Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 5. kapitola

Já kůň-Strange-Akkisek


Ďalekohľad lásky - 5. kapitolaJa... absolútne neviem, či sa vám táto kapitola bude ľúbiť... Môžem vám len priznať, že som sa snažila a je o niečo dlhšia... No netuším... Tak... a teraz poďakovanie... ako? Ako je možné, že vás to baví?! A že ja už nenachádzam slová vďaky, alebo vety, ktorými by som vám tiež poďakovala... Proste, vy ma svojimi komentármi dostávate... dokonca mi niekto napísal, že poviedka je ako Dickensa... to som to skoro nerozdýchala...

Vy mne nemôžete ďakovať, to ja ďakujem vám, splnili ste mi sen... A tak ďakujem týmto úžasným osobám a venujem im túto kapitolu, ako aj každú inú: EdBeJinke, DarkPassion, Ronnie, Dorianne, Ivke, Mimi79, Nikki, Paike, Beny, Blotik, Kixy25, Jarusinke, NeliQ, Rosalie7, Millie Cull, MI_ROSe_LAVE, eMushke, Nothingisimpossible, Torenc Cullen, Eve, Eternity, Ashley Greene, Lololke, Victoriiiiii, Elanor, Poppy, Gine, Tanii 4581, TayLoORiSsOoCuTeE, BellaCullenSwan, Anysek, HappyDee, Petronelke, AnnieCullenStefanovic, lucik113, Lettynke, Jaane, Belle007 a Dase! Hádam som na nikoho nezabudla... Ďakujem, ďakujem, ďakujem... hádam som vás nesklamala... Rosie...

5. kapitola

Nik im nesmie ublížiť, nik ich nesmie poškvrniť, sú to moje deti, také jemné, zraniteľné, krásne. Ja ich musím ochrániť, za každú cenu musím!

A tak hocičo, pre ich záchranu... skúsim....

The Thrills - The Midnight Choir

Prečo mi to musí robiť? Prečo musí byť taký všímavý a pozorný? Tento raz som bola už na vážkach... Ako to myslel s tým, že má istú moc? Akú moc? Možno, že je bohatý... lenže nechcela by som, aby vykúpil iba mňa. Skôr by som chcela, aby vykúpil hlavne deti. Tereza si vždy aspoň štyri deti drží v domove, aby mal kto robiť... ona by nás nepredala a Edward nie je multimilionár... to teda isto nie.

A isto aj nie je nejaký superhrdina, superman, ktorý by si po mňa aj s deťmi prišiel a vzal by si nás pod svoje ochranné krídlo. Edward je len obyčajný skvelý človek, ktorý nám chce pomôcť a myslí si, že sa mu to podarí... Ale on sa nikdy! Naozaj nikdy nedozvie, čo sa deje v pekle, teda tu, v tomto dome... Nikdy sa nedozvie o Frankovi, ktorý nás „občas“ týra  a o „našej, skvelej, mame“ Tereze. Edward si bude žiť svoj krásny život a časom zabudne na to dievča, s ktorým sa „rozprával“ cez ďalekohľad...

„Ďakujem Edward, ale vážne to nie je nič hrozné, len je to osobné... možno ti to aj raz prezradím. Aj tebe dobrú noc“

Napísala som priam optimisticky na tabuľu, ale normálne som mala chuť sa zrútiť na koberec a ostať len tak ležať... ako nedotknuté čiastočky prachu... tak, ako leží Edward... Lenže ja som tu tá silná, o mňa sa opierajú moje deti a je iba na mne, aby som im pomohla, ochránila ich a hlavne postarala sa o ich lepší život, lepšiu budúcnosť... ale cez Edwarda to nepôjde... Pozrela som sa ďalekohľadom. Edward už asi spal, lebo nebol  v tej časti izby, kam ešte môj ďalekohľad dovidel. Videla som kúsok z postele, ale bolo to málo na to, aby som vedela, či tam je, alebo nie...

Žalúzie som nechala odokryté... Hádam si to prečíta ešte pred spánkom. Ľahla som si znovu do postele a niekde vo svojom vnútre dúfala, že zajtrajšok bude o niečo lepší... jednoducho musí byť lepší... V minúte som zaspala nestálym spánkom. Ráno ma ako vždy budil môj starodávny budík. Pravdaže prvé, čo som urobila bolo, že som sa išla pozrieť, či mi Edward odpísal. Lenže, nestačila som sa ani priblížiť ku ďalekohľadu a už som počula niekoho, ako zúrivo vypochodoval schody. Strnulo som sa oprela o stenu a čakala, či zase Frank rozrazí dvere mojej izby a užije si.

Nič... Len som počula zbesilé štebotanie Terezy z ich spoločnej spálne. Niečo vysvetľovala Frankovi, ale ja som nepočula čo. Upokojila som sa a vošla do kúpeľne, aby som už konečne vykonala všetkú hygienu, čo som mala na pláne. Keď už som bola umytá a aj upravená, zišla som dole, urobiť raňajky. Počas nich som skoro stále myslela na Edwarda. Tá jeho ponuka... bola tak veľmi lákavá... čo ak... čo ak, by nás skutočne mohol zachrániť? Zachrániť moje deti? To by bolo... tak krásne...

Lenže prečo by si niekto dokonalý a určite aj múdry, bral domov niekoho tak nevzdelaného ako sme my? Bože... viem iba základy, možno sa znalosťami vyrovnám žiakovi 5 – 6teho ročníka... A to je vlastne nič, oproti tomu, ak je Edward na strednej... Nás tu nečaká žiadna budúcnosť... Tereza  a Frank nechcú aby si nás niekto adoptoval... oni chcú mať z nás otrokov aspoň  do ich konca. Lenže, to ja nemôžem dovoliť. Musím... musím vymyslieť niečo, aby moje deti sa s tadiaľto dostali, i keby... ma to stálo život...

Raňajky boli pripravené a ja som sa teda odobrala pobudiť deti. Vlastne... ja im už všetkým ani nemôžem hovoriť deti... Veď Julien má len o dva roky menej ako ja... a Mishell s Adrienom tiež nie sú omnoho mladší odo mňa. Aj ja som ešte iba dieťa, keď sa to tak vezme... Dieťa, ktoré má úžasné a krásne deti... Zobudila som najprv Dereka  a Juliena. Julien bol ihneď na nohách a ubezpečil ma, že zobudí aj Dereka. Vďačne som sa na neho usmiala a išla za mojimi dievčatami. Tie už z nevysvetliteľného dôvodu boli hore.

Obidve sedeli na posteli a Eileen zapletala práve vrkoč Hyleen. Krásne sa na mňa usmiala a naraz pozdravili. Len som im oznámila že raňajky sú už na stole. A nakoniec, som si nechala ten krásny párik. Potichu som otvorila dvere. Bože... prečo ich musím zobudiť, prečo ich musím vyrušiť zo snov, krásnych snov ich lásky... Prečo ich musím vrátiť do reality? Adrien ležal na chrbte a Mishell mala cez jeho telo prehodenú nohu. Prsty zase zložito prepletené... Prečo to musím robiť ja?

„Adrien, Mishell, vstávať zlatíčka, už je ráno!“

Šepkala som pri ich tvárach. Obaja sa nespokojne zavrteli, niečo zamručali a ešte väčšmi sa objali. Ach...

„Zlatíčka, prosím vstávajte, dole sú už raňajky...“

Adrien sa väčšmi zavrtel a otvoril svoje krásne veľké oči. Uprel ich priamo na mňa a potom na Mishell. Po vzhliadnutí ešte asi spiacej Mishell sa sladko usmial a zase svoj zrak upriamil na mňa.

„Dobre Bell, zobudím ešte Mishell, ďakujeme.“

Keri Hilson - I like


Len som sa usmiala a s pohľadom na Adriena, ktorý budil Mishell jemnými bozkami po tvári som odchádzala z ich izby. Deň sa strašne ťahal... Možno to bolo aj preto, že sme mali stále čo robiť. Dnes bolo až príliš veľa objednávok a nám sa zdalo, že topánky sa stále množia. Opravovala som ďalšiu z toho tisíca, keď sa zrazu rozleteli dvere, v ktorých stál, ako vždy, zle naladený Frank. Rýchlo som sa postavila a bola rozhodnutá mu vletieť do rany, ak by sa na niekoho zahnal.

„Isabella, ideme si pohovoriť!“

Nasucho som prehltla... Tie jeho „rozhovory“ som poznala až príliš dobre. Pomaly, veľmi, veľmi pomaly som ku nemu pristupovala.

„Ja už nedovolím aby si jej zasa ubližoval, ty Tyran!“

Skríkol Julien a hnal sa za nami. Na päte som sa otočila a strelila mu facku. Všetci prestali robiť a zdesene sa na mňa dívali.

„Ako sa opovažuješ otcovi také niečo povedať! Vypadni na svoje miesto a pracuj!“

„Ale... ale Belli!“

Predniesol šokovane Julien so slzami žiaľu v očiach.

„Žiadne ale... vypadni!“

Julien sa rýchlo zvrtol a odišiel zarazený na svoje miesto.

„No, prekvapuješ ma kráska, možno, keď tu nebude Tereza...“

Mrkol na mňa a chytil ma okolo pása. Len som sa usmiala. Niekedy som sa naozaj čudovala, aká som skvelá herečka... Keby Juliena nepošlem preč a nedám mu facku... Frank by ho zbil, možno zabil... Niekedy si nie som istá, čoho až je schopný... A aj keby sa mu postavím do cesty, zriadil by najprv mňa a keď sa on dostane do svojho záchvatu, pobil by mi všetky deti a to ja som nemohla dovoliť. Nikdy sa to nesmie stať... Nikdy!

„Tu ju máš Tereza.“

Prehovoril na Terezu, ktorá sedela za stolom.

„Posaď sa.“

Zavelila Tereza a ja som sa okamžite posadila.

„Počúvaj ma teraz dobre... Za to, čo si minule povedala a urobila Frankovi, by som sa najradšej na teba vykašlala... Ale keďže som ešte taký dobrý človek, dávam ti poslednú šancu. Dnes ideme na ples a ty ideš s nami. Dostaneš prvotriedne šaty, príde ku nám kozmetička, proste všetko, čo ku plesu patrí. Bude tam mnoho, mnoho krásnych, ale hlavne bohatých mužov. Pamätaj si, čím bohatší, tým lepšie.

Ty, tam budeš tancovať, zabávať ich, budeš sa im líškať a robiť preto, aby si sa niektorému z nich skutočne zaľúbila. Ak všetko pôjde po poriadku... a ty budeš spolupracovať, tak sa nemáš čoho báť. Väčšina týchto mužov, teda hlavne tých starších si na tom plese hľadá partnerku, neskôr aj ženu. Jednoducho sa boja, že ostanú sami, že sa o ne  nebude mať kto postarať. A akú rolu v tom zahráš ty? Jedného, hlavne poriadne prachatého zvedieš. Pri najlepšom, sa mu budeš páčiť a do dvoch – troch mesiacov bude svadba.

Po svadbe, taký mesiac počkáš a potom zinscenuješ, že ťa podviedol. Mne je jedno, ako to urobíš, či ho ožereš, nadopuješ... to je jedno. Len proste musia byť svedkovia a taktiež to musíš presvedčivo hrať. Pôjdete na súd a polovica jeho majetku, zo zákonu, je tvoja. Nedokážeme tento sirotinec utiahnuť sami... A keďže vy máte iba jednu prácu, ide to ťažko. Možno... možno keby máme viacej peňazí, vďaka tebe, pravdaže... Možno by sa mali deti lepšie, možno by vás Frank toľko nebil... pochop ho, je už zo všetkého vyčerpaný a mrzutý,  musí si to na niekom vybiť...

Takže, stačí, keď ty urobíš toto a tvoje „deťúšiky“ budú v poriadku a budú sa mať omnoho lepšie ako teraz... Je to všetko len na tebe, drahá Bella...“

Tak toto bolo aj na mňa príliš... oni, oni chcú, aby som tam robila nejakú 3 mesačnú kurvu?! Ale... ale veď... ako, ako mi to môžu urobiť... Vlastne, oni veľmi ľahko... A vedela, čo na mňa zaberie... Ale čo ak to naozaj bude tak, ako ona hovorila? Že moje deti sa budú mať lepšie, možno... možno by sa mi podarilo nás nejako vykúpiť... Nejako nás zachrániť... Vlastne, za tie peniaze by sme mohli aj ujsť! Niekam preč, veľmi, veľmi, veľmi ďaleko od nich, kde by už nad nami nemali žiadnu moc...

„Urobím to Tereza, ale ak sa deti nebudú mať lepšie, ver tomu, že neviem ako, ale ja prídem na nejaký spôsob, ako sa vám pomstím.“

Terezinin sebavedomí úsmev trochu opadol, ale potom sa zase spamätala a nahodila ten svoj úškrn.

„V poriadku Isabella... choď teda do izby, priprav sa, umy a o hodinu tu je kozmetička a ja idem zatiaľ po šaty. Neboj sa, dnes v noci, sa budeš mať lepšie ako polovica dievčat na zemi...“


Pink - Glitter in the air


Nech si už ten svoj otrasný úsmev strčí do riti! Trhla som hlavou a odišla hore do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ. Na chvíľu som sa zasnívala... Aké by to bolo asi, keby ujdeme? Predstavila som si krásny a veľká biely dom, pri ňom záhradu, v ktorej pobehovali dve krásne kólie  a túlili sa ku sebe. Stála som v bielych šatoch pred tým domom a dívala sa na lúku.

Na lúke sa zrazu objavilo viac postáv. Utekali, utekali priamo ku mne. Čím boli bližšie, poznávala som ich. Boli tam Mishell a Adrien, ktorí sa smiali, držali za ruky. Derek, ktorý sa smial a poskakoval pri behu. Moje dvojičky, ktorým tvár tiež zdobil krásny úsmev, cupkali si, poskakovali a do toho niečo spievali a posledný bol vysmiaty Julien, ktorý utekal tiež ku mne, ale už uvoľnenejším behom.

Ako deti utekali, zo stebiel trávi odlietali motýle, farebné motýle od výmyslu sveta. Bolo to neskutočné... Rozpriahla som ruky a očakávala, kedy mi do nich vletí vysmiaty Derek. Pristál priamo v mojom náručí a ja som sa s ním zatočila vo vzduchu. Keď som sa otočila, dvojičky mi už objímali, každá iný bok. Mishell a Adrien sa v spoločnom objatí ku mne túlili spredu a Julien ma objímal zozadu okolo brucha. Ach... toľko šťastia pokope a moje zlatíčka pri mne. Zodvihla som svoj zrak a upriamila ho na lúku.

Išla tam ešte jedna osoba. Pôsobivo sa pohybovala cez trávu... Biela košeľa tej osobe viala vo vetre aj s vestou. Bol taký dokonalý... Deti sa ma pustili a usmiali sa na príchodiacu osobu. Rýchlo som sa vymotala z ich náruče a rozutekala sa ku tomu Anjelovi, neverila som, že je skutočný. Tiež sa pomaly rozbehol a ja som mu prudko skočila do nastavenej náruče, ale až tak prudko, že sme dopadli na zem. Pozerala som sa do jeho dokonalej bledej tváre, z ktorej sa dala vyčítať láska ku osobe, ktorá práve na ňom sedela.

Jemne spojil svoje pery s mojimi.

„Milujem ťa Bella.“

Šepol a mne sa úsmev rozlial po tvári a následne som ho začala bozkávať. Započula som smiech... ten krásny detský smiech mojich zlatíčiek. S Edwardom sme ležali na zemi, okolo nás a vlastne aj čiastočne na nás ležali moje deti a všetko to bolo až neskutočne krásne... Mala som rodinu, dom, psov... Edwarda... Edward?! V momente som sa vrátila do reality a posadila sa na mojej vŕzgajúcej posteli. Ja... a Edward?! Bože! Od rána som nebola na ďalekohľade... Uvedomila som si to až príliš neskoro, ale nedalo mi to, nepozrieť sa...

„Rozmýšľal som nad všetkým, čo si mi napísala... Tebe niekto ubližuje? Ako ti môže niekto ublížiť? Ty tvrdíš, že mi to raz prezradíš, ale čo by sa stalo, keby mi to dnes prezradíš? Myslíš si, že budem mať zajtra na to iný názor? Prečo mi to nechceš prezradiť? Ja ti chcem len pomôcť... môžem ti pomôcť, ale ty ma stále odmietaš... Mám pocit, že moje problémy, oproti tým tvojim sú nič. Ja... nechcem aby ti niekto ubližoval!

Prečo, prečo si mi neprezradila, že bývaš v detskom domove? Dnes som išiel okolo a spoznal som tvoje okno... Myslíš si, že si o niečo horšia, preto, že si z domova? Predstav si, aj ja som adoptovaný... Mohla si mi to povedať, moja rodina vám môže pomôcť. Videl som ženu, ktorá s tadiaľ vychádzala... Vyzerala byť veľmi  nepríjemná... Bella, ak vám tam ubližujú, prosím, strašne moc ťa prosím, prezraď mi to, zdôver sa mi a ver, že pomôžem nie len tebe, ale aj ostatným deťom, ktoré sú v domove...

Dovoľ mi, byť aspoň malou súčasťou tvojho života... Nakuknúť do sveta tvojich problémov... Dokázať ti, že život nemusí byť iba tak zlý, ako ho vy máte v domove. Bell... Ty sama si mi písala, aby som veril, že to bude lepšie. A ja chcem, aby tebe bolo lepšie... Prosím, nechaj ma, ti pomôcť! Nielen kvôli tebe, ale aj kvôli deťom... Prosím... Edward.“

Ach... Aaach... Ja... nemôžem sa nadýchnuť... Rýchlo som vošla do kúpeľne, zamkla sa, vošla do sprchového kúta a nechala slzy, či už šťastia, smútku, radosti alebo žiaľu, nech prejdú cez okraj... To nie... to on nemôže...

6. kapitola

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 5. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!