Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 13. kapitola

Ďalekohľad lásky - 13. kapitolaVy ste proste moje krásne a skvelé zlatíčka:) Vy dokážete človeku neuveriteľne, ale naozaj neuveriteľne zdvihnúť náladu.:) Dnešná časť bude proste podľa môjho gusta, vcítila som sa do Belly a asi takto nejako by som vyvádzala ja:D Ja to beriem z tej racionálnejšej stránky, proste, ak by sa mne niečo takéto stalo, tak by som jančila ako Bella, myslím si, že ešte asi aj viac:D Veľké venovanie a ešte väčšie poďakovanie je EdBeJinke, DarkPassion, Ronnie, Dorianne, Ivke, Mimi79, Nikki, Paike, Beny, Nothingisimpossible, Blotik, Kixy25, Jarusinke, NeliQ, Rosalie7, Millie Cull, MI_ROSe_LAVE, eMushke, Torenc Cullen, Eve, Eternity, Ashley Greene, Lololke, Victoriiiiii, Elanor, Poppy, Gine, Tanii 4581, TayLoORiSsOoCuTeE, BellaCullenSwan, Anysek, HappyDee, Petronelke, AnnieCullenStefanovic, lucik113, Lettynke, Jaane, Belle007 Daske AliceRenesmeCullen, Mishkaaa, Blackstar, Ange00, bubáčik, misqe, Nebraske a aj Elfík!:) Príjemné čítanie vám praje usmievajúca sa Rosie!:) ĎAKUJEM!!!

13. kapitola

Vtedy som sa chcela dotknúť hviezd,

vtedy bola moja cesta istá,

nevedela som, že život je des,

moja duša ale ostala čistá...

 

Adam Lambert - Sleepwalker

Keď sme prišli pred dom Cullenovcov. Deti, okrem Julliena, povyskakovali z áut a hnali sa za Carlislom a Esme, aby ich objali. Ale hneď ako som uvidela Rosalie, ktorá stála vo dverách, som strnula.

„Neboj sa, ona im neublíži, všetko vám vysvetlíme...“

Zašepkal Edward a pomohol mi vystúpiť, na čo ma hneď vzal za ruku. Prešli sme až pred dom, kde som sa jemným objatím  zvítala aj s Esme, aj s Carlislom. Vošli sme dnu. Za ten deň sa tu pravdaže nič nezmenilo, teda okrem atmosféry. Všetci sme sa posadili do obývačky a čakali na vysvetlenie od Cullenovcov. Nastala chvíľa ticha, až nakoniec Edward prehovoril.

„Bell, Jullien, Mishell a Adrien, môžete na chvíľu vedľa?“

Spýtal sa a ja som očami šľahla po miestnosti a až príliš nepríjemne zasyčala na Rose.

„Ak sa stane niečo deťom, kým tu nebudem, tak ja nebudem váhať, ublížiť vám...“

Rose len sklopila pohľad na zem. Možno, možno ju to naozaj bolelo... Ale keby ublíži mojim deťom, ja by som to už neprežila... stačilo, ako im Tereza a Frank ubližovali, nie ešte aj teraz, oni si to nezaslúžia... Oni nie.

Edward ma jemne zaťahal za ruku a všetci štyria, spolu s Edwardom a Alice sme šli vedľa, do Carlislovej pracovne. Edward nám povedal, aby sme si posadali a tak sme aj urobili. Nedočkavo som šľahala pohľadom po každom človeku, ktorý bol v miestnosti, ale nebola som si úplne istá, či Edward vôbec je človek... a jeho rodina taktiež...

„Zavolali sme si vás sem, pretože si myslíme, že bude lepšie, keď to povieme vám na lopatu a Emmett, sa pokúša vedľa odľahčiť aj s Carlislom situáciu a povedať to deťom, ktoré to aj tak asi úplne nepochopia, nejako zaujímavo, vtipne... hoci na tom nič smiešne naozaj nie je...“

Dopovedal opatrne a my sme len prikývli hlavami.

„No, akoby som začal...“

Koktal Edward a ja som už zatínala ruky.

„Mohol by si začať pravdou Edward, my chceme vedieť, kto, či čo ste?!“

Zvýšila som trochu hlas a potom sa nenápadne zavŕtala do kresla. Nedočkavosť, nedočkavosť...

„Sme upíry...“

Najprv som vyprskla smiechom, ako aj Mishell a Adrien, ale Jullien nie. Pozrela som sa na Edwarda. Rýchlo som si dlaňou zapchala ústa. Ahaa... oni sú asi vážne upíry... Ale upíry?! Pche... veď tí neexistujú, sú to len príbehy, ktoré sa už dávno rozprávajú, ľudská fantázia... A takto som si v duchu brblala asi 5 minút, počas ktorých bolo v miestnosti priam hrobové ticho.

Ale keď som si dobrblala a poobzerala sa okolo seba, na tváre  prítomných, nik nevyzeral,, že by to bolo myslené ako vtip. Naozaj „nenápadne“ som si dlaňami zakryla krk a pripravovala sa nájsť nejaký nástroj, ktorým by som ich prípadne zabila, keby sa vrhnú na deti. Lenže ich je 7... a my sme len ľudia... Bože, Bože, Bože...

„Ja, myslel som si to... Raz som počul váš rozhovor, teda teba s Alice, presviedčala ťa, aby si nám to povedal, že sa to nejaký Veltoriovci nemusia dozvedieť... Vtedy ste spomínali aj lov, ale zarazilo ma, že ste nehovorili o ľuďoch...“

Polohlasom prehováral Jullien a ja som sa na neho dívala s otvorenými ústami.

„Nik z nás si to nevybral Jullien, každý by hneď menil, za ľudský život. A to s lovom... Sme niečo ako vegetariáni... Nechceme krv ľudí, museli by sme ich zabiť. Veď aj my sme raz boli ľuďmi, bolo by to zverstvo a my nechceme byť zvieratá... Neuveriteľne nás láka ľudská krv, ale naučili sme sa prežiť na zvieracej, nie je až taká dobrá, ale vystačí nám a aspoň nezabíjame ľudí.

Prosím, skúste nás pochopiť, naozaj by sme týmto nechceli byť... Keby chceme a keby sme až také monštrá, tak by už ani jeden z vás nežil, ale snažíme sa byť čo najviac kultivovaní, čo najviac nažívať v pokoji.

Ale nesmiete toto prezradiť. Keby sa to dozvedia Volturiovci, čo je niečo ako kráľovská rodina upírov a oni dohliadajú na poriadok, aby sa o nás nedozvedeli ľudia, ale keby sa dostane k Volturiovcom, že vy o našej existencii viete, nezabili by iba nás, ale aj vás a im, by ste určite neunikli... Oni nie sú ako my... na zvieracej krvi...“

Dohovorila Alice  a nešťastne si vzdychla. Zarazene som sa dívala niekam na regáli a v hlave mi to šrotovalo. To nemôže byť pravda! Ani raz nemôže byť môj život úplne normálny? Hlasno som preglgla a ďalej rozmýšľala. Čo teraz? Sakra, čo teraz?! Ostaneme tu? Čo keby nás v noci zakusli? Ale je pravda... to, čo hovorila Alice, keby to chcú, už by to urobili... Možno vážne nie sú až takí zlí...

 

Adam Lambert - What do you want from me

Žalúdok sa mi z tej informácie prevracal. Vidieť niekoho z nich loviť... a čo ak by sa Edward neudržal... čo ak mi bude ešte raz z nosa tiecť krv. Nechcene sa mi pred zrakom objavil obraz Edwarda, ktorý mi chtivo saje krv z krčnej tepny. Okamžite som sa otriasla a následne vyletela z pohovky a dlaň priložila na ústa. Vošla som ako víchor do kúpeľne a aj to málo, čo sme jedli ešte včera, som vyklopila do misy.

Obraz Edwarda, ako mi drása hrdlo sa stále premietal pred mojimi očami a preto, keď ku mne priskočil, aby mi pomohol, hneď som pred seba výhražne nastavila ruky. Nedotkol sa ma, ani jedným prstom, ničím... nechal ma na pokoji a trochu ešte aj odstúpil. Dokašlala som a neohrabane sa postavila na nohy. Edward vyšiel z kúpeľne a za ním stála celá rodina aj s deťmi. Pred nosom, som im pribuchla dvere. Chcela som byť chvíľu sama... potrebovala som to...

Ako? Ako môže byť môj Anjel moštrum? Ako! Ako! Ako?!!! Do riti! Umyla som si tvár a zviezla sa po kachličkách na zem. Ja tomu nechápem, nie je to fér, prečo práve oni? Možno sú dobrí, ale dokedy? Máme čakať, kým sa niektorí z nich „nepotkne“? Čo ak ublížia deťom... ale kam by sme inak išli... Chýba mi dôvera... Kedy si som verila, dôverovala, ale to som ešte mala krásny život a Lucasa s rodičmi po boku... je to už tak dávno.

Dlaňami  som si začala tvrdo stierať slzy. Sú to zradcovia! Ja chcem byť silná, nechcem teraz zradiť deti, ale nedá sa to, keďže mňa zradila moja vôľa.

„Do riti, riti...“

Šepkala som si pre seba a držala sa za hlavu, ktorá pukala pod náborom spomienok a rozmýšľaním nad tým, čo bude ďalej. Nemôžem, nemôžem už ďalej. Stále je to, to isté, hore dolu, hore dolu, niekto sa zahráva s našimi životmi, ale prečo práve so životmi mojich detí? Oni nikomu nič zlé nespravili, sú to najlepšie deti na svete, tak prečo práve aj oni Bože...? Ticho som zavzlykala a zakryla si dlaňou ústa, aby z nich nevyšiel ďalší vzlyk.

Ježiši... to je tak, tak nefér! Mala som chuť kričať, od zlosti kopať. Zase sa to všetko kazilo a zase raz bolo rozhodnutie na mne. Ja nechcem, nechcem rozhodovať nad ich životom... Dvere sa prudko rozrazili a mňa začali objímať studené paže.

„Nie! Edward! Nechaj ma! Pusti... pusti ma! Nie!“

Pišťala som na celý dom, ale on absolútne nevnímal a len ma objímal v náruči. Po chvíli som sa prestala zmietať ale namiesto jedu, ktorý ma ovládal prišiel na rad smútok a neskutočné zúfalstvo. Zúfala som nad budúcnosťou. Edward si ma vyzdvihol do náruče a preniesol do mojej izby, kde si spoločne so mnou ľahol na posteľ a stále ma pevne objímal, zatiaľ čo ja som vydával dusiace a hýkajúce zvuky plné bolesti a sklamania nad životom.

Byť silná... to mi vždy vravela mamka, ale ona to vravela trochu inak. Byť silná, ale nie za každú cenu. Keď som bola malá, bola som silná, odolávala som posmechu, zničeným hračkám i rodičovskému upozorňovaniu, nič ma nezlomilo. Vekom pribúdala aj výška problémov, ale ja sa dnes cítim, ako keby som preskočila 100 rokov a zrazu mám taký problém, ako svet... Ale dnes už nechcem byť silná, dnes už chcem byť sama sebou.

A keď som sama sebou, mám rada Edwarda. Natiahla som ku nemu ruky opatrne objala jeho mužné boky a ešte potichu smrkala. Posledný krát som zhlboka vydýchla a zapozerala sa na Edwarda. Jemne sa usmieval, ale iba perami. V očiach bolo vidieť nevídaný žiaľ. Teraz som nechcela myslieť na to, že je upír. Teraz bol pre mňa človek, ktorého mám až príliš rada.

Jemne som vzala jeho ruku do svojej, pobozkala ho do dlane, pri čom Edward úplne zatajil dych. Dlaň som si položila na čelo, pretože z toľkého stresu a revu, mi čelo priam horelo. Bolo to tak príjemné, ten chlad. Pousmiala som sa a po chvíli som už o sebe ani nevedela.

 

Corneille - Too much of everything

Moje deti túto správu vzali celkom v poriadku... Mala som pocit, že som tu asi najväčšia hysterička, ale Edward mi tvrdil, že on by reagoval ešte horšie... Na druhý deň to bolo omnoho lepšie, teda hlavne vďaka Alice a Emmovi, ktorí veselo zabávali deti. Od toho dňa prešli tri dni a o štyri dni mal byť súd. Už sme sa aj tak trochu o tom rozprávali s Carlisleom. Pýtal sa ma, či máme nejaké fotky, keď sme bývali ešte u Terezy a u Franka, lebo by to boli dobré materiály na obžalobu.

Vedela som, že Jullien mal ako jediný z nás, ešte z domu mobil. Jullien prišiel do domova iba pre dvomi rokmi, takže mobil mal aj foťák, takže tam by mohli byť nejaké fotky... Dneska Alice vymyslela na odreagovanie, že sa pôjdeme von poprechádzať. Bolo celkom fajn a ani nesvietilo slnko, takže Cullenovci mohli ísť von. Okrem tohto faktu, som už nič iné nevedela o tom, čo sú... Nechcela som to vedieť, bolo toho moc a ja som si chcela užívať, kým sa to zase nejako poserie...

Obliekla som sa do riflí a do červeného trička s trochu väčším výstrihom. Za toto by som Alice najradšej zaškrtila. Na nohy som si dala obyčajné čierne botasky. Keď ma takto uvidel Edward, oči mu priam zablyšťali, ale zrazu sa začal mračiť. Pozrela som sa na seba. Už som to pochopila... Boli to jazvy a ešte nezmiznuté modriny, ktoré „zdobili môj dekolt a aj ruky. Podišla som ku nemu, pohladila ho po tvári a už sa zase tváril ako slniečko. Nemala som rada, keď sa mračil... on ma vlastne rozosmieval, on jediný to dokázal...

Vyšli sme von a pešky sme si to šinuli ku centru mesta... Bolo to skôr také mini centrum, ani moc veľa ľudí nebolo vonku, takže mne to úplne vyhovovalo. Rose aj s Alice, dvojičkami a Derekom okamžite odbehli preč, do obchodov. Mishell aj s Adrienom išli popredu a držali sa v pevnom objatí. Emm, Jassper a Jullien sa zase o niečom rozprávali, tuším o autách, takže aj im bolo dobre a mne bolo najlepšie. Edward ma držal aj za ruku a aj jemne okolo pásu, takže všetko bolo super.

Najprv sme išli na zmrzlinu. Všetci Cullenovci robili ksichty, keď sme jedli zmrzlinu a my sme sa na tom len smiali. Práve sme postávali pred jedným obchodom a čakali na Alice aj s dievčatami. Ja som ešte stále lízala zmrzlinu a Edward ma objímal okolo bruška. Dívala som sa na druhú stranu cesty, bol tam nejaký bilboard, ktorý ma zaujal svojím nápisom.

„Mačky milujú slobodu krásne oholených nôh!“

Na tom som sa musela zasmiať. Myslela som si, že je to reklama na Kit Kat, alebo niečo podobné. Očami som skĺzla nižšie. Moje oči sa zastavili na chlapcovi, ktorý stál pod bilboardom. Čierne dlhšie vlasy a prenikavé zelené oči... Prešlo okolo auto a tak mi znemožnilo výhľad, ale keď odišlo... Čože?!?!?!?!

Zmrzlina mi okamžite vypadla z rúk a ja som sa nekontrolovateľne vytrhla s Edwardovho objatia  a rozutekala sa na diaľnicu. Videla som len jeho prenikavý pohľad, nič iné ma nezaujímalo. Započula som trúbenie a škrípanie bŕzd. V tom ma niečo prudko strhlo smerom ku chodníku. Bol to Edward a spoločne sme sa dokotúľali až na chodník.

„Bell!“

Skríkol Edward, pretože som sa okamžite ťahala na nohy, ale on tu už nebol...

„Kto, čo..?“

 

Shrnutie



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 13. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!