Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 3. kapitola

28.10.2010 (14:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 6641×

Dorazil som na odpočívadlo, ale Bellu som nevidel. Edwarda som cítil sto metrov za sebou. Začal som sa obzerať.

„Nie je tu,“ šepol Edward za mojím chrbtom. Prešiel k telefónnej búdke. Na telefónnom zozname bola vytrhnutá stránka preložená na polovicu. Na nej bolo moje meno. Edward mi ju nemo podal. Otvoril som lístok a čítal ho očami.

„Jacob, milujem ťa. Viem, že aj ty mňa, a preto ti nemôžem veriť. Povedz Edwardovi, že je mi to ľúto. Dieťa si nedám! Milujem svoje dieťatko. Odpustite mi. Bella.“ Do očí sa mi tisli slzy. Podal som odkaz Edwardovi. On len spustil ramená. Už si to prečítal v mojej hlave.

„Choď domov, Jacob. Ak sa ozve, zavolaj. My ju budeme stopovať.“ Prikývol som. Ich zmysli sú lepšie než moje. Asi prvý krát v živote som ľutoval upíra. Edward bol nešťastný. Čakal by som, že bude vyvádzať, ale on nie. Obviňoval sa z toho. Za normálnych okolností by som z toho mal najskôr radosť.

Bella:

Sedela som v obytnom karavane. Mladá rodinka ma vzala z odpočívadla. Marta, matka dvoch detí, mi podávala hrnček čaju. Jej deti už spali na poschodovej posteli. Marta ma pohladila po ruke.

„Ušla si z domu?“ šepla. Nemo som prikývla.

„Si tehotná, však?“ Nahla sa ku mne bližšie. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Si už plnoletá. Všetko sa dá riešiť. Ak by si to povedala rodičom...“ Vetu nedokončila, lebo sa menšie z detí zobudilo a posadilo na posteli. Marta šla okamžite k nemu a s materinskou láskou ho hladkala po hlave a túlila k svojmu telu. Bolo to dokonalé. Aj ja si chcem takto túliť svojho anjelika. Oprela som si hlavu do kresla a zavrela oči. Myslela som na toľko vecí. Môj manžel je všetkým, čo som si v živote priala, a odrazu je tu niekto, koho dokážem milovať rovnako, ak nie viac. Prečo to Edward necíti rovnako? Ak by som mala istotu, že si to nechá vysvetliť. Je tak tvrdohlavý a tak veľmi sa o mňa bojí. Teraz som sa cítila bezpečne. Marta sa vrátila na svoje miesto.

„Pomôžem ti. Zavoláme Vašim.“ Chlácholivo sa usmiala.

„Je to zložitejšie. Ja som už vydatá. Môj manžel dieťa nechce. Chcel, aby som si ho nechala zobrať. Milujem svojho manžela z celého srdca, ale toto mu nemôžem dovoliť. Ak by ma do toho donútil, znenávidela by som ho. Takto je to lepšie.“ Zavrela som uplakané oči a oprela sa o kreslo.

„Ako to od teba môže chcieť? Keď miluje teba, tak musí milovať aj Vaše dieťa. Možno potreboval len viac času, aby sa s tým vyrovnal. Ste obaja dosť mladí. Ak by ste vyhľadali pomoc...“ šepla Marta. Otvorila som oči a zakrútila hlavou.

„Si hrdinka Bella. Postavila si svojmu manželovi a rodine za záchranu dieťaťa.“

„Hrdinka? Ja som len zbabelý utečenec.“ Odmlčala som sa a Marta už nechcela jatriť moje rany.

Keď sme zastali, vonku už svitalo. Stáli sme niekde na okraji malého mestečka Berian.

„My sme doma Bella,“ povedala Marta. Vyskočila som z auta a Martu a jej manžela som objala na rozlúčku.

„Počkaj!“ Chytila ma za rukáv. Z auta vytiahla čistú bundu a nohavice. Poďakovala som sa a vybrala sa popri ceste ďalej. Prebehla som na druhú stranu ulice k benzínke. Práve tam tankoval vodič kamióna. Kamión mal Californskú značku.

„Prepáčte, pane. Idete do Californie?“ opýtala som sa. Chlapík sa otočil a premeral si ma od hlavy k pätám.

„Hej. Chceš odviesť?“ opýtal sa pohotovo.

„Áno.“

„No ja stopárky nikdy neberiem. U teba ale urobím výnimku. Vyzeráš ako zmoknutá myš. Mala si asi dosť zlý deň.“ Rozosmial sa a mne to nedalo a usmiala som sa tiež.

„Naskoč do auta. Ja som Martin Ball. Idem zaplatiť a fičíme.“ Už som videla len jeho chrbát. Rýchlo som si prezliekla bundu a vydriapala sa do kabíny, kde som si prezliekla aj nohavice. Svoje veci som vyhodila k benzínovému stojanu. Na chvíľu budem voňať inak, napadlo mi. Martin nastúpil a šli sme pár kilometrov mlčky. Potom sa na mňa otočil a spustil dlhú prednášku o tom, že stopovať sa nemá. Bol tak milý. Spomenula som si na Charlieho a jeho otcovské prednášky. Počúvala som a previnilo prikyvovala.

„Na. Vezmi si.“ Otvoril Martin priehradku predo mnou. Bola plná sladkostí a lupienkou a samozrejme sladkej limonády. Otvorila som si čokoládu a schuti sa zahryzla. Martin sa rozosmial. V kamióne som si aj pospala. Bol už znova večer a Martin zastal na pumpe. Zoskočila som z korby a podala mu ruku.

„Ďakujem. Tu prestúpim,“ povedala som s úsmevom. On moju ruku podržal a druhou sa hrabal vo vrecku. Po chvíľke vybral pár bankoviek a strčil mi ich do ruky.

„Nechoď stopom, áno.“ Znova som sklopila oči. Veľmi mi pripomínal ocka. Objala som ho okolo krku a pobozkala. Tak veľmi som potrebovala otcovské objatie a Martin mi ho aj poskytol. Dala som na jeho radu a postavila som sa na zastávku autobusu s nápadom, že nastúpim na prvý, ktorý príde. Čakala som a čakala. Večer bol chladný a ja som sa začala triasť od zimy. Ešte tu nachladnem, napadlo mi. Vzala som si plecniak na chrbát a rýchlim krokom som kráčala k svetlám do centra mestečka. Mohla by som ísť do poriadneho hotela, ale musím myslieť aj na zajtra. Musím otočiť každý peniaz. Potĺkala som sa po bočných uličkách, kde by sa mohli nachádzať lacnejšie motely alebo ubytovne. Netrvalo to dlho a našla som v jednej zastrčenej uličke staršiu, ošarpanú ubytovňu. Vošla som dnu. Steny boli šedivé a po chodbe sa šíril zvláštny zápach špiny a stariny. Na recepcii sedel asi päťdesiat ročný chlap v bielom deravom tričku. Teda, myslím, že kedysi bolo biele. V ústach mal zapálenú cigaru. Tučnými, špinavými prstami niečo ťukal do mobilu. Pozrel na mňa a zaškeril sa.

„Zablúdila si?“ Rozrehotal sa ako keby povedal vtip.

„Nie. Chcem na dnes izbu,“ povedala som rázne, aby videl, že sa nebojím.

„Dobre Cica. Dám ti trojku. Je na prízemí, záchod je oproti a kúpeľňa na konci chodby.“ Podal mi kľúč a ja jemu bankovku.

„Budeš tu sama, či príde aj tvoj frajer?“ Začal sa zas rehotať. Len som naň pohŕdavo pozrela a pustila som sa po chodbe k izbe.

„Aká namyslená panička!“ skríkol po mne.

„Suka.“ Začula som ešte za svojím chrbtom. Z toho chlapa mi bolo zle. Vyspím sa a zmiznem z tejto špinavej diery. Len čo som otvorila dvere izby došlo mi, akú chybu som urobila. V izbe bola malá kovová posteľ. Steny boli ešte černejšie než chodba a ten smrad bol strašný. Už som zaplatila a tak tu dnes musím vydržať. Okamžite som za sebou zamkla. Dnes som oželela aj sprchu. Na posteľ som si ľahla oblečená. Neviem či by nebolo hygienickejšie spať na zemi. Ležala som a z ulice ku mne doliehal krik, hluk aut a hudba z neďalekého baru. Rušno bolo aj v tejto diere. Podľa tých zvukov, ktoré ku mne doliehali sem chodili prostitútky so svojimi zákazníkmi. Hlúpa, hlúpa Bella, opakovala som si. Po extrémnom snažení sa mi podarilo zaspať.

Otvorila som oči. Preľaknutím sa mi zovrelo hrdlo a namiesto výkriku mi z neho ušiel len piskot. Vtom ma niekto pritlačil k posteli a niečia ruka mi chytila zozadu ústa. Začala som sa hádzať, pišťať a kopať. Ucítila som na svojom tele váhu iného tela. Ľaknutím som nedokázala myslieť. Inštinkt prežitia ma nútil vydať zo seba nadľudskú silu. Prudko som sa trhla a na malú chvíľu som si spoza chrbta vyslobodila ruky.

„Čo tam stojíš! Pomôž mi s tou sukou!“ zaskučal ten chlap. Strach mi prestúpil každou bunkou tela. Ucítila som ako ma niekto ďalší chytil za nohy a pritlačil mi ich k posteli.

„Daj jej tie nohy od seba ty idiot!“ štekol znova ten hlas. Spoznala som ho. Bol to ten chlap s cigarou. Prudko som sa hádzala až sa mi podarilo trocha otočiť. Mala som pravdu. Bol to ten hnusný chlap. Muž ma teraz otočil a vlepil mi facku, že sa mi vlasy prehrnuli cez tvár.

„Ty sprostá suka!“ Znova ma udrel a potom znova. Druhého muža som zahliadla len kútikom oka, keď ma ten sadista stiahol za vlasy z postele.

„Ja ti teraz ukážem ty namyslená štetka!“ Postavil sa nado mňa a začal si rozopínať nohavice. Triasla som sa na celom tele a z tržnej rany na čele mi tiekla krv. Schovala som si hlavu do dlaní a horúce slzy mi zaliali tvár.

„Prosím. Neubližujte mi. Čakám dieťatko,“ prosila som a skľúčene si objímala brucho.

„Na to ti neskočím ty suka. A keď aj čakáš, tak čo? Tehotnú som ešte nemal.“ Rozrehotal sa. Schmatol ma za zápästie. Ten druhý muž, o niečo vyšší od neho, sa postavil predo mňa.

„Čo nacvičuješ ty smrad? Nezavadzaj.“ Sotil doň ten odporný chlap.

2. kapitola - 4. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 3. kapitola: