Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 17. kapitola

27.03.2010 (17:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4427×

17. kapitola

Nesľubuj to čo sa nedá,

klamať sa nikdy nemá,

sľuby si nechaj iba pre seba,

keď ja už mám zomrieť, teda...

Katty Perry - If you can afford me

Plavky, ktoré som mala na sebe, boli naozaj krásne. Úplne jednoduché, fialové, s kvetinkami po bokoch. Keď som vyšla z mojej kabínky, mohla som si všetkých obhliadnúť a priznať si, že Alice má neskutočne dobrý vkus. S chuťou som sa na všetkých usmiala a mohli sme ísť. Ale potom som si vlastne uvedomila, že o chvíľu uvidím Edwarda a on mňa... budem červená až na zadku. Pre Boha! Bella, spamätaj sa! Je to len chlap!... chlap, ktorý mi zachránil a zmenil život...

A je to tu... Pred nami som už videla mužské pokolenie, našej „rodiny“. Uff, a už som červená. Rose a Alice sa hneď vrhli na Jazza a Emma. Mishell tiež nejako neváhala a potom som tam ostala stáť už len ja so sklopenou hlavou a dúfaním, že ma Edward nevidí. Bohužiaľ, studený dotyk pod bradou mi moju teóriu úplne zbúral.

„Belli, pozri sa prosím na mňa.“

Zašeptal smutným hlasom a moja oči hneď vystrelili ku tým jeho, bála som sa, prečo je smutný. Ale on to všetko zase len predstieral! Keď som zdvihla tvár, už sa zase usmieval, ale aspoň, že sa usmieva. Pomaly sa ku mne nahol a jemne ma pobozkal na pery. Fuč, všetko bolo zase raz v keli, ako to on ale robí?!

„Ideme, Bell?“

Nemo som prikývla a jeho chladná ruka, mi začala na chrbte robiť zimomriavky a pravdaže to Edwarda veľmi pobavilo. Keď sme prišli ku prvému veľkému bazénu aj s tobogánmi, započula som len smiech a krik a ja s Edwardom sme tam stáli sami. Proste sa len tak rýchlo rozpŕchli a už ich nebolo.

„Neboj sa, Alice dá na nich pozor. Musíš si aj ty občas odpočinúť.“

Usmial sa na mňa a už aj sa súkal do vody. Ja som zatiaľ len nehnute stála pri bazéne a dívala sa na Edwarda. Ako môže niekto tak dokonalý a dobrý vôbec existovať? Rýchlo priplával ku mne a už aj ma chytal rukami okolo pásu a bral do vody. Tak teraz som už musela byť naozaj červená až na zadku.

„Zlatí, tá červená ti pristane, ale nemáš byť prečo červená.“

„Tak to bol fakt dobrý vtip Edward, pozri sa na seba  na mňa, vyzerám pri tebe ako vysušená slivka...“

„To určite nie Bell, vyzeráš ako tá najkrajšia žena, ktorú som si uchmatol iba pre seba.“

Už, už som chcela namietať, ale ten podrazák ma rýchlo pobozkal, dobre vie, čo so mnou robia jeho bozky. Tak, ale pravdaže som sa nebránila a oplatila mu ich dvojnásobne, až sa Edward jemne zachichotal.

„Ideme na tobogány?“

Šibalsky sa usmial. Proste môj blázonko. Prikývla som a Edward ma zase bral do náruče, až som si pomaly myslela, že som fakt mantavá, ešte aj vo vode. A tak sa začal tobogánový maratón. Nakoniec sme tam stretli aj Dereka s dvojičkami a Julienom, Emma a Jazza. Tak to potom ešte len vyzeralo... Vždy, keď si Emm, alebo Jazz vzal niekoho zo sebou na tobogán, už som len počula smiech, ktorý sa ozýval celou halou.

„Belli poď!“

Volal ma Edward a už sedel na tobogáne. Len som záporne pokrútila hlavou.

„Bell, deje sa niečo, nie je ti dobre?“

Starostlivý ako vždy...

„Nie, ja len, ešte som na tom nebola...“

Edward bol už aj u mňa a jemne ma objímal.

„Bella, pamätaj, už nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo, nikdy!“

Jemu sa proste neveriť nedalo... Vzal ma jemne za ruku, posadil sa do tobogánu, mňa si posadil pred seba a už aj sme sa šmíkali. Jemne ma objímal a skúmal moje reakcie. Najprv som zatvorila oči, mala som nutkanie začať pišťať. Potom mi dokonca bolo na vracanie a nedalo sa mi nadýchnuť, ale zrazu, všetky tieto pocity boli preč a nahradila ich radosť a smiech.

Takže to nakoniec dopadlo tak, že som sa smiala stále a chudáka Edwarda nútila ísť každú chvíľu na iný tobogán... Vlastne, ani som ho nemusela nútiť, on išiel hneď. Splnil mi všetko, čo mi videl na očiach. Občas som mala z toho strach, bála som sa, že s ním nejako manipulujem...

Deti si to tam užívali, ako ešte nikdy. Stále počuť ten ich rozjarený smiech, proste lahodný zvuk, pre moje uši. Boli sme šťastní, všetci spolu a tak som ja vedela, že moje rozhodnutie, deti vziať znovu ku Cullenovcov, sa zatiaľ javilo ako najsprávnejšie. Občas som sa bála, že toto všetko je len sen a ja sa zrazu zobudím a zistím, že ma práve Frank udrel a ja som ležala len v bezvedomí na zemi... Ale zatiaľ sa to javilo ako tá najkrajšia prítomnosť.

Nakoniec sme išli s Edom ešte do jedného tmavého tobogánu. Dnes sme tadiaľ išli už minimálne 10ty krát a ja som stále nad ním žasla. Totižto boli urobené na ňom otvory, ktoré vyzerali ako hviezdičky a cez ne spadali kvapky vody na nás. Bolo to veľmi krásne. Tento tobogán bol z tých jedných poriadne dlhých a pomalých. Takže som sa vždy uložila na Edwardovi, pevne ho objala a nechala sa ním hýčkať.

Nickelback - Never gona be alone

A tak bolo tomu aj teraz. Edward nás roztlačil jemne a už aj ma objímal. Zavrela som oči a nechala sa unášať prúdom.

„Som nesmierne šťastný, že ťa mám Belli.“

Zašepkal mi pri uchu Edward. Natiahla som sa po bozk a zase zavrela oči. Poslednou dbou som sa cítila taká malátna, asi som už starla. Vtedy som sa jemne uchichtla, ale Edward to nijako nekomentoval. Ale zrazu, mi prišla do hlavy nevídaná bolesť, až som musela tíško syknúť.

„Belli, čoje?!“

Spytoval sa okamžite Edward. Zatínala som ticho zuby a tisla očné viečka ku sebe.

„Nič, len ma zabolela hlava.“

Precedila som a Ed si ma ešte väčšmi pritiahol ku sebe a objal.

„Neboj, už asi je toho tu na teba dosť, pôjdeme už domov.“

„Ehm.“

Prikývla som potichu a pokúšala sa ukľudniť hlavu, ale vôbec to nepomáhalo. No nakoniec, mi zase vystúpila taká ostrá bolesť, až som vykríkla. Priam mi to rvalo hlavu a tlačilo na oči. Cítila som sa, ako keby mi po nej niekto dupe.

„Bell, Belli, čo je?!“

Spytoval sa znovu Edward a ja som otvorila oči. Ale bolo tam, my sme ešte stále v tuneli?

„Ed, my sme ešte v tobogáne, je tu tma?“

„Nie, Belli čo sa deje?!“

Znovu sa strachoval a tento raz som sa začala aj ja.

„Ja nevidím... vidím len tmu...“

Zašeptala som a znovu a znovu začala zatvárať a otvárať oči. Zrazu sa Edward napäl. Nechápala som, čo sa deje.

„Belli, tvoje oči... oni, oni sú krvavé...“

Šepol a pevne si ma ku sebe pritisol a niekam niesol.

„Čože sú?!“

Vykríkla som zdesene. Isto sa na nás museli všetci dívať, ale teraz mi to vážne bolo jedno.

„Neboj, ja... ja zavolám Carlislovi a on sa na to pozrie, Belli, neboj!“

Nevedela som, či utešuje mňa, či skôr seba. Uvedomovala som si len, ako ma balil do plachty a tichý zvuk motoru. Stále som klipkala očami, ale vôbec to nepmáhalo, stále len tma... Edward ma jemne držal za ruku a prechádzal po nej. Možno si myslel, že ma to ukľudní, ale teraz by ma jedine ukľudnilo, keby viem, čo sa deje. Bála som sa, tak, ako už dávno nie... Keď som bola u Franka a Terezy, denne som prosila o smrť, ale kvôli mojim deťom, som sa nikdy o nič také nepokúsila, ale teraz?

Teraz, keď sú deti šťastné? Keď som ja šťastná, keď máme tak veľa? Rodinu, Cullenovcov? Keď mám ja Edwarda? Prečo sa niečo takéto nestalo, kým som ich ešte nepoznala? Mohla som byť s Lucasom... Možno preháňam, ale je to čistý pud človeka, pri každej i maličkosti, myslieť na to najhoršie a je skutočne len málo ľudí, čo to takto necíti. A vtedy, som si spomenula, na Edwardove krásne slová...

„Bella, pamätaj, už nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo, nikdy!“

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 17. kapitola: