Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Dážď je predsa super! - 23. kapitola

Dážď je predsa super! - 23. kapitolaA je to tu. Koniec. Musím povedať, že sa mi s touto poviedkou ťažko lúči, ale sentiment si nechám až na koniec, kde vás čaká aj menšie prekvapenie. Kapitolu by som rada venovala hlavne blotik a Filipovi, ktorí mi mnohokrát pomohli pri písaní. Vďaka vám. Rada by som ju venovala aj všetkým, ktorí moju poviedku čítali, a ktorí ju komentovali. Pomáhali mi vyše povzbudivé slová, aj vaši smajlíci. Dúfam, že sa vám poviedka páči a ešte si niekedy odo mňa niečo prečítate. S láskou, vaša dojatá nessienka :)

 

23. kapitola

 

„Nemáš za čo, Rain. A teraz poďme oslavovať!“ povedala Alice a zmenila moju obľúbenú pieseň za tanečnú hudbu. Keď už párty tak poriadna.

 

RAIN:


„Rain! Pohni zadkom! Ináč vletím do tej kúpeľne a bude mi jedno, či si nahá, alebo nie!“ kričala mierne hystericky Alice.

Len som krútila hlavou. Snáď si kvôli nej nechám utiecť taký relax, ako je poriadky kúpeľ vo vani. Za posledný týždeň som si ho užila len málo. Hlavným dôvodom boli Alicine prípravy. Na dovolenku ideme len na dva týždne, a ona ma balí, akoby som tam išla minimálne na rok. Aj tak nepochopím, prečo si nemôžem pobaliť svoje veci. Mám také podozrenie, že sa na mňa niečo chystá, nejaké prekvapenie. Síce aj ja jedno mám, ale to je iné.

Ja mám prekvapenie pre Edwarda. Ako sa ukázalo, naše posteľné aktivity priniesli ovocie. Len dnes ráno som zistila, že som tehotná. A chystám sa to Edwardovi povedať na ostrove.

Ruky som si mimovoľne položila na ploché bruško. Zaujímalo by ma, či to bude chlapec, alebo dievča. Alebo, žeby dvojčatá? No neviem, to by som asi nezvládla.

V spomienkach som zaletela k ránu po oslave. Vtedy mi prišlo prvýkrát zle. Nikto ma nevidel, ani nepočul. Myslela som si, že som sa len prejedla, alebo to prehnala s alkoholom, aj keď som vypila asi pohár vína. No čo? Kto má vedieť, ako funguje metabolizmus takej víly?

„Rain!“ kričala Alice. Nič by som si z toho nerobila, keby sa jej hlas neozýval hneď za dverami.

„Veď už idem,“ brblala som si popod nos. Niekedy by som ju najradšej zabila.

Vypustila som vodu a rýchlo sa osušila. Keď som zistila, že pod srdcom nosím nový život, začala som sa pohybovať akosi opatrnejšie. A hlavne pomalšie. Dúfam, že si to niekto nevšimne skôr, ako príde čas.

Rýchlo som na seba obliekla šaty, čo mi dala Alice predtým, ako som sem zaliezla.

„No konečne!“ vykríkla Alice zúfalo. Akoby sa stala nejaká strašná pohroma.

„Alice, čo blázniš? Veď máme ešte more času,“ povedala som jej čo najpokojnejším hlasom. Pravdou je však, že ma nesmierne vytáčala. Žeby zmena nálady?

„More času? More času? Rain, spamätaj sa! Veď o pol hodinu odchádzate,“ povedala naštvane a mne poklesla sánka. Tak dlho som tam byť nemohla... alebo áno? Mne sa zdá akoby som tam bola len päť minút...

„Dobre, prepáč. Stratila som pojem o čase,“ povedala som ospravedlňujúco a zdvihla ruky na znak, že sa vzdávam. Nepotrebujem sa s ňou pohádať.

„Dobre, odpúšťam ti. Máš šťastie, že myslím na všetko a zabalila som ti všetko potrebné,“ povedala a ukázala na obrovitánsky lodný kufor. Zúfalo som sa snažila udržať svoje oči tam, kde boli, ale nebolo to jednoduché.

„A aj všetko nepotrebné,“ zašomrala som si potichu popod nos. Tie moje nálady. Ešte, že sa neprejavujú často. Jasper by to určite zistil.

Alice len gúľala očami a schmatla ma za ruku, aby ma mohla ťahať za sebou ako prívesok. Len som prevrátila očami a nechala sa zatiahnuť do obývačky, kde už stála nastúpená celá rodina.

„Čoskoro sa uvidíme, sestrička,“ zašvitorila mi do ucha Rose, keď ma objala. Nechápavo som sa na ňu pozerala so zdvihnutým obočím, pretože mi táto jej poznámka prišla nejaká čudná. Len sa nevinne usmiala a posunula ma do ďalšej náruče.

Keď sme sa rozlúčili, Edward napchal naše veci do auta. Doslova žasnem nad tým, ako samu to podarilo.

Sadla som si na miesto spolujazdca a pripútala sa bezpečnostným pásom. Bezpečnosť je prvoradá. Ešte som im zamávala a potom sa pohodlnejšie usadila. Asi po piatich minútach sa mi začali krížiť oči, tak som ich len s rezignovaným povzdychom zavrela a do minúty zaspala.

 

xxx

„Rain. Rain, stávaj. Už sme tu,“ zašepkal mi ten najkrajší hlas do ucha.

Snažila som sa rozlepiť viečka, ale príliš mi to nešlo. Zdalo sa mi, akoby som ich mala prilepené sekundovým lepidlom. Asi po pol minúte vytrvalého úsilia sa mi to aj podarilo.

„Kde sme?“ spýtala som sa rozospato a snažila sa postaviť na nohy. Ležala som v Edwardovom náručí. Nie, že by mi to vadilo, ale mala som pocit, akoby som nohy mala z olova.

Edward hneď pochopil o čo sa snažím a opatrne ma postavil na nohy.

„Už sme na ostrove,“ povedal so šibalským úsmevom. Sánka mi padla niekde do podzemia. To si robí žarty, nie? Nemohla som spať tak dlho. Aj keď, v tehotenstve je asi možné všetko. A mama hovorila, že tehotenstvo prebieha pri každej víle ináč. A dokonca trvá aj iný časový interval. Niektoré dlhšie, iné kratšie. So mnou vraj bola tehotná šesť mesiacov, ale s Rose len dva.

„Ako dlho som spala?“ spýtala som sa a snažila sa potlačiť zívnutie. Cítila som sa ako znovuzrodená.

„Takmer osemnásť hodín,“ povedal potichu. Len som zahmkala na znak, že som rozumela.

Až teraz som sa rozhliadla okolo seba. Boli sme na nejakej pláži. Z vody trčali koralové útesy a na konci pláže – už takmer v mori – som zachytila niečo lesklé. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že je to pravdepodobne korytnačka.

V strede pláže bola rozložená veľká deka a na nej položený prútený kôš na jedlo. Edward prichystal piknik?

„To si prichystal ty?“ spýtala som sa a pozrela mu do očí. Videla som v nich šibalstvo, ale aj nervozitu, ktorú sa snažil zakryť.

„Malé občerstvenie pre moju vílu,“ zašepkal na koniec a chytil ma za ruku. Podišli sme k depe a sadli si. Chrbtom som bola opretá o Edwardovu hruď. Otvoril košík a vybral odtiaľ obrúsok a sendviče.

S chuťou som sa pustila do sendvičov. Boli vynikajúce. Ale to by som nebola ja, aby mi majonéza nestiekla po ruke.

Zobrala som obrúsok, ktorý bol v strede prichytený krúžkom. Chcela som ho dať dolu, keď som si uvedomila, čo to je. Bol to prsteň. Nádherný prsteň s bieleho zlata, s modrým topásom a dvomi malými diamantmi.

V očakávaní som sa pozrela na Edwarda. Naozaj sa ma snaží požiadať o ruku?

„Edward? Čo to znamená?“ spýtala som sa opatrne, keď som sa k nemu otočila tvárou.

„Som si vedomý toho, že to nerobím správne, ale dovoľ mi to aspoň teraz,“ zašepkal a postavil ma na nohy. Potom mi zobral prsteň z ruky a pokľakol na jedno koleno.

„Víla Rain. Si pre mňa všetkým na svete. Si dôležitejšia ako vzduch, čo dýcham. Dokonalejšia ako kvapky rosy, ktoré ráno ostávajú na listoch stromov. Nežnejšia než kvet fialky. Milujem ťa z hĺbky svojho studeného srdca. Pri tebe mám pocit, že všetko ožíva. Mám pocit, že s tebou je svet omnoho krajší. Neprežil by som, keby som ťa stratil a preto sa ťa pýtam, Rain: vezmeš si ma za manžela?“ spýtal sa ma z očakávaním v očiach. Tak pre toto bol nervózny. Mohla som byť ešte šťastnejšia? Som tehotná s tým najdokonalejším mužom na svete a ten muž si ma chce zobrať za manželku.

„Edward,“ povedala som a kľakla si k nemu, aby sme mali oči na jednej úrovni. „Jediné čo chcem, je spojiť svoju večnosť s tou tvojou. Moja odpoveď je áno,“ povedala som mu do ucha a vášnivo ho pobozkala na pery.

„Ďakujem,“ zašepkal, keď mi na prst navliekol prsteň. Bol úchvatný. Vôbec nebol nejaký prezdobený, bol presne pre mňa.

„Dobre! A teraz nám ju vráť,“ ozval sa z lesa nahnevaný hlas malej Alice. Ale čo tá tu chce?

„Alice?“ spýtala som sa opatrne. Dúfam, že sa mi to nezdá. Nepotrebujem trpieť halucináciami.

„Nepozeraj na mňa ako na zjavenie, Rain. Som to naozaj ja. A teraz poď. Máme veľa práce,“ povedala a ťahala ma za ruku.

„Veľa práce?“ pýtala som sa nechápavo, keď ma za sebou ťahala cez džungľu. Edwarda som nikde za sebou nepočula.

„No áno. Zo západom slnka sa ideš vydávať a ešte nie je nič nachystané,“ povedala akoby to bola samozrejmosť. Vypleštila som oči. Tak toto bolo to prekvapenie, čo mi tajili? Pre toto, som si nemohla zabaliť vlastné oblečenie? Stavím sa, že v tom lodnom kufri sú aj moje svadobné šaty.

„Vy ste to mali naplánované, však.“ Nebola to otázka. Vedela som, že je to tak. Niekedy až žasnem nad tým, čo všetko dokáže táto malá potvorka zariadiť.

„Mali. Ale neoblo to jednoduché. Tajiť všetko pred tebou a tvojim dokonalým sluchom bolo takmer nemožné. Ale nakoniec sme to zvládli. Všetci sú už tu. Aj meniči, Volturiovci, Denalijskí. Dokonca už prišli Damon a ostatní. Zafrina a sestry, samozrejme,“ povedala nakoniec, keď sme vyšli z džungle a ocitli sa pred domom. No domom. Môj malý domček vo Forks, by sa zaň dal považovať. Toto bola doslova vila. Bola pekná. Ale pre mňa príliš veľká, aj keď teraz na svadbe možno bude aj malá.

„Kde vlastne bude svadba?“ spýtala som sa. Alice poznám dosť na to, aby som sa mohla obávať.

„Svadby budú na pláži,“ povedala automaticky a posadila ma na stoličku v kúpeľni.

„Svadby?“ spýtala som sa opatrne. Asi som sa prepočula.

„Áno, svadby. Aj Rose a tvoja mama sa budú vydávať. Ariana hovorila, že keď už príde Anna, tak sa zosobášia všetky prítomné víly.“

„Kto je tá Anna zač?“

„Je to predsedníčka nejakého vílieho kongresu, alebo tak nejako. Ale teraz už seď pokojne, musím ťa upraviť,“ povedala a cez zrkadlo prehodila nejakú plachtu. Určite nechcela, aby som jej do toho rozprávala.

Uvelebila som sa lepšie na stoličke a zavrela oči. Cítila som, ako mi Alice češe vlasy. Bolo to príjemné. Vždy som mala rada, keď sa mi niekto hrá z vlasmi.

S vlasmi bola o chvíľu hotová. Asi mi spravila len jednoduchý účes. Tým lepšie pre mňa. Aspoň ma nebude bolieť hlava.

Potom sa pustila do mojej tváre. Prechádzala mi po nej všelijakými šteťčekmi, ako predtým Rose. Keďže som už vedela, čo zo mňa dokáže vytvoriť Alice, nebol problém, veriť jej. Problém bol vydržať to až dokonca.

„Počkaj, hneď sa vrátim,“ povedala Alice. Začula som len, ako šuští látka a zdvíha sa vietor. O sekundu bola späť aj s vakom na šaty. Rozzipsovala ho a to čo som tam videla ma prinútilo zalapať po dychu.

Šaty boli zo svetlo modrého hodvábu. Vyzerali také jemné, až som sa ich bála dotknúť. Živôtik bol posiaty miliónmi maličkých kamienkov, ktoré vo svetle hádzali nádherné odlesky. Len dúfam, že tie kamienky nie sú diamanty. Sukňa bola mierne nariasená a šaty mali kratučkú vlečku. Bol k nim aj závoj so svetlomodrého hodvábu.

„Sú nádherné,“ zašepkala som, keď som si tie prekrásne šaty obliekla.

„Tvoja mama má úžasný vkus,“ zašepkala Alice. Takže s týmito šatami nemá Alice nič spoločné?

Alice podišla k zrkadlu a odhrnula plachtu. Naskytol sa mi pohľad na dokonalú bohyňu. Oči jej svietili šťastím. Jej čierne vlasy boli natočené a na temene zopnuté. Kde-tu boli v účese pozapichované malé motýliky a perličky. Decentný, ale krásny make-up dotváral celkový dojem. Krásny dojem.

„Ďakujem, Alice,“ povedala som vďačne. Hrdlo som mala stiahnuté od dojatia. Silno som ju objala, keď v tom sa otvorili dvere a v nich stáli moja sestra a mama.

Mama mala na sebe nádherné svetlo zelené šaty. Na živôtiku a na páse boli ruže. Stavila by som sa, že aj tieto boli z hodvábu. Šaty boli presne pre ňu. Zelená farba zvýrazňovala jej oči a plavé vlasy vyčesané do zložitého drdola. Na vrchu hlavy mala pripevnený zelený závoj.

Rose mala biele šaty, ktorých živôtik zdobila červená hodvábna látky posiata kvietkami. Červená látka splývala na boku šiat ako šerpa. Šaty perfektne kopírovali Rosinu dokonalú postavu. Vlasy mala natočené a vyčesané dohora. Na vrchu hlavy mala čelenku z periel.

„Ste prekrásne,“ zašepkala som dojato. Nato sme si padli do náručia. Toto bude tá najdokonalejšia svadba na svete.

Alice sa potichu vytratila. Určite sa išla obliecť do šiat.

„Kto nás odvedie k oltáru?“ spýtala som sa, keď sme sa pustili. Pochybujem, že sa budeme deliť o otca. Nemôže viesť dve nevesty.

„Naši nastávajúci,“ povedala a než som stihla čokoľvek povedať, otvorili sa dvere a dnu vstúpili naši ženísi.

„Vyzeráte úžasne,“ povedal Edward obdivne. Všimla som si, že všetci mali rovnaký oblek, len kravaty mali inú farbu. Podľa našich šiat mal Edward modrú, Emmett červenú a otec zelenú kravatu. Všetci traja žiarili šťastím.

Podišiel ku mne Edward a ponúkol mi rameno. Šťastne som sa doň zavesila a zostupovali sme za mojimi rodičmi dolu schodmi. Potom vonku a nakoniec pred dom. To čo som tam videla mi vyrazilo dych.

Všade bolo plno kvetov. Ruže, ľalie, tulipány. Naše najobľúbenejšie kvety. Za reproduktorov sa ozývala jemná hudba. Okolo boli stoličky, na ktorých sedeli naši blízky a usmievali sa na nás.

V strede boli oblúky z kvetov, ktoré lemovali cestu, kde stála mala červenovláska, ktorá vyzerala tak na dvadsaťpäť rokov. Milo sa na nás usmievala. Tak toto je tá záhadná Anna.

Postavili sme sa vedľa seba. Ja s Edwardom sme boli v strede.

„Takže,“ povedala autoritatívnym hlasom Anna. „Nebudem tu začínať tými trápnymi slovami typu: zišli sme sa tu a blablabla,“ povedala a všetci sme sa zasmiali.

„Zoberte si šerpy a zaviažte si spolu ruky,“ povedala a podala nám šerpy príslušnej farby. Mne a Edwardovi sivomodrú, Rose a Emmovi karmínovo červenú a mojim rodičom olivovo zelenú.

„Tým, že ste spojili ruky, spojili ste životy. Jeden ste pre druhým tým najdôležitejším. Je to vaše srdce, vaša duša. Váš smútok a váš smiech. Nikdy nemôže byť šťastný jeden, kým sa druhý trápi. Jeden zomrie, druhý akoby zomrel s ním. Nikdy nezraďte svoju lásku, lebo je to to najdôležitejšie na svete,“ povedala a zamávala rukou vo vzduchu a na nás sa vzniesol jemný červenkastý prášok. Keď dopadol na nás, mala som pocit, že sa mi srdce rozskočí od radosti.

„A teraz opakujte po mne,“ vyzvala nás a zažmurkala.

„Odteraz sme jeden. Kam pôjdeš ty, musím ísť aj ja. Ak budeš nešťastný, prídem a rozveselím ťa. Keď sa budeš trápiť, prídem a pomôžem ti vyriešiť tvoje problémy. Ak si chorý, prídem a vyliečim ťa. Budem bdieť pri tvojej posteli a nikdy nedopustím, aby nás rozdelili. Ak zomrieš, zomriem tiež. Naše deti budeme milovať, lebo sú dielom našej lásky. Láska napĺňa náš život. Nech je to tak naveky,“ dopovedali sme posledné slová. Mali sme s tým aj problém. Dojatie nám zviazalo jazyky a zvieralo hrdlo.

„Teraz sa vás pýtam: sľubujete toto všetko svojim polovičkám? Ak to niekto z vás nemyslí vážne, nech to povie teraz,“ povedala a na chvíľu počkala. Nikto z nás nezaváhal.

„Na znak vašej lásky vymeňte si tieto amulety a potom aj obrúčky,“ povedala a ukázala na strieborný podnos, kde sa všetko nachádzalo. Boli tam farebne rozlíšené amulety a obrúčky, ktoré boli rovnaké a na vnútornej strane mali nápis: "Celé srdce pre celý život“.

Všetko sme si medzi sebou vymenili. Všetci sme boli šťastní.

„A teraz sa pobozkajte,“ povedala a opäť zažmurkala. Otočila som sa k Edwardovi. Zdvihol závoj a pozrel mi do očí. V tých jeho sa zrkadlila neskutočná láska a neha. S týmto mužom budem tráviť každý deň svojej večnosti, nech sa stane čokoľvek.

Za mohutného aplauzu sme si dali náš prvý novomanželský bozk. A odteraz som už navždy Rain Cullenová.

Otočili sme sa k hosťom. Začali sa k nám hrnúť a priať nám všetko najlepšie do nového života. Nakoniec sme sa dostali až na parket a zatancovali si aj náš prvý tanec. Tanec s Edwardom bol veľmi jednoduchý.

„A teraz svadobné dary,“ povedala vzrušene Alice. Popravde sa mi ani nechcelo. Ale Alice bola neústupčivá. Zatiahla nás k stolu a začala nám všetko podávať. Ani sme to neotvorili. Len sme ďakovali. Dohodli sem sa, že si to otvoríme až v pokoji, doma.

„Ešte ja mám pre vás dva svadobné dary,“ povedala som, keď Alice doniesla posledný dar. A nebolo ich veru málo. Budeme potrebovať minimálne kamión, aby sme to všetko nasťahovali do domu.

„Prvý je pre teba, Rose. Tvoje schopnosti sa ešte neprejavili a viem aká si nedočkavá, aby si o nich niečo vedela. Prezradím ti, aké sú tvoju dary,“ povedala som a pozerala sa na vzrušenú tvár mojej sestry, ktorá sedela v Emmovom objatí a na rukách držala deti.

„Prvá je schopnosť ilúzií. Čokoľvek, čo budeš chcieť, vytvoríš. Myslíš na kvety? Stačí pomyslieť a sú tu. Jediná nevýhoda ja, že je to dočasné, ale je to veľmi užitočná schopnosť. Druhá je, že dokážeš rozpoznať pravdu. Kedykoľvek,“ povedala som a usmiala sa na ňu. Všetci si mrmlali. Rose sa rozžiarila.

„A aký je druhý svadobný dar?“ spýtala sa zvedavo Alice, pretože nič nevidela.

„Druhý svadobný dar,“ zašepkala som a priložila si Edwardovu ruku na brucho. „Je tu,“ zašepkala som. Na chvíľu zavládlo ticho. Pozrela som na Edwarda.

„Ty si tehotná?“ spýtal sa s nádejou v hlase. Len som prikývla. Nezmohla som sa na slovo.

„Ako dlho to vieš?“ spýtal sa, keď mi všetci zagratulovali. Boli nadšený z nového života, ktorý vo mne rastie.

„Zistila som to včera ráno,“ zašepkala som a pobozkala ho.

Môj život nemohol byť lepší. Splnili sa všetky moje sny a najmä, splnilo sa aj moje narodeninové prianie. A čo to bolo? Želala som si, aby sa raz Edward stal mojim manželom. A želala som si, aby sme mali spolu dieťa. A všetko sa splnilo skôr akoby som očakávala. Môžem byť ešte šťastnejšia? Myslím, že nie.

K O N I E C


Tak a je to definitívne. Koniec je tu. Nikdy som si nemyslela, že by sa vám táto poviedka mohla zapáčiť, ale stalo sa. Som vďačná za každý jeden koment. Aj keď ste si pri niektorých kapitolách mohli prečítať niečo iné.  Ako som písala v perexe, táto poviedka mi bude chýbať. Ale je tu prekvapenie. Dúfam, že vás poteší a vy prejavíte aspoň nejaký záujem.

Rozhodla som sa začať písať poviedku z názvom Noc je predsa super! Bude o Layle a info k poviedke nájdete v mojom zhrnutí. Tak čo? Potešilo vás to?

Lúči sa s vami vaša dojatá tetuška Ness



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Dážď je predsa super! - 23. kapitola:

 1
2. LuLu
10.03.2017 [13:21]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon uplne supeeeeer!!!!! Krasne napisane!!!!Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Izza
04.11.2013 [18:39]

Super bomba spica skoda ze sa to skoncilo je to nadhera :33 ^^ idem si precitat dalsie poviedky od teba lebo toto je fantasticke :3* :)) *_* ^^ <3

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!