Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Čierna labuť 13. kapitola

18.09.2011 (14:15) • janulka • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1558×

„Vypadni! Ty idiot! Choď si vyskočiť z okna, ak sa nevieš kontrolovať!“ rozkrikovala  som sa ako šialenec.

„Ako chceš,“ povedal mi akoby opito. A potom akoby nič vyskočil z druhého poschodia.
„Nie!“ stihla som naňho zrevať, ale už bolo neskoro. Počula som už len drtivý dopad.

***

Pred troma hodinami...

„Kto je to?“ spýtala som sa Simmone, samozrejme, stále zízajúc.
„To je môj priateľ – ale momentálne o tom trocha pochybujem,“ povedala so smiechom. 
Odlepili sme sa od seba, aby som jej už nepozerala cez rameno a postavila sa.
„Miláčik,“ povedala mu, „išiel si dobrovoľne, že áno,“ cukrovala naňho. „Tak prečo pyskuješ?!“
Začala ho tak trochu otĺkať, ale jemu to zrejme nevadilo. Tie svaly, čo má pod tričkom... No, je to Simm. Ona si vždy vie vybrať.
„Tak, zlato, toto je Bella. Moja najlepšia kamarátka. Nevideli sme sa už poriadnu dlho, takže rátaj s tým, že hodiny a hodiny prekecáme.“

Tak toto bola pravda – ja a Simmone spolu, chlapi, máte smolu!

„A Bella, toto je...“
Ná na náá, na náááá na ná na na... Mobil?
Áno, zvoní mi mobil!
Alice.
„Obamová pri telefóne.“
„Si v poriadku?“
„Je nejaký dôvod, prečo by som nemala?“
„Ja len, no, že si tam už tak dlho, tak či ťa neuniesli... Už poďte na parkovisko.“

Zložila. Ona mi to normálne položila! Asi sa jej ozaj nechce čakať.

„Tak poďme, lebo ma môj odvoz zožerie. Zober si batožinu.“ Na chvíľu som sa odmlčala, keď som zaregistrovala kopu kufrov, tašiek a batohov, stojacich vedľa nej. 

„No, podaj mi aspoň jeden kufor, a tuto svalovec, ktorého meno mi stále uniká, vezme zvyšok, dobre?“

Ani som nečakala na odpoveď a už sme sa rútili von. Chudák jej priateľ vliekol aspoň sedem tašiek. Šli sme na parkovisko, kde už stál Alicin Poršiačik. Vystúpila z neho celé netrpezlivá. Pohľadom blúdila po mne, Simm, až zastala na ňom. Merala si ho tak... Nenávistne? A presne tak aj on ju.

„Tie tašky sa do toho jej pidibajzlíka nevojdú,“ povedal Simmone do ucha. „Ja si vezmem taxík, a ubytujem nás v hoteli, dobre? Večer sa uvidíme, pri tej vašej debate aj tak budem zbytočný.“

„Presne," pritakala Alice. My - “ na to slovo kládla zvláštny dôraz, „pôjdeme k nám. Večer sa uvidíte. Aj tak by sme sa všetci nevošli,“ povedala.
Mala som pocit, že Alice sa snaží vypadnúť čím skôr, a čím ďalej. Čo sa tu zasa deje?!

„Keď myslíš,“ povedala mu po krátkej odmlke. „Tak sa teda uvidíme večer. Už teraz sa teším...“ Radšej som odvrátila zrak. Na to ich cukrovanie vážne nemám žalúdok.

***

Natlačené v dvojmiestnom aute sme sa rýchlo presúvali ulicami New Yorku. Bolo to trochu zvláštne – mne cesta od letiska trvá dve hodiny, Alice ju zvládla temer za tridsať minút. Vyhla sa každej zápche. Chodila cez malé uličky, na semafore vždy zelená, a tachometer nepoľavoval zo stovky. Ja a Simm sme tak nemali šancu porozprávať. Len sme sa na seba pozerali a pozorovali všetky tie zmeny. V podstate sa to otočilo. Ja som vždy bola tá prirodzenejšia, dlhé hnedé vlasy, minimálny makeup, a farbenie vlasov som považovala za somarinu. A teraz je tu ona – kučeravá, ryšavá! Vždy so svojou farbou bojovala. Asi mala na ňu Európa zvláštny vplyv.

Zanedlho sme šmykom zastavili pred vilou. Alice nám pomohla vystúpiť a vošla dnu.

„Tu bývaš? Tak tentoraz si sa prekonala,“ vypískla obdivne.
„Nie, vlastne áno... No, je to zložité, vieš... Deratizácia! Áno, z lesa sa dohnali myši a teraz tam striekali... To je jedno... Tak teraz bývam u... rodinných priateľov, chápeš...“ Koktala som ako chorá, vymýšľanie mi nikdy nešlo. No vyzerá, že ju to nejako presvedčilo.  Aspoň dúfam.

„Tak poď, pokecáme vnútri," zahovárala som.

Už na schodoch bolo počuť nejaký lomoz. Len dúfam, že Emmett zasa nepresúva gauč jednou rukou. Otvorila som dvere – nie, nič nelieta cez izbu. Zrejme ich už Alice stihla...
„Medvede!“

„Losy!“
„Medvede!“
„Pumy!“

Nie. Nestihla.

„Čo to riešite?“ spýtala sa Simm. Tá aby niečo neriešila! Ale ako z toho von?
Podľa pohľadov Emmetta a Jaspera by som povedala, že tiež nevedia, ako z bludiska.

„Ale... To sú... Len... Baseballové tímy, je tak?“ zachránila nás nečakane Esme. „Choďte hore, zlatíčka, niečo vám donesiem. A vy sa už konečne prestaňte hádať! Potom to ľudia zle chápu!”
„A komu fandíte? Jacob vraví, že Orly stoja za to, ale aj tak má radšej Vlkov..."
„A kto je Jacob?“ spýtala sa Alice,

Ja som sa tiež tvárila ako puk. Kto je Jacob? To meno znie, akoby bol ten niekto buzík...
Aj keď proti nim samozrejme nič nemám - dokážu skvele poradiť v oblasti nových topánok - Ale prečo by sa teda ehm... Muž na druhom brehu zaujímal o baseball?

„Jake, teda Jacob - to je ten môj frajer - kamoš môjho bratranca...“

Tá muskulatúra?! Tak to asi gay nebude... Aj keď... poznám aj takých, ktorých je naozaj škoda, ale keďže je to Simmin frajer, asi to znamená, že ho Simm priťahuje z čoho vyplýva... Ó môj bože, ona randí s bisexuálom?
Nie. Určite nie... Len ten chudák jednoducho schytal teplošské meno, nič viac.
Jacob, Jake... K jeho postave by sa hodil skôr Ronaldo, Armando či Eduardo! Áno!

„Tvoj frajer? Tak to sa ani nečudujem že fandí vlkom!"

A toto malo zasa čo znamenať!
„Si v pohode?" drgla do mňa Simm. „Bola si duchom tak trošku neprítomná..."

Alebo niekto z telenovely... Júlio Chuandréz, príjemne opálený... Och, dala by som si.

Ehm, pokoj. Nikdy by som jej to nespravila, a on by ma asi ani nechcel podľa toho, ako sa na ňu celý ten čas pozeral.
Ach prečo ja mám takú smolu?

Práve som si vybavovala jeho dokonale vypracovaný zadok, keď mi na líci pristála čiasi ruka.

„Čo, čo je!“ vykríkla som.
„Vstávať - Simmone volá Isabellu, Simm volá Bell!“
„Ha?“ spýtala som sa nechápavo. Veď som tu s jeho zadkom. Vŕŕ, taký chrumkavý. Ako by asi vyzeral bez nohavíc?

„Poď, vezmem ťa hore do Bellinej izby, ona ťa doženie,“ povedala jej Alice. Tá ju bez okolkov nasledovala. Len čo sa stratili na poschodí, prihnal sa ku mne Jasper.
„Si v pohode?“   
Aký má asi zadok Jasper? Asi pevný, veď je predsa upír...

„Bella!“ zreval mi Emmett do ucha.
To ma však dosť drasticky prebudilo - so zavrešťaním som sa zrútila cez pohovku, ležala som na zemi, pričom nohy mi ostali na pohovke a so zavretými očami som zisťovala, ktorú kosť mám zlomenú tentoraz. Všetko však vyzeralo na jednotku.

„Bella, Bellinka, si v poriadku? Nestalo sa ti nič?“ pýtal sa ma ako decka v škôlke.
Len čo som sa pozviechala zo zeme, rozkričala som sa naňho.

„Vypadni! Ty idiot! Choď si vyskočiť z okna, ak sa nevieš kontrolovať!“ šermovala som prstom a zrejme vyzerala ako šialenec.

„Ako chceš,“ povedal mi opito. A potom, akoby nič, vyskočil z druhého poschodia.

„Nie!“ stihla som naňho zrevať, ale už bolo neskoro. Počula som už len drtivý dopad. Ešte šťastie, že je nerozbitný!
No môj hysterický výkrik spôsobený nepríjemným zážitkom z pred pár sekúnd na mňa upozornil až na hornom poschodí - a Alice už aj so Simm stáli na schodoch a pozerali sa na mňa ako na niekoho, kto práve utiekol z psychiatrickej liečebne. Asi to tak aj vyzeralo, keďže som sa nakláňala z obloka a skúšala rýchlymi pohybmi rúk zachytiť imaginárneho Emmetta.

„Čo sa tu stalo? Znelo to akoby niekto vypadlo z okna...“
Okamžite sa vyšmykla z náručia Alice a už sa dívala z okna, presne tak ako ja.

„Ježkove oči! Niekto vypadol z okna! Leží tam muž! Ó môj bože? Musíme rýchlo niekoho zavolať!“ škriekala hystericky. Tak toto sa už na ňu skutočne podobá.

No ja som si až po chvíli uvedomila, že Emm leží pod oknom a hrá mŕtveho! Nie, že by nebol. Tak ale toto dosral...

„Ale nie, Simm, my nacvičujeme len scénku, teraz sa len hrá... že je mŕtvy... bude to... do divadla... Emm mi sľúbil, že pomôže...“

Tentoraz to bol, znova prekvapujúco, Jasper.

„Ale práve skočil z druhého, musí mať aspoň zlomenú nohu! Nie je mu niečo? Veď vyzerá ako mŕtvola. Prečo sa nehýbe? Hej, si v poriadku?“

Pozerala som dole. Emmett ležal tvárou dole a vyzeral ako mŕtvy. Páni, ten má ale zadok!

Ja ozaj nie som v pohode!
„Nie, pravdaže neskočil... to len hral... zošplhal sa po... po... stene?“ znelo to naozaj debilne. Našťastie sa Emmett spamätal, a rýchlo zdvihol palec.

„Môžem si to zopakovať?“ Začuli sme zdola.

Och, nemôžem s tým Emmettom skočiť do lesa, a oprieť ho niekde o strom a...
Och, asi si ozaj zavolám sanitku!

Zdrapila som Simm za rukáv a ťahala ju hore. Neušiel mi jeden uštipačný pohľad od Jazza.

Prečo sa tvári akoby mal každú chvíľu... Hups. Veď on vníma moje pocity!
„Poď, ideme hore, oni tu budú ešte cvičiť. Možno nám dajú lístky zadara!“

„Áno, my to docvičíme, že chlapci?“

No a teraz už len stále plávať, stále plávať!

Trochu na koniec: Začiatok kapitoly je venovaný každému, kto si neprečítal perex. Tak vám treba! :D Ale nie, perexy treba čítať. Hlave tie moje. ;)

No a celá kapitola je venovaná E. T. - on totiž býva na mojej povale! Ale odkedy je tam wi-fi?!

14. kapitola

Autor: janulka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Čierna labuť 13. kapitola: