Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 3. kapitola

24.10.2011 (21:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1085×

Kapitola 3. – Má to dve tváre a nie je to schizofrenik, čo je to? Ja.

Na svete nie je nič dostatočne hrozné, aby som si s tým neporadila. A ak pri tom budem myslieť na Lisu, nie je šanca, že by som to nedokázala. To je moje rozhodnutie.

Potichu som otvorila dvere na Melindinej a Jonathanovej izbe a zadívala sa na spiace deti. Boli ako malé nevinné anjeliky. Nemohla som inak, pristúpila som k Jonathanovi a jemne ho pobozkala na líce.

Pri Melindinej posteli som klesla na kolená a zo všetkých síl som zadržiavala slzy, ktoré sa mi drali z očí. Nemohla som si dovoliť teraz sa rozplakať.

Pohladila som Mel po líci s odhrnula jej tak vlasy, ktoré jej padali do tváre. Očné viečka sa jej zachveli, keď som jej dala pusu na líce. A keď som sa na ňu znova pozrela, mala oči otvorené, ale videla som, že veľmi svet naokolo nevníma. To mi vnuklo istú myšlienku. Melinde som vždy dôverovala a zo všetkých detí sa zdala najinteligentnejšia. A najchápavejšia. A z nejakého neznámeho dôvodu som ju mala najradšej. A ona mala najradšej mňa a Lisu.

Pomaly som sa nad ňu naklonila a do ucha jej pošepla pár tichých slov:

„Vrátim sa. A privediem aj Lisu. Ver mi.“

Jej pery sa vykrivili v jemnom úsmeve a o pár sekúnd už znova spala.

xxx

Vonku bol typický vianočný večer. Vonku husto snežilo, človek mal problém vidieť dva metre pred seba. Sviečky v lampách svietili jasným žltým svetlom a sfarbovali biele vločky do zlata. Na zemi bola už pokrývka snehu hrubá dobrých dvadsať centimetrov.

Zajtra ráno sa deti zobudia a pôjdu stavať snehuliakov, guľovať sa alebo iba sánkovať. Možností, ako sa zabaviť, deti nikdy nemajú málo.

Stála som pre veľkými a starými kyvadlovými hodinami. Boli skoro také vysoké ako ja. Tým som sa však teraz nezaoberala.

Očami som hypnotizovala bod, kde sa všetky ručičky spájali a snažila sa uvoľniť. Postupne som si z hlavy vyhadzovala všetky smutné a nepotrebné myšlienky a myslela len na to, čo som a čím chcem byť.

S odbíjaním polnoci som sa začala meniť. Bella Swanová sa menila na Isabellu, dcéru Smrťa.

Dlhé a rozpustené hnedé vlasy s mahagónovým nádychom sa začali samé vyčesávať hore. Začala sa meniť aj ich farba; veľmi zbledli až boli takmer úplne biele. Iba na pravej strane tú bielu vlnitú jednotvárnosť narúšal prameň tej najtmavšej čiernej.

Aj oblečenie som nemala také isté. Môj klasický komplet tmavošedej sukne dlhej až po zem a šedej vestičky, pod ktorou som mala ešte bielu blúzku a šnurovačku, nahradili šaty tmavé ako ónyx.

Boli dlhé, so širokou sukňou, s výstrihom do štvorca a so širokými ramienkami. Od pása hore som bola pevne stiahnutá šnurovačkou a keďže šaty nemali poriadne rukávy a bola zima, musela som mať pod nimi bielu blúzku s rozšírenými rukávmi a s výstrihom do V, ktorý sa strácal v živôtiku. Klasické balerínky sa samé od seba zmenili na vysoké biele čižmy na opätok. Nie veľmi vysoký, ale bol a bolo ho počuť.

Na ramenách som mala dve strieborné spony, ktoré pridržiavali ťažký, no krásny, dlhý, čierny plášť s veľkou kapucňou. Okrem iného slúžil aj na to, aby aspoň trochu zakrýval rukoväť meča, ktorý som mala na ľavom boku.

V skratke, bola som (takmer) celá v čiernom a vyzerala som nebezpečne. (Myslím, že to robil skôr ten meč, ale nebudem sa s nikým hádať.)

Bez rozmýšľania som zdvihla ruku a luskla prstami. Kyvadlo sa v stotine sekundy zastavilo a zastavil sa aj pohyb všetkého naokolo – od sekundovej ručičky až po ľudí na ulici. Čas sa zastavil.

Ako som už spomínala, Smrť si ma nechal tak trochu preto, lebo ho na mne niečo zaujalo. A tiež som vravela, že asi viem, čo to bolo. A myslím, že to bolo práve toto.

Z neznámych dôvodov mám pár schopností – tak napríklad, keď mám hnedé vlasy, vyzerám úplne neškodne. Akonáhle sa ich farba zmení na moju normálnu, ľuďom začnú od strachu zlyhávať srdcia. Potom je tu ešte schopnosť zastaviť čas – táto schopnosť má menšie obmedzenia. Totiž, nefunguje na každého. Iba na obyčajných ľudí bez štipky niečoho nadprirodzeného v tele. A nakoniec, ako právoplatná adoptívna Smrťova dcéra, musím vedieť prechádzať stenami.

Tieto schopnosti však nefungujú vždy; iba vtedy, keď som tým, čím naozaj som. A to Isabellou. Ale oslovenie Bella mám aj tak radšej. (Vždy každého opravujem, jediná osoba, u ktorej som to vzdala, je otec, pretože to nemalo zmysel. Preňho som vždy bola, som a budem Isabell.)

A tak teraz, keď čas neubiehal, som mala plno času nepozorovane sa vypariť. Najrýchlejšie ako som vedela, som sa otočila a kráčala k dverám. Tie som sa ani nenamáhala otvoriť; proste som nimi prešla a vyšla na ulicu. Kráčajúc po nej som rozvírila niekoľko nehybných snehových vločiek zastavených za letu. To bola jediná stopa, ktorá po mne zostala.

Za rohom domu už na mňa čakal môj kôň – krásna Renée bola celá biela a takmer so všadeprítomným snehom splývala. Ani som sa nenamáhala pozrieť, či je sedlo poriadne upevnené, jednoducho som na ňu vysadla a uháňali sme preč.

Renée má jednu úžasnú vlastnosť – dokáže cválať po vzduchu. Neviem, či viete, ako to myslím, ale to je vlastne jedno. No akonáhle sme sa obe odlepili od zeme, čas opäť začal plynúť. Všetko bolo presne tak, ako predtým. Iba s jedným drobným rozdielom – v dome Newtonovcov bolo o jedného človeka menej.

Renée som ani nemusela hovoriť kam ideme. Jednoducho to vycítila sama. A tak som sa o chvíľu objavila na Smrťovom čiernom trávniku. V Smrťovej záhrade všetko v rôznych odtieňoch čiernej – hlina, tráva, stromy, kamene, voda a nie je v nej nič živé. Ešte aj obloha je neustále tmavá, akoby sa z nej každú chvíľu mal spustiť poriadny dážď. No pokiaľ sa pamätám, nikdy nebola iná. Nachádza sa tu aj pár sôch, ale tie veľmi nevidieť, lebo sú tiež čierne.

No, viete, on sa fakt snaží byť dobrým otcom, ale keď príde na farby, tak nejako stráca fantáziu.

Zato Smrťov dom je krásny. Je síce postavený z tmavého ebenového dreva a čiernych kameňov a z komína sa mu valí tmavý dym, ale zvnútra vyzerá ako rozprávková chalúpka. Je to trochu aj moja zásluha – to ja som si dupla nohou s tým, že sem treba viac farieb a života. A tak sem otec dal doniesť krásne a mäkučké koberce, ktorých najväčšia výhoda spočívala v tom, že boli farebné.

Ako tajfún som vletela do otcovej pracovne. Povedala by som, že aj bez ohlásenia, ale myslím, že riadne rozletenie dverí a následné tresknutie drahej vázy na zem sa ako ohlásenie počíta.

Otec sedel za obrovským mramorovým stolom sklonený nad nejakými papiermi. Ani nezdvihol hlavu.

„Ty si to vedel!“ vybuchla som.

Konečne zareagoval! Nebesia radujte sa!

Ahoj, Isabell, pozdravil ma.

„Ahoj,“ takmer som vrčala.

Deje sa niečo?

Keby som niečo mala v ústach, najskôr by som sa zadusila.

„Vletím ti sem bez ohlásenia, rozbijem ti vázu z pätnásteho storočia, nakričím na teba a ty sa ma spýtaš, či sa niečo deje?!“ Asi ma naozaj porazí!

A čo by som mal povedať? spýtal sa akoby sa úplne nič nedialo.

„Úplne by stačilo odpovedať mi na otázku!“ rozkrikovala som sa.

Prepáč. Asi sa to nepatrí, ale nedával som pozor. Ako znela?

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, aby som sa upokojila a nehodila sa dole hlavou do čierneho rybníka na čierne kamene.

„Vedel si to, však? To, že Lisa zmizne a nakoniec ich budem musieť opustiť. Prečo si ma nevaroval?“ pýtala som sa zúfalo.

Dohodli sme sa, že ťa budem varovať iba v prípade úmrtia, ktoré nastane v dome. Nič také sa nestalo.

„Ja viem! Ale... s týmto som nerátala. Povieš mi aspoň jednu vec? Prosím ťa, žije Lisa ešte? Povedz mi, že nie je mŕtva!“ Z ničoho nič mi po lícach začali tiecť slzy. Nahnevane som si ich utrela chrbtom ruky.

Vzhľadom na tvoje správanie ťa asi poteším. Nie je mŕtva.

Úľavou som si vydýchla.

Zatiaľ.

A je po úľave. „Kde je? Musím ju nájsť.“

Viem len to, kde mám hľadať umierajúcich. A tí sa momentálne nachádzajú v Uhorsku, kde stále zúri mor a v Amerike, kde...

„Dobre, dobre, chápem. Máš prácu.“ Tak sa zdá, že si ju budem musieť nájsť sama.

xxx

„Oci?“ Dobehla som ho v stajni, akurát chcel odísť.

Áno?

„Mohla by som nazrieť do knižnice? Tej druhej,“ objasnila som.

Smrť si ma hodnú chvíľu premeriaval. Mala som pocit, akoby skúmal, či som duševne spôsobilá. Ale na ten pohľad modrých hviezdičiek som už bola zvyknutá.

Myslím, že v niektorých vzácnych prípadoch, keď sa konečne správaš ako dospelá, si v stave, kedy ti návšteva tej knižnice neublíži, dostala som odpoveď. Tuším to znamenalo áno.

Usmiala som sa. Ja viem, je to Smrť, ale... no povedzte, nie je niekedy úžasný?

„Ďakujem. A prejem pekný deň,“ popriala som mu a asi po tretíkrát v živote som to myslela úprimne.

Aj tebe. Verím, že to dokážeš. Nesklam ma a ju tiež.

A bol preč.

xxx

„Newerelová, Newrenejová, Newtonceová... á tu je to!“ víťazne som sa usmiala a s police vybrala hrubú knihu. Newtonová.

Po polhodinovom pátraní som v knižnici našla tú správnu knihu – knihu Lisy Newtonovej.

Jedna zo Smrťových knižníc je trochu odlišná od tých ostatných. Sú v nej síce knihy, ale nie obyčajné knihy. Sú to knihy života – píšu sa samé a neustále. A píše sa tam to, čo dotyčný človek práve robí. Keď človek zomrie, kniha sa písať prestane a Smrť ju musí odložiť do oddelenia mŕtvych. To oddelenie je ľuďom v dome prístupné a ja som z neho prečítala... no neviem spočítať, koľko životov som preštudovala, ale bolo ich tam veľmi veľa.

Časť s knihami, ktoré sa ešte píšu, som mala zakázanú a chodil do nej iba Smrťo. A bolo tam strašne veľa kníh. Mám fakt obrovské šťastie, že ich má otec zoradené podľa abecedy, inak by som tu bola ešte veľmi, veľmi dlho, kým by som Lisinu knihu našla.

Ale vrátim sa späť k veci. Lisina kniha bola celkom hrubá – to robí tých pätnásť rokov dobrodružného života (tak sa zdá, že Lisa sa nikdy nenudila) – a na obálke knihy bol jej portrét. Ten sa vždy menil podľa toho, ako Lisa vyzerala a koľko mala rokov. Keď človek umrie, portrét zhorí.

Opatrne som ju otvorila a jemne – akoby ma kniha chcela uhryznúť – som v nej listovala. Keď som našla poslednú stránku, pustila som sa do čítania.

Chvíľu sa vzpierala, ale nič jej to nepomohlo. Oproti bytostiam, ktoré pred ňou stáli, bola na tom fyzicky asi ako mŕtvy mravec v porovnaní s dinosaurom. Jednoducho a proste, Lisa to po niekoľkých sekundách vzdala. Veď čo iné mala robiť?

„Kde. To. Som?“ Keď jej nepomohla sila, chcela byť aspoň poriadne nepríjemná, a tak sa to opýtala veľmi odporným hlasom. No s tým mužom, čo stál pred ňou, to ani nepohlo.

„Vo Volterre, mi bella,“ odpovedal hlasom priam prízračným. Bol tichý ako šelest vánku a Lisa musela natŕčať uši, aby ho počula.

„To je kde?“ Hoci Lisa chodila do školy a snažila sa aj vstrebať nejaké vedomosti, názov Volterra jej hovoril asi toľko, čo slimákovi pojem ‚rýchlosť‘.

Muž pred ňou si teatrálne vzdychol. „Ďaleko. Od tvojho domova veľmi ďaleko. Sme v krásnej krajine plnej slnka a lúk.“

Už som to nemohla vydržať. Ak bude Lisa aj naďalej takto pokračovať, tak jej niečo urobia. A to, čo som vedieť chcela, som sa už dozvedela.

Bez rozmýšľania som chytila ceruzku a do ďalšieho riadku napísala: Lisa si len prekvapene vzdychla a omdlela.

Veľmi dobre som vedela, že niečo takéto sa robiť nemá a nerobí to ani Smrť. Lenže... čo iné mi ostávalo? Ja nie som taká mocná, aby som zastavila čas na celom svete a išla ju zachrániť. Disponovala som len veľmi obmedzenými možnosťami. No v jednej z nich som bola celkom zbehlá a tak som si ju zvolila. Volá sa improvizácia.

Vzdychla som si a knihu odložila naspäť do police. Nateraz je Lisa zachránená. Ale čo bude potom? Mám taký pocit, že mi neostáva nič iné, len tú Volterru navštíviť a Lisu odtiaľ nejakým spôsobom dostať domov.

Potrebujem mapu.

xxx

Grrr. Nič s názvom Volterra som nenašla. A to som naozaj podrobne preštudovala mapy Ázie, Európy a Ameriky. Nakoniec som si spomenula, že ten muž vravel niečo ako ‚mi bella‘. Ten výraz mi nebol celkom cudzí. A znel celkom taliansky.

Mapu Talianska som nenašla. Zamračila som sa. Dnes asi naozaj nemám šťastie.

Prehrabávala som sa v mapách, ktoré by som skôr zaradila dom múzea, pretože mali dobrých tristo rokov a jednotlivé stránky sa mi v rukách rozpadali na prach, keď sa vedľa mňa z ničoho-nič zjavil Albert. Takmer som od ľaku omdlela a poriadne som zakliala.

„Bože môj, Albert, to nemôžeš na seba nejako upozorniť? Ja nie som Smrť a na rozdiel od neho môžem dostať infarkt!“

„Prepáčte, slečna. Len som chcel vedieť, či budete niečo jesť.“

„Ach, jedlo?“ V tom vzrušení a rýchlosti som ani nepostrehla ako mi škŕka v bruchu. Žalúdok sa protestne dožadoval dobrej dávky jedla.

„Áno, niečo si dám.“ V duchu som si predstavila poriadne opečené kura a šalát. Mňam.

Pustila som sa späť do práce. Volterra, Volterra, opakovala som si v duchu a prosila, nech sa tu hoci aj zázrakom objaví. Zázrak sa neudial. Zato sa udialo niečo iné. V duchu som si vybavila jedno meno: Jane Volturi. Bola to majiteľka tých čudných zamrznutých hodín, ktoré mi otec ukázal pri poslednej návšteve Newtonovcov. Znelo to až príliš podobne. Zamračila som sa.

Niečo mi tu nesedelo.

Tak čo myslíte? príde Bella na záhadu zamrznutých hodín a dostane sa tak do riadnej šlamastiky, alebo zvolí cestu rozumu a nechá všetko tak? Pôvodne som nechcela nič prezrádzať, ale môžete sa tešiť na cestu do Volterry a bledých čudákov s červenými očami. :)

Strašne vám ďakujem za všetky krásne komentíky, ktoré ste mi nechali. Dokonca som sa pristihla, že sa pri ich čítaní akosi priblblo usmievam. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 3. kapitola :