Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ďalekohľad lásky - 1. kapitola

19.02.2010 (18:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3602×

Dnes... dnes nebude žiadne priame venovanie... je to venované hoci komu, kto číta tie moje, občas naozaj choré "výmysli"... Stále nedokážem uveriť, že vás to ešte baví a je vás stále viac a viac...

Ja... chcela som dnes napísať vám aj Nenechávaj... ale nie je mi skutočne dobre, veď aj tak vyzerá táto kapitola, naozaj to nie je nič moc... Takže, prosím nehnevajte sa...

Ďakujem vám za všetko a skutočne vás mám rada...

Príjemné čítanie, moc sa ospravedlňujem, vaša Rosie...

1. kapitola

hudba

Nie, ráno ma nezobúdzali slnečné lúče... Tu v Pijawe, je zázrak, ak raz za pár mesiacov zasvietia slnečné lúče... Slnko mi ani nejako extra nechýba, horšie sa potom pracuje na poli. Ešte šťastie, že teraz je január, takže niečo ako práca na poli nám nehrozí. Ale niekedy mám pocit, že by nás Tereza najradšej vyhnala von aj v takomto počasí... respektívne, najradšej by sa nás zbavila...

Lenže potom... potom by nemali peniaze. Totižto, okrem toho, že sme „sirotinec“ za čo, za nás dostávajú peniaze, u nás sa opravujú aj topánky. No, skôr my opravujeme topánky. Nie je to veľmi namáhavá práca, ale občas dostaneme až príliš veľa zakázok a Tereza chce, aby boli hotové hneď na ďalší deň. Takže občas opravujeme aj do noci.

„Moje“ deti sú nevzdelané... nechodia do školy, lebo že vraj, na to nemáme peniaze. Keby Tereza chce, peňazí by bolo... ale to by si nemohla kúpiť nič nové a to by ona neprežila. Ja som sa sem dostala, keď som mala dvanásť. Chodila som kedysi do školy... naučila som sa písať, čítať, počítať a ešte pár vecí o prírode, dejinách a podobne... ale to je všetko. Na túto dobu, som hrozne hlúpa osoba. Nepoznám skoro žiadne fakty o Amerike a to v nej žijem. Jedna z posledných som sa dozvedela o zmene prezidenta...

Lenže som na tom najlepšie z týchto detí... A tak, som Terezu vyprosila, aby nám kúpila tabuľu, na ktorú by sa dalo písať kriedou. Nakoniec nám vyhovela, pretože sme jej nerobili problémy. A tak sa začala osobná výučba u mňa v izbe. Bola malá, ale nám postačila. Tabuľa bola hneď oproti veľkému oknu, ktoré sa ťahalo od zeme až po strop. Bolo skoro ako namiesto steny. A pre mňa to bolo ideálne, aspoň som sa mohla pozerať cez Stuarta.

Vstala som z postele a rýchlo šmykala do kúpeľne. Bolo pár minút po 6stej práve. Bála som sa, že budem meškať, potom by Teraza dosť vyvádzala... Poumývala som sa, obliekla a išla zobudiť moje lásky. Ako prvé som išla zobudiť dvojičky Eileen a Hayleen. Boli také roztomilé. Najprv tu mali dve postele, ale keď si Teraza všimla, že vždy spia spolu v objatí na jednej, dala predať tú druhú. V ten večer prišla v novom kabáte a topánkach, Frank sa ožral.

Jemne som nimi zatriasla a oni už vedeli, že majú vstávať... Ďalej som išla za Derekom a Julienom. Tí bývajú spolu v izbe. Derek má 12násť, hnedovlasý zlatý chlapec, s ešte detskou tváričkou. No za to Julien už má 15násť. Chce sa správať ako chlap a niekedy sa na ňom aj dosť nasmejeme, čo vyvádza. Ale to čo urobil minule, to nebolo vôbec rozumné.

Frank chcel udrieť Mischel, pretože mu jednoducho prišla do rany, keď bol zase raz opitý. Rýchlo som vytlačila Mischel z izby a sama sa postavili pred Franka. Vedela som, že dnes bol až príliš opitý na to, aby mi urobil niečo, až primoc zlé. Čakala som, kedy ma začne trieskať. No Mischel asi o tom povedala Julienovi a ten okamžite zbehol dole a skočil na Franka. Toto Franka zobudilo. Nielen že ja som dostala bitku, ale aj celkom dosť si to odniesol Julien. Zlomil mu nos a celé telo mal plné modrín. Mohla som len ďakovať, že bol opitý a zrazu vytuhol...

A kto je Mischel? Mischel je moje 13násť ročné zlatíčko, ktoré býva s Adrienom. Mischel má dlhé, skutočne veľmi dlhé blonďavé vlasy a Adrien krátke blond vlasy. Vlastne, sú stále spolu, hoci nie sú súrodenci. Na izbu boli daní náhodou spolu a od vtedy mám pocit, že medzi nimi to nie je len o kamarátstve... Keby sa to ale dozvie Tereza, nedaj Bože Frank, tak by ich asi zabili...

Zišla som dole, keďže som už všetkých pobudila a v našej mini kuchynke rýchlo robila na raňajky palacinky. Viem, že tie má rád Frank a aj Tereza si pochutí. Dorobila som palacinky, všetko umyla a znovu sa pobrala do izby. Dnes začíname s vyučovaním o jednej. Chcela som vedieť, čo je dnes vo svete nové a tak som potvárala víčka na ďalekohľade. Nasmerovala som ho von do ulíc a pozerala sa snáď do každého domu. Hľadala som niekde nejaké noviny, alebo niečo podobné. Niekde by aj mohli mať zapnutý televízor.

V tom môj zrak upútal jeden dom. Bol už dlhodobejšie neobývaný, ale teraz to vyzeralo, že tam zase niekto začína bývať. Totižto jedna izba mala presklenú stenu a tak som mohla vidieť priamo do nej. Bola tam nová, krásna a hlavne veľká posteľ. Asi nejaký manželský pár, tam bude bývať. Odtrhla som zrak od izby... ach... už bol čas. Pozatvárala som víčka na ďalekohľade a zišla dole do „pracovne“. Ale to je taká pracovňa, kde sa naozaj pracuje...

Posadila som sa na stoličku a vzala do rúk ďalšiu pokazenú topánku... dnes to vyzeralo, že to ani tak hrozné nebude, teda zatiaľ... Ani nie o 15násť minút sme tam sedeli už všetci. Teda, pravdaže okrem Terezy a Franka, ako inak. A tá kopa sa skutočne dosť zväčšila. Šila som jednu topánku za druhou... Už som si na to zvykla, tak mi to išlo celkom rýchlo. Niekedy som nechápala, čo sa mi vlastne na tomto živote ľúbi... ale ja som tak nejako podvedome dúfala, že raz sa všetko zlé, na dobré obráti... alebo teda aspoň na lepšie...

5 hodín prebehlo celkom rýchlo... Mali sme mať dvoj hodinovú prestávku, čo znamenalo, môcť sa ísť učiť. Všetky deti si zobrali niečo na pitie a už sa aj hrnuli ku mne do izby. Dnes sme preberali vybrané slová. Adrien a Mischel si sadli viacej dozadu a Adrien, Mischel jemne objal okolo bruška, keďže sedel skoro za ňou. Oni sú takí krásni spolu... Žasla som nad ich láskou a dnes viac, ako inokedy, som bola presvedčená o tom, že sa skutočne majú radi.

hudba

Postavila som sa pred tabuľu a začala vysvetľovať. Boli z toho takí nadšení... tak veľmi sa im to páčilo. A mne v tej chvíli bolo tak veľmi ľúto, že im nemôžem dať viac... Za dve hodiny sa toho naučili až príliš veľa... takí inteligentní a musia byť zatvorení tu... Nedávalo mi to zmysel. Prečo práve oni? Nebodaj niekomu, niečo zlé urobili? Myšlienkami zhrešili? Nie, všetky deti, čo sú tu, sú nepoškvrnené... Tie najmilšie a najlepšie stvorenia na zemi, priam sa podobajú  Anjelom...

Výuka skončila a po krátkom obede, zase začala práca. Dnes sme boli asi nejako nabití elánu, keďže sme všetko stihli do šiestej. Unavene som sa zvalila na posteľ a nešťastne si vzdychla, keď som si uvedomila, že ešte musím ísť urobiť večeru. Znovu som sa postavila a odpochodovala si to dole do kuchyne. Rýchlo som všetkým ponatierala chleby. Pravdu povediac, vôbec som nebola hladná a tak som sebe nespravila a znovu sa pobrala hore, do izby.

Po takomto dni, som potrebovala útechu, potrebovala som rodičov. Stuarta som si rýchlo pripravila a už aj som sa dívala na tú krásnu oblohu. Ona, bola taká dokonalá, na nej sa nedalo nič skaziť. Tá tmavá farba oblohy, bola hypnotizujúca. Hľadela som na ňu a potom už len tak na mesto. V tom dome, čo som dnes pozerala, sa niečo mihlo. Pozrela som sa priamo, zase do tej izby. Bolo v nej už viac vecí, ale nikoho som tam nevidela. To, čo sa tam mihlo, sa mi muselo len zdať. Zrazu, sa môj zrak upriamil na zázrak v izbe. V strede izby stál veľký ďalekohľad, väčší, ako Stuart, krásny čierny... úplne úžasný...

Nemohla som sa na neho vynadívať... Lenže môj výhľad, mi pokazili dve postavy, ktoré, ani neviem kedy, sa vrútili do izby. Hádali sa, veľmi sa hádali. Bledá blondína, sa stále sápala na tiež bledého, bronzo vlasého chlapca... muž ešte asi nebol, nevyzeral na to... Ten chlapec bol krásny, pripomínal mi sochy bohov a portréty kráľov. Vyzeral... tak svojím štýlom staro a vyspelo... ako nejaký veľavážený človek. Ten chlapec odháňal od seba blondínu. Nakoniec mu vlepila facku, ktorá s ním vôbec nepohla a odkráčala preč.

Chlapec sa posadil na posteľ a hlavu si dal do dlaní... Bol tam tak naozaj dlho a ani neviem ako, ale napadlo ma, že mu pomôžem. Má ďalekohľad? Má... takže by to mohlo vyjsť. Tabuľu som otočila presne naopak a teraz svojim obsahom smerovala do ulíc. Na tabuľu som sa pokúsila úhľadne napísať.

„Si v poriadku?“

Nesedelo mi, že už tam je bez pohnutia minimálne hodinu. Dopísala som a čakala. Lenže to by ma nemohla vyrušiť Tereza, chcela pravdaže poumývať riad a urobiť svačinku pre svojho muža, ktorý ešte stále nemal dosť... nenažrané prasa... A tak som sa pobrala dole, všetko porobila, lenže potom chcela ešte povysávať, poutierať prach a to mi zabralo ďalšie dve hodiny. Bolo pár minút pred desiatov a mne sa konečne podarilo, všetko urobiť.

Tento raz, až priveľmi unavene, som vystúpala schody a zvalila sa na posteľ. Všimla som si však Stuarta, ešte stále bol otvorený. Už, už som ho šla zatvoriť, no nedalo sa mi nepozrieť sa...

2. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ďalekohľad lásky - 1. kapitola: