Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 3. kapitola

Ďalekohľad lásky - 3. kapitolaNo:) Dnes som sa posnažila a napísala som vám dlhšiu kapitolu:)... takže dúfam, že sa vám bude ľúbiť... Je tak veľmi ťažké slovami napísať, ako moc si cením vašich komentárov, ako veľmi ma tešia a ako veľmi veľa pre mňa znamenajú... Viete, vždy keď píšem nejakú kapitolu, tak podvedome sa bojím, či vás nesklamem... nechcem vás proste sklamať... a keď vy mi napíšete jeden zo svojich čarovných komentárov, tak mi až srdce poskočí od šťastia, takže vám veľmi ďakujem. No a pravdaže aby som nezabudla na venovanie a strááášne veľké poďakovania a to : EdBeJinke, DarkPassion, Ronnie, Dorianne, Ivke, Mimi79, Nikki, Paike, Beny, Blotik, Kixy25, Jarusinke, NeliQ, Rosalie7, Millie Cull, MI_ROSe_LAVE, eMushke, Nothingisimpossible, Torenc Cullen, Eve, Eternity. Ashley Greene, Loloke 5, Victoriiiiii, Elanor, Poppy, Gine, Tanii 4581 a TayLoORiSsOoCuTeE.:)

Ďakujem vám, veľmi, veľmi ďakujem. Užite si diel, príjemné čítanie a zvyšok večera, praje vaša Rosie:) A verte, že tie komentáre ma veľmi tešia:)

3. kapitola

" Ja viem, že bojovať sa oplatí... viem to a preto to aj robím, ale prečo vždy prehrávam?"

3 days grace - lost in you

Dnešná noc vôbec, ale vôbec nebola pokojná... Stále som sa budila... nemohla som spať, prehadzovala sa z jednej strany na druhú, ako by to nejako mohlo pomôcť. Okolo 4 hodiny ráno, už Frank nebol v mojej izbe... Buď sa sám odplazil, alebo si po neho prišla Tereza... je to „párik“ na pohľadanie... Bože môj... Pomaly som sa posadila na posteli a tvár si schovala do dlaní... Prečo ma raz nemôže nejaký Anjel, alebo hocijaká víla uniesť do krajiny pokoja, šťastia a lásky? Či snáď ja nemám nárok na dobrý život?

Občas pochybujem o tom... či vlastne žijem... Ale bohužiaľ, vždy keď si položím ruku na hruď, cítim pulzujúcu silu, ktorá ma stále núti žiť. Keby sa zabijem, nič by sa nevyriešilo... proste by som bola len zbabelá... Utiekla by som od tohto všetkého a „moje“ deti by už nik pred nimi neuchránil... Takže nie, ja som silná a budem tu ešte dosť dlho... S odhodlaním som sa postavila.

Ježiši... ja som ešte Edwardovi neodpísala... Vysvitlo mi celkom neskoro. Prihnala som sa ku žalúzii a s trhnutím som ich otvorila. Lenže ma zamrazilo na mieste. Edward sa práve pozeral ďalekohľadom ku mne a ja som tam stála len  v takom starom pyžame, neučesaná... Rýchlo som presne ako včera, hodila rybičku za posteľ a pomaly sa plazila do kúpeľne. Oprela som sa o studenú stenu a rozdýchavala ten šok. Okamžite som si umyla tvár, zuby, učesala vlasy. No a teraz sa zase len preplaziť cez izbu a vziať si niečo na seba...

A tak som sa v „pyžame“ plazila ku skrini a zase od skrine s čistými vecami do kúpeľne. Rýchlo som sa poprezliekala a potom opatrne vyšla von. Pozrela som sa ďalekohľadom. Edward tam stále stál a jemne sa usmieval. Zakývala som mu a on mi odkýval. Počkať... ale to je hlúposť... veď on je až príliš ďaleko na to, aby videl, že som mu kývala... Alebo... možno mi práve aj on chcel zakývať.

Pozrela som sa na tabuľu a začala  čítať.

„Dobré ráno, zase si hľadala náušnicu? Či sa ti rozsypali gorálky z nejakého náramku, keďže si sa plazila po celej izbe... Si šikovná, že si sa popri tom stihla ešte aj prezliecť. A to včera?“

No... toto som si asi posrala... Čo mu mám na to odpísať? Zo začiatku pravdu a potom už niečo vymyslím... A tak som odhodlane vzala do rúk kriedu a začala písať.

„Ahoj, nie, dnes už nie... ja, neuvedomila som si, že tu stojím pred tebou len v pyžame... bolo by neslušné v ňom ostať...“

Vtedy ma napadla myšlienka, že by som mu napísala, že mám vzácnu chorobu, kedy mi občas ochrnú  nohy a že preto som sa plazila... ale pochybujem, že by mi na to skočil a tak som pokračovala...

„... A to včera?“

Zrazu som začala písať strááášne pomaly...

„To, bolo to, že mi do izby prišiel brat a on je alergický na mesačné svetlo, tak som musela okamžite stiahnuť žalúzie.“

A toto mi má zhltnúť?! To by skôr uveril tomu ochrnutiu! Ale teraz bolo hlavné, aby sa nedozvedel pravdu, proste je jedno čo mu napíšem, len nech sa v tom nevŕta. Pozrela som sa ďalekohľadom a Ed sa tam práve smial. Ako by asi znel jeho smiech normálne? Teraz vidím, iba ako sa jeho dokonalé zuby o seba mierne trú, kútiky cukajú a jeho bledé pery sa vlnia do krásneho úsmevu... aké by to asi bolo... stretnúť ho?

Zase raz som sa zamyslela a tak som si až neskoršie všimla, že už mi odpisuje...

„Zase až také neslušné by to nebolo... Neublížila si si pri tom skoku? Vždy to vyzerá tak akčne a nebezpečne... Tvojmu bratovi teda nezávidím...“

Tak teraz buď na to skočil, alebo je taký dobrý a došlo mu, že sa nechcem o tom baviť... Zdalo sa mi, že dnes nemá veľmi dobrú náladu...

„Nie... to ja už mám nacvičené, aby som si neublížila... Stalo sa ti niečo Edward... zdáš sa mi byť nejaký smutný, som rada, že ťa aspoň moje vysvetlenia rozveselili.“

Edward sa pri čítaní len pousmial a zase mi odpisoval.

30 seconds to mars - hurricane


„Vieš... niekedy mám pocit, že som obklopený samými ľuďmi, ktorých absolútne nezaujímam. Príde mi, že som len také malé zrnko prachu, v tom veľkom víre. Sem tam padnem, potom zase vzlietnem, ale väčšinu života som na dne a tam na dne, nie je miesto, mať niekoho pri sebe... Všetko je to také zložité.“

V tejto chvíli som si uvedomovala, že sa chlapi delia na tri odrody. Prvá sú ako Frank, tých je najviac... jednoducho slizké prasatá, ktorým ide iba o to, aby do nejakej diery vopchali svojho vtáka... Ďalej sú to lepší ako Frank, že nemá mozog iba tam dole, ale niečo málo mu ostalo aj v hlave... A potom, nakoniec... sú tu istí bohovia, jedineční, neskutoční... dušou dokonalí, presne ako Edward. Čokoľvek mi napísal, dávalo to zmysel... ale ten vyšší zmysel, tak veľmi pravdivý a ten, ktorý sa mi vôbec neľúbil...

„Život je zložitý Edward... Ale chápem ťa... mám pocit, že tak sa cíti mnoho ľudí a mnoho ľudí si to nezaslúži... Prepáč, ale ja už budem musieť ísť... idem sa učiť, tak ahoj.“

Počas písania mi došlo, koľko už je vlastne hodín. Tereza ma asi zabije.

„To je v poriadku, hádam už večer nebudeš predo mnou sťahovať žalúzie a ani skákať za posteľ, zatiaľ ahoj, pekný deň.“

Pekný by možno bol, keby tu pár ľudí nie je a jeden človek tu je... Zamávala som ešte Edwardovi a rýchlo zutekala dole schody. Otvorila som chladničku a začala vyberať všetko potrebné, pre prípravu raňajok. Dnes to vidím na vajcový chleba s párkami... A tak som sa do toho pustila. Tereza sa asi moc nevyspala, keďže ešte vôbec nebola hore, ale ja som tomu naozaj ďakovala, asi by ma dorazila, keby vidí, ako  neskoro som prišla.

Raňajky boli pripravené behom pol hodiny a ja som sa rozhodla ísť pobudiť deti. Bola som za dvojčatami, za chlapcami a nakoniec aj za našim zamilovaným párikom, ale to čo som videla, ma úplne zarazilo. Mischell sedela s Adrienom na posteli, jemne sa húpali a Adrien ešte stále posmrkával. Pozrela som sa na jeho hlavu, kde mu Mischell, zatiaľ čo sa ku nemu túlila, držala uterák, už skoro celý krvavý. Zatvorila som, čo ich asi prebudilo z tranzu a mlčky sa na mňa dívali.

„To bol Frank.“

Bola to skôr odpoveď, ako otázka. Mischell mlčky prikývla a Adrien do nej strčil.

„Aj tak by sa to dozvedela...“

Šepla ku nemu a dala mu jemnú pusu na líce, na čo hneď Adrien reagoval červenaním a jemným úsmevom. Pristúpila som ku nim bližšie.

„Ukáž mi to.“

Adrien pomaly spolu s Mischell odokryli uterák. Našťastie, to nebolo až také zlé... ale toto si už jednoducho  odpyká!

„Ja som ho Bell neprovokoval, prisahám, bol som ráno v kuchyni sa napiť vody a keď som šiel späť do izby, na chodbe som stretol Terezu, ktorá práve niesla napoly zobudeného Franka... Ja som nevedel ani ako a kedy a už som ležal na zemi...“

Priznal a sykol bolesťou, keď som mu uterák priložila späť. Rýchlo som zbehla dole do kuchyne, z chladničky si vzala mrazený hrášok a bežala zase späť.

„Daj si na to, toto... o chvíľu som späť...“

Vypochodovala som z izby ako fúria a moja cesta bola jasná. Spálňa tých dvoch tyranov. Rýchlo som otvorila dvere a s trhnutím zhodila Franka z postele.

„Ty sviňa! Ako si ho mohol udrieť?!“

Kričala som nepríčetne na neho. Adrenalín sa mi valil žilami... v tejto chvíli, by som bola schopná ho aj zabiť. Frank sa chvíľu pozeral zmetene... Tereza sa na ten hluk zobudila a len spýtavo  na nás hľadela. Ako som bola zaujatá ňou, nevšimla som si, že si Frank kľakol a sotil do mňa takou silou, že som sa zastavila nohami až pri stene.

„Ty! Ty!... Toto si prehnala Isabella!“

Zdalo sa mi, že priam vrčal moje meno. Až v tej chvíli som si uvedomila... že toto moje hrdinstvo, ma bude asi stáť život, ale rozhodla som sa bojovať. Postavil sa predo mňa... chlap ako hora a ja sa mu mám postaviť? Priamo do tváre mi dopadla Frankova päsť. Skoro ako by zapasovala do mojej tváre, vďaka tomu, že mi chruplo v nose. Zvalila som sa bezmocne na zem a chytila si nos. V puse som zacítila slanú chuť krvi...

Dnes vážne nemám na teba náladu.“

Prehovoril. Dva krát ma kopol do boku a potom šiel preč.

„Nabudúce, si rozmysli čo urobíš... varujem ťa, s nami si nezahrávaj a tú škvrnu ihneď vyčisti.“

Poučovala ma Tereza. Opatrne som sa začala stavať na nohy. Brucho ma nehorázne bolelo... Ale aspoň som bojovala, neschovala som chvost, ale postavila som sa proti nim... Ale to brucho... Jemne som sa predklonila a chvíľu sa predýchavala. Ako som išla po chodbe, všade kvapkala krv z môjho nosa, nedalo sa to zastaviť. Po ceste som stretla Eileen a Hayleen.

„Belli! Belli! Čo sa ti stalo?!“

Pribehli ku mne a jemne ma podopierali.

„To nič zlatíčka, nepohodla som sa s Frankom, tak sa mu radšej dnes neukazujte na oči, nechcem, aby vám ublížil... a nebojte sa, ja som v poriadku.“

„Choď si ľahnúť do izby, my tie škvrny upraceme.“

Prehovorila Eileen. Jemne som ju pohladila po líci. Moje krásne zlatíčka.

„Ďakujem Anjelikovia... dnes sa asi nebudeme učiť... prepáčte.“

„To je v poriadku Bells, ideme na to, keby niečo, ihneď nás volaj!“

Zavolali ešte na mňa a ja som mohla popustiť svoju jemne usmiatu masku, na tú bolestnú. Vošla som do izby a okamžite sa zvalila na posteľ. Čo s tým nosom? Nakoniec som si  nos pokúsila napraviť... neviem či sa mi to podarilo, uvidí sa, keď sa zrastie... ale potom už bude na opravy neskoro. V tom som si uvedomila, odostretých žalúzií, rýchlo som ich zastrela... Nesmie ma takto vidieť... nesmie vedieť, čo sa tu deje....

30 seconds to mars - 100 Suns


Ostatok dňa prebehol celkom už v poriadku. Adrienovi sa to pekne zahojilo a Mischell sa o neho príkladne starala. Moje krásne dvojičky všetko poupratovali, takže všetko dopadlo ešte celkom dobre. Nakoniec, sme robili do piatej, zákazky dnes asi nejako došli. A tak som deťom navrhla jednohodinové vyučovanie. Tento raz to bola matematika. Skončili sme nakoniec až o pol siedmej... Deti sa ma pokúšali rozveseliť a skutočne sa im to podarilo.

Keď deti odišli, uvedomila som si, že mám mať s Edwardom tabuľkový rozhovor. Lenže, ako vymyslieť to s mojím nosom, istotne by si toho všimol. A tú veľkú červenú guľu, čo mám namiesto nosu, nemôžem zhodiť na to, že mám chrípku, to by mi už tobôž neuveril... A tak ma nakoniec zachránili ženské maniére. Predstúpila som pred ďalekohľad a pozrela sa ku Edwardovi. Sedel na posteli a práve sa zdvíhal a šiel ku ďalekohľadu. Podišla som ku tabuli a začala písať.

„Ahoj.“

Edward sa najprv na mňa zadíval a potom sa trochu pousmial... keby on len vie...

„Ahoj, čo to máš na tvári?“

Zaujímal sa... kto by sa nezaujímal... Totižto, som si na tvár namazala jogurt s múkou, aby to vyzeralo, že mám masku...

„To je maska. Chcem mať predsa peknú pleť.“

Napísala som a musela sa pousmiať. Masku naozaj mám, ale trochu inú.

„Prečo mám pocit, že mi niečo tajíš? Prečo mám pocit, že si nehľadala náušnicu, že tvoj brat nie je alergický na mesačné svetlo... taká alergia neexistuje... že tá maska, má iný význam, ako mi tvrdíš? Mne sa môžeš zveriť... ja... by som to všetko chcel skutočne vedieť.“

Fráza „valiť oči“, bola teraz pre mňa tá správna. Ale smiem mu ja vlastne napísať, čo sa tu deje? Že sme  tu ako vo väzení, že možno väzenie je ešte lepšie, ako tento dom? Že sa každý deň bojíme, či náhodou nestojí za dverami Frank a pripravuje sa nás snáď zabiť? Smiem mu napísať, aký mám život – neživot a že to, čo on písal o prachu, by som si ja priala? Priala by som si byť taký prach, aby si ma Frank, ani Tereza nevšímali... aby som bola občas, neviditeľná...

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 3. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!