Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 4. kapitola

28.07.2011 (20:00) • janulka • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2533×

Isabella Swnová. Swanová Isabella.

To meno mi nedalo spať. Ono mi to ani spať dať nemôže, keďže som upír. Teda, skôr upírka vegetariánka, celým menom Alice Marry Brandon-Cullenová.
Tento mesiac sme sa ja, môj brat Edward a sestra Rosalie rozhodli – len tak z nudy – že pôjdeme na Juliard. Len tak.
Rosaliin manžel Emmett ostal pomáhať našej v podstate adoptívnej matke Esme reštaurovať dom. Je to nejaká veľká vila a potrebovala pár silných rúk naviac. Sem-tam sa s Esme zastavia, ale to len trikrát do týždňa. Viete si predstaviť ten rachot...

Môj manžel Jasper je u rodinných priateľov v Denali. Sú tam totiž na návšteve ďalší jeho priatelia, ktorých nevidel už nejakú tú dobu. A teraz dosť často chodí do nemocnice pomáhať Carlisleovi, nášmu  kvázi adoptívnemu otcovi. Jeho sebaovládanie sa dosť zlepšilo, a tak ho poriadne trénuje.

Hneď prvý deň v škole bol zaujímavý. Ale nie kvôli nám, novým študentom. Narazila som na jedno dievča. Na už mnou spomínanú Isabellu Swanovú, kráľovnú školy, ako som neskôr zistila. Obyčajný človek. Síce veľmi krásna, ale len tak ľudsky. Keď som okolo nej prechádzala, stalo sa mi niečo čudné. Veľmi čudné. Začala som vrčať, a akoby som to nebola ja, som jej povedala:

„Vyhýbaj sa nám. Nedopadneš dobre.“

Keď som sa od nej vzdialila, ten zvláštny pocit zmizol. Edward sa na mňa pozeral ako na blázna. Veď som sa aj cítila ako blázon. Mykla som plecami a radšej sa tým nezaoberala.
Hodina skončila, bol pokoj. Až v bufete, ktorý patril ku škole, sa to zopakovalo. Tento raz nie mne, ale Rosalie. Potkla to dievča, zavrčala rovnako ako ja a sykla:

„Tvoja vláda tu končí. Nastupujem ja.“

„To pochybujem!" vrátila jej. „Ja tu velím, a veliť tu budem! A ty,“ povedala i šťuchla ju do pleca. „sa radšej drž ďalej odo mňa, lebo... lebo... Nedopadneš dobre.“ Bola rozzúrená, a to poriadne. Edward pred sa ňu postavil a odstrčil ju ďalej.

„To sa ešte uvidí!“ zasyčala Rosalie znova.

To už Isabellu ťahal preč z bufetu nejaký chlapec.

Odrazu sa mi vyčistila myseľ; mohla som znova uvažovať normálne. Vzala som teda Rose pod pazuchu, pod druhú Ewarda a rýchlo som s nimi odišla.
Asi o pol hodiny sme nervózne sedeli v našej vile. Ja a Rose na gauči, Edward ošívajúc sa ako zúrivý lev v kresle.

„Čo to do vás vošlo? Celý čas do mňa vtĺkate, že mám byť opatrný, a teraz sa jedna chce stať kráľovnou školy, a druhá sa jej vyhráža.“
„Ja neviem, čo ti mám na to povedať, Edward. Keď som sa k nej priblížila...“
„Akoby som to nebola ja,“ dokončila za mňa Rosalie.

„V tej chvíli som videl vaše myšlienky, a nemal som pocit, že by patrili niekomu inému. A že by to spôsobovala ona, si nemyslím. Pozerala na vás ako vyoraná myš.“

„Pozri, Edward, ty si sa ma tam zastal, takže tu nemáš čo kričať. Budeme sa jej prosto vyhýbať. Presne tak, ako sme sa doteraz vyhýbali všetkým ostatným. Nemal by to byť problém,“ navrhovala Rose.

„To je pravda, ale nesmie sa to opakovať. Mali by sme sa spýtať Carlislea. Nie je to normálne. Síce som pri nej mal taký zvláštny pocit, ale asi to bolo z toho, koľko tam bolo ľudí.“

Bolo mi jasné, že teraz klamal. Jeho ovládanie je silné. Veľmi silné, takže v tom bolo tiež niečo viac.

„Dobre, tak toto by sme mali vyjasnené, a teraz sa ide na nákup.“
Veľmi nenápadne som sa snažila odviesť tému. Vyšlo to. Rose aj Edward sa okamžite zdekovali. Typické.

„Tak, čo také zvláštne si cítil, Edward?“ posmievala som sa mu v myšlienkách. Vrátil sa do obývačky a pošepkal mi tak, aby som to počula len ja.

„Vonia. Neskutočne vonia. Myslel som si, že sa neudržím a zabijem ju.“

Musím priznať, zaskočilo ma to. Už sa nám to totiž párkrát stalo, a nebolo to nič príjemné.

To je len o dôvod viac, prečo sa jej vyhýbať.

Keďže si ma už nikto nevšímal, vzala som si auto a chcela som sa Isabelle ospravedlniť. Aj keď by sa mi zase mohlo stať to, čo vtedy, chcela som to risknúť. V budúcnosti som nevidela žiadnu hrozbu. Ani neviem, odkiaľ viem jej adresu. Prosto...

„Tak ideme?“ spýtala sa ma Rosalie.

„Kam ako?“

„Na nákupy? Žeby?“

Bože, Alice, ty si trdlo! Síce som to nemyslela vážne, ale...

„Jasné, na čo čakáme? Ideme!“

Sadli sme si do kabrioletu a mohli sme vyraziť.

Asi po pol hodine cesty som zastavila na krajnici. Zacítila som Isabellu, a bolo to celkom blízko jej adresy.

„Počkaj ma tu Rose.“
„Kam to...“
„ Len ma tu počkaj.“

Vystúpila som z auta a išla za nosom. O chvíľku som ozaj zbadala malú vilku. Zazvonila som. O hneď na to sa otvorili dvere a v nich stála ona.

„Ahoj, prepáč, že ťa takto otravujem, ale chcela som sa ospravedlniť za dnešok. Bola som trochu mimo. A ešte za moju sestru Rosalie, ona je už taká. A ešte niečo,“ sypala som zo seba slová.

„Ozaj ma mrzí, čo som ti povedala. A mimochodom, som Alice, teší ma!“ Natiahla som k nej ruku a ona ju prijala.

„Aj mňa. Prepáč, ale ja mám povinnosti tak... Čau!“ Zatvorila mi pred nosom. Nechala som to tak a vrátila sa späť. Bola som so sebou spokojná.

Rose ale už v aute nebola.

Snažila som sa sledovať jej budúcnosť, ale bola akási rozostrená. Začala som ju stopovať. Našla som ju pred nejakým domom so zapaľovačom ruke. Vôňa, ktorá sa tu vznášala, mi bola nejaká povedomá. Samozrejme! Veď to je dom Isabelly Swanovej!.

Rosalie práve podpaľovala rohožku a snažila sa zapáliť drevenú zárubňu. Zachytila však môj pach – rýchlo prestala, zazvonila na zvonček a so zavrčaním uháňala preč.

Bola až neuveriteľne rýchla, dokonca rýchlejšia ako Edward. Ani som nepomyslela na to, že dom zrejme horí – bežala som za ňou. Podarilo sa mi ju dohoniť až o dvadsať kilometrov, ako sedí na zemi a zmätene sa obzerá okolo seba.

„Čo tu robím?“

„Rose, ty si nespomínaš?“
„Išli sme spolu po meste, a zrazu som tu. Čo sa mi to stalo?“

„Práve si podpálila dom Isabelly Swanovej – to je to dievča, ktorému chceš ukradnúť titul kráľovnej.“

Rosalie bola ešte zmätenejšia. Pozerala sa vystrašene pred seba a nevedela sformulovať jednu súvislú vetu.

„Je v poriadku? Teda horí? Hasiči, zachrániť, musíme...“ Splašene brblala; nevedela, čo robiť.

„Poď, ideme sa tam pozrieť, potom pôjdeme po auto – ak ho ešte niekto neukradol a ideme domov. Musíme to povedať Carlisleovi.“

Keď sme sa vrátili k jej domu, nič nehorelo. Rohožka bola úplne čierna, ale všetko bolo v poriadku. Rosalie si vydýchla – a bola skutočne rada, že sa nič nestalo.

Doma sme sa okamžite chceli porozprávať s Carlisleom. Ten sa však neukázal. Len nechal odkaz, že musí ostať v nemocnici kvôli nejakej búračke.

Keď sme Edwardovi povedali o tom, čo sa stalo, skoro nás uškrtil. Ale čo už.

Každý sa zahltený svojimi myšlienkami zavrel vo svojej izbe. Ja tiež.

Ach, Jasper! Kedy sa vrátiš...

***

Ďalší deň bol v pohode. Teda pre mňa. Boli sme na ceste do školy, keď som dostala víziu. Emmett prišiel na školské parkovisko s účelom navštíviť Rosalie. Len čo vystúpil z auta a prešiel pár metrov, vrazila do neho ona – Isabella. Emmett šaškoval a ona s ním. Zavesila sa mu na rameno a takto spolu prešli až do vestibulu. Tu vizía skončila. To sme už stáli na parkovisku a razili si to dnu. Emmett jej niečo pošepkal do ucha, načo sa ona uškrnula, vlepila mu pusu a povedala:
„Môj nie, ale tvoja Rozinka bude peniť ako šumienka. Ja padám.“

Vytrhla sa Emmovi z rúk a utekala z vestibulu preč.

Emmett ako správny šašo za ňou zakričal niečo ako – maj sa, zlato – ale to nemal robiť. Narozdiel od Isabelly, ktorá na sto percent vedela, čo sa stane, pretože vestibulom sa ozvala rana ako z dela. Rose mu vlepila facku a s nadávkami ho odtiahla preč.

„Čo si myslíš že robíš, Emmett Cullen?“ vrieskala ako zmyslov zbavená.

Chytila ho za ucho – doslova - a dotiahla až do auta. A čo sa dialo tam, to som pre istotu nezisťovala.

Zdalo sa, že tento deň by konečne mohol byť pokojný. Prednášky boli v pohode, tak sme našu hru na ľudí chceli posunúť ďalej – ja a Edward sme zašli do reštaurácie, ktorá sa využívala ako jedáleň. Sadli sme si do jedného boxu a objednali si niečo lacné. Pár minút na to prišla Rosalie a Emmett a v ich závese naša nočná mora – slečinka Swanová a spol. Sadli si neďaleko nás a (pre nich nenápadne) pozorovali nás.
Sledovala som budúcnosť, len pre istotu. No to, čo som videla, sa nezhodovalo s tým, čo som očakávala.

Rosalie, čašník, polievka, nešikovný čašník, rajčinová polievka...

Úspešne som v sebe dusila smiech. Síce mi určite žiarili oči, ale s tým sa nedá nič robiť. Edward sa tiež snažil, ale nevydržal to, a vybuchol v obrovský smiech.

„Na toto som čakal, od kedy ju poznám,“ pošepkal mi.
Ak by som mohla, tak by som od smiechu plakala. A snažila som sa trochu krotiť, ale nič nepomáhalo. Hlavne nie Emmettov výraz. Tá nechápavosť...

Cez našu uličku prechádzal čašník s paradajkovou polievkou. Kľučkoval pomedzi stoly. Pri tom našom sa potkol a misa s polievkou skončila na Rosaliinej hlave, tričku a nohaviciach.

Zopár hosťom zabehlo, iní sa zadúšali, niektorí pohoršene krútili hlavami.

„Ja-ja-ja sa ospravedlňujem,“ koktal čašník, „hneď vám to utriem!“ A začal sa okrajom košele venovať Rosaliinmu  dekoltu. Ani nechcem vedieť, na čo myslel. Netváril sa totiž veľmi nešťastne...

„Čo si to dovoľujete, vy, vy! Ah! Podám na vás sťažnosť!“ Nasupene sa dvihla a hrdo odkráčala z reštaurácie. Pri vyhrabávaní cestovín z jej blond hrivy si však nevšila schodík a aká dlhá, taká široká sa natiahla na zem.

„Hej, pozrite, koberec z veľryby!“ zavrieskal niekto zo zadu. Spustila sa ďalšia vlna smiechu. Swanová a spol sa rýchlo vytratili z reštiky. My sme sa zdvihli, Emmett pomohol vstať Rose, a tiež sme sa vytratili. Doma Rose naštvane tresla každými dvermi, ktorými mohla, a vchodové sa ani neobťažovala otvoriť.

„Emmett!" zvreskla Esme.
„Čo je?" zvolal stále snažiac sa upokojiť svoju ženu.
„Okamžite choď nasadiť nové dvere, sú v garáži," povedalal mu už pokojnejšie.

Emmett prefrčal okolo Carlislea, ktorý práve vykukol z pracovne.

„Čo sa jej stalo?"

Tak, vysvetľovanie začína...

5.kapitola

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 4. kapitola: