Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 5. kapitola

31.10.2011 (07:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1269×

Kapitola 5. – Ako by som len svoju momentálnu situáciu nazvala? Hm, poriadny prúser to celkom vystihuje.

Posledné, čo som videla bola biela handrička priložená k môjmu nosu.

Hups.

Edward:

Premýšľal som nad tým, čo budem ďalej robiť. Mám len dve možnosti; buď sa pridám k Volturiovcom, stanem sa vrahom a prejdem na stravu ‚a lá Volturi‘ a zachránim tak aj svoju rodinu, alebo... čo vlastne? Zomriem? A čo by tým dosiahli? Pomstu? Ak by však nechali moju rodinu na pokoji, pokojne by som ten verdikt prijal. Ale Volturiovci sú proste Volturiovci.

Trčím v tejto diere už okolo desiatich dní. A naozaj netuším, čo bude ďalej.

XXX

Dvere na mojej cele sa otvorili a dnu vstúpil Felix s Demeterim.

„Volá ťa Aro,“ prehodil Felix. Najradšej by som sa ani nezdvihol zo zeme, ale asi by ma to vyšlo draho.

„Môj milý priateľ Edward!“ zvolal Aro, akoby ma videl prvýkrát po sto rokoch. Niekedy by si toto divadielko naozaj mohol odpustiť.

V myšlienkach som mu videl istú nedočkavosť a neustále sa tam objavovalo nejaké dievča.

„Takže, mám pre teba ponuku. Máme menšie problémy s jedným extra tvrdohlavým ľudským dievčaťom. Prinúť ju nejako, aby otvorila ústa a komunikovala a tiež, aby sa pridala k nám ako právoplatná členka gardy. A ja ti za to sľúbim, že tvoja rodina bude mať pekný, dlhý a pokojný život a tiež, že pri tebe – teda pokiaľ sa pridáš k nám – by sme mohli urobiť drobnú výnimku ohľadom stravy.“ Aro sa usmial. Vedel, že táto ponuka sa nedá odmietnuť.

„Ak toto všetko splníš, ja ti sľubujem, že svoje slovo dodržím tiež.“ V myšlienkach som mu videl, že to myslí naozaj vážne. Bože môj, to dievča musí byť naozaj dôležité.

„Ponuku prímam, pane,“ povedal som.

Po prvé, nič iné mi neostávalo a po druhé, to dievča... akýmsi zvláštnym spôsobom ma priťahovalo. A okrem toho, mám rád výzvy.

XXX

Felix ma postrčil do akejsi izby. Vyzeralo to tam lepšie než v tej, kde som bol doteraz.

Miestnosť bola pod zemou, takže tam neboli žiadne okná okrem malého otvoru odkiaľ prichádzal vzduch. Steny aj dlážky boli z kameňa, ale na zemi bol položený červený koberec rozožratý moľami. Jediným nábytkom bola starožitná drevená posteľ s roztrhaným baldachýnom v rohu a nízky nočný stolík, na ktorom bol položený svietnik s tromi sviečkami. Nič viac.

Teda až do chvíle, kým Alec s Christienom nepriniesli telo. Najprv som si myslel, že to je mŕtvola, ale potom som zachytil tlkot jej srdca.

Držali ju veľmi neprakticky a pre ňu určite nepohodlne – Alec ju držal za zápästia a Christien za členky. Sukňa šiat sa jej vláčila po zemi a z vlasov jej kvapkala voda. Hlavu mala zvrátenú dozadu, rozopnutý plášť odhaľoval jej biele hrdlo. V ústach sa mi začal zbiehať jed. A keď ju tí dvaja pohodili na posteľ, a ku mne zavial vzduch presýtený tou krásnou a sladkou vôňou lúčnych kvetov, myslel som, že sa na ňu v momente vrhnem a zabijem ju. Zadržal som dych a zbabelo som utiekol do kúta.

Arovi by nevadilo, keby som ju premenil. Teda, pokiaľ by sa pridala k Volturiovcom a to bolo takmer samozrejmé, pretože inú možnosť nemala.

Určite by mu však vadilo, keby som ju zabil, respektíve, keby zomrela. Pretože to by ju už zabil sám a nerobil by si s ňou toľko starostí.

A ja – keby som sa neovládol – nevedel by som prestať, tým som si bol istý. (To vedel iba Carlisle a ten tu teraz nie je.) Zabil by som ju. Ale z nejakého dôvodu mi bola myšlienka na ňu ako studenú a bledú mŕtvolu nechutná. Nepáčila sa mi predstava, že by jej v žilách prestala prúdiť krv a že by som nepočul rytmický tlkot jej srdca.

Aj keď... Pozorne som sa na ňu zadíval – oči mala zatvorené a ešte stále bola mokrá. Trocha som sa zháčil – to by tak byť nemalo, môže prechladnúť. Myslím, že keď sa človek trasie, je mu zima. A som si istý, že keď majú pery modrastý nádych, tiež to nie je ktoviečo. Lenže neodvážil som sa k nej priblížiť. Pretože nakoniec to nemuselo skončiť iba prechladnutím, ale smrteľnou stratou krvi. A to som nechcel.

Niekedy o polnoci ma z rozjímania prebral hlasný výkrik v sekunde utlmený rukávom. Dievča – z Arových myšlienok som vedel, že sa volá Bella – otvorilo oči, zhlboka sa nadýchlo a vzápätí znova zaspala. Mal som však zlé tušenie, že niečo nie je v poriadku.

Nemýlil som sa.

Bella bola studená, skoro studenšia než ja, upír. Dych však mala horúci, oveľa horúcejší, než by byť mal. Srdce jej bilo nepravidelne, po čele jej stekal studený pot a celá sa triasla. Mal som zlé tušenie, že toto nebude len také obyčajné prechladnutie.

Musel som okamžite niečo urobiť. Pretože ak niečo nespravím, to dievča zomrie.

V tej chvíli mi bolo úplne ukradnuté, že Arovi na nej záleží, že by malo aj mne, pretože jej ochota sa rovná záchrane môjho života a pokojnému životu mojej rodine. Bolo mi úplne ukradnuté, čo si kto pomyslí.

V tej chvíli som si povedal len jedno: Ona nie.

Nie, ona zomrieť nesmie.

Takmer som dvere môjho väzenia vyvalil z pántov, tak som na ne trieskal. No potreboval som na seba nejako upozorniť.

Otvorili ich Christien. Fajn, trieskanie svoj účel splnilo.

Ani som ho nepustil k slovu. „To dievča je choré. Potrebujem horúcu vodu, lieky, suché oblečenie a nejaké vreckovky na obklad. A rýchlo!“ dodal som, keď na mňa len nemo pozeral.

Tých pätnásť minút, čo som na to čakal, mi pripadalo ako večnosť.

XXX

Normálne mi odľahlo, keď Belle teplota očividne klesla, trochu sa zohriala a spala pokojne. Naozaj som netušil, že lieky zaberú tak rýchlo. Alebo to dievča má nejaký dohovor so Smrťom, keď sa mu pre ňu neuráčilo prísť. Nemôžem povedať, že by mi to vadilo.

Povyzliekal som jej mokré veci, okrem spodných šiat – predsa len, je to dievča a myslím, že by sa jej to po prebudení nepáčilo – a vysušil jej vlasy plne nasiaknuté vodou.

Keď som videl, že už je mimo nebezpečenstva, opäť som si sadol do kúta a snažil sa ignorovať tú podmanivú vôňu kvetov, čokolády, manga a niečoho, čo som nevedel identifikovať. V každom prípade voňala krásne; sladko a sviežo zároveň. Spájali sa v nej tie najrôznejšie vône, ktoré však spolu vytvárali tú najkrajšiu vôňu na celom svete.

Ani sám neviem, ako som dokázal odolať.

Bella:

Sníval sa mi zvláštny sen. Najprv to bola strašná nočná mora a potom sa nado mnou objavili tmavé oči anjela s tou najkrajšou tvárou na svete.

Pomaly som sa ponaťahovala. Väčšinou ma Mel s Jonathanom zobudia, ale dnes – ktovie prečo – som sa zobudila sama a úplne vyspaná.

A potom som si uvedomila niekoľko vecí naraz; to nebol sen, naozaj som tu zatvorená a väznia ma nejaký čudný ľudia s červenými očami. A Lisa zmizla.

Zamračila som sa. Naozaj som potrebovala niekoľko rád, prípadne mať na koho nakričať. A okrem toho... Chcem ísť za Smrťom. Pretože... uvedomila som si, že na toto proste sama nestačím.

Edward:

Bella striedavo spala a striedavo bdela - bol som si istý, že aj tak nič nevnímala – celých tridsaťjeden hodín, šesť minút a dvanásť sekúnd. Potom sa pomrvila a otvorila oči. To, čo však vzápätí vypustila z úst, som naozaj čakal najmenej.

„Chcem ísť za Smrťom,“ povedala a mňa nechala úplne zarazeného.

Sekundu na to som si uvedomil jednu vec; nič nepočujem. Okrem myšlienok dvoch upírov, ktorí stáli pred dverami, som nepočul vôbec nič. Pritom Bella sedela rovno predo mnou a vyzerala maximálne živá a prebudená.

No spravila tú najhoršiu vec na svete. Odhodila prikrývku, zdvihla a sa urobila dva kroky smerom ku mne. V okamihu, keď vzduch presýtený jej vôňou dorazil ku mne, som sa prestal ovládať. Z hrude sa mi ozvalo zavrčanie.

Jej srdce sa rozbehlo rýchlejšie.

Zahryzol som si do ruky. Tá bolesť akoby ma prebrala. Okamžite som zadržal dych a snažil sa utíšiť tú neutíchajúcu bolesť v hrdle a chuť zahryznúť sa jej do krku.

Bella:

Keď som sa posadila, v prvej chvíli som si stále myslela, že snívam, pretože som bola v jednej miestnosti zatvorená s niekým, kto sa na toho anjela hrozne podobal. Ale asi to on nebol, pretože keď som sa posadila a chcela ku nemu vykročiť a poďakovať sa mu, prípadne ho za odmenu objať, z hrdla sa mu vydral zvuk podobný vrčaniu.

Rýchlosťou blesku som sa stiahla a zakryla dekou až po bradu. Naozaj som mala strach. Z veľkej časti preto, lebo časť toho sna bola skutočná; naozaj som bola zatvorená v podzemí stredovekého hradu v meste Volterra a proti sebe poštvala pravdepodobne vládcu tohto miesta - samotného Ara Volturi.

Ale som si dala, skonštatovala som po chvíli uvažovania, ktoré však nikam neviedlo. Stále som trčala tu a okrem toho s niekým, kto na mňa vrčí. No aspoň nemá červené oči.

Asi po piatich minútach mi došla jedna vec – som prezlečená. Zľakla som sa a rukou si siahla na vlasy. Rozpustené a mahagónové... uf, to mi odľahlo. Pre vysvetlenie, keď je človek v bezvedomí, zvykne si úplne vyčistiť hlavu. Keby som to však spravila ja a prestala využívať svoju schopnosť byť niekým iným a v podvedomí sa stále sústrediť na hnedú a neškodnú, moje vlasy by boli momentálne čierno biele a po boku by som mala nebezpečne ostrý meč.

No tak sa zdá, že za tie roky praxe som dospela do štádia, kedy ani bezvedomie nič nezmení na mojom vzhľade. Celkom mi odľahlo. Avšak... stále tu zostáva jedna nezodpovedaná otázka. Znie: Kto ma, do čerta, prezliekol?!

„Hm...“ odkašľala som si, aby som na seba trochu upozornila.

Nič.

„Hm, prepáč,“ skúsila som to znova.

Stále ma ignoroval. Ani len nezdvihol hlavu, ktorú mal zloženú medzi kolenami. Zamračila som sa.

„Tak po prvé, ja viem, že nespíš, po druhé, ak máš v sebe aspoň trochu slušnosti, tak by si mi mal odpovedať a po tretie, chcem vedieť, kto ma prezliekol,“ povedala som naštvane. Ak spí, nič sa nedeje, ak nie, tak by mi naozaj mal odpovedať.

Pomaly, naozaj veľmi pomaly – takmer akoby ma nechcel vydesiť – zdvihol hlavu a položil si ju na kolená. Tváril sa... zmätene, kvapku vystrašene a naštvane. A jeho tmavé oči ma doslova prepaľovali. Zamračil sa.

„Nič nepočujem,“ povedal.

„Čo?“ spýtala som sa nechápavo.

„Nepočujem ťa.“

„Veď nič nehovorím,“ ohradila som sa. Naozaj som sa cítila ako nechápavý debil.

Jeho oči sa ponorili do tých mojich. Akoby v nich niečo hľadal, nejakú skrytú odpoveď.

Zažmurkala som a pohľad odvrátila. Pokiaľ sa totiž budem pozerať do tej úchvatnej tváre a tých fascinujúcich očí, ani sa mi nepodarí otvoriť ústa, nie ešte zachovať si vážnosť. Vrátila som sa späť k téme.

„Chcela by som počuť odpoveď na svoju otázku.“

„Ja,“ ozvalo sa.

„Čo?“ spýtala som sa zmätene. Znova. Už som sa naozaj cítila ako úplný blbec a navyše totálne nechápavý.

Nadýchol sa a zaťal zuby. V tú chvíľu jeho pohľad stvrdol. Po chrbte mi začali behať zimomriavky.

„Ja. Prezliekol som ťa ja,“ zopakoval.

Aj napriek tomu, že jeho hlas znel zlovestne a priam ľadovo, stále mi pripadal ako rajská hudba alebo anjelský chór.

„Smiem, sa spýtať, čo ťa k tomu viedlo?“

Jeden kútik úst sa mu zdvihol v akomsi úškrne. „Bola si premočená a hrozilo, že prechladneš. Vlastne...“ nedopovedal. Naklonil hlavu na stranu a zdalo sa, že niečomu načúva.

Akoby odozva na jeho správanie sa o chvíľočku otvorili dvere a dnu vošiel ďalší bledý chlapec s červenými očami. Zvláštne, ja som žiadne kroky nepočula ani sekundu pred otvorením dverí. A on akoby ich počul už z diaľky. Nepáčilo sa mi to.

Ten prišelec sa zadíval najprv na mňa a potom na môjho spolubývajúceho. Alebo skôr spoluväzňa. Áno, to znie presnejšie.

Akoby medzi nimi prebehla nejaká komunikácia bez slov, nevedela som si to inak vysvetliť.

„Áno, Christien, je v poriadku. Ale je hore len chvíľu, myslím, že to chce viac času.“

„Aro nechce dlho čakať, pamätaj na to,“ povedal neznámy – Christien. Ešte hodil rýchly pohľad na mňa a potom odišiel.

Zamračila som sa. Tak teraz už nechápem vôbec ničomu.

Edward:

A potom sa začal výsluch. Myslel som, že neprestane najbližších niekoľko hodín, keď ma vyslobodil Christien.

Závan čerstvého vzduchu z dverí mal na mňa upokojujúci účinok. Rýchlo som sa zhlboka nadýchol.

Aro chce vedieť, či to prežila a je v poriadku. A nechce, aby vedela, o čo tu ide, vraveli mi jeho myšlienky. Možno by bolo načase, aby sa s ňou Aro porozprával o jej budúcom živote.

„Áno, Christien, je v poriadku. Ale je hore len chvíľu, myslím, že to chce viac času,“ zasiahol som.

Veď to dievča ani len netušilo, kde sa to v skutočnosti dostalo. Možno ani nevedela, čo sme všetci zač. A prečo by aj? Veď bola obyčajnou smrteľníčkou. Som si istý, že ani netuší, aký osud jej Aro chystá.

Kiežby sa to nikdy nestalo.