Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 10. kapitola

08.03.2010 (19:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4361×

10. kapitola

I keď bolí ťa srdce ešte stále,

nová kapitola života, začína sa práve...

Treba začať nanovo žiť, pozerať sa iba v diaľ,

nevidieť už nikdy veci, čo sa ti stali doposiaľ...

Saving Abel - Beautiful day

Nakoniec mi moja šikovnosť privodila veľkú modrinu na bruchu a keď to videl Edward, pretože ma Carlisle vyšetroval, tak priam penil... Stále mi opakoval, že sa už z domu nepohnem... žiaden beh a žiadny les. A ja som sa na tom smiala, hoci to bolelo, ale ešte nikdy sa nikto takto o mňa nebál a nestaral ako Edward. Bol to nevídaný pocit, že aj pre niekoho iného znamenám niečo viac... naozaj krása.

Haylen a Eilen sa mi nakoniec ospravedlnili... Uznali, že to bola prehnaná reakcia a že mi neradi pripomínajú Lucasa... že im to jednoducho vyletelo z úst. Na tom som sa vážne smiala. Ale je vlastne možné, hnevať sa na tak dokonalé deti? Ja si myslím, že nie a tak som sa ani nehnevala. Dnešné ráno, bola fuška... Bola som vďačná, že som sa dokázala aspoň postaviť... Bože, kde som asi bola, keď si rozdával šikovnosť? Ale pravdaže pri rozdávaní mantavosti, som  bola na sto pro v prvom rade.

„Ježiši...“

Vydýchla som unavene, keď som sa konečne po 10tich minútach posadila. Dnes som to videla na naozaj pilný deň... Celý čas, čo som tu, u Cullenovcov, tomu aj tak neverím. Nechápem tomu... Je to, tak veľmi zvláštne, že niekto, ako Cullenovci, si adoptuje niekoho, ako sme my... Moje deti sú úžasné, ale sú to deti z detského domovu... Nemajú rodinu, ale Cullenovci, sa snažia byť ich a aj moja rodina...

Nezdá sa mi, že by detí nemali dosť... tak prečo? Azda sú takí skvelí, dobrosrdeční a preto si nás tu nechávajú? Pomaly som sa postavila a podišla ku oknu. Cullenovci mali takú krásnu záhradu. Bolo vidno, že sa Esme o ňu stará a možno občas aj Alice, alebo Rose. Vtom sa mi okolo brucha jemne obtočili studené dlane. Nepochopila som moju reakciu, pretože na myseľ mi okamžite zišiel Frank! Dlane som rýchlo striasla a prudko sa otočila, takže som si zase privodila nepríjemnú bolesť v bruchu, ktorá ma zrazila na kolená.

„Bell!“

Šepol hlasnejšie a hlavne vystrašene Edward a už aj ma  zdvíhal na ruky a položil do postele.

„Ja... prepáč, asi som ťa vystrašil...“

Ospravedlňoval sa okamžite. Otvorila som viečka a keď som uvidela toho smutného Edwarda, musela som sa pousmiať, on  snáď nedokáže byť ani škaredý... presne, ako ani nedokáže byť zlý. Sedela som na posteli v kĺbku a Edward ma jemne hladil po vlasoch, keďže som mala hlavu na jeho stehnách.

„Nie, prepáč, ja... moja reakcia bola neprimeraná, niečo, niečo mi to pripomenulo...“

Pomaly som sa otočila na Edwarda. Jeho pohľad bol zamyslený, až sa jemne mračil a tak som mu prstom prešla po vráske, aby sa vyrovnala. V tej chvíli sa jeho tvár okamžite rozjasnila a vzal moju ruku do svojej, aby mohol prepliesť naše prsty. Začal ma hladiť po tvári a ja som si vôbec neuvedomovala, že tu ležím, len v košielke... Zrazu som započula jeho melodický hlas, ale nehovoril to s tým nežným nádychom, skôr zachmúreným.

„Belli... prišlo nám vyzvanie na súd.“

„Čože?!!!“

Prudko som sa vystrelila do sedu a pokúšala sa nevnímať bolesť v bruchu, len sa nemo dívala na Edwarda, ktorý strnulo sedel.

„Si v poriadku?“

Spytoval sa vystrašene, ale keď som prikývla, trochu sa pousmial, ale potom zase prišla na tvár maska priam zničenosti...

„Áno, prišlo nám predvolanie. Tereza sa chce súdiť... o vás... Nechápem tomu Belli, ale ja ti sľubujem, priam ti prisahám, že vy už nikdy nebudete trpieť a ona, ten súd nevyhrá...“

V tejto chvíli mi to prišlo, ako keby som si vysnila krásny dom a ten sa práve len tak, pod náporom malého vetríku rozpadol... na prach. Jemne som sa zakuckala a potom zo seba vydala tichý vzlyk. Edward bol už pravdaže pri mne a jemne ma objímal.

„Bell, nič zlé sa vám už nestane, ja to nedovolím...“

„Ale ja to Edward nechápem! Prečo sa tak o nás staráte? Prečo nám pomáhate? Prečo o nás máte záujem? Sme vám len príťažou, keby nás zamestnáte, aspoň by ste z toho niečo mali, ale takto sme vám skôr na obtiaž...“

Edward sa zhlboka nadýchol a ja som bola na tŕni.

Saving Abel - Sailed Away

„Bella... ja ochraňujem Anjelov a som na to právom hrdý... Vy ste tak neskutočné bytosti, nikdy z vás necítim zlobu, nenávisť, ani nič podobné... Správate sa ako naši poddaní, ako keby sme my boli niečo viac, keďže sme bohatí... Ale vy ste omnoho lepší, ako my a ja takýchto anjelov musím ochraňovať a to za každú cenu!“

„Edward, ak my sme Anjeli, tak vy ste potom čo? Vy ste tisíc krát lepší, ako my, už len kvôli tomu, čo pre nás robíte... Tak mi odpovedz Edward, čo ste vy?“

Pozrela som sa mu do tváre a tam som zračila šok a niečo, ako boj. Uhýbal očnému kontaktu a ja som chvíľu čakala na odpoveď.

„To, to ti raz možno poviem Belli, ale teraz ešte nie...“

„No, dobre...“

Vykoktala som zo seba prekvapene... Žeby mali nejaké tajomstvo? Či sa len Edward so mnou hrá? Ja viem, že je Edward iný, odlišný... ale to sa mi práve na ňom páči. Pomaly som sa posunula ku Edwardovi a obmotala mu ruky okolo pása. On si ma ešte prisunul lepšie a obmotal svoje krásne, štíhle a hlavne extra bledé ruky okolo môjho tela. Ten chlad, čo z neho sálal, mi stále nedával pokoja... ako môže byť tak chladný? Chladný a bledý?

A práve teraz, mi to začalo dávať zmysel... To nie... Prečo práve on? Neprirodzene prudko a s bolesťou v bruchu som sa od neho narovnala. Prekvapene mi pozeral do očí a mne sa do nich hrnuli slzy.

„Ed – Edward, ty si chorý... Preto si taký studený... a bledý...“

Zašepkala som a pár sĺz mi prešlo cez okraj. Ale Edward sa len pousmial a vzal si ma do náruče.

„Nie Belli, som zdravý, ako rybka, nemusíš sa báť, ja... ja ti to raz vysvetlím, aj deťom, ale ešte nie, ešte si užime pekné chvíle, chvíle, keď si tu so mnou.“

Nechápala som, prečo to hovoril? Veď sám tvrdil, že nám sľubuje, že už nikam nepôjdeme, nik nám nebude ubližovať. A kedy dostanem svoje vysvetlenie? Rok, dva? Či nebodaj o ďalšie desaťročie? Z môjho rozjímania ma vytrhli chladné pery na mojom čele. Myšlienky sa úplne vygumovali a ja som už len hľadela, ako sa krásne Edwardove pery, odlepili od môjho čela a narovnali sa do mierneho úsmevu.

Pevne som ho objala a on mňa zľahka.

„Bell... ja sa tak bojím... Ty si tak dokonalá... tak dobrá... Vieš, s tebou mám pocit, že naozaj žijem... že sa netúlam, len tak po svete... Je to, ako keby moje srdce, zase vydávalo melódiu bum, bum... Dávaš mi nový život Belli, ďakujem...“

Zase som z toho veľmi veľa nepochopila, ale tetelila som sa radosťou a šťastím. Na smiech mi bolo, že pán dokonalý, považuje mňa za dokonalú... Ale nechcela som mu odporovať. Spomenula som si na Lucasa... aj pre neho som bola dokonalá... celkovo bol veľmi podobný Edwardovi. A v tejto chvíli som mala potrebu, mu to zdeliť.

„Si tak veľmi podobný Lucasovi... to ako rozprávaš, význam a sila slov... ako on...“

Šepla som a pomaly si zase ľahla hlavou na jeho stehná a ticho hľadela do jeho nehybnej tváre.

„Povieš... Povieš mi, kto bol Lucas?“

Zdalo sa mi, že jeho meno precedil skrz zuby? A mám mu to vlastne povedať... Ale už len za to, čo on urobil nie len pre mňa, ale aj pre moje deti, by som mu to mohla povedať.

„Lucas... Môj Lucas bol človek, ktorého ešte doteraz milujem.“

Priznala som a mierne sa pousmiala... Bol taký krásny, úžasný, bol ten najlepší.

„Aha, ak ti je to nepríjemné...“

Svoje ruky, ktoré mal, jednu v mojich vlasoch a druhú prepletenú s mojou, dával rýchlo preč, ale ja som ho zadržala.

„Blázonko, Lucas bol môj brat...“

Pousmiala som sa a jemu sa okamžite rozjasnila tvár. Trochu hlasnejšie si vydýchol a jemne ma pobozkal na ruky.

„Prepáč...som domýšľavý somár...“

Zasmial sa tým svojim krásnym smiechom.

„Nie si somár, mohla som ti to hneď povedať... teda na rovinu...“

„On... Lucas zomrel?“

Spýtal sa ma opatrne... Spomenula som si na neho... Na jeho objatia a slová útechy, na všetko, všetečko všetko, čo sa stalo pred tým než zomrel... Práve on hovorieval...

„Bell, ty si tá najsilnejšia z nás a keď ja tu raz nebudem, to ty sa o nich musíš postarať... Spravíš to pre mňa, že áno?“

Bolo to priam smiešne... Ako keby vedel, že práve on, jediný z nás, nedostane možnosť na pekný život, že sa skončí skôr, ako sa mohol začať...

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 10. kapitola: