Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 5. kapitola

01.08.2011 (07:45) • janulka • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1938×

.°oOo°.

„Hej pozrite, koberec z veľryby!“ zavrieskal niekto zo zadu. Spustila sa ďalšia salva smiechu. To sme sa už ja, Fab a Nail s kŕčmi v bruchu vytratili z reštiky. Síce o hlade, ale na ten pohľad nikto naozaj dlho nezabudne...

Všetci traja sme zutekali naspäť do školy. Odtrpeli sme si poslednú prednášku a mohli sme ísť do klubu. Veď je piatok! Konečne!

Fab vzala Naila domov a ja som sa vybrala tak, ako každý piatok, pešibusom. Nevadilo mi to, už som si za tie roky zvykla.

Asi o hodinu mi Fab volala, že dnes nemôže nikam ísť, lebo jej mama povedala, že bude búrka. Neviem, ako to robí, ale v predpovediach sa nemýli.

A tak som sedela doma. Pozerala som sa z okna a skutočne asi po pol hodine už padal hustý dážď, sem tam sa objavili aj krúpy. Blesky križovali oblohu. Elektrina v dome vypadla rovnako ako internet. Zapálené sviečky tlmene osvetľovali izbu. Učebnice a kopu papierov som mala rozhádzaných po zemi. Učenie pri sviečkach som už dávno vzdala. Ako to len tí ľudia pred tým robili? Veď to nejde...

S malou baterkou v ruke som prešla do telocvične. V tme, na svoj vlastný tichý rytmus som začala tancovať.

Arabeska, battement...

Dala som do toho všetku svoju frustráciu, hnev, smútok, napätie a strach.

Temps lié, sissone simple, cou de pied...

Prečo to vlastne robím? Prečo tancujem?

V tme prerušovanej bleskami, teraz už sediac na studenej zemi som si uvedomila jednu vec.

Ja nechcem tancovať. Nie, už nie.

Kedysi som pre to žila. Moja mama ma podporovala, robilo jej to radosť. Ale aký mám dôvod pokračovať ja? Som v tom dobrá, to áno, ale nejako ma to prestalo napĺňať.

Áno, to je to správne rozhodnutie. Prečo som na to neprišla skôr? Do školy som chodila vlastne len kvôli spolužiakom. Bez radosti, bez výrazu.
Rohodnutie padlo a čím skôr by som ho mala uskutočniť.

Akoby ma osvietilo. Veď ono ma aj osvietilo - na moju radosť naskočila elektrina. Ale len na tú chvíľu, čo som si stihla uvariť omeletu.

Najedla som sa, nastrkala riad do umývačky, nič viac sa však nedalo – porazený prúd. Ľudia si za ten čas vypestovali dokonalú závislosť na elektrickej energii.

Bolo len šesť hodín. Vonku tma, lejak... Zase som sa odtiahla do svojej izby. Zhrnula som všetky papiere pod posteľ a sadla si do tureckého sedu. Zapla som si mp3 prehrávač a pustila si skladby od Two steps from hell. Možno je zvláštne počúvať soundtracky, ale ja na nich nedám dopustiť. Sú to také akčné symfónie.

(kto sa zaujíma, môže si pozrieť pár skladieb tu - pozn. aut.)

Rozmýšľala som. Čo budem robiť po odchode zo školy? Mohla by som ísť navštíviť príbuzných v Taliansku, pozrieť si Európu, zastaviť sa v Egypte, Turecku, odletieť do Japonska, potom sa vrátiť a urobiť si nejakú vysokú. Neskôr by som mohla navštíviť Fabienne u nej doma... Je toho toľko, čo by som mohla robiť! Peňazí mám dosť na pol druha života, tak prečo ich nevyužiť?

Z rozjímania ma vyrušila až sms-ka. Bola od Fab.

Skoda dneska, nepojdeme zajtra na nakupy? V ODM maju vypredaje.

Prečo nie? Aspoň sa poriadne rozlúčim.

Ok, pridem po teba?

Nn, stavim sa o druhej.

Viac už nenapísala nič.

Batéria takmer vybitá, oznamoval mobil. Na moju smolu si tento oznam prepožičal aj prehrávač. Hodila som ich na posteľ a neriešila to.

***

Zobudila som sa celá dolámaná. Akoby aj nie – včera som zaspala na koberci. Na stolíku svietila lampa, ktorú som sa včera pokúšala zapnúť.

Elektrina!

Okamžite som si dala nabiť mobil. Zapla som notebook, skontrolovala maily – 1 nový. Bol z nejakej zvláštej adresy, možno len spam, ale mohla to byť aj nejaká ponuka.
Bolo to však niečo celkom iné.

Ahoj, som Heidy, tvoja teta. Viem, že sa nepoznáme, ale tvoj otec ti o mne isto rozprával. Posielam ti peniaze na tvoj účet. Čoskoro pôjdem na služobnú cestu do Ameriky, tak by sme sa mohli stretnúť. Ja viem, kde bývaš, tým sa netráp.

Teším sa na skoré stretnutie.

Arrivederci, Heidi.

Vypla som sa.
Návšteva z Talianska? Tak to bude husté.

Oči mi zablúdili na hodiny. Ukazovali sedem a nejaké drobné. A čo teraz? Do nákupov mám ešte neskutočne veľa času.

Nakoniec som skončila v šatníku s tým, že si idem urobiť generálnu revíziu. A už ju bolo ozaj treba. Vyhádzala som kopu nepotrebných nemoderných vecí, zistila som, že mi chýba aspoň šesť lepších párov lodičiek. Prepána, veď ja už vlastne nemám čo nosiť!

Bola som do toho taká zabraná, že som si ani nevšimla, ako letí čas. Fabbiene mi už trúbila pred dverami. Hodila som na seba prvé, čo mi prišlo pod ruky a obula si svoje obľúbené topánky – síce po daždi dosť nepraktické, ale pre mňa neoceniteľné.

„Ako?“ spýtala som sa jej, len čo som vyšla z domu.
„Nekecaj a sadaj,“ zrúkla na mňa. Bola nejaká divná, iná. V jej očiach sa zračil... Bol to odpor, nenávisť? Kde sa to v nej vzalo?

Mlčky som si sadla na sedadlo spolujazdca. Fab vyštartovala ako raketa, prekračovala povolenú rýchlosť aspoň o 50 kilometrov za hodinu. Bola prudká, agresívna. Dvakrát prešla na červenú, vošla do zákazu v jazdu a nakoniec pred obchodným centrom zastavila na mieste pre invalidov.

„Čo čumíš, vystupuj!“ nakázala ako nejaký diktátor.
Vo vchode zhodila na zem nejaké dievča, ani sa nad tým nepozastavila.

Začali sme prechádzať jeden obchod za druhým. Na dlhšie sme sa zastavili až v Terre.

Ukazovala som jej oblečenie – čakala som, že bude robiť to, čo vždy – teda prikyvovať alebo odmietať.

„To nemáš vlastnú hlavu, že sa na všetko pýtaš mňa? A vieš čo, už ma to prestalo baviť!“ zrúkla na mňa.

„Čo ako? Veď si ma...“
„Ah! Už ma nebaví hrať sa na tvoju najlepšiu kamošku. Neznášam ťa. Si trápna. Bohatá odfarbená chudera! Lozím s tebou len preto, že si kráľovná. Ale teraz, teraz sa všetko zmení, mademoiselle! Ja budem kráľovná. Skončila si. A Nail, chudák Nail, ako len presvedčivo vie hrať gaya. Veď aj chodil na herectvo. Ťaháme to spolu už asi rok. Všetci to vedia. Si len chudinka, bezvýznamný článok.“

Zízala som na ňu s otvorenými ústami. Ona sa len otočila, nechala ma samu stáť na chodbe obchodného domu. Zrejme naštartovala a odfrčala preč. Vzala zo sebou aj celý môj cit.

„Prečo?!“ skríkla som na celý obchoďák. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna, no mne to bolo jedno.

Slzy mi brázdili tvár. Fabienne, moja Fab, čo sa to s tebou stalo? A Nail, je to snáď pravda? Vybehla som na parkovisko a bežala som preč. Bolo jedno kde. Bežala som. Neskôr som už len prekladala nohu cez nohu. Bola som na parkovisku. Sanitky! Zrejme nemocnica. Nič som nepočula, nič som nevnímala.

Zrazu bola tma. Stratila som vedomie.

Ták, naozaj sú ľudia takí ako sa zdajú?

6.kapitola

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 5. kapitola: