Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 15. kapitola

19.12.2011 (21:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 984×

Kapitola 15. -  Keď si nie som istá svojimi vlastnými pocitmi, asi na tom som veľmi zle. Či?

Lenže niekde hlboko v hrudi som mala zvláštny pocit, že sa niečo stane. A že mne sa to veľmi páčiť nebude.

Presne tak, ako som tušila, moje kroky viedli do Volterrského hradu. Nemožno povedať, že by mi to prostredie nejako extra chýbalo. Ale teraz som tu pracovne, a tak sa musím premôcť.

Blúdila som po zložitých chodbách a po pol hodine bezcieľneho krúženia dookola som mala pocit, že som načisto zablúdila. Ale potom som začula z diaľky ozvenu hlasov, a tak som sa vybrala tým smerom.

Hlasy ma doviedli až do širokej kamennej chodby, ktorej šedé steny lemovali desiatky obrazov. Na konci tej chodby boli masívne dubové dvere. Oprela som sa o múr vedľa nich.

O chvíľu sa jedno krídlo dverí otvorilo a jedna pekná upírka ľudí nasmerovala do siene, ktorá bola za nimi. Ja som stále stála vedľa dverí obzerala sa po Angele.

A bola som naozaj veľmi prekvapená, keď ma pozdravil skoro každý človek, ktorý okolo mňa prechádzal. A tí, čo ma nepozdravili, sa na mňa minimálne pozreli.

Začala som mať zlé tušenie.

Dvere sa zatvorili a mne takmer zlyhalo srdce. Dala som si totiž všetko do súvisu.

Oni ma pozdravili. Keď niekoho pozdravíte, znamená, že ho vidíte (pretože zdraviť holú stenu vedľa dverí by bolo trochu dosť šialené aj na moje pomery). A keď ma videli, znamená to, že...

S príšernými obavami som vybrala niekoľko presýpacích hodín, ktoré mi podal otec.

„No nie,“ zašepkala som vydesene, keď všetky do jedného niesli nápis Volterra.

Tí ľudia tu nie sú na výlete. Nie. Oni tu sú na to, aby kráľovská rodina upírov a ich prívrženci neumreli smädom. Namiesto toho umrú tí ľudia. Ľudia, ktorí za nič nemôžu.

Započúvala som sa.

Z miestnosti sa neozýval už skoro žiadny krik. Po piatich sekundách utíchol aj ten.

Zhlboka som sa nadýchla a s očakávaním toho najhoršieho som prešla cez dvere do miestnosti s kruhovým pôdorysom a troma trónmi.

A okrem nich na zemi ležalo...

Nemýlila som sa. Naozaj bol osud tých ľudí taký, aký som predpokladala. Ale už som s tým nemohla nič spraviť.

S ťažkým srdcom a narastajúcim hnevom som si urobila svoju robotu. Ostával mi posledný človek, ktorý ako jediný neležal, ale stál. Síce už bol mŕtvy, ale Aro sa ho pravdepodobne nechcel vzdať, pretože ho stále nepustil.

Mykla som plecami a jeho dušu oddelila postojačky.

Keď môj meč preletel Arovi iba kúsok od krku, Aro naň uprel zrak. Hypnotizoval ho asi tri sekundy. Potom svoje krvavočervené oči zabodol do tých mojich, ukrytých v tieni kapucne.

Aro pustil jeho obeť a zatlieskal.

„Ale, ale, koho to tu máme! Milí priatelia, pozrite sa, kto nás sem prišiel navštíviť!“ Pútal na mňa Aro pozornosť okolostojacich upírov.

„A ja som si myslel, že ju už nikdy neuvidíme!“

Zamračila som sa.

Dochádzala mi trpezlivosť a chcela som to mať už za sebou.

Ľadovo som sa pousmiala, urobila výpad dozadu a Demeteri skončil bez hlavy. Zas.

Usmiala som sa o niečo spokojnejšie.

„Som tu pracovne,“ odpovedala som a otočila sa na odchod.

„Ale, milá Isabell, čo ťa sem privádza? Neostaneš s...“ nedopovedal. Tak ako každý z prítomných, ostal veľmi prekvapený, keď ma počul. (Nielen, že si všimli tú ľadovú bezcitnosť v mojom hlase, oni aj počuli, čo som povedala.)

„Stíchni,“ prikázala som mu uprostred vety – fakt, že som mu to prikázala hlasom studeným ako ľad,
hlasom, ktorý nepripúšťal žiadne kompromisy a odpor, komentovať nebudem - a spokojná sama zo sebou som prešla skrz stenu von.

Teraz už len musím vytmaviť to Smrťovi.

Čo si o sebe ten chla... tá kostra myslí? Čo tým chce dokázať?

Odpoveď som vlastne poznala. On nie je nevšímavý a z toho vyplýva, že si všimol tú zmenu, ktorá sa so mnou stala. A toto... týmto ma pravdepodobne chcel prinútiť zmeniť názor, vrátiť sa naspäť k môjmu predošlému životu. Lenže to som ja nechcela a nedovolím, aby sa to stalo. Nikdy.

No musí sa uznať, že sa mu to takmer podarilo. Takmer. Ale ja, keď sa pre niečo rozhodnem, nezmení to. A môžu sa o to snažiť aj dvadsiati Smrťovia naraz, nikdy sa im to nepodarí.

Niekoľko hodín som pobudla v parku a dávala dokopy moje sebaovládanie. Pretože keby som to nespravila a uvidela otca, tak by som sa buď psychicky úplne zložila, alebo ho na mieste prizabila. Tie jeho kostrovské žartíky sú síce dobré, ale vôbec nie vtipné.

Domov som prišla úplne pokojná a takmer rovnako ľadová ako predtým. Rozmýšľala som nad tým, že si dám ďalšiu terapiu whisky, ale žiadnu som nenašla, a tak som nakoniec objavila vodku, ale tá mi nechutila. A povedala som si, že mi to za to nestojí, pretože je desať percent pravdepodobnosti, že to spraví pravý opak a to som nechcela.

Radšej som si teda dala horúci kúpeľ a zakutrala sa do perín. Zajtra mám ďalší kopec roboty.

XXX

Smrť sa nevzdal. Od toho dňa mi dával robotu už iba on. A párkrát to boli aj upíri, ktorí boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. A aj obete upírov.

Snažila som sa tváriť, že to so mnou nič nerobí, ale pravdu povediac, hrozne ma to štvalo. Naozaj nemám rada, keď sa mnou pokúša niekto manipulovať. A Smrť sa o to práve pokúšal.

A hnevalo ma to aj preto, lebo som mala pocit, že raz mi dá spraviť niečo také, čo ma prinúti zmeniť názor a nebyť ľadovou princeznou.

Ako už mnohokrát, nemýlila som sa.

XXX

Dobré ráno, Isabell, poprial mi Smrť, keď som sedela za stolom a raňajkovala čokoládové koláče.

„Dobré,“ odvetila som s plnou pusou.

Máš v pláne pracovať aj dnes?

Podozrievavo som sa zamračila. V tom hlase bolo niečo, čo ma varovalo; Smrťa som už – ako jedna z mála ľudí – poznala veľmi dobre a vedela som rozlíšiť väčšinu jemných odtienkov v jeho reči.

A toto sa mi nepáčilo. Niekoľko sekúnd som zvažovala, že odmietnem, ale potom mi jeden dotieravý hlas v hlave povedal,  že nemám byť slaboch. A tak som odpovedala kladne.

Fajn, prehodil. Hodiny sú na stolíku.

A odišiel.

Nezvykol sa správať čudne... Teda, nie až tak čudne.

Už sa pomaly stmievalo a mne zostával posledný človek. Zamierila som k Londýnu.

Na tvári som mala spokojný úsmev, pretože bolo pekne, celý deň sa nestalo nič hrozné aj napriek tomu, že som niečo také čakala a o chvíľu budem mať po robote, a to je dôvod na úsmev.

Moje kroky ma zaviedli do jednej z najkrajších častí Londýna. Spomenula som si, že tu niekde bývali Newtonovci. Potriasla som hlavou. Nechápem, prečo som si spomenula práve na nich. Veď som ani jedno z tých krásnych anjelikov nevidela už takmer štyri mesiace. A vlastne mi to vôbec nevadilo.

Zahnala som myšlienky na minulosť a začala vnímať svet okolo seba. Nachádzala som sa v akejsi obývačke alebo salóne, ktorý mi bol zvláštnym spôsobom povedomý.

A tam - na posteli – ležala akási žena a očividne mala obrovské bolesti. To sa stáva, pomyslela som si, keď človek rodí.

No ona skôr vyzerala akoby umierala. Okolo nej pobehovali dve pôrodné babice a snažili sa vykonať si svoju robotu bez strát na životoch. A okrem toho... červená posteľná bielizeň nebola červená preto, lebo taká mala byť. Bola červená, pretože to je farba krvi. A tej tu momentálne bolo naozaj dosť. Všade naokolo boli vedrá s vodou, ktorá bola krvou sfarbená dočervena. A tiekla stále ďalšia a ďalšia.

Rozbúchalo sa mi srdce.

Niežeby ma pôrod nejako extra dojal. Ani to umieranie nie.

Takmer som skolabovala preto, lebo mne tá žena nebola iba povedomá. Ja som ju poznala. A veľmi dobre vzhľadom na to, že jej deti som opatrovala celé tri roky.

Pani Newtonová rodila najmladší prírastok do rodiny Newtonovcov. A ja som mala zlé tušenie, že aj posledný.

Stála som v kúte ako prikovaná.

Pani Newtonová mala tvár znetvorenú kŕčom bolesti a prsty zatínala do zakrvavených plachiet.

Jedna pôrodná babica sa mu snažila utíšiť a mokrou handričkou jej utierala čelo vlhké od potu.

„Tlačte, pani,“ prikazovala jej jemne.

Ona však nejavila najmenšie známky poslušnosti. Veľmi škaredo pozerala na mňa.

„Čo tam tá malá v kúte reve, prečo nič nerobí?!“ vrieskala. „Okamžite ju zavolajte! Za čo vás platím? Lemry lenivé!“

Keďže od pôrodných babíc neprichádzala žiadna odozva, začala kričať – priam revať – na mňa.

„Čo tam tak stojíš a pozeráš sa?! Áno, presne ty v tej kapucni! Zachraňuj moje dieťa, môjho malého anjelika! Nerozumela si?!“

Babice to začalo znepokojovať. Snažili sa pani Newtonovú upokojiť a uistiť, že v kúte nikto nestojí. A zároveň jej dohovárali.

Došlo mi, že niečo musím urobiť. Pretože pani Newtonová si tým jačaním akurát tak míňa energiu, ktorú momentálne súrne potrebuje na to, aby tlačila. Keď totiž nebude, bábätko umrie, udusí sa.

Babice na ňu už kričali. Asi to bolo naozaj vážne.

Prestala som myslieť na smrť a ignorovala slzy, ktoré mi vo vodopádoch tiekli po lícach. Myslela som na to, že pre tento svet treba niečo urobiť – zachrániť aspoň ten malý život, ktorý sa ešte ani poriadne nezačal a už sa dusil.

Spravila som prvú vec, ktorá mi napadla.

Zhodila som zo svojich dvojfarebných vlasov tmavú kapucňu a vytasila meč. Toto by malo zabrať. Ak nepochopí... tak už fakt neviem.

Pani Newtonová na okamih ustrnula.

„Vy ju nevidíte.“ To nebola otázka. To bolo konštatovanie faktu, pričom jej hlas bol teraz tichý ako šelest listov.

Nemo som pokrútila hlavou.

„Už?“ Nič viac.

„Je mi to ľúto.“

Pani Newtonová si vzdychla a prúdy sĺz jej po tvári začali tiecť takmer samé.

„Zachráňte ho,“ zašepkala som prosebne.

Pani Newtonová odvrátila pohľad a spravila, čo bolo treba. O niekoľko minút sa izbou rozľahol detský plač.

„Je to chlapec!“ vykríkla mladšia babica šťastne. „A žije!“

Staršia pri pohľade na pani Newtonovú strácajúcu vedomie vedela koľká bije. Potriasla jej bezvládnym telom.

„Pani, pani, je to chlapec, potrebujeme meno. Prosím, pani, povedzte, ako sa bude volať. Rýchlo!“

Pani Newtonová pozbierala všetky zvyšky síl, ktoré jej ešte ostávali. Pomaly, veľmi pomaly pootočila  hlavou a prosebne sa mi zadívala do očí.

„Milá, povedz meno,“ zachrčala.

„Edward,“ šepla som prvé, čo ma napadlo.

Pani Newtonová sa usmiala. „Edward. Môj anjelik sa volá Edward,“ zašepkala z posledných síl babici, zavrela oči a poslednýkrát vydýchla.

O chvíľu sa jej duša objavila vedľa mňa a s láskou hľadela na to malé stvorenie, ktoré vyšlo z jej tela.

„Edward, môj maličký anjeliček,“ vzlykla dojatím. „Taký krásny!“

Potom sa zadívala na mňa. Otvorila ústa, že chce niečo povedať, no potom ich v nemom úžase znova zatvorila. Tento proces zopakovala niekoľko krát.

Potom iba vydýchla: „Bella?“

Ospravedlňujúco som sa usmiala. „Tak nejako. Služobne Isabell.“

Ešte niekoľko sekúnd premýšľala nad vhodným komentárom, ale zrejme nič nenašla, a tak sa ma iba spýtala: „Môžem, môžem sa s ním rozlúčiť?“

Pousmiala som sa. Prvýkrát po niekoľkých týždňoch ten úsmev nebol bezcitný a ľadový ako snehuliak ale plný citu.

„Samozrejme. Ale nevyľakajte ho.“

XXX

Dvere na Smrťovej pracovni sa rozleteli. Vpálila som do nich takou silou, že jedno krídlo to nevydržalo a s rachotom vyletelo z pántov.

Neobťažovala som sa nijakým upozornením na seba, myslím, že to odrazené krídlo dverí hovorí samo za
seba.

„Prečo, vysvetli mi prečo!“ Môžem čestne prehlásiť, že takto som na Smrťa ešte nikdy v živote nevrieskala. Dokonca ani keď zmizla Lisa nie. Takto na Smrťa ešte nikto nikdy nevrieskal.

Ahoj, Isabell, pozdravil ma. Deje sa niečo?

____________________________________________________

Takže, dúfam, že sa kapitolka páčila aj napriek tomu, že bola dosť smutná. Ja som fakt chcela, aby ste sa zasmiali, ale pokiaľ sa má Bells pohnúť ďalej, inak sa to nedá. Sľubujem, že v tej ďalšej sa to už zlepší. :)

Naozaj sa ospravedlňujem za veľmi dlhé meškanie, ale tak trochu mi zoskratoval počítač, a tak som si musela zaobstarať komplet nový, pretože nešiel opraviť. :) Dúfam, že ďalšia kapitolka tu bude rýchlejšie, ale za nič neručím, pretože sa musím bifliť na francúžštinu, nemčinu aj angličtinu, inak polročné slohy nenapíšem a budem mať zaracha. :)

Snáď sa v ďalšej kapitolke dočkáme aj Edwarda a tiež chcem poďakovať za komentíky. :)

Aby som nezabudla, chcem túto kapitolku venovať Ashley457, ktorá ako jediná hlasovala za túto poviedku v naj poviedke mesiaca novembra. Ďakujem a cením si to. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daughter of Death - 15. kapitola: