Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 7

22.08.2010 (10:45) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1501×

7. kapitola - kvapky dažďa

„Tak? O čom sa chceš rozprávať?“ vyzvedal som a opatrne som vysadol na jeden z konárov starého duba.

Tichým lesom sa ozval jeho nástojčivý hlas: „Chcem ti povedať, čo som mal už dávno.“

„Myslíš vysvetlenie ohľadom toho, že si opustil mamu, mňa a pokiaľ viem aj svoju rodinu na dlhé roky? Prepáč, ale ja to nechcem počuť!“ Ruky som skrížil na hrudi a pohľadom som blúdil po mokrej tráve.

„Presne to som mal na mysli. A pravdupovediac je mi úplne jedno, či to chceš počuť.“

Neveriacky som naňho zízal. To mu je fakt jedno, že ho nebudem počúvať?!

„Ak chceš, môžeš si spievať, pískať, rob, čo len chceš. No ja ti to poviem tak či tak.“

Úškrn mi zmizol z tváre a nahradila ho nepriehľadná maska. „Fajn!“

Edward sa pohodlne usadil do trávy a chrbtom sa oprel o strom na ktorom som sedel. Ja som spravil to isté predtým, ako som sa pritiahol bližšie ku kmeňu.

Vôbec sme sa nevideli, ale to v rozhovore ani nebolo potrebné. Rob, čo len chceš. Tie slová mi neschádzali z mysle. Tak dobre. Urobím, čo budem chcieť.

Pískanie sa mi nezdá dosť dostačujúce na prerušenie prívalu zložitých slov. Takisto ani spev. Ale spánok sa mi zdá celkom dobrý...

Pohľad: Edward

Po polhodinke strávenej v lese...

„Takže ma už chápeš? Musíš uznať, že som nemal na výber. Ja viem, že ty to takto neberieš, ale nemohol som urobiť nič iné, ako dať Belle šancu na nový život. Život bezo mňa.“

Trpko som sa pousmial. „Ak by som vedel, že čaká dieťa, neopustil by som ju. V žiadnom prípade. Už nikdy ťa nenechám samého. Je mi to tak ľúto. Urobil som tak veľkú chybu a teraz nehovorím len o tom, že som vás opustil.“ Zaťal som ruky v päsť.

„Musím ťa ochrániť. Budem ťa pred nimi chrániť za každú cenu."

Čakal som nejaké otázky alebo aspoň zamrmlanie, no nič také sa nedostavilo.

„Damián?“ Pomaly som sa postavil a vyšklbal sa na vedľajší konár.

„To nemyslíš vážne!“ zavrčal som a strčil doňho rukou, aby sa prebral. Možno trocha silnejšie, ako som pôvodne zamýšľal.

Aj tak ho to asi neprebralo, ale pád zo stromu určite áno.

Sledoval som, ako ešte stále bez pohybu ležal tvárou k zemi.

Okamžite som zoskočil zo stromu a opatrne ho otočil na chrbát. Vystrašene som mu zmeral pulz. Srdce bilo, ale dýchanie som vôbec nezaznamenal.

V šoku som zmeravel a pozoroval jeho čoraz viac mykajúce sa kútiky úst. To prerástlo do tichého chichotu a keď to už naozaj nemohol vydržať, naplno sa začal smiať.

„Bože, ako si ma vystrašil!“ Pery som stisol v prísnej jamke, ale po chvíli som sa na tom rovnako zasmial.

Smejúc sa posadil do tureckého sedu a prevrátil oči. „Bola to zábava.“

„Pre mňa nie!“

„Zato ja som sa na tvojom výraze zabavil poriadne.“

„Dúfam, že si počúval aspoň polovicu z toho, čo som vravel.“

„Prvú hodinku som sa naplno sústredil,“ ubezpečil ma, „ale v tej druhej som z únavy zaspal.“

S malou dávkou odvahy som sa pozrel na hodinky.

„Rozprávali sme sa iba 30 minút!“ vyletel som naňho.

„Och...“ Zatváril sa zamyslene. „Tak prepáč. Asi som stratil pojem o čase.“

S údivom som pokrútil hlavou. „Keď som povedal: Rob, čo chceš, myslel som to obrazne!“

„Veď ja len žartujem! Samozrejme, že som ťa počúval. No ku koncu som naozaj zaspal,“ nesmelo priznal.

„To nevadí. Koniec nebol dôležitý.“ Zahľadel som sa do tmavnúcej oblohy. „Mali by sme ísť. Zrejme bude búrka.“

Obaja sme sa postavili. „Nemusíme sa ponáhľať,“ povedal a oprášil si šaty.

„Nevadí ti, že zmokneme ako myši?“ opýtal som sa s predstieraným údivom.

„Ani trocha. Pretože nezmokneme!“

Práve som otváral ústa na položenie ďalšej otázky typu, ako to myslel, no v tom mi na čelo spadla prvá kvapka.

S ironickým výrazom, ktorý hovoril: Povedal som, že zmokneme a vualá padá dážď, som pozrel do jeho zamyslenej tváre.

„Ešte stále si myslíš, že z toho vyjdeme suchí?“ neveriacky som sa opýtal po tom, ako mi do vlasov spadli ďalšie kvapky. Tentoraz vo väčšom počte a značne nabrali na rýchlosti.

„Áno!“ vyhlásil odhodlane a rozbehol sa medzi stromy. Pokojne som ho nasledoval na malú čistinku, z ktorej sa naskytoval výhľad na okolitý les.

Ani som si nevšimol, kedy zastavil, a tak som ho o pár metrov predbehol. Boli sme približne v polovici. Nebyť toho počasia, je to skvelé miesto na oddych.

„Na tvojej teórii by možno bolo trochu pravdy vtedy, keby sme boli pod stromami, ale takto!“ Podišiel som k nemu a zdvihol som pohľad k oblohe, kam hodnú chvíľu zízal.

Vôbec som nechápal, čo vlastne robíme. Dážď mi začal prudko narážať do líc. Zasyčal som.

Nie, mňa to nebolelo! Ale Damián nemá takú pevnú kožu ako ja.

pesnička - povinné!

„Poď bližšie,“ povedal. Pristúpil som. Stále sledoval oblohu, akoby chcel zrengenovať každý mililiter vody v nej.

„Tak a teraz sa pozeraj,“ uškrnul sa a natiahol ruku do výšky.

Vzduchom sa rozniesla ťaživá vlna. Okolo nás sa znenazdania objavil akýsi priesvitný závoj. Zalapal som po dychu. Toto som naozaj nečakal.

Na sebe som nepocítil ani jedinú kvapku aj keď ohromne lialo. Stál som vo zvláštnej pyramíde z čírej energie. Dážď dopadal na stred a nádherne sa kotúľal po okrajoch. Vyzeralo to tak kúzelne. Celkom ma to očarilo.

Nevedel som, čo povedať.

Chlad zintenzívnel. A ja som mohol poznamenať iba jediné: krúpy.

Tie však s ľahkosťou narážali na Damiánov štít, akoby to bolo nerozbitné okno. Chvíľu sme len tak stáli s pohľadmi upretými na šíri oceán vzduchu.

„Je to nádherné.“

Damián sa významne pousmial. „A čo toto?“

Zdvihol aj druhú ruku a obkreslil ňou obrysy pyramídy. Najskôr som nič nezbadal, no hneď na to zľahka dýchol na miesto, kde sa mala nachádzať stena nášho úkrytu. Pokryl ju jemný opar a jasne ukázal na to, že tento štít sa vymyká psychickej kontrole.

„To nie je možné,“ zaúpel som. Čím sme dýchali hlbšie, tým viac sa stena zviditeľňovala. Štít predsa nemôže mať hmotnú podobu.

Spýtavo som sa naňho otočil. Len pokýval hlavou a ukázal na stenu. Priložil som k nej dlaň a jemne po nej prešiel. Celkom ľahko ako po skle. Dokázal som sa jej dotknúť. Chytiť niečo, čo je vyprodukované mozgom a úvahou.

„Sníva sa mi?“

„Nie. Nesníva. Je to krásne, čo? Preto som ti to ukázal.“

„Ako dlho to dokážeš udržať?“

„Neviem, zrejme ešte bude pršať,“ uvažoval.

„Nemyslel som to takto. Môžem sa opýtať, ako si to urobil?“

„Jednoducho. Zhmotnil som svoju predstavu.“

Vyvalil som naňho oči. „Hej, už nežartuj!“

„Ja nežartujem. Tentoraz nie.“

Opäť sme sa zapozerali na oblohu. Ani som si poriadne neuvedomil, že znova cítim vlhkosť. Štít sa pomaly rozplýval, ale vždy bol dostatočne silný nato, aby na nás nelialo. Až dovtedy, kým oblohu nepreťal blesk. Opar sa okamžite rozplynul a my sme sa opäť ocitli pod holým nebom.

„Čo sa stalo?“ opýtal som sa, keď som zazrel, ako sa jeho pravá ruka roztriasla.

„Nič. Len som sa trocha zľakol.“

„Myslím, že teraz by sme mohli použiť moju teóriu, ako sa zachrániť pred dažďom,“ navrhol som.

„A tá znie?“

„Utekajme!“ zvolal som a rozbehol sa naprieč lesu k domu, ktorý už nebol veľmi ďaleko.

Damián sa len zasmial a vyštartoval za mnou.

Po mokrom príchode o necelých 6 minút ho Esme s varovným prstom určeným z väčšej časti pre mňa, ako pre neho odprevadila do mojej izby. Ja som sa tam chystal tiež, ale kým som prechádzal po chodbe, niekto ma zúrivo vtiahol do pracovne. Sprvu som myslel, že je to Emmett. Na neho by sa takáto náhla a dosť neslušná reakcia hodila, ale na moje prekvapenie to bol Carlisle.

Zabuchol za nami dvere a vtisol ma na pripravenú stoličku. On sám sa postavil predo mňa a nervózne poklepkával špičkou topánky.

„Je to on, všakže?“ opýtal sa.

„Neviem. Možno.“

„Prosím ťa, Edward, nebuď smiešny. Oni presne vedeli, že je to tvoj syn. Preto tú úlohu zverili nám.“

„Nemusí to byť on. Nedali nám presné informácie,“ namietal som.

„Mesto a fotka spred siedmich rokov ti nestačia? Alebo nám mali povedať aj v akej lavici sedí v škole? Alebo číslo jeho kreditky?“

„Prestaň, Carlisle! Nevyvádzaj tak. Možno sa strachujeme zbytočne.“

„Alebo oprávnene. Pamätaj na to, že mi nemáme na výber. Som si istý, že je to on. Prečo inak by sa o Damiána tak zaujímali, ak nie kvôli jeho schopnosti?“

Vedel som, že má pravdu.

„A čo teraz hodláš urobiť? Vydať im môjho syna? Tak na to rovno zabudni!“ Vstal som zo stoličky a nasrdene som odpochodoval k dverám.

„Takto rozkazy nezneli.“

„Aha, takže ho chceš vypočúvať? Aké praktiky použiješ, bude do toho zahrnuté aj mučenie?“

„Dočerta, Edward. Prestaň už. Myslíš, že mne to robí dobre? Zabudol si, čo je v stávke.“

„Nezabudol. Iba odmietam priznať, že je to on, koho hľadáme."

___________________________________________________________________________________

Prosím napíšte mi komentáre, či sa vôbec oplatí pokračovať. Ďakujem.

6. kapitola - 8. kapitola ---- moje shrnutie ----

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 7: