Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dcéra vlkolaka 1. kapitola: Všetko sa začína

Dcéra vlkolaka 1. kapitola: Všetko sa začínaDúfam, že sa poviedka bude páčiť. Isabella stojí v tejto poviedke pred mnohými problémami. Toto je len začiatok, čiže to ešte len začína a všetko môže dopadnúť, ako sa všelijako dá. Pekné čítanie.

Volám sa Isabela Maria Lupinová. Chodím do školy mágie a kúziel v Rokforte. Teraz by ma čakal, ako inak, posledný ročník. No v tomto hroznom svete vypuklo zlo a všetky deti rodičov, ktorí sú členmi Fénixovho rádu, ostanú v bezpečí a rozposielajú ich po svete na miesta, kde ich Voldemort nenájde a nemôže im ublížiť.

Môj strýko Remus sa o mňa hrozne bál. Bál sa o mňa, aj keď som bola u neho len v náhradnej opatere a adoptovaná. Vravel mi, že ma má rád ako vlastnú.

Bolo večer a premiestnili sme sa pred dom slávneho Harryho Pottera.

„Vieš, čo ťa tu čaká?“ Remus sa bál, aby sa mi čosi nestalo. Bol taký ustaraný, že zabudol, že sa začal škrabať za uchom, ako to robí, keď má strach o blízkeho.

„Remus. Nemusíš sa báť. Prútik mám, budeš pri mne a všetko sa podarí.“ Pohladila som ho po chrbte, tak ako vždy, a to ho upokojilo natoľko, aby otvoril dvere.

Nepodarilo sa nám to. Niekto sa premiestnil priamo za nás. Bola to Nimfadora. Vošli sme dovnútra. Všetci sa zrazu otočili, ako keby sme narušili nejakú tajnú poradu alebo čo. Bol to divný pocit. A keď som k tomu uvidela, že tam je Fred a George.

„Aha. Malá Isabella. Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa Fred a George sa za jeho chrbtom zachichotal. Bol taký otravný, že keby tam nebol Remus, asi mu vyrazím zopár zubov.

„Fred. George. Prosím. Za to, že sme boli v jednej klubovni päť rokov, to neznamená, že vám nevyrazím chrup.“ Fred sa na mňa pozrel ako na ducha a George sa prestal chichotať.

Poobzerala som sa po miestnosti. Bolo tu plno známych ľudí a za to som bola vďačná. Vedela som, o čo sa budeme snažiť a hlavne som bola pripravená. Poletím s Remusom a to mi dodáva ešte väčšiu odvahu.

„Bella. Bože. Čo tu robíš? Nevedela som, že prídeš s profesorom Lupinom.“ Hermiona ku mne pribehla a začala si ma pozerať. My s Hermionou sme boli najlepšie spolubývajúce. Bolo to super. Vždy sme sa bifľovali spolu. Spolubývajúce frflali a my sme sa len smiali a smiali. Bolo to zábavné, ako sa stále zlostili a my sme sa za knihami len chichotali a neprestávali sme, dokiaľ sme si svojimi vedomosťami neboli stopercentne isté.

„Zase baby. Oni nevedia, čo sa chystáme spraviť, či čo? Sú stále také isté,“ sťažoval sa Ronald. Vždy a neustále frflal na všetko, na čo sa len dalo a ani neviem, po kom by to mohol podediť, keďže všetci rodičia sú normálni. O Fredovi a Georgovi sa to nedá povedať, ale aj súrodenci, čiže si možno myslieť, že sa nevydarili len oni traja. Mala som chuť spýtať sa ho a jeho dvoch bratov, či mali postieľku s olovenou farbou a či ju neokusovali.

„Ja a Remus by sme vám chceli niečo dôležité povedať...“ začala Nimf. Vedela som, čo chce povedať. Vedela som to už hrozne dlho a vážne som im to priala. Remus a Nimfadora už spolu žili dlhší čas. Povedali mi to pred mesiacom. Nimfadora je tehotná a chystajú sa vziať. Mali strach, a tak ma požiadali, že ak by sa im niečo stalo, mám vziať dieťatko a utiecť s ním na miesto, ktoré mi podrobne popísali. Vedela som, kde to je. Remus ma tam ako malú často brával.

„Dobre, Remus. Teraz k veci. Decká, viete, čo treba. Vypiť to.“ Divooký podal fľaštičku a každý si z nej odpil.

Keď sa fľaštička dostala ku mne, odpila som si. Chutilo to, no chutilo to tak odporne, že to radšej opisovať nebudem.  Bolo to totálne hnusné a chutilo to ako Olomoucké syrečky. Hnusne a odporne. Smrdelo to a pomaly som sa z toho povracala.

Keď tá odporná chuť konečne pominula, pozrela som na Remusa. Ten sa na mňa len pozrel a ja som videla, ako sa s Nimf držia za ruku. Bál sa o ňu. Bál sa o to, že pri tejto nebezpečnej akcii o ňu príde.

Divooký nám rozdal veci a my sme sa museli prezliecť. Vyzerali sme rovnako. Potom nás roztriedili do skupín. Nimf mala Georga, Hagrid mal Harryho, ja som mala Remusa a ostatní, priznám sa... ani netuším, kto s kým bol.

Ja a Remus sme nasadli na metlu. Ja som sadla dopredu a Remus si sadol za mňa. Vzleteli sme rovno do oblakov. Husté sivé mračná leteli okolo nás. Všade okolo čierňava a my sme ju rozrážali. Zrazu sa k nám niekto premiestnil a ja som vedela, že nie sme sami. Začali lietať zaklínadlá a my sme im ich opätovali. Neboli rýchlejší a nemierili presne.  No ani o nás sa to nedá povedať. Zasiahli sme len zopár aj to len omračovacími zaklínadlami a vlastne z tých sa dokážu niektorí prebrať celkom rýchlo. Dúfajúc v koniec cesty sme z posledných síl švihali prútikmi. Zrazu nám jedna strela vrazila do metly a naša metla začala padať.

„Remus!“ zvrieskla som a Smrťožrúti sa vzdialili. Vedela som, že pochopili, že Harry Potter nemá ženský hlas a ja som zistila, že takto sme to poriadne pokašľali. Ja som to poriadne pokašľala. Rútili sme sa k zemi cez husté mraky. Zrýchľovali sme čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.

„Remusm je mi to ľúto. Je mi to strašne ľúto,“ začala som sa ospravedlňovať. Hrozne som sa bála a už som videla, ako Remus čaruje, a tak som sa ho len chytila a zatvorila som oči. Cítila som, ako sa presúvame a keď som cítila, že už sme na zemi, oči som otvorila.

Boli sme zopár metrov od domu, kde vyrastali Ferd a George. Poznala som to z ich obrázkov. Tie obrázky mi zopárkrát ukázali. No neboli vždy taký. hlavne čo robili, hrali sa s ponožkami ako malé deti.

„Je mi to strašne ľúto, Remus. Nechcela som zvriesknuť. Zľakla som sa a neudržala som sa. Ak som tým niekoho ohrozila, tak neviem. Neviem. Proste to nedokážem...“ Začala som fňukať ako malé decko. Psychicky som bola na dne a ak by sa mojou vinou stalo niečo Nimf... Nechcela by som aby sa jej niečo stalo. Obľúbila som si ju. bola mi niečo ako mama a Remus ako otec. Mala som ich rada a keby sa Nimf niečo stalo, bolo by to, ako keby som prišla o mamu.

„Bella. To je v poriadku. Teraz pôjdeme dnu a ty sa upokoj. Nimf je šikovné dievča. Vie sa o seba postarať,“ uisťoval ma Remus. Vedel, že viem, aká je Nimf skúsená. Je to dobrá čarodejnica a členka Fénixovho rádu.

„Remus. Alice. Tá z Forks. Mi poslala správu. Bude sa diať niečo zlé. Povedala, nech potom s priateľmi, s ktorými utečiem, mám ísť k nim.“ Vedela som, že ak nastane zmätok, Remus bude s Nimf a bude hľadať aj mňa. Nechcela som, aby ma hľadali a aby si ublížili, čiže som mu to musela povedať. Pre istotu. Nech utečú a potom sa nejako spojíme.

„Alice musíš veriť. Ale pre istotu si všetko nevybaľuj.“ Remus ma chytil za ruku a stisol mi ju.

Pred nami sa rozprestrela lúka a na nej bol veľký dom. Boli sme v cieli. Ale ja som vedela, že toto, čo sme teraz zažili, bol iba začiatok a nás čaká ešte čosi horšie. A to nielen vďaka správe Alice, ale aj v napätí vo vzduchu.

Keď sme došli k domu, bol tam hluk. Bol tam Hagrid a Harry. Oni dorazili ako prví. Vošli sme dnu a zrazu sa vrhol Remus na Harryho a zdrapil ho za tričko. Pritlačil ho k stene a namieril na neho svoj prútik. Všetci ostali stáť so zatajeným dychom a nechápali, čo sa to vlastne deje. Ani ja som to veľmi dobre nechápala, a tak som tam len stála s rukami pred ústami a pozerala na tú divokú scénu.

„Aký tvor sedel u mňa v pracovni v kúte, keď Harry Potter vošiel prvý raz do mojej pracovne?“ Už som to pochopila. Remus je teraz až priveľmi opatrný a len ho testuje. No možno to ostatní nepochopili. A hlavne Giny. Giny bola s Harrym zaľúbená. Sladké, no teraz v tejto dobe aj nebezpečné.

„Zbláznil si sa?“ Harry chytil Remusa za ruku a chcel sa vyslobodiť.

„Tak aký tvor?“ zvrieskol Remus a Harry až mierne nadskočil. Neviem, či to Remus plánoval, ale mne to nahnalo poriadny strach. Takto ešte nikdy nezvrieskol. Bolo jasné, že má strach aj o Nimf, ale takto vynervovaného človeka som nevidela riadne dlho.

„Hlbočník,“ dostal zo seba Harry a Remus si vydýchol. Hagrid tak isto. Jeho veľké brucho sa trochu zachvelo. Jeho dych páchol odpornejšie ako ponožky, ktoré do mňa Fred a George hádzali v štvrtom ročníku. Bolo to niečo totálne odporné. Tí chalani buď sú také prasatá alebo... nie, inú možnosť nevidím.

„Zradili nás. Voldemort vedel, že ťa sťahujeme dnes večer. Chcel som si byť istý, že nie si podvodník.“ Remusov hlas sa chvel s každou slabikou. Harry len prikývol a poobzeral sa okolo seba. Pred dom sa premiestnil ktosi iný. Remus vybehol von. Ja a Harry sme vybehli tak tiež.

„Počkaj,“ otočil sa k nám a namieril prútik na čarodejníka, jeho meno som si nevedela nikdy zapamätať. On namieril prútik na Remusa a ja som len ticho zavzlykala. Nechcela som, aby Remusovi ublížili.

„Posledné slová, ktoré nám pred smrťou povedal Albus Dumbledor?“ Mierili na seba a mne sa pomaly ale isto začali triasť kolená a pomaly sa začínali aj podlamovať. Ešte niečo také a ja asi skolabujem a to doslovne.

„Harry je naša najväčšia nádej. Verte mu,“ vydýchol Remus a čarodejník pomaly spúšťal prútik. Teraz som si vydýchla aj ja. Čarodejník sa otočil k Harrymu a vážne na neho zazeral.

„Čo ťa prezradilo?“ Očami ako orol na neho zazeral tak prísne ako profesor na deti v školskej lavici. Bol to vždy nepríjemný pohľad a ja som nikdy nevedela prečo. Prečo sa nespýtajú, čo im, do pekla, vadí? Tento sa však opýtal. Mať ho za učiteľa...

„Myslím, že Hedviga. Keď ma chcela brániť.“ Harry sa triasol. Nemyslím, že to bolo od zimy, ale od toho, že bol celý mokrý a aj keby bolo tridsať stupňov, stále by mu bola zima. 

Ďalšie premiestnenie. Pripraviť sa na ten istý scenár, vravela som si v duchu sama pre seba.

Keď dorazil Ron, Hermiona sa k nemu rozbehla. Boli spolu takí zlatí. Ach. Tak rada by som bola tu s Remusom a zároveň so svojou láskou...

Ako posledný sa premiestnili Fred s pánom Weasleym. No keď vošli dnu, asi ich čakal dosť nemilý pohľad. George prišiel o ucho. Takže my s metlou sme mali asi väčšie šťastie.

Všetci sme sa pobrali hore do izieb. Dievčatá sme boli v jednej izbe. Giny bola pri Fleur a ja s Hermionov.

„Hermiona. Chcem ti niečo ukázať. Toto nevidel ani Remus. Len som mu to spomenula. Chcela som ti to ukázať. Vedela som, že ak by si to prečítal, nenechal by ma nikde ísť a ja by som trčala boh vie kde.“ Vytiahla som z úplne najzadnejšieho vrecka svojej kabelky pozdrav od Alice.

 

Bella. Viem, o čo sa snažíte a dávaj si, prosím, veľký pozor. Nebezpečenstvo je všade. A to myslím doslovne. Viem, že si s Hermionou dobrá kamarátka, a tak sa drž pri nej. Keby sa stalo niečo zlé, príďte k nám. Adresu poznáš.
P. S.: Edward sa o teba bojí.

 

Hermiona ten list čítala takým spôsobom, ako keby to bola správa o tom, že za tri dni bude na mesto spáchaný atentát a niet úniku. Keď ho konečne prestala čítať znovu a znovu, podala mi ho.

„Dobre. Viem, že sme kamarátky, a preto budeme pri sebe. Ale koho myslela tých kamarátov a kto je Edward?“ Hermiona bola z toho listu zjavne dosť vystresovaná, a tak jej nepracovali ani tie najzákladnejšie mozgové závity.

„Kamaráti sú pravdepodobne Ron a Harry. A Edward je jej brat.“ Nechcela som tu teraz rozpitvávať to, že je Edward upír a to, že v lete s Remusom chodíme do Forks a ja a Edward spolu tak nejako chodíme.

„Dobre. Takže sa pre istotu nevybaľujme, nech máme všetko po ruke."

...

Remus a Nimf majú svadbu. Všetci sa vychystali a na záhrade a postavil veľký stan. No proste niečo kúzelné. Také pekné. Remus bol šťastný a ja tak isto. Tancovalo sa a spievalo. Gratulácie poletovali zo všetkých možných strán.

Držali sme sa s Hermionou pri sebe. Obidve sme mail malé kabelky a v nich sme mali nastrkané všetko, čo bolo najdôležitejšie na prežitie.

Zrazu sa uprostred stanu ocitla veľké modrá a žiariaca guľa. Všetci zhíkli a prestali tancovať, zabávať sa, rozprávať, no proste prestali úplne všetko. Niektorí prestali dokonca aj dýchať.

Hermiona sa držala Rona, ja som bola pri nej. Ledva ktosi dýchal. Všetci od tej veci ustupovali a pomaly odchádzali preč. Zraz sa z gule začali vynárať postavy.


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dcéra vlkolaka 1. kapitola: Všetko sa začína:

 1
6. nikca289
21.04.2012 [16:32]

Krasna kapitola rychle dalsi Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.04.2012 [18:34]

Rena16hodně zajímavé Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon podle názvu soudím,že Bella je dcera vlkodlaka a bude taky vlkodlak Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. martty555
20.04.2012 [17:52]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

20.04.2012 [16:58]

BellaSwanCullen8 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. leluš
20.04.2012 [15:22]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nessienka admin
19.04.2012 [22:55]

NessienkaAhoj. V kapitole som ti opravila tieto chyby:

*Už v názve si mala chybu - u nás sú vlkolaci, vlkodlakov majú v Česku.
*Mala si veľký perex obrázok. Nezabúdaj používať to čarovné slovíčko "thumbs".
*Chybné skloňovanie - keď je Akuzatív, tak podľa neho aj skloňuj
*Chybný slovosled
*Je upokojiť, ukľudniť je nespisovné!
*Je Hermiona, nie Harmiona. Takisto je Giny a nie Ginev a Hedviga, nie Hadwiga.
*Medzera sa píše len za tri bodky, nikdy nie pred ne
*i/y v koncovkách prídavných mien - i len v Nominatíve množného čísla
*s/z - vždy sa spýtaj s kým/s čím alebo z koho/z čoho
*Je pomaly, nie pomali!
*Chýbajúce čiarky - hlavne v súvetiach a pred základnými spojkami (ale, že, ktorý, aby, kde...)
*Pozor na koncovky ou a ov. Ou sa používa v ženskom rode (HermionoU) a ov zase v mužskom (EdwardoV)
*Koncovka mi a ami v Inštrumentále je vždy s i
*Máš naozaj zodpovedný guláš v priamej reči. Pozorne si preto prečítaj tento vzor:

1. Ak za priamou vetou nasleduje uvádzacia veta (teda povedal, vykríkol, opýtal sa, odpovedal, podotkol, vydýchol, zamrmlal, pozdravil, zdesil sa, súhlasil…), ktorá priamo nadväzuje na priamu vetu, vedľajšia veta sa VŽDY začína malým písmenkom a priama veta môže končiť čiarkou, výkričníkom, alebo otáznikom, po prípade ešte tromi bodkami. NIKDY nesmie končiť bodkou!

„Bella, kde si bola tak dlho?“ spýtala sa s obavami v hlase.


2. Ak za priamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: buď našu činnosť, alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkičníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami. Vedľajšia veta sa VŽDY začína veľkým písmenom a priama veta NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Bella, si to ty?" A vytreštil na mňa oči.
„Bella, ideš?" Otočila som sa.

3. Ak medzi priame vety vkladáme vedľajšiu vetu, môžeme tak urobiť dvomi spôsobmi:

a) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa, „kde si bola?"
b) „Bella," povedal a pozrel sa na mňa. „Kde si bola?"

Nabudúce buď pozornejšia. Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!