Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 2. kapitola

20.10.2010 (20:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 7545×

Bella:

V autobuse som si sadla na jediné voľné sedadlo. Hrýzla som si peru a snažila sa byť neviditeľná. Celé telo sa mi chvelo. Cítila som sa ako ten najnemožnejší a najhorší človek na svete. Nikdy v živote som sa necítila tak osamelá. Dala by som všetko na svete, ak by som sa teraz mohla schúliť v Edwardovej náruči. Môj manžel by ma hladil po chrbte a nežne mi bzučal do ucha moju uspávanku. Rezignovane som si oprela čelo o studené sklo. Autobus sa otriasal a ja som mala čo robiť, aby som udýchala nevoľnosť. Vtedy mi napadlo. Existuje jediný človek, ktorý mi môže pomôcť. Vytiahla som z vrecka mobil a s malou dušičkou ho zapla. Trvalo večnosť kým našiel sieť. Okamžite mi prišla sms: Máte päťdesiatšesť zmeškaných hovorov. Znova mobil zavibroval: Máte jedenásť nových odkazov. Hneď mi bolo jasné, od koho sú. Hrudník mi horel a do očí sa mi tisli slzy. Nedokázala som si ich vypočuť. Ak by som teraz počula jeho hlas, tak iste umriem. Nadýchla som sa a vytočila číslo. Mobil niekoľko krát zazvonil.

„Prosím?“

„Billy, to som ja Bella. Daj mi Jacoba,“ povedala som tlmeným hlasom, aby som neupútala pozornosť. V slúchadle som počula ako naň Billy volá.

„Ja sa s tebou nemám o čom bav...“

„Jake, prosím nepolož. Som v hroznej kaši,“ skočila som mu do reči a tŕpla.

„Čo sa stalo?“ Bol vydesený a hlas sa mu zlomil.

„Ušla som od Edwarda. Neexistuje nikto okrem teba, kto by mi mohol pomôcť.“

„Dobre. Kde si?“ Jeho hlas bol teraz rázny.

„V autobuse. Idem na Aljašku,“ šepla som.

„Okamžite vypni mobil. Zavoláš mi z najbližšieho odpočívadla. Zavoláš z búdky. Rozumieš?“ Jacoba dobre poznám. Bol hnevom bez seba. Bolo mi jasné, že sa nehnevá na mňa, ale na Edwarda a práve preto som sa cítila previnilo.

„Dobre. Ahoj.“ Zaklapla som mobil a okamžite ho vypla. Po hodine cesty sme zastavili na odpočívadle. Všetci šli k toaletám, len ja smer telefón.  Vhodila som mincu a prsty sa mi rozbehli po klávesnici samé. Telefón zazvonil len raz.

„Bella?“ ozval sa vystrašene Jacob.

„Jacob, ja som od Edwarda ušla,“ povedala som so slzami v očiach a hľadala vhodné slová, ako mu to vysvetliť.

„Čo ti ten hajzel urobil!“ zasyčal Jacob až mi to nahnalo strach.

„Nie! Nič mi neurobil. Teda ja som, ja som tehotná,“ hapkala som. Na druhej strane bolo hrobové ticho. Hneď som preto pokračovala.

„Ja to dieťa chcem, ale Edward...“ Rozplakala som sa. „Nevedela som, že je to možné. Ja to dieťa chcem a on mi ho chcel zobrať. Neviem, čo so mnou bude a čo mám robiť. Si jediný, kto mi môže pomôcť. Nikomu nemôžem veriť, len tebe. Prosím. Povedz niečo.“ Z očí mi padali slzy. Mala som zmáčanú celú bundu. Sekunda mi pripadala ako hodina a to ticho na druhej strane ma zabíjalo.

„Kde si, Bella?“ šepol po chvíli Jacob.

„Na diaľnici M6. Druhé odpočívadlo,“ vzlykala som.

„Dobre. Idem po teba. Milujem ťa.“ Zavesil. Autobus bol už preč. Ani si nevšimli, že chýbam. Chcela som byť neviditeľná a asi som aj bola. Chrbtom som sa zviezla po stene na zem. Vnútro ma pálilo a celé telo sa mi chvelo. Adrenalín vybičoval moje telo do extrému. Nebola som hladná a ani smädná. Celé moje telo sa sústredilo len na jednu vec, teda nie na vec, ale na dieťa. Urobím všetko na svete, aby som ho ochránila.

Jacob:

Zavesil som telefón. Najprv som to udýchaval. Milujem Bellu, a preto musím urobiť tú najsprávnejšiu vec. Otázne bolo, čo je pre Bellu to najlepšie. Zdvihol som telefón a vytočil číslo.

„Edward. Volala mi Bella. Stretneme sa na našej hranici pri ceste,“ vybalil som do telefónu bez pozdravu. Veď načo formality, keď volám s pijavicou.

„Dobre. Hneď som tam a ďakujem,“ povedal apaticky. Vybehol som von. Už som sa chcel zmeniť na vlka, keď mi napadlo, že čím menej ľudí o tom vie, tým lepšie. Nechcel som, aby to vlci počuli. Oni by to chceli riešiť úplne inak. Hlavne Sam. Naskočil som do Rapidky a za pár minút som bol na hranici našej rezervácie. Edward sedel vo svojom prepychovom Volve. Tupo pozeral pred seba cez spustené okno, a tak som prišiel pomaly k nemu.

„Čo mi k tomu povieš, pijavica?“ Buchol som rukou po streche auta.

„Je tehotná. Ja som netušil, že je možné, aby sme splodili dieťa. Tá bytosť rastie rýchlo a Carlisle ani netuší, čo sa môže stať,“ šepkal, akoby sa bál povedať to nahlas.

„Je Bella ohrozená na živote?“ opýtal som sa s rešpektom a zadíval som sa mu do tváre.

„Môže ju zabiť. Máme čas len do konca prvého mesiaca. Je stále silnejšie a silnejšie. Ona sa postavila na hlavu. Ani som netušil, že si ho chce nechať. Ani ma to nenapadlo,“ zašepkal a znova sa pozeral tupo pred seba.

„Tak ideme po ňu. Ideme na Rapide, pijavica, a spusti okno, nech po ceste neumriem od smradu,“ štekol som po ňom. V sekunde sedel za volantom mojej Rapidky.

„Vypadni spoza volanta, lebo ti pomôžem. Je na druhom odpočívadle. Chcela na Aljašku.“ Posadil som sa a naštartoval. Dlho sme šli bez slova, ale tie nadávky, čo sa mi preháňali hlavou, by som sa hanbil povedať nahlas. Ako sa jej mohol dotknúť. Ako sa s ňou mohol milovať. Hajzel. A ja mu ešte pomáham. Zrazu sa na mňa Edward otočil.

„Ďakujem, Jacob. Veľmi si to vážim,“ povedal to s takou úctou, že som mal chuť nakopať ho. Bolo mi ho vlastne ľúto. Ani som netušil, že upír môže byť tak mimo. Ak by som ho teraz chcel zabiť, tak sa najskôr nebude ani brániť. Odpoveďou na moje myšlienky bolo tlmené zavrčanie. Aj tak mi nešlo do hlavy, ako mohla Bella ujsť svorke upírov.

„Mal som na ňu dávať väčší pozor. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa k tomu takto postaví. Ona vždy urobí niečo nečakané. To dieťa...“

„Dieťa?“ skočil som mu do reči. „Tak už je to dieťa?“ štekol som po ňom. Sklopil oči a pozeral si na topánky.

„Keď som si dvadsaťštyri hodín myslel, že je mŕtva, bolo to strašné. Teraz som ale bezradný. Vtedy som vedel, že je mŕtva a vedel som presne, čo mám urobiť. Chcel som sa zabiť, aby som bol s ňou, no teraz... Neviem, čo mám robiť. Neviem,“ hovoril úprimne. Ani ja som v tej chvíli nevedel. Jediné, čo som vedel bolo, že pre Bellu je nebezpečné byť  tam vonku. Pre ňu je to nebezpečné aj bez decka tej pijavice pod srdcom. Blížili sme sa k odpočívadlu a ja som prudko zabrzdil.

„Vystúp. Nechceš, aby nás videla. Dám jej do vody tie kvapky od blonďáka, a keď zaspí, vezmeme ju k Vám.“ Edward len prikývol a stratil sa v lese. Dorazil som na odpočívadlo, ale Bellu som nevidel. Edwarda som cítil sto metrov za sebou. Začal som sa obzerať.

1. kapitola - 3. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 2. kapitola: