Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Daj si pohov, Casanova! - 2. kapitola

19.12.2009 (08:30) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3584×

2. A z hustých mračien, vykuklo slnko!

hudba

Ten príšerný deň nemal konca. Po obede, ktorý som nejedla, prišla na radu biológia. Doviezla som sa až ku triede a vošla do nej. Už tam boli všetci, ale nikde som nevidela profesora. Tak som sa viezla, až kým ma nezastavil príjemný mužský hlas.

„A vy ste tu nová?“

Otočila som sa na priam krásneho vysokého mladého muža. Celý bledý, krátke čierne vlasy, bledé pery a šibalský úsmev na tvári.

„No, áno.“

Vykoktala som a skúsila sa sústrediť na svoje správanie. Ten asi profesor sa na mňa usmial a podal mi ruku.

„Emmet, Emmet Cullen váš profesor biológie!“

Stisla som mu jemne ruku.

„Isabella Marie Swan, vaša nová obdivovateľka!“

Emmet sa len usmial.

„A čím som si váš obdiv zaslúžil, slečna?“

Spytoval sa ma naozaj čarovným hlasom.

„Asi vašou normalitou, pán profesor, nehodíte sa do tejto školy.“

Odpovedala som mu popravde a on sa zase zasmial.

„No, tak po  prvé, pre všetkých som tu len Emmet, profesori sú len tí starí, ukričaní a hlavne ududraní ľudia na našej škole a po druhé, ešte ma nepoznáte slečna!“

„Bella, pre teba len Bella!“

Zasmiali sme sa znovu spoločne a on ma poslal za moju lavicu. Že si mám vybrať zo „širokého“ výberu, dvoch voľných lavíc, sedieť buď pri premiantke, alebo sama. Hádajte čo som si vybrala? Ha! Jasné že sama!

„Dobre ľudkovia, dnes sa zase naučíme, prekvapivo, niečo nové! Čo taká látka, že vplyv fajčiarov na ovzdušie? Chce niekto urobiť názornú ukážku?“

Asi 15 žiakov z vreciek vytiahlo cigarety a zapaľovače. Emmet sa zase zasmial.

„Dobre, dobre ľudia, uznávam, že v praxi, vám to musí ísť skutočne bravúrne, čo tak teraz nejakú teóriu?“

Pár ľudí trochu zamrnčalo, ale inak sa ich aj pár pochechtávalo. Nálada celej hodiny bola viac než skvelá, Emm bol najlepší učiteľ, akého som kedy videla a to on mi zlepšil celo dennú náladu. Už len kvôli nemu nebudem na tejto škole robiť žiadne väčšie problémy.

Čakala ma už len posledná hodina. Vošla som do triedy a stará profesorka, ktorá vyzerala byť celkom neutrálna, ma poslala posadiť sa ku ďalšej blondínke. Táto, ale bola skutočne pekná, nie ako tá v jedálni. Niečím mi pripomínala Emma, mohli byť súrodenci, alebo rodina. Ale ten jej pohľad mal od neho dosť ďaleko, dívala sa na mňa, viac než chladne a tak som odvrátila tvár a viac sa jej nevenovala.

Škola skončila  a ja som sa rútila aj s vozíkom ku autu. Ale viete ako to býva, mne vždy praje šťastie. Kolesom vozíka som zapadla a nemohla sa s tadiaľ vyhrabať. Čert to vzal, toto už nie je možné. Zrazu som započula hučenie motora, predo mnou sa objavilo strieborné auto a rútilo si to priamo na mňa.

Do riti aj so zasraným vozíkom! Nadávala som a pokúšala sa spomenúť ako znie celý otčenáš, i keď som vedela, že ani to mi nepomôže. Tak, toto si zase raz  posrala... veď si chcela urobiť toľko vecí... Nadávala som si v duchu a už sa ani nepokúšala dostať z vozíka. Hej a aké? No napr. precestovať celý svet na vozíku, zažiť dva roky prázdnin, stretnúť sa s Bradom Pittom? Pokračovala by som aj ďalej, keby ma zrazu niečo nezhodilo na zem.

Keďže som mala celú dobu zavreté oči, myslela som si, že to bolo auta. Očakávala som zvuk pukania kostí, presne ako to býva v amerických filmoch, ale nič také neprichádzalo. Otvorila som jedno oko a obhliadala som celú situáciu. Ležala som na zemi, ale nado mnou nebolo vnútro auta, ale obloha, otvorila som druhé a dívala sa všade dookola. V tom som si uvedomila, že ma niekto pevne drží okolo pásu.

„Si v poriadku Bell?“

Šeptal ten hlas a ja som spoznávala môjho skvelého profesora.

„A – áno, ale ty? Čo? Ako?“

Koktala som ako hlúpa a Emm sa začal smiať. Vzal si ma do náruče a ku nám ihneď pribehla tá blondýna , nejaká čiernovláska a vysoký blonďák, všetci vyzerali ako jeho rodina.

„Ahoj, ja som Alice, ako sa cítiš?“

Spytovala sa ma tá čiernovlasá elfia žena.

„Ja, celkom fajn.“

„Čo sa vlastne stalo?“

Spýtala som sa a obzrela za seba. Pod tým autom bolo moje krásne kreslo, úplne polámané... Bože, moja  Margaret... totižto, dala som mu meno. Pozrela som sa prekvapene na Emma a všetkých. Emm ma posadil do nejakého pekného Jeppu, asi jeho auta.

„Ja mám supermana!“

Vypískla som a začala sa smiať. Bola som šťastná, že som živá. Keď som sa dosmiala, pozrela som sa na Emma.

„Ďakujem, myslela som si, že zomriem.“

Priznala som. Emm sa len pousmial.

„Poď zobereme ťa domov a Jass ti odvezie auto, tak mu daj kľúče.“

Celá spokojná som mu hodila kľúče od auta. Emm jazdil dosť rýchlo ale i tak plynule. Celú cestu držal tú peknú blondýnu za ruku. Tvorili skutočne pekný pár, vlastne som im mierne závidela, ja také niečo nikdy nebudem mať, veď kto by chcel mrzuté a šialené dievča na vozíku a ja sa kvôli chlapovi nemienim zmeniť!

O chvíľu sme stáli pred mojím domom. Ešte mi Emm aj s tým blondýnom Jassom pomohli do domu. Všetkým štyrom, keďže s nimi bola i Alice som poďakovala a oni mohli odísť. Sedela som stuhnuto doma na sedačke a čakala na môjho otca. O chvíľu už aj otváral dvere a popritom kričal do domu.

„Ahoj Bells! Mám pre teba prekvapenie!“

V tom sa na mňa pozrel  a potom prekvapene zašomral.

„Kde máš vozíček?“

Pozrela som sa ako malé šteniatko.

„He, oci, aj ja mám pre teba prekvapenie.“

3. kapitola

Shrnutie

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Daj si pohov, Casanova! - 2. kapitola: