Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Divoká! - 1. kapitola

Divoká! - 1. kapitolaNo a je tu prvá kapitola, ktorá bude o dosť iná ako prolog a asi sa vám aj bude viacej páčiť... Takže príjemné čítanie a dozvedanie sa nových vecí o živote Avy, praje Rosie :)

  1. kapitola

Poprosím trumpety!

Pink - Funhause

Tramp a ra ta tá!

A je to tu milé deti, rozprávky je koniec a prichádza nová scifi rozprávočka. V hlavných úlohách Avantis, ktorá práve narazila do stromu, pretože sa vrhala po chudáčikovi zajačikovi. Aj tak ho dostane! Krvilačne sa do neho zahryzne aaa... všetky deti konečne utiekli, takže môžeme začať od znovu.

„Ahoj, ja som Ava, mám 13 rokov, 10 mesiacov, 6 dní, 32 minút, 43 se- ,44- sek, 45 – s.... sakra! A milujem tanec... bla, bla, bla.... a možno by som mala spomenúť blaa a blaa.“

Takže, čo myslíte, prečo sa tu sápam po zemi a pokúšam sa dojsť ku vode? No, lebo ja múdra som sa vysrala na moje vlčstvo... Od začiatku.

Doktor mi už nedával moc času, tvrdil, že je to chrípka a že ma to istotne zabije. Bol to posledný deň. Očakávala som, že mi roztrhne brucho, že sa zadusím šľahačkou, že sa pošmyknem na rozliatom mlieku, alebo že ma zadupe susedov kôň. Ale ani jedno sa nestalo. Premenila som sa, prvý raz. Od rodičov som prchla, aj tak sa stále sťažovali, že veľa žerem a preto si matka nemôže kúpiť ďalší prsteň. Podotýkam, že na jednom prste, naozaj prste, ich mala 6, ak sa teda zmestili...

No, takže som ušla. Podarilo sa mi premeniť a dostať sa do ľudskej podoby... no... neviem, či to bol človek, alebo skôr zmutovaná opica, ale tak tú postavu som zdedila po matke! Pochopila som, čo sa deje... úplnou náhodou. A dokonca som sa naučila to ovládať. Ale potom prišlo rozhodnutie, ktoré som naozaj chcela. Navždy som ostala v ľudskom tele... len... naučila som sa aj takto loviť, rýchlejšie behať... Ako Mauglie, videli ste tú rozprávku no nie? Ten snedý chlapec, okolo rite iba lopúch a s tým medveďom...

Tak, tak nejako som vyzerala aj ja, ale namiesto lopúchu som tam mala normálne kraťase a na sebe tričko. Naučila som sa divoko žiť, ale na hygienu sa pokúšam dbať. Sem tam si u niekoho nejaké to tričko, či nohavice ukradnem a idem zase ďalej. Niekedy sa zastavím na jednom mieste, keď sa mi tam páči. Pobudnem tam 2, 3 týždne a potom, zase odídem a vlastne stále len, ako keby kočujem...

Celý môj doterajší život išiel strašne pomaly. Nespamätala som sa ani z prvého šoku a už tu bol druhý. Takto sa to stále dookola vlieklo a nešlo to zastaviť. Občas som vôbec nechápala vlčstvo, ale po tých rokoch, som sa naučila zásadnú vec, že je mojou úlohou, zabiť každého upíra, ktorého či už chcene, alebo nechcene stretnem. Na toto poznanie som došla, keď som videla, ako zabili jednu ženu... vlastne, bolo to ešte dievča. Jej krásne blond vlasy boli v tej chvíli zakrvavené a na chytil nevídaný amok.

Od tej chvíle som vždy bojovala proti upírom a vždy v ľudskej podobe. Bola som hoci slabšia, ale každý rok, čo som trénovala, som ich zvládla viacej. Najprv po jednom a teraz v pohode zvládnem aj štyroch naraz. Bola som a aj som, ako divožienka. Proste si tu len tak žijem, sem tam niečo ulovím, nejakého upíra zabijem a idem ďalej.

Občas ma udivovala krásna vôňa, ktorou voňal celý les. Bolo to ako mäta a ešte niečo. Úplne úžasné a vždy ma tá vôňa priam ku sebe volala, ale ja som nikdy nešla. Bála som sa, kam ma dovedie... Možno by tam bolo viacej upírov a zmlsli by si na mne. Môj život nemá nejaký extra význam, pravdupovediac, ani neviem čo som. Cítim sa ako nejaký Tarzan, už len tie liany mi tu chýbajú.

Pink - Oh my God


Nevybrala som si to... ja som týmto nechcela byť a nik sa ma nepýtal, či chcem byť tým, čo som. Proste to jedného dňa prišlo a už sa ma to nepustilo. Je to už tak dlho... Neviem či vlastne rodičia žijú, možno áno, možno nie... Nemám nikoho, komu by som mohla povedať o tomto svojom malom, veľkom probléme, vlastne, kto by mi to uveril? Občas snívam nad tým dokonalo nedokonalým životom, ktorý som žila kým som bola ešte človek. Bola som bláznivá, robila som hlúposti, ale kto by ich nerobil v mojich rokoch?

Občas, príde na mňa nálada a ja meliem hlúposti, je to niečo ako dozvuky mojej puberty, ktorá sa sem tam objaví a urobí zo mňa bláznivú osobu. Často krát rozmýšľam nad vecami, ktoré vôbec nie sú zaujímavé... Proste, len tak sa nad niečím zamyslím a nakoniec prídem na to, že celý ten deň rozmýšľam nad tým, ako najrýchlejšie dokáže ísť slimák... Občas som naozaj čudná...

Práve teraz som sa zase preháňala po lese. Ja už ani vlastne neviem, kde som. Viem len, že je to severná Amerika, možno, tak niekde vyššie. Pred mesiacom som bola na Aljaške, takže tipujem, že teraz budem niekde... niekde blízko Washingtonu. Les začal rednúť, až som nakoniec došla na nejakú pláž a útesy. Nasala  som vzduch, zase tu bolo cítiť tú mätu... Prešla som ku moru. Bolo také krásne...

Nohy som položila do mokrého piesku a nechala prúd, aby mi ich obmýval. Kedysi bolo všetko také ľahké... Posadila som sa do piesku a nohy vystrela, aby boli celé vo vode. Bolo to ľahké, vtedy som nebola ešte to, čo som teraz, mali sme kopu peňazí, bola som rozmaznávaná, bláznivá, dovoľovala som si až príliš... Vtedy mi to prišlo správne, možno... možno ma potrestal Boh a preto som teraz týmto...

Tíško som si vzdychla a vtedy som zacítila novú vôňu. Bola... taká veľmi sladká, ale nesmrdela mi, skôr ma lákala. Bolo to podobné vôni upírov, ale toto bolo o dosť iné... Bolo to sladké, ale nesmrdelo mi to. Pozrela som sa za seba a v lese som uvidela nepatrný rýchly pohyb. Okamžite som už stála na nohách a odhodlane sa rozbehla nájsť vlastníka, tej vône.

Rýchlo som bežala pomedzi stromy a potom vyskočila na jeden a začala skákať z jednej vetvy na druhú. Preskakovala som zo stromov a sledovala dianie podo mnou. Až nakoniec som zachytila obraz, ktorý sa nachádzal ešte pár metrov predo mnou. Pomaly som ešte pár krát preskočila a čo najtichšie si prešla až pod to dianie podo mnou.

 

Pink - Disconnected

Tak teraz som už bola poriadne zaskočená... Netušila som, či sú to oni... Ale ako je možné, že robia práve toto? Podo mnou totižto boli dvaja upíry. Jedna hnedovláska a skoro ryšavovlasý muž a práve si pochutnávali spoločne na srnke. Žeby ju pozval na obed? Bolo to naozaj divné... ale ešte divnejšie mi prišlo, že ak sú upíry, ako je možné, že pijú krv zo srnky? Možno si dali diétu!

Potichu som sa zachechtala a ten bronzovlasý muž okamžite zdvihol hlavu. Rýchlo som sa na vetvi prikrčila, utíšila svoj dych a aj srdce. Žena sa tiež odklonila od svojho úlovku.

„Čo je zlato, nechutí ti?“

Spýtala sa tým anjelským hlasom, ktorým vždy oni oplývali.

„Nie Bell, ale asi... asi som niekoho počul a cítil, ale nie upíra... niečo, niečo ako človeka... nie som si istý.“

Znovu som zatajila dych. Dnes som vážne nemala náladu na zabíjanie upírov, dnes som mala od mojej „práce“ voľno. Upír, teda asi upír, nasal do nozdier vzduch.

„Niečo, niečo tu cítim... ale to nie je ani človek...“

„Zlato, nemáš už vôňové halucinácie?“

Zachichotala sa upírka a rýchlo sa rozbehla do lesa.

„Ty potvorka! Ja si ťa chytím!“

Odfičal aj ten upír a ja som už len z lesa počula smiech. Pomaly som zliezla zo stromu a dopadla na zem. Otočila som sa chcela urobiť krok, ale narazila som na tvrdé telo, statného upíra, ktorý sa na mňa usmieval. Dopadla som na zadok a priam okamžite prudko nohami narazila do jeho tela. Keďže to naozaj nečakal, odletel pár metrov ďalej. Rýchlo som sa postavila a rozbehla sa lesom.

Neviem prečo, ale niečo mi nedovoľovalo a ani ma nenútilo, ho zabiť. Ani jedného z nich. Možno to bolo nejaké presvedčenie, že tí upíry nie sú až takí zlí a že možno sa živia iba zvieratami ako aj ja. A možno... možno to bola tá moja malá dušička, ktorá  túžila sa aspoň raz s niekým porozprávať... A viem to ešte vôbec? Veď už viac ako 20 rokov som sa s nikým nerozprávala... Bála som sa, že sa naštvem a dotyčnému niečo urobím, ale im? Im by som nič nemohla urobiť... oni sú pevnejší ako skaly.

Občas by som si to priala... zase počuť môj hlas, nie ten, čo mám v hlave a čo vždy vymyslí tie „úžasné“ myšlienky, ale ten, ktorý patrí len a len mne a ktorým by som sa mohla rozprávať aj s ostatnými. Tíško som si povzdychla  a konečne zastavila. Začínala už noc. Ani som si neuvedomila, kde som. Bola to lúka, plná nezábudiek. Pri kraji bolo pár vysokých skál a pod nimi hneď krásne malé jazierko.

No a práve teraz, som sa rozhodla, že tu určite aspoň mesiac ostanem. Naozaj sa mi tu ľúbi a ak nenastanú nejaké komplikácie, ohrozenie, tak tu ostanem čo najdlhšie. Prešla som pomaly do stredu lúky a ľahla si na zem. Pozrela som sa na oblohu, kde už bolo vidno pár hviezd. A vtedy som sa rozhodla, tam medzi nezábudkami, zabudnúť na moju minulosť a pokúsiť sa nanovo začať žiť. Znovu som sa zapozerala na hviezdy. Len by som konečne chcela vedieť, kto vlastne som...

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Divoká! - 1. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!