Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daughter of Death - 13. kapitola

28.11.2011 (19:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 924×

Kapitola 13. – Dobré dievčatá idú vždy do neba. My zlé ideme kam chceme.

Lisa sa mi hodila do náručia a ja som ju odniesla domov.

Sedela som v hojdacom kresle pod oknom a ticho prelievala horké slzy. Stekali mi po lícach a ja som ich nechala tak. Nemalo zmysel ich utierať a aj tak som mala už celý predok šiat premočený.

Vlastne ani neviem, nad čím som plakala. Teoreticky som nemala žiadny dôvod; Lisa bola v bezpečí domova, jej rodičia šťastní a ja som nedostala ‚padáka‘. Vlastne ma pani Newtonová prosila, aby som vychovala malú Jess a ešte aj to malé, ktoré sa čoskoro narodí.

Ale ja... ja ani neviem, čo som chcela. Ešte pred mesiacom by som bola celá bez seba pri takej ponuke a zobrala ju bez zaváhania. No teraz...

XXX

S odbíjaním polnoci som sa rozhodla pre jednu z najťažších vecí. Rozhodla som sa použiť jednu schopnosť, ktorú som mohla použiť len jeden jediný raz v živote.

Niekoľko minút som sa sústredila. Aj keď som bola Isabellou, nebolo to len tak. Dalo to vážne dosť zabrať. No ak sa mi to podarí, myslím, že to bude jedna z najmúdrejších vecí, aké kedy urobím.

Pomaly som vnikala do každej mysle Newtonovcov a vymazávala z nich spomienky na posledný mesiac. Melindu som si nechala nakoniec. Bolo mi to hrozne ľúto, ale ani ona nie je výnimkou. A hoci som ju mala takmer najradšej na svete, musela som to spraviť.

Už nebolo cesty späť. Keď sa Newtonovci zobudia, nebudú mať v pamäti žiadne spomienky z ‚temných časov‘, na dni beznádeje a strachu. Ich myseľ sama nahradí prázdne miesta.

Nakoniec som ostávala iba ja. To najťažšie rozhodnutie. Čo spravím sama so sebou?

Zadívala som sa do zrkadla. Oči som mala červené a opuchnuté. Ústa sa ani nasilu nevedeli vykrútiť do úsmevu. Nos som mala červený tiež. A líca ešte stále mokré od sĺz.

Takto to proste ďalej nejde. Nemôžem vychovávať niekoľko detí, keď budem neustále plakať. Navyše - ak nebudú ani tušiť prečo. A tiež ich nebude baviť večne sa pozerať ako sa zo mňa stáva troska. A to sa asi stane, ak s tým niečo nespravím.

Sediac v hojdacom kresle s nohami pod bradou a civiac ‚do blba‘ som čakala na úsvit.

Spravím, čo je treba.

XXX

„Dobré ráno, pani Newtonová,“ pozdravila som slušne. „Dobré ráno, pán Newton,“ popriala som aj jemu a strčila mu do ruky kus papiera.

Chvíľu sa naň neveriacky díval a potom iba otvoril ústa dokorán. „Vy... vy dávate výpoveď?“ spýtal sa s maximálnym údivom.

Áno, viem. Znie to dosť neuveriteľne vzhľadom k tomu, ako tie decká zbožňujem. Ale myslím, že je načase urobiť zmenu.

„Áno, pane,“ odpovedala som s pokojom Angličana... teda, Angličanky.

Zmohol sa iba na jednu otázku: „Prečo?“

Smutne som sa pousmiala. „Myslím, že je načase mať trochu času aj na seba. Ale – ak budete súhlasiť – môžem sem-tam prísť na návštevu. A ak ma život na vlastnú päsť nebude baviť a budete potrebovať opatrovateľku, vrátim sa,“ ubezpečila som ho.

„Tak dobre teda,“ vzdychol si pán Newton. „Nech sa vám darí, Bella.“

„Ďakujem.“

Nakoniec ma presvedčili, aby som sa rozlúčila so všetkými príslušníkmi rodiny a ostala aj na nedeľňajší obed. Privolila som. Čo iné som mala robiť?

Najťažšie lúčenie bolo s Melindou. Moja krásna Mel ma objala celou svojou silou a nechcela ma pustiť. So slzami na krajíčku som jej vysvetľovala, že sa vrátim a že ju prídem pozrieť.

„Bells, pamätáš sa, ako si mi sľúbila, že mi nikdy neublížiš a nikdy ma neopustíš?“

Takmer som sa zadrhla. „Áno, pamätám sa,“ vykoktala som.

Áno, je to pravda. Sľúbila som jej to. Ale pred tromi rokmi, keď bol náš vzťah iba v počiatkoch. Zašepkala som jej to do ucha hneď po tom, ako som jej povedala rozprávku. Myslela som si že spí. Tak sa zdá, že som sa mýlila.

„Práve to porušuješ, vieš o tom?“

Vzdychla som si. „Áno, Melinda. Viem. A teraz si uvedom aj ty jednu vec. Melinda, ja som už veľká a niektoré veci nerobím preto, lebo by som chcela, ale preto, lebo musím. Zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé riešenia. Mel, ty si mi vždy verila. Ver mi aj teraz. Ver, že toto je správna vec. Vždy si dôverovala mojim rozhodnutiam, tak mi ver aj teraz. Dobre?“

Nakoniec zdráhavo prikývla.

Potom prišla na rad Lisa. Ani s tou sa mi nelúčilo ľahko; ona to síce niesla v pokoji, ale ja som bola nepokojná. Ja som si totiž na uplynulý mesiac pamätala a až príliš dobre.

Keď som ju objala, na krk som jej zavesila tenkú retiazku s príveskom na konci. V tom prívesku bola vsadená akási guľôčka o veľkosti nechtu na palci.

„Lisa, nič sa nepýtaj. Iba si pamätaj tieto slová: Kedykoľvek budeš vo veľkom nebezpečenstve a budeš potrebovať naozaj veľkú a rýchlu pomoc, hoď tú perlu o zem tak, aby sa rozbila. Dobre?“

Lisa prikývla.

A moje svedomie je hneď pokojnejšie.

Ešte raz som Newtonovcom povedala ‚zbohom‘ a dvere ich krásneho domu na predmestí Londýna sa predo mnou zatvorili.

Obrátila som sa tvárou k mestu. Tak, a teraz môžem byť zlá, pomyslela som si šťastne.

A už ako Isabell som sa s mečom po boku vybrala rovno do stredu mesta.

Pravdu povediac, ľudia neboli veľmi nadšení, keď videli ako si Dcéra Smrťa kráti cestu rovno krížom cez trhovisko a úplne ignorujúc všetky vedecké zákony prechádza skrz stánky. No ak to mám zobrať zo svojho pohľadu, užívala som si to. Konečne som bola sama sebou. A ak som si z posledného mesiaca nezobrala k srdcu vôbec nič, určite som si zapamätala aspoň to, že byť sama sebou je jedna z najdôležitejších vecí na Zemi.

A nech si hovorí kto chce, čo chce. Aj tak je to obyčajná trúba.

XXX

Smrťov dom bol takmer opustený. V celom dome bol iba Albert, ktorý si popod fúzy šomral frflanice. Ak mám byť úprimná, neprekvapilo ma to; Smrť často nebýval doma a keď vypukol poriadny mor, neskončil tak rýchlo. Podľa mňa je v Uhorsku ešte stále veľa roboty.

Ponuro som sa usmiala. Tak prečo mu s tou robotou nepomôcť? pomyslela som si. Aj inde je jej dosť. Tým som si úplne istá. A keď nebude, nejakú si vymyslím.

Prešla som cez kuchyňu ako duch – rýchlo a ticho. Ale dostatočne pomaly na to, aby som si stihla z pekáča ukoristiť jedno ešte teplé orechové osie hniezdo o veľkosti taniera. Po ceste do Smrťovej pracovne som si z neho poriadny kus odhryzla.

Sadla som si do veľkého a mäkkého kresla za stolom. Čo na tom, že je otcove? Hlavne, že sa v ňom dobre sedí.

Dojedla som koláč a pustila sa do roboty. To znamenalo otvoriť obrovskú knihu, prelistovať niekoľko strán, nájsť dnešný dátum a tam mená ľudí, ktorý dnes mali umrieť. Spokojne som sa usmiala. Bolo ich tam celkom dosť. Roboty ostane každému.

Potom už len zostávalo navštíviť obrovskú miestnosť s hodinami života ľudí, zobrať tie hodiny, ktorých piesok sa dnes dosype a vybrať sa preč.

„Smer Francúzsko,“ zavelila som Renée a pohodlne sa jej uvelebila na chrbte.

Zrejme som ešte stále nespomenula jednu podstatnú maličkosť. Totiž, môj meč. Jasné, jasné, každý vie, že je ostrý, čierny, nebezpečne vyzerajúci, nebezpečný a ozdobený malinkými striebornými lebkami.

No jednu jeho vlastnosť som nespomenula.

Pravá strana čepele je úplne obyčajná – teda okrem faktu, že prereže akýkoľvek materiál na svete.

Avšak v úlohe Smrťovej náhradníčky je potrebná ľavá strana čepele. Tá je vyrobená úplne z niečoho iného, je to akýsi zázračný kov. Neprereže vôbec nič, ani len papier. Jej úlohou je totiž oddeliť dušu od umierajúceho tela. Presne tak, má takú istú úlohu ako Smrťova kosa. Iba vyzerá trochu... netradične.

Lenže nemožno povedať, že by mi to vadilo. Svoj účel splní, to už mám odskúšané.

Zadívajúc sa na kedysi krásne pole som si pomyslela, že Francúzi sú strašní blbci. (A vlastne všetci ľudia na svete, ale to je momentálne kvapku nepodstatné.) Totiž, to pole by bolo naozaj pekné a pravdepodobne aj veľmi úrodné. Lenže teraz tam bol len samý popol a preliata krv. Áno, presne tak. Frantíkovia s nejakými inými ľudkami viedli vojničku. Vojna rovná sa straty na životoch. A mŕtvy ľudia znamenajú robotu pre Smrťa. A momentálne pre mňa.

Pomaly som prechádzala pomedzi delá a hľadala dotyčnú osobu. A dosť často som hrešila, keď nejaká guľa preletela až priveľmi blízko mojej hlavy. Nie že by mi mohli ublížiť, ale je to dosť nepríjemné.

To mi pripomína ďalšiu drobnosť, ktorú som nespomenula; keď som Isabell a vykonávam funkciu Smrťova asistentka alebo Smrťova zástupkyňa, som pre ľudí neviditeľná – teda nie celkom neviditeľná, ony keď chcú, tak ma vidia, ale... to je fuk, som neviditeľná. (Vidia ma len tvory s niečím magickým v sebe a druhou výnimkou sú tí ľudia, ktorí umierajú.)

No a keď je niekto neviditeľný, nemôžete mu predsa ublížiť, no nie? Teda, dúfam.

XXX

Po Francúzsku nasledovalo Anglicko, Nemecko, Írsko, Nórsko, Island a keď som nakoniec prišla do Ruska, bola som v najlepšej nálade. Až pokiaľ som nezbadala ďalšiu vojnovú zónu.

Vzdychla som si. To tí ľudia naozaj nemajú čo robiť alebo čo?

Zastala som vedľa vojaka, ktorý mal o niekoľko sekúnd prísť o život a zahnala sa mečom. Takmer som jeho dušu oddelila od tela, ale ten človek sa uhol a mňa sotil preč zo slovami: Pozor, slečinka, tu nie je miesto pre vás.

A tak delová guľa netrafila mňa, ale toho vojaka.

Zbadal ju sekundu pred tým, ako pristála na jeho hlave.

„No do ri...“ povedal a zomrel.

„...ti,“ dokončil, keď jeho odtelesnené ja pozrelo na kôpku kostí a spáleného mäsa, ktorá z neho ostala.

Duch vojaka – keď som sa pozrela na jeho hodiny zistila som, že sa volá Ivan – sa pri tom pohľade zamračil.

„Toto som fakt nečakal,“ zamrmlal.

„Hej? Ja áno,“ poznamenala som.

„No to sa človeku nestáva každý deň, že ho trafí delová guľa! Ako si to tí idioti revolucionárski vôbec predstavujú?!“ rozčuľoval sa ďalej a mňa si očividne vôbec nevšímal.

Ešte raz zakrútil hlavou a potom sa na mňa zadíval. „Do pekla, a ty si vlastne kto?“ spýtal sa podozrievavo. Asi som sa preriekla.

„Tipni si,“ navrhla som.

Ivan – respektíve jeho duša – sa na mňa skúmavo zahľadel. Presne som vedela, čo asi vidí; postavu zahalenú v čiernom plášti, ktorá v ruke drží nebezpečne vyzerajúci meč s lebkami a tvár má zahalenú nefalšovane čiernou kapucňou.

„No nech sa pod zem prepadnem!“ zhíkol. „Ty?!“

Zamračila som sa. Do čerta, to nevie rozoznať ženský hlas od Smrťovho? No, ešte zrejme nie, keďže ešte nikdy nebol mŕtvy.

„Nie. Je mi ľúto, že ťa sklamem,“ povedala som mu a zhodila si z hlavy kapucňu.

Ivanova tvár sa rozjasnila. „Aha! Ty! Nevadí, som rád, že mám pri sebe krásnu ženskú aspoň teraz.“

Nekomentovala som to.

„Dobre. Teraz keby si bol taký láskavý a pobral sa,“ poprosila som ho, keď mi zaškvŕkalo v prázdnom žalúdku. „Aj ja si potrebujem oddýchnuť.“

„Hej, hej, už idem,“ povedal smutne a odvrátil sa od svojich zvyškov. „Dúfam, že ma aspoň pochovajú,“ zamrmlal si popod fúzy. (Upozornenie: je to len metafora, pretože žiadne fúzy nemal.)

„Hm, vieš, Isabell (Grrrr!), raz som bol u veštkyne a tá mi predpovedala, že umriem v pohodlnej posteli obklopený plačúcou manželkou a pravnúčatami. Čo ty na to?“

Usmiala som sa bez náznaku šťastia.

„Že sa poriadne sekla.“