Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dieťa si nedám! - 22. kapitola

12.12.2010 (12:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 7598×

22. kapitola /koniec/

Bella:

Akou bytosťou som sa to stala? Zhorela som v jedinej sekunde. Moje chladné telo sa premenilo na bezodnú nádobu. Uhasiť smäd a tým ukojiť túžbu je jediným zmyslom života vraždiaceho monštra. Keď sa zdvíham od mŕtvoly zvieraťa a môj mozog začína pracovať, nenávidím sa. Nenávidím každý prekliaty deň, každú noc, každý svoj nádych.

Túlala som sa a snažila sa držať ďalej od ľudí. Neskutočne mi chýbal môj manžel a deti. Každý deň som mu túžila zavolať, no bála som sa. Musela by som sa priblížiť k ľuďom a jeho hlas by som najskôr neuniesla. Nesmierne ma to ťahalo domov. Nič nie je horšie než toto. Po pár dňoch som si začala uvedomovať svoju chybu. Opustila som milujúceho manžela. Som pre svoje deti nebezpečná. Neverím si. Kde je môj materský inštinkt? Prečo ma nechal v kaši. Posledný týždeň som zvažovala, že sa vrátim. Túžba vrátiť sa aspoň na chvíľu, bola silnejšia než ja. Túžila som vidieť Edwarda a svoje deti. Túžila som ich aspoň z diaľky zahliadnuť, ucítiť ich vôňu. Ich vôňa, ktorá ma týra aj hladí v jednom. Keď som si na to spomenula, pálilo ma hrdlo, ale silnejšie ma pálila moja mŕtva hruď. To, čo som cítila, bol smútok z odlúčenia. Presviedčala som sama seba, že sa len pozriem a pôjdem. Len sa pozriem, či sú v poriadku. Nohy ma niesli samé. Ubehlo už viac než mesiac. Šla som celý deň a celú noc. Začala som konečne dôverne spoznávať okolitú krajinu. Čím som bola bližšie, tým silnejšia bola moja túžba po Edwardovi, Nessie a mojom synčekovi, ktorého som si nikdy ani neobjala. Kráčala som po známej ceste. Chcela som dať všetkým v dome dosť času, aby sa pripravili na môj príchod. Vietor vial od domu a ja som ucítila vôňu upíra a odpudivý pach meniča. Rozoznala som Rose a Jacoba. Zacítila som konečne aj vôňu mojich detí. Srdce sa mi bolestne stiahlo. Rose sa s Jacobom hádali niekde ďalej za domom. Vôbec si ma nevšimli. Nikto tu nebol a mne sa to zdalo zvláštne. V dome boli deti samé. Nechápala som to. Kde sú všetci? Prešla som pomaly k sklenenej stene a zadívala sa dnu. Na koberci pred pohovkou sedela Nessie. Podrástla. Jej bronzové vlásky sa stáčali do nádherných kučier. Bola prekrásna. Vzlykala som a vyzerala aj svojho syna. K Nessie sa po štyroch pribatolil aj môj malinký. Bol okúzľujúci. Čakala by som, že podrastie trocha viac. Túžila som objať ich a pobozkať. Edward sa posadil k Nessie a zadíval sa na jej bábiku. Potom po nej prudko vyštartoval. Ona mu ju nechcela dať. Boli rozkošní. Nedýchala som, aby ma neovládol smäd. Ich vôňa sa mi aj tak zarývala do kože a vyplnila ma zvnútra. V hlave som si stále opakovala, že sú to moje deti. Moji sladkí anjeličkovia. Usmievala som sa na ten obrázok.

Hádka za domom neustávala. Už som si myslela, že sa Rose a Jacobovi ukážem. Vtedy sa však vyostrila aj situácia v dome.  Nessie tu bábiku nepúšťala z rúk a Edward ju veľmi chcel. Začali sa naťahovať a vrčať po sebe. Bábika povolila a roztrieštila sa na kúsky. Jeden ostrý prešiel Nessie rukou. Okamžite sa jej spustila krv. Začala plakať a okamžite vyštartovala po svojom bratovi. Mala som pocit, že ho chce uhryznúť. Príšerne som sa zľakla. Vpálila som dovnútra ako riadená strela. Prudko som ich od seba odtiahla. Nessie som schmatla pod pazuchu a Edwarda do náručia a oboch som rýchlym pohybom posadila na kuchynskú linku. Nedýchala som a ani nemyslela. Moje telo reagovalo samo. Bolo to pudové a inštinktívne ako lovenie. Bola to prirodzenosť a samozrejmosť. Strčila som Nessie ruku pod studenú tečúcu vodu a kus tvrdého plastu vytiahla. Nessie zaplakala. Celé moje telo sa chvelo strachom. Jej krv ma nelákala. Vôňa tej tekutiny ma príšerne bolela. Vedela som, že to mojej dcére spôsobuje bolesť a to ma trhalo na kusy.

„Mamička,“ šepla Nessie a ja som ju silno objala. Malinký sedel a pozeral na nás. Potom sa široko usmial.

„Ma-mi-čka,“ zopakoval lámane sladučkým hláskom a ja som si ho okamžite privinula. Obaja sa rozplakali a ja som takmer umrela blahom. Držala som ich v objatí niekoľko minút. Na to vošla do miestnosti Rose a zalapala po dychu. Zmeravela a nahrbila sa do útočnej pozície. Pozrela som na ňu a usmiala sa. Jej postoj sa uvoľnil.

„Čo sa stalo?“ povedala Rose prekvapene a pozrela na krvavú škvrnu na koberci. Neodpovedala som, len som si držala v objatí moje detičky. Nič viac ma nezaujímalo. Deti si nikdy nedám. Sú mojim životom. Sú dôvodom, prečo existujem. Oni sú mojou túžbou žiť večne. Rose sa usmiala.

„Vedela som, že to zvládneš,“ šepla. Ja som sa na ňu pozrela a zodvihla obočie.

„Rose, na tvojom mieste sa stratím. Neviem, kto nechal teba a Jacoba strážiť deti, ale takmer sa pohrýzli a do domu vám vliezol nebezpečný upír. Rose, ja ťa snáď...“ Nedokončila som vetu, lebo nebolo treba. Rose sklopila oči.

„Ak to povieš Edwardovi, odtrhne mi hlavu. Nemôžeme troška upraviť verziu?“ Uškrnula sa. Ja som bola tak šialene šťastná, že by som odpustila každému a čokoľvek. Sadla som si na pohovku. Z jednej strany na mne visela Nessie a na kolenách mi sedel Edward. Privinula som si Edwarda, ktorý mi nemo hľadel do tváre už hodinu. Hladkal ma drobnými rúčkami po tvári. Bol tak sladký, ako jeho otec. Hrdlo ma šialene pálilo, ale vo mne bolo niečo silnejšie než inštinkt uhasiť smäd. To silnejšie bol inštinkt matky. Neverila som si a neverila som Edwardovi, ktorý tvrdil, že to zvládnem. Spokojne som sedela na pohovke a rozplývala sa šťastím. K dokonalosti mi chýbalo jediné.

„Kde je Edward, Rose?“ Rose sa usmiala.

„Po mesiaci musel ísť na poriadny lov. Už to vážne potreboval. Dnes sa určite vrátia,“ šepla.

„Hovorila si, že je tu aj Alice.“

„Na nákupoch, ako inak.“ Uškrnula sa Rosalie.

Nessie mi ukazovala všetko, čo za posledný mesiac prežili. Bolo to úžasné, ako sa o nich Edward staral. Keď mi ukázala ako láskyplne o mne rozprával a ako ich každý deň presviedčal, že ich všetkých milujem, chcelo sa mi plakať.

Na príjazdovej ceste som začula auto. Rose sa napriamila a ja som sa zhlboka nadýchla. Auto zastavilo pred domom a ja som zacítila svojho manžela. Srdce mi podskočilo. Postavila som sa a svojho syna som mala stále na rukách. Nessie sa postavila ku mne a objala ma okolo nohy. Hlavičku si pritlačila o môj bok. Stála som pripravená na akúkoľvek reakciu, no dúfala som v tú najpozitívnejšiu. Edward vpálil dovnútra ako riadená strela. Prekvapene zostal stáť a strelil pohľadom na krvavú škvrnu na koberci. Potom pozrel na mňa a pohľadom skontroloval svoje deti. Bol šokovaný. Urobil opatrný krok smerom ku mne. Ja som stála ako primrznutá a pozerala svojmu manželovi do očí. Nessie sa ma pustila a rozbehla sa k Edwardovi. Skočila mu do náručia.

„Mamička, prišla. Rozbila sa mi bábika a porezala ma, ale mamka mi to oviazala,“ šepla mu a pobozkala ho na líce. Edward urobil pár krokov až zastal predo mnou. Príšerne som sa bála. Mala som strach, že sa na mňa Edward hnevá za to, že som odišla. Spustila som ramená a dotkla sa končekmi prstou jeho ruky. Edward sa odtiahol a bez slova sledoval moju tvár.

„Prosím,“ šepla som.

Edward sa zachvel a v krátkej chvíli sa natlačil ku mne a pobozkal ma. Najprv opatrne a ľahko, no v zapätí sa na mňa natlačil a bozk predĺžil. Nessie s malým Edwardom začali tlieskať. Malý nás od seba zrazu odtiahol a zavesil sa mi na krk. Pozrel bokom na Edwarda.

„Moja mama!“ povedal sladko s podtónom výstrahy a Edward vybuchol v obrovský záchvat smiechu.

„Budeš mi ju musieť požičať, miláčik,“ povedal Edward a pobozkal Edího na hlavičku. Stála som bez pohnutia a bez slova. Nevedela som, čo mám povedať. Držala som na rukách syna a Edward našu dcéru. Zároveň sme sa objímali. Nádherná chvíľa. Jednoducho nič dokonalejšie neexistuje. Už nikdy nepustím naše deti z rúk. Deti si nikdy nedám! Sú mojim životom a keď raz dospejú, a ja sa budem musieť vyrovnať s ich odchodom, nepustím ich ďaleko. Plne si uvedomujem, že prídu ešte ťažké časy a bolestné skúsenosti, no teraz nezáleží na ničom inom, len na tom, že sme spolu.

KONIEC

21. kapitola

Všetkým ďakujem za to, že ste to vydržali čítať až do poslednej kapitoly. Dodávali ste mi celý čas inšpiráciu a chuť písať. Veľmi pekne vám ďakujem. Ste úžasné. Vaša Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dieťa si nedám! - 22. kapitola: