Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Damián - 8

03.09.2010 (12:15) • NatalieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1409×

8. kapitola - Spomienky

„Smiem vojsť? Nie si nahý? Nemáš tu dievča? Ani nič podobné?“ Robil som si žarty, ako som pomaly ťahal kľučkou na dverách izby.

„Sekunda! Len ju skryjem do skrine,“ odpovedal mi snažiac sa dusiť v sebe smiech. Opatrne som vošiel a zabuchol dvere. Damián sedel na posteli nehybne s prekríženými členkami. Jednou rukou sa zapieral o mäkké prikrývky a druhú mal tesne pritiahnutú k telu.

Podišiel som k nočnému stolíku vedľa postele a položil naň hrnček, ktorý som priniesol so sebou.

„Čo v tom je?“ opýtal sa po tom, ako som si prisadol.

„Otrava. Pokojne to vypi!“

„Chceš sa ma zbaviť tak skoro? To nie je od teba pekné,“ zamrmlal a vyčerpanie sa hodil na posteľ.

Pohľad: Damián

Ležal som so zatvorenými očami a snažil sa príliš nevnímať Edwardovu prítomnosť. Nie, že by som bol nejaký ignorant, len som bol unavený. Celkom sa mi to darilo, až kým som na ruke nepocítil šteklenie. Uvedomil som si, že ju už nemám voľne položenú vedľa seba, ale čudesne mi visí vo vzduchu.

Oči som neotváral, len som otrávene zahundral: „Čo to stváraš?“

„Nebolí ťa to?

Zrejme sa spytoval na moje poranenie po našom prvom stretnutí. Carlisle mi dlaň a zápästie obviazal tak, aby to nevyzeralo až tak hrozne, aké to bolo. Tak prečo ten náznak hystérii v hlase?

„Ten obväz dám asi dole. Už ho nepotrebujem.“ Otvoril som oči a s námahou som sa posadil.

„Dúfam,“ dodal som, no pri pohľade na trasúcu sa ruku som prižmúril oči.

„Nemyslel som toto,“ ukázal na obväz.

Obracal som si ruku a sledoval, ako mi pokožka priam vibruje. „Zaujímavé.“

„Vieš od čoho to je?“

„Nie... Alebo... Nie som si istý, ale myslím si, že je to kvôli tomu blesku.“

Otáznikmi blikajúcimi v jeho očiach ma posmeľoval k odpovedi.

„Pokiaľ som udržiaval svoj štít v psychickej forme, nijako ma to neovplyvňovalo, ale keď som ho naopak chcel zhmotniť, musel som na to vynaložiť určitú dávku energie. Ale tá energia sa neobjavila z čista jasna. Musel som ju vyprodukovať v mozgu a v značne silnejšom množstve som ju cez ruku previedol až na miesto, kde som ju chcel použiť. Preto som jednou rukou obkresľoval úseky toho mysleného útvaru. Myseľ som musel mať čistú a myslieť som smel iba na tú jedinú vec, čo som túžil spraviť. Keď udrel ten blesk, stratil som nad tým kontrolu a príliš veľa energie mi uniklo. Najviac si to odniesla asi tá ruka. Ako aj minule. Byť upírom, ani by som to nepocítil, ale keďže som aj spolovice človek, nemožno vylúčiť, že som si tým mohol aj ublížiť.“

„Takže nabudúce by si to asi nemal skúšať.“

„Edward, prosím ťa. Ak by som do svojho života nevpustil žiadne nebezpečenstvo, čo mimochodom obsahuje viac ako polovica činností môjho denného programu, zomrel by som. Ale od nudy!“ Uvoľnene som za zasmial a dúfal, že tému ohľadom môjho bezpečia sme už uzavreli.

Viem, že sa nesnaží mi nejako rozkazovať. Na to, po prvé ani nemá právo a taktiež mám na riešenie problémov vlastnú hlavu. No tá prehnaná starostlivosť ma už unavuje. Nikdy sa o mňa nikto nezaujímal. Okrem mamy, samozrejme, a teraz mám dve tety, dvoch ujov, starých rodičov, jedného otca a k tomu päť zablšených kožuchov. Čo viac si priať?

Pohľad: Edward

„Ako chceš. Tak čo budeme robiť?“ vyrušil som ho zo zamyslenia. V očiach mu zasvietili tie šibalské ohníky ako aj vždy, keď mu napadlo niečo nevhodné, čo bohužiaľ často neudržal len vo svojej hlave.

„Neviem, ale spánok môžeme hneď vylúčiť. Takže môžeme hrať poker, ísť do striptízového baru alebo...“

Svoj zoznam skončil, keď si konečne všimol moje vypleštené oči.

„Dobre tak ten striptízový bar vynecháme.“ No moja tvár ešte vždy nenadobudla správny výraz. „Tak dobre aj ten bange jumping.“ Stále nič. „Nie, to stačí, horolezetstva sa nevzdám!“

To sme už obaja vybuchli smiechom. Ja stále dúfajúc, že to nemyslel vážne.

„Mal by som jeden nápad,“ začal som potom, keď sme sa už obaja upokojili. „Len neviem, či by si súhlasil.“

Pokýval hlavou, aby som pokračoval. „Pochopím, ak to okamžite zamietneš, no aj tak by som ťa chcel požiadať, aby si nachvíľu stiahol svoj štít.“

„Chceš sa mi prehrabovať v hlave?“

„Nie len... Je mi ľúto, že som pri tebe nebol... Celý ten čas. Možno by si mi mohol ukázať nejaké zážitky z detstva. Niečo, hocičo.“

„Aha, hmm... Neviem, či je to dobrý nápad, ale dobre. Prosím, ak to bude nuda, stopni ma.“

„Som si istý, že tvoje spomienky nudné určite nebudú.“

A to som ešte nevedel, čo za hrôzu uvidím...

Pohľad: Damián

Zľahka a opatrne, aby som nechtiac nič nepokazil, som stiahol štít a pomyslel na svoje šieste narodeniny.

„Môj prvý bicykel,“ dodal som k obrazu utvorenému v mojej mysli.

Vyslovil som ešte viacero slov, ku ktorým som priraďoval spomienky, až kým som narazil na také, čo mi v mysli vkresalo tie najhoršie chvíle, aké som kedy prežil.

„Základná škola a prvá bitka...“ Edward sa spolu so mnou zasmial pri pohľade na triedu a mňa ako žiaka druhého ročníka. No po chvíli nám úsmev stuhol.

Mal som asi desať. Prechádzal som po školskej chodbe s knihami v rukách, keď sa na mňa z jednej triedy vyrútil môj spolužiak. Vždy som s ním dobre vychádzal, bol to môj priateľ, ale kvôli tomu, že sa chcel ukázať pred chalanmi z vyšších ročníkoch, ma silno udrel do tváre. Celkom dezorientovaný som spadol na dlážku. Okrem psychickej ujmy mi nič nebolo, no jemu v ruke čosi zaprašťalo. Začal po mne vykrikovať, že som monštrum a utiekol. Všetci sa na mňa pozerali ako na nejakého vydedenca a to sa až do ukončenie základnej školy nezmenilo. Vždy som bol sám. Čudák v poslednej lavici...

Rýchlo som prešiel na niečo iné, nanešťastie opäť na čosi, načo by som najradšej zabudol. Nechcel som Edwardovi ukazovať tie zlé zážitky, aj keď ich bolo podstatne viac ako tých dobrých.

Mal som sotva štrnásť. Mama stála pri kuchynskej linke a veselo si pospevovala. Obaja sme krájali zeleninu na chutnú polievku, ktorú mi sľúbila. Izbu preťalo tlmené nadávanie. S troškou neopatrnosti sa porezala na prste. Okamžite si naň pustila ľadovú vodu a prikázala, aby som ustúpil. No ja som pohľadom hypnotizoval linku a nôž, na ktorom bola tá červená tekutina. Priložil som si ruku na krk. Hrdlo ma hrozne pálilo. Mama sa otočila dívala sa na mňa so strachom v očiach. Sledovala moje stále tmavnúce oči...

Dosť! Opakoval som si v mysli, ale aj tak sa mi vynárali stále nové a nové obrazy.

Hneď potom, som mohol sledovať samého seba, ako som sa stále vo väčšej a väčšej depresii zosúval popri stene až na zem. Rukami som si prikrýval hlavu. Celú miestnosť preťal môj zúfalý výkrik.

To nebolo tak dávno! Na toto nesmiem myslieť! To stačí!

Aj keď som sa všemožne snažil opäť prevziať kontrolu nad mojím štítom, nešlo to.

Pohľad: Edward

Pred očami som videl presne to, čo mi Damián ukázať v žiadnom prípade nechcel. Popravde jedna časť zo mňa, to ani vidieť nechcela. Bolo to strašné.

Videl som dievča. Krátko sa objavovala aj v iných spomienkach. Pri jazere, v lese. Už ako deti sa spolu hrávali... Ale tentoraz to bolo iné. Jej zlaté vlasy boli sfarbené krvou a na tvári mala blažený posmrtný výraz. Ležala na tvrdom asfalte, pevne uchopená v Damiánových rukách. Tvár mal zaborenú do jej vlasov. Oči pevne zatvorené, akoby odmietal uveriť, tomu čo sa okolo neho dialo...

Potom sa scéna zmenila. A ja som uzrel hrob, cintorín a človeka sediaceho pri ňom. Hlavu mal položenú na chladnom kameni a očami blúdil po fotke, ktorú drvil v rukách.

Opäť niečo iné. Jared a Sam. Silnými rukami pridržiavali Damiána na mieste. Nevedel som posúdiť, či preto, lebo sám nevládal stáť alebo preto, že sa pokúšal rozbehnúť sa za človekom, ktorý sa na neho s víťazoslávnym úsmevom uškŕňal. Mal v očiach toľko bolesti a hnevu. Takého som ho vôbec nepoznal.

„Ty vrah, zabijem ťa!“ Jeho slová zanikali v búrke, ktorá zúrila možno aj menej ako on sám.

Dosť Edward, prestaň – posielal mi v myšlienkach.

Odrazu bolo všetko preč. Ako aj často krát pred tým som narazil na jeho myšlienkovú bariéru.

„To stačí,“ zašepkal. V rukách zvieral plachtu od postele a v očiach mal rovnaký výraz ako v jeho poslednej spomienke.

„Prepáč!“

Oči sa mu zaleskli a po líci sa mu skotúľala jedna nepotlačená slza. „Toto už nikdy nerob,“ zavrčal. V tejto chvíli som nemohol rozpoznať, či to bol hnev alebo rovnako zúfalý výkrik ako vtedy, ale na to, ani nebol čas.

Prudko sa postavil a vybehol z izby. Chcel som ísť za ním, ale Jasper mi zatarasil cestu.

„Nechaj ho. Teraz určite netúži po tvojej spoločnosti!“

7. kapitola - 9. kapitola Ooo moje shrnutie ooO

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Damián - 8: