Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Cez tanec k láske - 14. kapitola

12.11.2011 (15:45) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 6003×

14. kapitola

Bella

„Absolútne nič,“ zamumlala som si do dlane tichým hlasom a vstala na rovné nohy. Nemala som odvahu pozrieť sa mu do očí.

„Prosím ťa, povedz mi to.“ Pevne chytil moju ruku, čím ma prinútil, aby som sa otočila naspäť k jeho tvári. Nič mi však neprekážalo v tom, aby som očami flirtovala so svojimi šnúrkami na teniskách.

Opatrne si ma posadil na koleno a prstom mi vyzdvihol tvár do úrovne tej jeho. Už som viac nedokázala odlepiť zrak od jeho karamelového pohľadu. Proste to nešlo.

„Ja nemôžem,“ zavrtela som hlavou. „Dnes naozaj nie.“

S pokriveným úsmevom na perách prikývol a ako malé bábätko si ma schúlil vo svojom náručí.

„Ja si počkám na deň, keď budeš ochotná mi to prezradiť,“ zašepkal mi do vlasov tichým hlasom.

Keď sa spolu so mnou uložil do postele, vytiahol si ma ešte vyššie na svoju hruď a pobozkal ma na tvár. Pri uchu sa mi rozoznela nádherná melódia plynúca z jeho úst, ktorá ma každým ďalším tónom zázračne uvoľňovala a zároveň zo srdca vytláčala tú pálčivú bolesť, ktorá sa mi pri spomienke na Jeremyho začala rozširovať až do útrob tela.

„Bolo to už veľmi dávno,“ začala som opatrne a zhlboka sa nadýchla. „Bola som vtedy bezhlavo zaľúbená do jedného chalana. Naozaj som ho veľmi ľúbila.“ Z očí sa mi rozkotúľalo pár kvapiek sĺz. Edward ma začal upokojujúco hladiť po vlasoch.

„Neboli sme spolu ešte veľmi dlho, no na jednej párty sme sa spolu vyspali a ja som to... Neľutovala som to. Práve naopak. Ale to som vtedy ešte netušila, že to všetko bola len stávka, že ma nikdy neľúbil, len využil a potom odhodil ako odpad. No a práve vtedy som sa zaprisahala, že sa už nikdy so žiadnym mužom nezapletiem. Nikdy. A to bolo jedným z hlavných dôvod, prečo som ťa na začiatku tak ignorovala.“

Na chvíľku som sa odmlčala a potom som sa mu cez uslzené oči zadívala do tváre. Nevravel ani slovo, dával mi priestor na to, aby som mu všetko vysvetlila bez toho, aby som sa cítila, že na mňa nalieha. „Avšak ako ťa postupne spoznávam, začínam veriť tomu, že nie každý je rovnaký ako on.“

Tvár mi preopatrne vzal do dlaní a končekmi prstov mi z líc zotrel posledné stopy sĺz. „Bella, ja by som ti nikdy nedokázal ublížiť, rozumieš mi?“ Jemne som prikývla hlavou a opäť sa schúlila do jeho náručia.

V izbe začalo panovať len príjemné ticho, ktoré Edward po hodnej chvíli preťal tichým hlasom:

„Som vážne veľmi rád, že si mi to povedala."

***

Edward

„Uf, už nikdy sa takto neprežeriem,“ vzdychla Bella so smiechom a zvalila sa na gauč v obývačke. „Nabudúce ak Charlie opäť na víkend odíde, na spoločnú večeru sa už prehovoriť nedám.“ Pritúlila sa ku mne a hlavu si zaborila do môjho ramena. Končekmi prstov som ju pohladil po lícnej kosti a jemne ju pobozkal do vlasov.

O chvíľu na to sa však náhle postavila na rovné nohy a rýchlym krokom vošla do kuchyne.

„Deje sa niečo?“ zakričal som pohotovo a namieril si to priamo za ňou.

„Nie, len si vezmem nejaké lieky na trávenie. Nemienim predsa celú noc stráviť v objatí záchodovej misy,“ zaškerila sa na mňa a pilulky z dlane si vysypala do úst. „Nemôžem predsa dovoliť, aby si žiarlil.“

Chytila ma za ruku a opäť nás oboch zaviedla do obývačky, kde sme sa spoločne uložili na gauč. Netrvalo dlho, kým sa Belline viečka zatrepotali a ona sa ponorila do hlbokej ríše snov.

Nemohol som poprieť, že práve v týchto chvíľach som ju mal akosi najradšej... Bola taká rozkošná a nevinná. Zrazu ju už neťažilo nič, žiadne problémy ani spomienky, akoby len v spánku dokázala žiť len a len prítomnosťou. Miloval som ten jemný úsmev na jej perách, keď sa rozkošne pomrvila a ešte viac sa natisla na moju hruď, zatiaľ čo jej z pier zreteľne plynulo moje meno.

Začínal som mať pocit, že by som s ňou takto dokázal preležať aj celučičkú večnosť. Cítiť bitie jej srdca na svojej hrudi, horúci dych na pokožke, počuť svoje meno z jej úst... Nič dokonalejšie než ju, som si nedokázal ani len predstaviť. Už teraz bola pre mňa všetkým.

„Au, to bolí,“ zaúpela zo spánku a nakrčila obočie, pričom sa jej na čele urobila hlboká vráska. Zmätene som kmital očami po jej tele, no nedokázal som nájsť príčinu toho, čo by jej malo spôsobiť bolesť. S pocitom, že sa jej to len sníva, som si opäť ľahol vedľa nej.

Rukou si zrazu siahla na brucho a prudko otvorila oči, z ktorých sa jej začali valiť potôčiky sĺz.

„Je ti zle?“ opýtal som sa jej vystrašeným hlasom. Prikývla.

Okamžite som si ju vyhupol do náručia a z poličky schmatol kľúče od auta. Keď som ju uložil na zadné sedadlo, strčil som kľúče do zapaľovania a... Nič. A tak som to skúsil znova. A opäť nič. Proste odmietalo štartovať.

Bezmyšlienkovite som Bellu vytiahol z auta a rozbehol som sa smerom k nemocnici. Každým ďalším vzlykom, ktorý sa jej mimovoľne vydral z úst, som začínal mať väčší a väčší strach. Už som nedbal ani na to, že je Bella pri plnom vedomí a rýchlosť, ktorou beriem zatáčky, nie je práve najľudskejšia. V tejto chvíli bolo najväčšou prioritou dostať ju čo najskôr do nemocnice.

Až vo chvíli, keď som ju vložil na operačné lôžko a s doktorovým verdiktom, že je to pravdepodobne zápal červovitého výbežku slepého čreva, som sa usadil na jednu z nemocničných stoličiek a úľavne vydýchol.

Pozorne som sledoval pohyb hodinových ručičiek bežiacich po ciferníku. Nikdy v živote som sa necítil taký bezmocný ako vtedy. Každú odbitú sekundu som starostlivo pripočítaval k hodinám presedených na vyľudnenej chodbe, každú minútu som dovoľoval strachu, aby sa mi ešte väčšmi rozširoval do hĺbky tela.

Dokonca ani načúvanie myšlienok doktorov a sestričiek v sále mi nijako nepomohlo. Nerozumel som tomu, čo si myslia, nedokázal som sa na výnam ich slov sústrediť. V hlave som mal stále len obraz Belly.

„Pane, vy ste tu so slečnou Swanovou?“ ozval sa odniekiaľ za mnou chrapľavý hlas.

„Áno, som.“ Zodvihol som pohľad na nižšieho chlapíka v bielom plášti, ktorému na tvári visel jemný úsmev.

„Nemáte sa čoho báť, slečna je na tom dobre. Operácia prebehla v poriadku a teraz zostáva len čakať, kým sa nepreberie z narkózy.“

Cítil som, ako sa mi na tvári kreslí šťastný úsmev. „Ďakujem vám,“ zamrmlal som ešte za doktorom, keď sa otočil na päte a odišiel.

S hlbokým povzdychom som sa zvalil na stoličku vedľa jej postele. Dlhé hodiny som nerobil nič iné, len skúmavo hľadel na jej tvár, ktorá bola tentokrát ešte bledšia než obvykle. Z rúk sa jej tiahli hadičky a prístroje nad hlavou neustále pípali. Neuvedomoval som si to, no aj ten neustále sa opakujúci zvuk ma zázračne upokojoval. Vďaka nemu som vedel, že jej srdce bije pravidelne a silno.

Áno, k takémuto faktu mi stačilo len trocha sa sústrediť a tým začuť každú jednu kvapku krvi, ktorá sa jej valí žilami. Lenže teraz som sa ani na niečo také prirodzené nezmohol.

„Edward,“ naznačila jemne perami a mierne zodvihla ruku, ktorú mala doteraz voľne prehodenú vedľa tela.

Okamžite som k nej priskočil a vzal si ju do dlane. Privrela viečka a jemne sa usmiala. Akoby bola šťastná už len z toho, že som pri nej...

„Ja viem, že nie si obyčajný človek... Nemôžeš byť,“ zašepkala po hodnej chvíli trepotavým hláskom.

„Prečo si to myslíš?“ zamrmlal som zmätene.

„Lebo tak rýchlo obyčajným behom by ma sem nedokázal odniesť ani traktor.“

„Ja... Neviem, o čom to hovoríš.“

„Musíš byť niečo iné, nie človek. Napríklad Superman, Spiderman...“

Pokrútil som hlavou.

„Tak Batman?“ opýtala sa ma. Bola taká rozkošná. A navyše bola vo svojich tipoch úplne mimo, čo hralo v môj prospech.

„Vieš, prežila som detstvo, ktoré ma naučilo, že nemám nikdy prestať veriť na rozprávky,“ zamumlala sotva počuteľne. Zrazu som ustrnul v pohybe. Vlkolaci, prebleslo mi hlavou.

„Vážne?“ Nútene som sa pousmial a rukou jej prešiel po lícnej kosti, až som končekmi prstov zastavil na jej rozpálených perách.

„Nie, robím si srandu. Vieš, práve ma nadopovali kopou liekov proti bolesti a ja sa nezmôžem na nič iné, len na trepanie prvých somarín, ktoré mi napadnú,“ ticho sa zasmiala a pritisla viečka k sebe. Ani ja som sa neubránil smiechu.

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Cez tanec k láske - 14. kapitola: