Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cullenovská polepšovňa - Prológ

21.03.2013 (15:00) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 4294×

Cullenovská polepšovňa

trailer

Prológ

(Pre tých, ktorí radi čítajú s hudbou v pozadí - odkaz)

Mám len niečo vyše tri tisíc rokov, ale cítim sa ako z dôb dinosaurov, pomyslel si Aro s povzdychom, sediac na svojom vladárskom tróne. Opäť si pretieral čelo paranoidne sa domnievajúc, že mu na ňom vyskočili vrásky. Po prvýkrát v živote pripustil, že je možno starý. Ale len možno.

Za celé tie roky to neboli vojny, vzbury a vladárstvo, čo ho tak unavili. Bola to jeho dcéra. Ara pri tej myšlienke premklo zúfalstvo, až takmer zaskučal.

Podrobím si celý svet, len dcérina poslušnosť sa mi vzoprie? Ara to pobúrilo natoľko, že jeho tvárou prebleskol tajomný tieň.

„Felix!“ zavelil na svojho verného člena gardy. Ten k nemu okamžite podišiel a uklonil sa.

„Priveď Isabellu!“ vyriekol svoj príkaz a ďalej uvažoval o správnosti svojich krokov. Už si nemôže dovoliť viac zostarnúť.

***

Isabella:

„Dúfam, že to aspoň bude stáť za to,“ zašomrala som, keď som sa už minimálne 20 minút zabávala pri Demetriho posteli.

„Tak... ešte posledná,“ zatiahla som v totálnom sústredení všetko nespackať. „Hotovo!“ zvýskla som potešene a svoje majstrovské dielo prekryla tenučkou plachtou. Presne v tom momente sa dvere rozrazili, div ma netrafil šľak. Bleskovo som sa zvrtla, ruky držiac nad hlavou ako ten najväčší zločinec.

„Ja som to nebola!“ reflexívne som vyprskla.

„O čom to hovoríš?“ opýtal sa ma zarazene Felix a rozhliadal sa po izbe.

„O čom to ty hovoríš?“ zopakovala som zmätene a ruky neisto sklopila dolu.

„Aro ťa očakáva.“ Zdôrazňoval mi každé slovo, očividne pochybujúc o mojom duševnom zdraví.

Čo zase chce? pomyslela som si znudene. Za tento týždeň som tam bola už minimálne sedemkrát. „A myslíš, že by ma mohol očakávať ešte nejakú chvíľu?“ opýtala som sa nevinne. Felix mlčky švihol prstom k dverám. Toľko k Arovej trpezlivosti. Povzdychla som si a odobrala sa na chodbu.

„Čo si tu vlastne robila?“ opýtal sa ma Felix.

S presnosťou Adriana Monka som Demetrimu rozmiestnila po celej posteli pasce na myši.

„Ale nič.“ Mávla som rukou a oprela sa o stenu.

Felix ešte raz nedôverčivo strelil pohľadom po izbe a zavrel za sebou dvere. Presne vtedy sa v chodbe zjavil Demetri.

„Čo tu robíte?“ opýtal sa prekvapene, keď nás uvidel postávať pred jeho izbou.

„Aro sa cíti osamelý, tak mu idem robiť spoločnosť,“ odvrkla som a ignorovala Felixov prísny pohľad.

„Aha, jasné... osamelý.“ Reagoval trochu vykoľajene Demetri. Keby len tušil...

„Tak ahoj,“ zvreskla som zrazu hlučne a so žiarivým úsmevom mu zamávala. Už úplne v realite stratený Demetri mi neisto mávnutie opätoval a stratil sa vo svojich komnatách. Felix zamrmlal niečo v zmysle, že toto naozaj nemá v popise práce, a svižným krokom odchádzal preč. Keď si všimol, že ho nenasledujem, otrávene sa za mnou otočil.

„Čo zase?“

„Nič, len na niečo čakám,“ odvrkla som pokojne.

„Autobusy tadiaľto nejazdia.“

„Vtipné, len chvíľu mlč a čakaj,“ uzemnila som ho a pozorne načúvala. Ticho hradu zrazu pretrhlo hromadné cvakanie a salva vulgárností nevhodných pre detské uši.

„Už môžeme ísť,“ zaševelila som s diabolským úsmevom a vybrala sa za fotríkom. Nechceme predsa, aby mu vyrašili nové vrásky.

***

„Isabella, takto to ďalej nejde,“ začal neprívetivo Aro, keď sa za mnou zavreli masívne dvere do sály. „Niektoré veci sa musia zmeniť.“

„Napríklad tvoj šatník?“ opýtala som sa milo.

„Môj šat-...“ vybuchol Aro rozzúrene, no hneď zmĺkol a päsťou si prikryl ústa. Keď opäť prehovoril, jeho hlas bol znova typicky pod kontrolou. Počastovala som to termínom Arobotický hlas. „Môj šatník je v poriadku. Hovoríme tu o tvojom správaní.“

„Modlím sa pravidelne, otáčam sa za svetovými stranami a nosím jarmulku,“ zareagovala som okamžite.

„Naozaj neviem, kde na také výrazy to dieťa chodí...“ povzdychol si Aro k svojim dvom bratom, ktorí sedeli po jeho pravici a ľavici.

„Prepáč, otec. Vieš, že len žartujem,“ prehovorila som zmierlivo a podišla k nemu bližšie. Ruku som mu v rodinnom geste vložila do tej jeho. Arovými očami sa blyslo poznanie, vzápätí vyslal Felixa na pomoc Demetrimu.

„S čím mu mám pomôcť, môj pane?“ opýtal sa v pokľaku Felix.

„Zistíš, keď ho uvidíš.“ Boli jediné Arove slová. Áno, tiež som predpokladala, že si teraz z tela snaží odštipcovať tých sto dvadsať osem pascí, ktoré som mu tam nastražila.

„Teraz späť k tebe, Isabella.“ Pozrel mi hlboko do očí, až sa mi prevŕtal na dno duše. Hneď som vedela, že je zle. Začne otcovská prednáška. „Beriem ťa ako svoju vlastnú dcéru, to predsa vieš. Za celé roky som do teba vkladal nádeje, že raz prevezmeš moje miesto a ty budeš vládnuť svetu.“ Čupla som si vedľa jeho trónu, lakeť si vyložila na operadlo a podoprela si ním hlavu. Toto bude nadlho.

„Tvoja neposlušnosť však v posledných mesiacoch prekonala všetky únosné medze. Nemôžem to ďalej tolerovať.“ V polospánku som sa zarazila.

Počkať, toto nie je bežný priebeh. Teraz by mi mal polhodinu vykladať o našom rode a jeho postavení, mojom následníctve, potom pac a pusu, som prepustená. Žiadne medze a moja, podotýkam, údajná neposlušnosť!

„Je proti mojím zásadám trestať ťa ako ostatných, ktorí sa opovážili mi vzdorovať.“ Vďaka Bohu za to, inak by mi už dávno nechal odťať hlavu. „Preto som dospel k inému riešeniu. Moja drahá dcéra, posielam ťa na prevýchovu.“ V sieni zavládlo ticho, že by ste počuli spadnúť špendlík.

„Prevýchovu?“ vypľula som zo seba prekvapene, uisťujúc sa, že sa mi to celé neprisnilo. Nie, určite len zle počujem.

„Áno, prevýchovu.“ To má byť vtip? Znepokojene som sa postavila a nervózne sa začala pred Arom prechádzať.

„Nie som si istá, či ti rozumiem, otec.“ Naozaj sa mi to prestáva páčiť.

„Pochopiteľne. Dovoľ nám ti to vysvetliť,“ zapojil sa Marcus. „Určite si spomínaš na klan Cullenovcov. Sú to naši vzdialení priatelia.“ Stuhla som v polke kroku. Jasné, že ich poznám. V živote ma však nevideli, pretože sa moja existencia drží v tajnosti. Celý svoj život žijem v útrobách tohto hradu, pretože sa ma Aro usiluje chrániť. Netuším, čo mám s tou rodinou spoločné. Opäť som pokračovala v chôdzi.

„Carlisle je veľmi dobrý muž a príkladne sa stará o svojich päť detí,“ pokračoval Aro. „Všetci sú vychovaní a majú dobré spôsoby. Obávam sa, že to som ja pri tebe kvôli mojim povinnostiam nedokázal. Preto som sa rozhodol zveriť ťa do opatery Carlislea a jeho ženy Esme.“

Sánka mi spadla snáď až na zem.

„To nemyslíš vážne, však nie?“ vyhŕkla som vydesene.

„Chceme pre teba len to najlepšie. Si až príliš živelná, Isabella,“ vstúpil do môjho kriku Caius.

Ty radšej čuš! A učeš si tie svoje blonďaté vlasy! „Všetci vieme, že si dobrá dcéra, len by bolo vhodné usmerniť úsilie, ktoré vkladáš do žartíkov, priaznivejším smerom.“ Tak, moji strýkovia sa so mnou oficiálne bavia ako s retardovaným deckom.

„Ja sa zlepším!“ začala som okamžite zachraňovať situáciu.

„Ako tých sedemdestiattrikrát predtým, čo si mi to sľubovala?“ reagoval nepresvedčene otec.

„Ale teraz to myslím vážne!“ Došlo to až k bodu, keď som mala tendencie si pred ním pokľaknúť. „Naozaj by si bol schopný vyzradiť moju existenciu a vystaviť ma nebezpečenstvu?“ brnkala som na inú strunu. Má ma rád, určite nedopustí, aby mi niekto ublížil.

„Urobil som mnohé opatrenia. Cullenovcom dôverujem, i keď som si, takpovediac, ich spoluprácu vynútil. Okrem toho som všetko zabezpečil tak, aby o tebe nikto ani len netušil.“ Som v riti!

„Otec, toto naozaj nie je potrebné.“

„Obávam sa, že je, Isabella. Pôjdeš tam na dobu neurčitú, pravidelne mi budú hlásiť tvoje pokroky a čoskoro sa opäť zvítame, uvidíš.“

„Ale, otec! Veď oni žerú veveričky!“ zahysterčila som už naplno a prehrabla si vlasy.

„Nejedia ich, len pijú ich krv,“ pripustil Aro.

„To je to isté. Podstatné je, že nepijú ľudskú krv.“ Snáď nechce, aby som sa dala na diétu. To by mi nespravil.

„Ich spôsob stravovania sa ťa netýka. Máš povolenie sa dvakrát týždenne nakŕmiť ľuďmi, ktorí žijú mimo zákona.“

„Takže budem dostávať jedlo na prídel?“ odfrkla som zlostne.

„V rámci tvojej prevýchovy ti to len prospeje. Ďalšie podrobnosti s tebou preberie Jane. Práve teraz ti balí batožinu. Lietadlo odlieta za hodinu.“ Zdá sa mi to, alebo sa ma chce čo najrýchlejšie zbaviť?

„Sľúb mi, že to nebude trvať dlho.“ Začala som to naozaj ľutovať. Mala som na mále, aby som nefňukala ako bábo.

„To závisí len na tebe, Isabella. Pamätaj, že ťa ľúbim.“ Hm, preto sa chystáš predhodiť ma vlkom?!

„Aj ja teba,“ zamrmlala som a pevne ho objala. „Fakt si to nerozmyslíš?“ zahuhlala som mu s malou dušičkou do ramena.

„Fakt nie,“ odbil ma otec.

Nuž, vidím, že výlet ma skutočne neminie. Som vydaná na nemilosť nejakým vegetariánskym zoofilom. S povzdychom som pokrútila hlavou.

Takže ma čaká prevýchova v Cullenovskom výchovno-nápravnom zariadení vo Forkse. Samé pravidlá, nuda, tresty, nuda, povinnosti, nuda. To ako vážne? Opäť som si povzdychla.

Ibaže...?

Zarazila som sa, keď mi v hlave skrsol ten bravúrny nápad. Po tvári sa mi opäť roztiahol diabolský úsmev.

***

 Prosím o Váš názor na túto poviedku, či o ňu stojíte a či chcete, aby som pridávala ku kapitolám aj hudbu, alebo vám na nej nezáleží. Za Vaše komentáre vopred všetkým ďakujem.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cullenovská polepšovňa - Prológ: