Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dedičstvo: 2. kapitola: Zúfalá

28.10.2011 (07:45) • SolisUmbra • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 4131×

Kapitola 2.: Zúfalá

Ja som adoptovaná. Adoptovaná! Zo sirotinca svätého Brutusa. Moja mama bola feťáčka. Určite. A otec? Na toho nechcem ani pomyslieť. Skľúčene som zastonala a hodila sa na posteľ aj s listom v ruke. Nemôžem tomu uveriť! Boli moji rodičia celých dvadsať rokov a nič mi nepovedali? To nedáva zmysel!

Vstala som, skopla topánky a vybrala sa do kuchyne. Rozorvala som dvere na chladničke a vytiahla vanilkovú zmrzku. Keď už sa mám poddať zúfalstvu, urobím to s plním žalúdkom a poriadne smutným filmom. Vkročila som do pekne zariadenej obývačky a hodila sa na béžovú pohovku vo svojom vlastnom byte.

Viem, som divná. Väčšina pubertiakov by hneď pri prvej príležitosti vypadli z domu. A ja som mala ešte aj vlastný byt a ostala som bývať s rodičmi. Adoptívnymi rodičmi! Prúd sĺz mi vytryskol z očí už len pri spomienke na nich. Aby som predišla hysterickým vzlykom, napchala som si plnú polievkovú lyžicu zmrzliny do úst. Môj mozog kričal od bolesti, ale aspoň som nepremýšľala nad tou potupnou udalosťou z dnešného rána.

Schmatla som ovládač a zapla telku. Správy. Prírodopisný seriál. Talk Show. Prepínala som programy jedna radosť, až kým som nenarazila na kanál, ktorému sa väčšinou široko vyhýbam – Doma. Práve bežala nejaká argentínska telenovela a ja som nemala náladu prepínať to ďalej.

Pchala som si do úst jednu lyžicu zmrzliny za druhou a sledovala, ako sa hlavný hrdinovia hádali v akejsi kancelárií. Tuším sa to volalo Esmeralda. Samé romance, zápletky... Jednoducho príliš komplikované na môj blondínkovský mozog, z ktorého vyrastali hnedé vlasy. Po pár minútach som musela vypnúť tú sladkú volovinu a načiahla som sa za telefónom. Tri odkazy. Jeden od Sáry a dva od Esme.

Zavolala som Sáre. Do ucha mi pípalo zvonenie nedostupnosti, keď zrazu niekto zazvonil. Bežala som cez halu k dverám. Stala som si na špičky, aby som dosiahla na kukátko vsadené do pieskovo žltých dverí. Stál tam nejaký chlap. Vzhľadom zrejme právnik. Mal elegantné modré sako s bielymi pásikmi, tmavú košeľu a červenú kravatu. Už na prvý pohľad hrozne nesympatický človek.

Čo chce? Nemám záujem o preskúmanie dokumentu, ani nič podobné. Krôčik po krôčiku som sa posúvala potichu preč odo dverí. Nech nevie, že som doma.

„Slečna Swanová! Viem, že ste doma. Vonku stojí váš skúter,“ kričal muž a ešte raz zazvonil.

„Do zadku,“ zahundrala som a pootvorila dvere.

„Čo chcete?“ vyhŕkla som dosť nevrlo na to, aby vedel, že tu nie je vítaný. Uškrnul sa, drzo odtlačil dvere a vošiel dnu. Z čiernej diplomatky vytiahol zápisník, pero a začal si obzerať môj byt.

„Kto ste a čo tu chcete?“ oborila som sa naňho. Prekrížila som si ruky na prsiach a čakala na nejaké rozumné vysvetlenie, ktoré mi tento tajtrlík mohol ponúknuť.

„Som John Toffee – realitný maklér. Posiela ma firma Beiesdorf, aby som ohodnotil tento byt. Nebojte sa, nepotrvá to dlho. Ale musím vás poprosiť, aby ste opustili tento byt. Keďže ho platili vaši rodičia, pripadne byt buď štátu, alebo vašej tete,“ zahlásil celkom profesionálnym hlasom a čosi si zapísal.

„Čo?“ vypleštila som naňho oči. Kolená sa mi podlomili a ja som sa nezmohla na nič viac len prerývane dýchať. Pozrela som von do tmy, no videla som len rozmazaný svet v búrke. To myslí vážne? Vyhadzuje ma z vlastného bytu? Po tom všetkom, čo som dnes prežila? Mala som pocit, že som šliapla do pekne mäkkého hovna. Maklér zdvihol oči od notesa a nepokojným pohľadom na mňa zazrel.

„Mali by ste si pobaliť veci. Šéf vás tu zajtra nechce vidieť.“ Ukázal na spálňu a postrčil ma. Pomaly, otrasene som sa vliekla k izbe. Konečne rozumiem fráze ako v zlom sne. Teraz si prosto ľahnem, zaspím a ráno sa zobudím späť v mojom perfektnom živote. Ale nie. Toto nie je sen. Tá triaška, ktorá na mňa liezla, nemohla byť len prelud.

„A ponáhľajte sa! Musím zamknúť byt!“ zavolal za mnou. Chytila som sa za čelo. Čo je toto za zvrátený žart? Z očí sa mi vykotúľali hrachy. Nielenže som sirota a adoptovaná, teraz som už aj bezdomovec? Kde budem bývať?

Jediný, kto mi v tej chvíli napadol, bola Sára. Podišla som k nočnému stolíku. Spod neho som vytiahla veľkú cestovnú tašku Adidas a vzala si mobil. Rýchlo som vyhľadala číslo a stlačila volať. Zatiaľ čo telefón pípal, hádzala som do tašky veci zo skrine.

„Haló?“ ozval sa zadychčaný hlas pojašeného dievčaťa.

„Sára, stalo sa niečo hrozné,“ zaskučala som do telefónu a zosunula sa na posteľ. Zúrivo som si zotrela slzy.

„Dievča, ty máš vážne hroznú karmu!“ vyhŕkla a s povzdychom si vypočula všetko, čo som do nej hustila.

•••

Za chrbát mi spadla kvapka vody. Otriasla som sa. Už dobrých desať minút dom stála pred, alebo skôr pod, obrovským činžiakom a čakala, kým Sára z ôsmeho poschodia zbehne dolu. Blesk neďaleko mesta zasiahol elektrický prúd, takže bolo vypojené celé Chicago a okolie. Výťahy nefungovali a trepať sa osem poschodí s batožinou bolo dosť ťažké aj bez zmrznutého zadku. Ľadový vietor mi prefukoval cez kabát.

Vedľa mňa dopadol na chodník kus ľadu veľkosti detskej päste. A ďalší. Ďalšie dva. Skvelé! Jediné, čo mi k šťastiu ešte chýba, je už len otras mozgu. Namrzene som vydýchla nosom. Konečne sa vo vchode ukázala malá blonďavá hlava Sáry. Čaptavo ku mne rozbehla. Mala len krátky saténový župan a zajačikovské papučky. Viem si domyslieť, čo asi s Rorym stvárali. Krátke vlasy jej vo vetre poletovali zo strany na stranu.

Pocítila som výčitky svedomia. Čo tu robím? Nemôžem predsa vniknúť do života iných ľudí a stiahnuť každého zo sebou. Sára dobehla ku mne dychčiac a trasúc sa od zimy. Predklonila sa a oprela sa o kolená.

„Prepáč, ale bežať v tme po schodoch je dosť namáhavé!“ odfukovala. Zohla sa a vzala mi jednu menšiu tašku. Ja som ťahala kufor.

„Sára, asi pôjdem do hotela. Nechcem ťa obťažovať,“ priznala som.

Panovačne na mňa zazrela. „Neblázni! Nebudeš obťažovať ani nič podobné. Si tu vítaná,“ zamumlala, no jej hlas sa stratil v silnom hrome. Obe sme sa striasli strachom.

„Pohnime si,“ zavelila a rozbehli sme sa. No rozbehli sme sa tak, ako sa s dvoj tonovými taškami dá. Cesta nahor trvala dosť dlho a keď bolo po všetkom, nedokázala som polapiť dych. Oprela som sa o zárubňu dverí. Zaklopala som. O pár sekúnd sa dvere otvorili a v nich stál Rory a zatarasil nám cestu. Bol takmer nahý, až na modré boxery. Nepríjemne si ma prezeral. Rozpačito som sa zamrvila.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Neodpovedal mi. Sára pretočila oči a prepchala sa popri ňom. Výraz jeho tváre vyvracal všetko, čo mi Sára vonku povedala. Stáli sme tam ešte asi minútu. Nikto nič nehovoril. Bolo to trápne. Líca som mala červené od hanby. On od zlosti. Neviem, čo to doňho vošlo. Zachránila ma až Sára, ktorá Roryho odstrčila a vtiahla ma ja s kufrom dnu.

„Nevšímaj si ho,“ šepkala mi po ceste do kuchyne. „Je len naštvaný kvôli svojej práci. Šéf si naňho zasadol a on nevie, čo zo sebou.“ Usmiala sa akoby sa nič nedialo, no mňa to poriadne vykoľajilo. Cítila som sa nesvoja.

Sára odišla do kúpeľne a ja som si zavesila kabát na vešiak. V jej teplom byte bolo príjemne, ale moje zmrznuté končatiny začali fungovať až po nejakej tej chvíli.

„Bude ti vadiť, že budeš spať na gauči?“ ozval sa Sárin tlmený hlas.

„To jej určite vadiť nebude,“ odpovedal za mňa Rory. Zvrtol sa a odpochodoval do pracovne. Nikdy sme sa nemali príliš v láske. Považoval ma za svoju sokyňu, ale ja som ochotná sa o Sáru podeliť. Podľa mňa ma vôbec nemá rád. Aj keď Sára stále dookola omieľa, že to tak nie je. Že je len prepracovaný a unavený. Mám taký pocit, že som im pokazila romantický večer.

Sára vyšla z kúpeľne. Niesla hrubú hnedú deku.

„Ak chceš, môžeš si dať sprchu. Máš tam čistý uterák.“ Usmiala sa a podala mi deku.

„Sára, ty si poklad,“ poďakovala som sa jej a z tašky vytiahla hygienu. Sprcha mi padla vhod. Horúca voda mi príjemne stekala po chrbte a zohrievala zmrznuté bunky. Po sprche som si obliekla svoje biele tielko a široké červené tepláky. Všade bola tma. Moji hostitelia už asi spali. Po prstoch som prebehla z kúpeľne do obývačky. Už som mala ustlané na gauči.

Vkĺzla som pod deku a našuchorila si vankúš. Ľahla som si a zavrela oči. Do podvedomia sa mi vkrádal spánok. Už som driemala, keď som si na niečo spomenula: odraz červeného svetla v chlapcových očiach. Kto to vlastne bol? Veď nič nežiadal. Ani sa len nepredstavil. Zachmúrila som sa. Bola som na neho riadne nahnevaná.

Ale nemohla som poprieť, že to bol najkrajší chlap akého som kedy videla. Rozbúchalo sa mi srdce. Na čo to myslíš, Bella? Zbláznila si sa? Nemôžeš predsa snívať o zradcovi. Aj keď ťa nepoznal a nemal dôvod ťa zradiť. Do čerta! Prečo to urobil? Pohoršene som zavrčala. Vybavím si to s ním zajtra. Zistím, kto to je a poriadne mu všetko vytmavím.

Zaškerila som sa. Áno. Presne to urobím. V hlave sa mi už rodila reč, ale stopla som to. Teraz musím spať. S pocitom zaslúženej odplaty som konečne zaspala.

Veľmi pekne ďakujem všetkým, čo si prečítali 1. kapitolu, a ktorí boli takí milí a napísali mi komentár. Ani si neviete predstaviť, ako aj len jeden smejko dokáže urobiť radosť a povzbudiť!

Ďakujééém!

Autor: SolisUmbra (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dedičstvo: 2. kapitola: Zúfalá: