Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 9. kapitola

Bella sa utápa v čiernych hlbinách beznádeje. Nájde aspoň malé svetielko šťastia v podobe zlatých očí a bronzových vlasov? Alebo nie?
Niekedy sa nám zdá, že najlepším riešením je všetko pochovať; šťastie, lásku, nádej. Ani Bella nie je výnimkou a je len na nej, ako si svoj život zariadi. Prajem príjemné čítanie.

Nejaký upír mi meč vytrhol z rúk a zapichol do hrude približne na mieste, kde mám žalúdok.

Edward:

Meč cez Bellu – alebo skôr by som mal povedať cez Dcéru Smrťa, samú Isabell – prešiel ako vzduchom a spadol by na zem, keby ho nezachytila.

„... okrem ľudí,“ dokončila Bella.

Potom sa postavila za Ara tvárou k obecenstvu a priložila hrot meča k jeho krku.

„Ani sa nepohnite,“ vyzvala upírov, ktorí boli pred touto obyčajnou smrteľníčkou až komicky bezmocní.

„Edward, prosím ťa, poď sem.“ Nemal som v úmysle spraviť jej po vôli po tom, čo ma tak oklamala, ale keď som videl tú paniku v jej očiach, poslúchol som ju.

Bella:

Pevne som Edwarda chytila za zápästie a pošepla mu: „Prosím ťa, teraz rob to, čo ja.“

Začala som ustupovať dozadu až k stene. Potom som rýchlo meč skryla, otočila sa k upírom chrbtom a vykročila dopredu.

Cez kamennú stenu strašidelného hradu som prešla spolu s Edwardom. Zo srdca mi spadol obrovský kameň, keď som videla, že sa mi to naozaj podarilo – otec mi vravel, že to dokážem rovnako ako on, ale človeku sa podobné veci na prvýkrát nezvyknú vydariť.

Renée som zbadala necelých desať metrov od miesta, kde sme stáli my. Potešila som sa – konečne známa tvár. Rozbehla som sa k nej a pobozkala ju na ňufák. Tak veľmi mi chýbala!

Rýchlo som sa vyšvihla do sedla a otočila sa k Edwardovi s prosbou v očiach.

„Sadni si za mňa,“ povedala som mu. Plánovala som to ako príkaz, ale znelo to skôr ako prosba.

Ani sa nepohol.

„Prosím!“ Mala som pocit, že sa rozplačem. Už zase. Ale taký luxus som si momentálne dovoliť nemohla.

„Som upír, budem utekať,“ povedal nakoniec.

Do čerta, čo to nechápe?! Takto im teda neutečie. A nemáme práve veľa času; pokiaľ si to ešte nevšimol, Volturiovci sú upíri tiež a myslím, že niekoho ako som ja s Erdwardom utiecť nenechajú.

„Edward, prosím.“

Rezignovane si vzdychol. „Ako chceš," zamrmlal a vysadol za mňa.

Renée som nemusela hovoriť nič, sama vedela, čo má robiť. A tak sa teraz rozbehla po stredovekých hradbách Volterry.

„Čo...“ začal Edward, keď bola Renée už len kúsok od konca hradieb a stále sa nechystala odbočiť alebo zastať.

Usmiala som sa. „Neboj sa, ona vie, čo má robiť.“ Bola som na svoju krásnu kobylku hrdá.

Sekundu potom Renée skočila z hradieb dole a cválala po oblohe. Za sebou sme, rovnako ako vychádzajúce slnko, nechali aj mesto plné nadávajúcich upírov.

Celú cestu som neprehovorila ani ja, ani Edward. Obaja sme mlčali a ja som nespustila salvu nadávok ani keď začalo pršať a všetko naokolo pohltila hmla.

Edward:

Keď sa úplne zotmelo, pristáli sme na zemi. Tipoval som, že za ten jeden deň sme sa od Volturiovcov vzdialili o zvyšok Talianska a štvrtinu Francúzska. Slušný výkon na jednu kobylu.

Zosadol som a Bella môj príklad nasledovala. Pozorne sa na mňa zadívala a v šere poletujúcich snehových chumáčikov sa snažila rozlúštiť môj výraz. A asi ho aj rozlúštila, pretože vzápätí previnilo sklonila hlavu.

„Prepáč mi,“ šepla.

„Čo?“ zavrčal som.

„Ja som ti to naozaj chcela povedať, ale...“ nedopovedala.

„Ale čo, Bella? Alebo skôr ťa mám volať Isa...“

„Bella,“ prerušila ma. „Volám sa Bella, jasné?“

Čakal som.

Bella si vzdychla. Naozaj vyzerala, akoby ju to trápilo a bolo jej to ľúto. Ale mohla by vedieť, že na to jej teraz už nenaletím.

„Všetko. Chcela som ti povedať všetko. Ale pochop ma, nemohla som!“ vysvetľovala.

„Fakt?“ vyštekol som. Uvedomoval som si, že som hnusný, ale v tej chvíli mi to bolo fuk. „Fakt si mi nemohla povedať, že si dcéra niekoho, kto zabíja ľudí?“

Belle sčerveneli líca. „Počúvaš sa vôbec?!“ skríkla. „Dcéra niekoho, kto zabíja ľudí? Zbláznil si sa? Smrť nezabíja ľudí! Ľudia sa totiž zabíjajú sami!“ vmietla mi do tváre. (Niekde hlboko som si uvedomil, že ma strašne veľkú pravdu.) Bola fakt naježená.

„Ľudia ho k tomu teda ani trochu nepotrebujú, to mi môžeš veriť!“ prskla ešte.

Taký výbuch som nečakal. A zjavne ešte neskončil.

„Vieš, presne pre toto som ti nič nepovedala! Takže láskavo nehádž vinu na mňa. Pretože je už mám svoje skúsenosti s ľuďmi a mám naozaj po krk tej nenávisti a osočovania. Nebaví ma to!“ Bella dupla nohou.

„Nejako si sa rozohnila, čo?“ podpichol som ju.

Vzdychla si. „A nepovedala som ti to aj preto, lebo som naozaj nechcela stratiť jedinú osobu, s ktorou sa dalo porozprávať a ktorej som mohla veriť.“ Znova si vzdychla a sklonila hlavu. „A podľa mňa, nemáš byť na čo naštvaný, veď sa vlastne nič nezmenilo.“

Chcel som jej odporovať; podľa mňa sa zmenilo mnohé, no nepustila ma k slovu.

„Pozri, vieš, kto som. Keby som ti to povedala ja, len by si to zistil skôr, nič viac. No, teda, možno by si to prijal lepšie, ale to je už teraz vlastne jedno,“ dodala akoby sama pre seba. Bella si skrížila ruky na hrudi, sadla si do kopy snehu a poriadne sa pre seba mračila.

Moja zlosť vyprchala. Sám som netušil, ako je to možné, plánoval som byť poriadne neznesiteľný a dať jej to pocítiť. Lenže... Bella mala svojím spôsobom pravdu a ja som bol nahnevaný skôr na to, že sa cítim slabý a podvedený.

„Si na mňa naštvaná?“

Pokrútila hlavou. „Skôr sama na seba. Vieš, Edward, celý život sa snažím byť niekto iný, byť nenápadným človekom a zakryť to, čím naozaj som. A zrazu zisťujem, že to vlastne bolo úplne márne. Odídeš tak či tak a ja... jediné, čo som dokázala a čo dokážem, je dostať sa do poriadnych problémov a poprípade do nich vtiahnuť aj niekoho ďalšieho. Celý život som chcela, aby ma ľudia brali, aby ma mali radi. Ale oni v skutočnosti nemajú radi mňa. Obľubujú tú druhú, tú tvár, ktorú im ja ukážem. A teraz som zistila, že som vlastne totálne hlúpa. Pretože dosiahnuť, aby ma niekto mal rád sa dá len tak, že mu ukážem aká naozaj som, že budem sama sebou. Lenže vtedy sa ma každý bojí, utečie čo najskôr a ani sa ma nesnaží spoznať.“ Následne sa zasmiala sa, ale znelo to dosť smutne.

„Je to ako začarovaný kruh. Keby len vedeli, aká som neškodná...“

„Neškodná? Fakt?“ Spomenul som si na Felixovu hlavu, kotúľajúci sa po zemi. Pozrel som sa na Bellu a čakal, že bude niečo namietať. Tá si však len rukami objala kolená a hlavu položila na ne. Oči mala sklopené.

„Edward, zober si Renée a choď za svojou rodinou. Ona vie, kade má ísť a prejdeš s ňou cez oceán oveľa rýchlejšie. Bež ich varovať – nech sa odsťahujú. Ja nejako zariadim, aby vás Volturiovci nenašli.“ Jej hlas znel ako prázdna fľaša; duto a úplne bez života. „Ona sa späť vráti sama.“

Takmer automaticky som Renée chytil za uzdu.

Bojoval som sám so sebou. Mám urobiť to, čo mi káže rozum a nechať tu Bellu len tak, opustenú a zronenú? Alebo radšej poslúchnuť srdce, ktoré mi kázalo zostať s ňou, ochraňovať ju a nikdy viac ju neopustiť?

Pozrel som sa na Bellu. Ani sa nepohla, oči mala stále sklopené, jediným rozdielom boli len takmer neviditeľné kvapky vody na jej mihalniciach. A trochu väčšie kvapky kotúľajúce sa po jej lícach hebkých ako ten sneh.

Bella:

„Ty plačeš?“ spýtal sa Edward prekvapene.

Tvár som si zakryla rukami. Hnusné slzy a dobrý zrak! Všetko len pokazia.

„Nie,“ zamrmlala som pridusene. „Choď preč,“ dostala som ešte zo seba a dúfala, že ma poslúchne. Pretože hoci ja som si želala úplný opak, vedela som, čo je správne. A som fakt blbá, ak si myslím, že Edward by so mnou zostal. Pôsobil inteligentne, takže to nie je možné.

Počula som zvuk kopýt mojej krásnej Renée. Zvuk slabol až nakoniec úplne ustal. Teraz mi už nič nebránilo uvoľniť zuby zo zovretia a uľaviť si plačom.

Zhaslo vo mne aj posledné svetielko nádeje. Naozaj som si nemyslela, že Edward so mnou zostane, ale nádeji usalašenej v kútiku duše sa rozkázať nedalo, stále tam oxidovala. A keď odišiel... akoby s ním odišlo všetko.

Utápala som sa v hlbinách beznádeje. Ja nikdy nebudem šťastná. Asi by som to mala konečne vziať ako fakt a prestať si robiť nádeje. Proste som čo som a nezmením to.

Edward, ach Edward... život nie je fér.

Zrazu sa ma niečo dotklo a zdvihlo zo zeme. Edward ma držal v náručí len jednou rukou, tou druhou mi utrel slzy a oprášil sneh zo šiat.

Aj keď som si bola vedomá, že robím poriadnu hlúposť, objala som ho okolo krku a tvár si zaborila do jeho košele a celú mu ju zamočila.

„Si normálna?“ vyčítal mi tichým, zamatovým hlasom. „Keď chceš plakať, aspoň sa skry do tepla a neseď na zemi, keď vonku mrzne a sneží.“

Cez slzy som sa pousmiala. „Čo tu ro-robíš?“

„To by si chcela vedieť. Nie si sama,“ zamrmlal.

„Vlastne ani ja neviem. Ale povedzme, že sa nachádzaš vo Francúzsku a si anglickej národnosti, čo Francúzom práve nie je po chuti. A navyše ani nevieš po francúzsky. Sama by si sa nedostala ani po Paríž.“

„A ty po francúzsky vieš, že?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Oui,“ odpovedal.

Zasmiala som sa. „To som mohla čakať.“

Nechala som sa Edwardom unášať niekde preč. A úprimne, bolo mi to úplne ukradnuté. V jeho náručí som sa cítila bezpečne a... tak dobre, ako nikde inde. Nenápadne som vdychovala vôňu jeho košele, takú krásnu a fascinujúcu, že sa ani nedá opísať a užívala si jeho prítomnosť – rovnako krásnu ako tá vôňa.

Mohla by pokojne prísť aj apokalypsa, alebo môj otec, v tejto chvíli ma nerozhádže nič.

P. S.: Prosím o komentíky a, samozrejme, za všetky predošlé ďakujem. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 9. kapitola:

super!!!som rada ze to dopadlo takto...inac super kapitola!!!len tak dalej

AA Super!! Nemám co jiného na to říct

Super...

Doufám v brzké pokračování.

skvelé rýchlo ďalšiu

toto sa tak dobre číta
rychlo dalsiu

Přidat komentář:

Nick:

Text: