakrútil očami, toto nie je snáď možné.

„Povieš mi vlastne niečo o sebe?“ Znovu zakrútila hlavou, tak ok, posledný pokus.

„Vieš vôbec rozprávať?“

„Viem,“ pípla tíšku a znovu svoju tvár schovala pod deku. Naštval som sa, bolo to, ako keby si zo mňa uťahovala. Vykráčal som si to z izby, no v tom, znovu začala kričať.

Bože, daj mi silu.

Otvoril som dvere izby a na posteli sedela Isabella, oči zaliate slzami, tie krásne slzy. Si fakt hlupák Edward! Rýchlo som podišiel ku nej a vzal si ju do náruče a ona mi v nej prekvapivo zaspala.


Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dokonalá - 1. kapitola:

 1
1. Petronela webmaster
05.10.2016 [19:34]

PetronelaNo jo... možná si tak trochu začínám vzpomínat, že jsem to četla, ale jelikož se mi nevybavuje celý děj, tak budu pokračovat.
To, jak Bella donutila Edwarda zrušit rande bylo super Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!