Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dcéra vlkolaka 3. kapitola: Ultimátum

08.05.2012 (16:15) • JaneVolturyCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1586×

Vbehla som do izby a na zemi sa zvíjal v ťažkých kŕčoch Harry. Bolo to trochu zvláštne, ale Hermiona mi to často opisovala, tak som aspoň vedela, o čo sa jedná. No jedno musím priznať. Na živo to vyzerá omnoho drastickejšie. Bolo to až bláznivé. Začala som sa trochu báť. Vyzeral, akoby to nemohol kontrolovať. Ruku mal za chrbtom v takej neprirodzenej polohe, až som myslela, že je gumená.

Zrazu sa po piatich minútach zdvihol. Okolo očí mal červené kruhy a oči celé čierne. Prútik zvieral kŕčovito v prstoch. Krok za krokom sa ku mne približoval. Ale prečo ku mne?

Začala som cúvať. Keď on urobil krok ku mne, ja som urobila krok vzad. Ale zrazu sa niečo stalo. Nemala som kam ustupovať, lebo za mnou bola skriňa. On sa približoval a jeho čierne oči sa zaleskli. Prútik zovrel ešte kŕčovitejšie, na tvári sa mu zjavil lišiacky úsmev.

Keď bol už odo mňa na dvadsať centimetrov, zdvihol prútik a namieril mi ho priamo na krčnú tepnu.

„Takže, povieš nám, kto je tu zrádca?“ Harryho hlas znel trochu chrapľavo, ako keby to ani nebol on. Nechápala som tej otázke a už vôbec tomu, prečo ju dáva práve mne. Prečo ju nedá trebárs Hermione alebo Ronovi? Ja nie som tá zlá. Nič zlé som neurobila, ale to nevysvetľuje to, že....

„O čom to tu rozprávaš?“ vyštekla som na neho a snažila som sa vyslobodiť od namiereného prútika. No on ma hneď pritisol naspať a prútik mi pritlačil ešte viec na krk, až tak, že sa mi hrot prútika zaryl do kože. Bolelo to. Niečo sa dialo, no keby som ja vedela čo...

„Ty zradkyňa. Ty jedna špinavá krysa, si taká istá, ako tvoj otec. Tvoj slizký otec. Nevieš poriadne klamať.“ Harry ma pustil a ja som sa s plačom zosunula na zem. Chytila som si tvár a začala som plakať. Takýto nikdy nebol. Nikdy sa tak k nikomu nesprával. Alebo tan slávny Harry Potter je iba ďalší snob? Ďalší taký, ktorý je na vonok dokonalý a vo vnútri je iba taký, ako ostatní vymetení chalani?

„Môj otec je Remus,“ odsekla som cez potoky sĺz a znova som za schovala za záves, svojich už tak mokrých vlasov. Nechcela som na neho pozerať. Moje vlasy mi poslúžili, ako dobrý záves pred jeho ostrým a prebodávajúcim pohľadom.

Harry na mňa znovu namieril prútik.

„Ona nie je zradca.“ Hermiona takmer zavzlykala. Bola to dobrá baba a nezaslúži si trpieť. No nechcela som sa na ňu pozrieť. Nechcel som, aby si niekto myslel niečo zlé. Musela som vymyslieť niečo, ako sa odtiaľto proste rýchlo a účinne dostanem.

„Je, pozri sa.“ Harry mi roztrhol moje tričko až po koniec. Ja som vedela, čo je dole. Bola tam stopa. Od upíra menom James. Chcel ma zabiť, no nepodarilo sa mu to. Ostala mi jazva v tvare dvoch polmesiacov. Na druhej strane som mala materské znamienko. Bolo v tvare hviezdy. Keď som si hľadala niečo viac o tej hviezde na internete, našlo mi, že kedysi ľudia verili, že prináša nádej a lásku. Tak neviem, o čo mu ide.

„Toto je znak dvoch polmesiacov...“ začal Harry a približoval sa prstami k mojej jazve.

Začala som tušiť, že to im nebudem môcť vysvetliť, lebo ma skôr zabijú. Vo vrecku som zovrela prútik a myslela len na jedno miesto. Po chvíľke som sa premiestnila. Tentokrát na pohovku.

Otvorila som oči a sedela som na Emmettovi uprostred rodinného kruhu. Zrejme mali nejakú poradu, v ktorej som ich vyrušila. A zjavne bola neodkladná, kedže sa na mňa nikto neotočil.

„Nie, žeby sa mi to nepáčilo, ale som zadaný,“ zamrmlal Emmett a zložil ma zo seba na zem. Pripadala som si trochu trápne, ale väčšinou mi to vyde. Teraz mi to Emmett bude obíjať o hlavu zrejme naveky.

„Prepáč,“ zamrmlala som a presunula som sa k Edwardovi. Ten ma objal a privinul si ma k sebe. Pobozkal ma na čelo a znepokojene mi dal bozk na čelo. Mala som divný pocit, že sa niečo deje.

„Deje sa niečo?“ Edwardove znepokojené oči naznačovali to, čoho som sa najviac bála. Bola to pravda. Niečo sa dialo. Niečo zlé a bolo to blízko. Veľmi blízko.

„Ahoj, Bella,“ ozvalo sa z druhej strany izby. Boli tam Smrťožrúti a medzi nimi bol aj môj „otec“ Severus Snape. Keď som ho videla teraz, ešte viac som ho znenávidela. Prečo ich nenechá na pokoji. Prečo si nevezme mňa a proste...

„Čo chcete?“ Vyskočila som na rovné nohy a namierila som prútik oproti nim. Nevedela som, na koho mám mieriť skôr, a tak som namierila na Snapa. Povedať jemu „ocko“? To by zneuctilo názov otec a rodina.

„Carlisle, prosím.“ Voldemort ukázal najprv na Carlislea, a potom na mňa. Pocítila som mierny pohyb za mnou a potom už iba ostré zuby na mojom krku. Hneď som pochopila, čo Voldemort chcel. Snape asi zistil, že som jeho dcéra a chcel, aby som sa pridala do ich rádov. No nepotreboval ma, ako čarodejnicu. Potreboval ma, ako čarodejnicu-upírku.

Jed a bolesť, akoby splinuli v jedno. Bolesť sa šírila a ja som nedokázala nekričať. Bola to neskutočná bolesť, akú som zažila iba vtedy. Vtedy, keď sme bojovali s Jamesom. Bolo to niečo neskutočné.

Všetky spomienky. Všetko. Harry na zemi, mieri na mňa prútik. Edward a ja. Všetky spomienky. Všetko, čo sme kedy prežili sa začalo zahmlievať. Ja a Hermiona, ako sa biflíme za knihami. A všetko - Remus a Nimf - ako spolu ideme na výlet. Ako spolu letíme na metle. Ako ma učí premiestňovať sa...

Zrazu sa bolesť začala postupne strácať. No nestrácala sa úplne. Iba sa nahromadzovala na jednom mieste až... až úplne zmizla.

Bolo také ticho. Otvorila som oči. Nado mnou stál, lepšie povedané, sedel Edward. Ustaraný výraz sa zrazu zmenil do šťastného. Bolo také upokojujúce znovu vidieť jeho usmiatu tvár. Znovu vidieť všetkých Cullenovcov. Bolo mi príjemne. Bolesť v hrdle bola sice hrozne otravná, ale byť v ich blízkosti ma dosť upokojovalo.

„Ach, aké dojemné,“ ozval sa hlas z rohu a ja som rýchlo skočila na nohy. Bol to on. On. Pán zla sa smial a vyzeral, ako najšťastnejší človek na svete. Z toho úsmevu sa mi chcelo grcať.

„Čo chceš?“ Pozrela som na neho a predstúpila som pred Cullenovcov a chytila som prútik v zadnom vrecku. On sa len lišiacky usmial, pohladil svoju hlavu, holú ako koleno a ja som vedela, že odpoveď na otázku bude dosť dlhá. Viem, že to bude mať niečo spoločné s Harrym a s tým, že sa bude vyhrážať mojej rodine a hlavne Edwardovi.

„Milá Isabella, chcem od teba, aby si išla za Potrom a za jeho priateľmi a ako sa len dá im bránila v hľadaní horkraxov. A ak zlyháš aj pri poslednom, pri mojom hadovi, zabijem všetkých, ktorých máš rada. A neboj sa. Nebudem šetrný ani k nim. Rozmýšľam nad kliadbou kruciatus...“ Bože, on sa vyhráža kruciatusom. Nie. Nie. To nie. Urobím všetko, čo bude chcieť, len nech ich nechá na pokoji.

„Dobre teda. Na každom mieste, kde budeme, nechám na niečom nakreslený malý kvietok. Bude to tam vyryté. No nechoďte blízko za nami. Ak by vás postrehli, mala by som problémy,“ upozorňovala som ich a zovrela som prútik o čosi silnejšie. Predstavovala som si tváre.

Tvár Hermiony, Rona a Harryho. Hermiony, Rona a Harryho. Hermiony, Rona a Harryho. Hermiony, Rona a Harryho. Za chvíľku som pocítila mierne vlnenie a bola som zrazu v lese. Vedela som, že som tu správne. Cítila som ich. Cítila som aj tlkot ich sŕdc. Cítila som tú omamnú ľudskú vôňu a vtedy som si čosi uvedomila. Lov. Budem musieť ísť loviť. No teraz to musí počkať. Musím sa čo najskôr pridať k nim.

„Hermiona! Harry! Ron!“ zakričala som a zrazu som počula šuchot. Niekto vychdzal zo stanu a blížil sa k štítu. Na tvári sa mi zjavil úsmev od ucha k uchu a otočila som sa smerom, kde sa už pomaly tvoril otvor v ochrannom plášti. Bola to Hermiona a pri pohľade na mňa sa usmiala.

„Bella, ach, aká som rada, že si tu,“ vzdychla si Hermiona a išla ma objať. Pomaly som k nej išla a objala ju. Bola som trochu neistá. Bolesť v hrdle bola neznesiteľná a nevedela som, kedy budem mať príležitosť na chvíľku vypadnúť. Budem to musieť vydržať a keď tak, nejaký hlodavec sa nájde...

„Aj ja som rada,“ vzdychla som si, aby som vypustila vzduch. No znovu ho nasať som sa neodvážila a radšej som zadržala dych. Nechcela som nič riskovať.

„A čo sa ti stalo? Prečo si takto oblečená?“ Hermiona si ma obzrela. Až potom som pochopila. Bola som oblečená v modrom tričku a čiernej mikine, ktoré boli pokryté krvou na krku som mala šatku, taktiež s krvou a nohavice, zovu od krvi. Zjavne som dosť nastriekala. A nohy som mala bosé. Musela som to nejak vysvetliť a na um mi prišlo iba jedno vysvetlenie.

„No, ako som vás hľadala, vždy som bola o deň pozadu. Tak som narazila na Smrťožrútov. Asi by som sa mala ísť umyť a vybrať si na oblečenie niečo rozumnejšie.“ Usmiala som sa a Hermiona ma navigovala do kúpeľne. Bola to príjemá saunová kúpeľňa so sprchou a skrynkou. Vyzliekla som sa, vybrala uterák z kabelky a jedno pekné mydlo, čo som dostala od Edwarda na výročie a vliezla som do sprchy, kde som sa skryla za záves. Bolo tam zrkadlo, a tak som si nedovolila nepozrieť sa na seba.

Celá bledá. A to na krku. Ach, to jedine šatkou.

Vykašľala som sa na dumanie a začala som sa poriadne umývať. Teplá voda ma vždy upokojila, ale teraz som bola taká nervózna, že by mi ani to nepomohlo. Vyliezla som z vane a zabalila som sa do osušky. Vlasy som si vyfénovala do sucha a nechala som ich voľne rozpustené. Z tašky som si vytiahla čistú spodnú bielizeň, čierne legíny a minisukňu - čiernu s bielymi kockami. Kožené topánky a tričko mojej obľúbenej skupiny Green Day, ktoré mi darovala Alice, síce s veľkou nevôľou, ale rada, že som to priala.

Vyšla som z kúpeľne a začala šahať v kabelke - pre mobil. Sadla som si pred stan k stromu a vytočila som dobre známe Edwardovo číslo. Chvíľku to zvonilo, a potom to zdvihol ktosi iný.

„Bella, tu je Jasper.“ Jasperov hlas znel trochu rozochvene, aký som doteraz nepočula. Bála som sa, že so svojim plánom začal a začína plieniť moju rodinu. A začína od Edwarda. Nie, nevzdám sa. Ale ak ho zabije, zničím hada sama...

„Jasper, čo sa deje?“ šepkala som tak, že tí v stane, aj keby chceli, by ma nemohli počuť. Žiaden normálny človek by ma nepočul. Jedine upír, a to nikto z nich nie je.

„Nie, Bella, práve, že je, náš Remus a Nimf. Nimf potrebuje pomoc pri pôrode.“ V ďiaľke bolo počuť výkrik, až som sa trhla. Bála som sa, aby sa nedozvedeli pravdu.

„Nehovor im, čo sa ráno stalo. Nič. Nič za ten čas. Prosí,.“ Stonala som tak potichu, ale tak nahlas.

„Neboj sa. Nikto im to nepovie. On odišiel a išiel za vami. Nechal však v meste Severusa Snapa, aby nás sledoval. Nemaj strach. Nič zlého nerobíme,“ zasmial sa. Z diaľky bolo počuť ďalší výkrik.

„Ďakujem, pozdravuj ich a povedz im, že ich ľúbim,“ povedala som a rýchlo som zložila. Nechcela som čakať na odpoveď. Pomalými krokmi som sa namiesto toho vybrala k stanu. Vošla som dnu a povzdychla som si. Vo vnútri to voňalo neodolateľným spôsobom. Ktosi išiel smerom ku mne, ale ja som nezdvihla oči. Sklopila som oči a nechala som ofinu spadnúť mi na oči, aby nepolo vidieť ten červený otieň, na už tak čiernych dúhovkach.

Ron zapískal. Ostal stáť s otvorenými ústami a skoro mu vypadlo jedlo z úst. Hermiona zjavne varila zasa niečo dobré, a tak som bola sama sebou donútená ísť sa pozrieť. Keď už nie od hladu, tak už len zo slušnosti.

Vošla som do kuchyne a tam boli Harry a Hermiona. Hermiona za sporákom a Harry sedel na stoličke.

„Čo sa dialo dnes ráno?“ Hermiona mykla hlavou k odpočuvaciemu zariadeniu, kde bolo venovanie od Freda Georga. Vzdychla som si a sadla som si na druhú stoličku. Ako to mám vysvetliť. Mám im povedať, že im musím zabrániť nájisť horkraxi? To určite nie. Ale niečo vymyslieť musím.

Autor: JaneVolturyCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Dcéra vlkolaka 3. kapitola: Ultimátum: