Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Červený dážď - 3. kapitola

Červený dážď - 3. kapitolaV tejto kapitole zavítame do národného parku Denali, kde budeme spoločne s Bellou hľadať Cullenovcov.

3. kapitola

Si bláznivá, totálne bláznivo bláznivá, opakovala som si v duchu po celý čas, odkedy sme opustili pre mňa bezpečne známy areál letiska vo Phoenixe a vrhli sa do náručia neznámeho priestoru chladnej Aljašky. Nielen metaforicky sa dalo hovoriť o opustení domáceho teplého krbu a smerovaní do studeného neznáma. Klimatické podmienky Aljašky sa skutočne značnejšie líšili od tých, ktoré panovali vo Phoenixe v danom ročnom období – takmer na konci septembra. Odkedy som sa rozlúčila s rodinkou vo Forks, prešlo šesť týždňov. Začal sa školský rok a pribudli pracovné povinnosti, ktoré mi, našťastie, zamestnali aj myseľ. Nanešťastie, nie až natoľko. Ako som bola pred dvomi mesiacmi počas návštevy vo Forks odhodlaná nájsť Cullenovcov, tak rýchlo zo mňa všetko odhodlanie po tom, keď som narazila na „prvú stopu“, opadlo. Zvláštne, ako sa dokážeme zľaknúť niečoho, po čom sme takú dlhú dobu pátrali. Snažila som sa zabudnúť na odkaz, ktorý na mňa znenazdajky „vyskočil“ z CD-čka. Lenže to sa človeku ľahko povie, ale ťažko urobí. Mysli dokážete rozkázať iba do určitej miery a čierny pasažier si nájde aj najmenšiu trhlinku, ktorou sa vám pripomenie.

Rezignovala som. Sue mala pravdu. Musela som ich nájsť, aby som za všetkým dokázala urobiť hrubú čiaru. Nemala som ani najmenšieho poňatia a ani tú najmizernejšiu istotu o tom, že ich v Denali skutočne nájdem. Správa pred pár dňami oslávila desať rokov a Cullenovci bydlisko menili skôr ako sa na prezidentskej stoličke stihli vystriedať dvaja kandidáti. Mierila som do risku. Veľkého.

Ďalšou významne dôležitou položkou na pomyselnom zozname bol fakt, že výlet do Denali predstavoval pre začínajúcu učiteľku drahý špás. Vraziť nemalé peniaze do letenky, ubytovania a prenajatia auta bez toho, aby som mala čo i len mizernú istotu, že to má aký-taký zmysel, pripomínalo skutočné bláznovstvo aj mne samej. Upokojovala som sa myšlienkou, že pokiaľ to nevyjde, aspoň si dobre vynadám, obrazne a možno aj reálne si s plačom obúcham hlavu o stenu a zaprisahám sa, že už nikdy nič podobne hlúpe nevykonám. A ako som si v hlave kreslila plán, Denali nabralo reálnejšie kontúry.

Destinácia bola rozhodnutá, už si stačilo zvoliť správny čas a vybaviť voľno v práci. Čo sa týkalo prvej požiadavky, mozog hovoril jediné: „Počas zimy do Denali ísť nechceš.“ Mal pravdu. A tak sa jediným možným dátumom stal prelom septembra a októbra. Finančné možnosti a dobrosrdečnosť šéfa mi dovolili odcestovať na päť dní. Päť dní. Za ten čas ich musím stihnúť nájsť. Ako? To som absolútne netušila.

Krátko pred trinástou sme pristáli na Fairbanks International Airport. Od národného parku Denali ho delilo stodvadsaťpäť míľ, čím predstavovalo najbližšie miesto na pristátie. Prevzala som si batožinu, ktorá pozostávala presne z jedného väčšieho kufra – nechcela som sa zbytočne nabaľovať. Jeho obsah tvorili najnutnejšie kúsky oblečenia a kozmetika. Popravde som nečakala, že sa požičovňa áut bude nachádzať v bezprostrednej blízkosti letiska, preto ma príjemne prekvapil pohľad na skromnejšiu budovu stojacu asi tristo metrov od neho.

Chlapík sediaci v malej kancelárii pôsobil ústretovo. Vyhľadal moje meno, zaplatenú faktúru, z ktorej mi urobil kópiu a o pár minút sme postupovali von k môjmu požičanému autu. Hoci biely Chevrolet nepatril k najnovším autám, niesol punc luxusu... A mal vyšší podvozok, čo zaručovalo ľahšie zdolávanie miestneho terénu. Muž mi v rýchlosti povysvetľoval najzákladnejšie informácie, ponúkol kľúče od auta a mohla som vyraziť smer hotel. Ešte na parkovisku som do navigácie zadala adresu. Srdce mi prudko tĺklo. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla. V tejto chvíli sa už cúvnuť nedalo, bola som na „mieste činu“. Keďže som pred sebou mala vyše sto míľ cesty, bol najvyšší čas vyraziť. Prostredie ma uchvátilo. Hory boli obrovské, mohutné, vyzeralo to, že nemali konca. Nezáležalo na tom, z akého uhla ste sa pozreli okolo seba, hory vás vždy obklopovali. V ich najvyšších výškach sa rozprestieral sneh. Vyrazili mi dych. Nikdy som takú nádheru nevidela. Čerstvosť, divokosť, prirodzenosť. Tak málo ľudského zásahu.

Cesty boli kľukaté, musela som dávať o to väčší pozor. Aljaška je svojím spôsobom podobná Forksu. Tiež pripomínala dedinské cesty Južnej Karolíny, akurát v chladnejšom, nehostinnejšom prevedení. Čím viac som sa vzďaľovala od letiska, tým väčšia panika na mňa doliehala. Nachádzala som sa sama v úplne cudzom prostredí a takmer nikto o mne nevedel. Samozrejme, že Renée som dala vedieť, kam smerujú moje kroky, ale aj tá žila v domnienke, že sa chystám na výlet s kolegyňou, ktorej tu pracuje manžel. Nikto ani netušil, že som sa do Denali vybrala úplne sama. Ani že som sa pripravila o väčšinu úspor... Bola som hlúpa, vedela som to. Ale každý vo svojom živote urobí nejakú kravinu a toto bola tá moja. Väčšina hotelov v Denali pôsobí prírodným dojmom, je obložená drevom. Ani ten môj nebol výnimkou. Vybrala som si zo strednej triedy, pretože tú najdrahšiu som si dovoliť nemohla a najlacnejšie ubytovanie som nechcela už len kvôli pohodliu. Predsa už zarábam, trošku si doprajem, pomyslela som si s úškrnom. Na recepcii ma privítala upravená mladá bruneta s príjemne hraným úsmevom.

„Dobrý deň, mám tu rezerváciu na meno Swanová,“ predstavila som sa. Striaslo ma. Bolo takmer šesť hodín podvečer a vzduch nie práve najteplejší.

„Dobrý deň, dobre, pozriem sa na to, počkajte, prosím... Áno, pani Swanová, tu vás mám. Takže máte rezervované ubytovanie na štyri noci s polpenziou, je tak?“ Do notebooku klikala ako divá. Vždy som chcela vedieť, čo vedia toľko na recepciách odklikávať v počítačoch, pretože to vyzeralo, akoby pracovali na diplomovej práci, ale v tejto chvíli ma skôr zaujali jej slová.

„Slečna. Slečna Swanová,“ opravila som ju s úsmevom. Do dvadsaťpäťky sa s vami všade rozprávajú ako so stredoškolákom a keď máte krátko pred tridsiatkou, automaticky vás berú za vydatú. Nič medzi tým neexistuje. „A áno, presne ako vravíte.“

„Výborne, slečna, nech sa páči, tu máte kľúčiky. Izba číslo 26, druhé poschodie. Raňajky podávame formou švédskych stolov od pol ôsmej do desiatej a večeru od šiestej do pol ôsmej. K dispozícii máte aj bazén a vírivku, ale potom vás poprosím opatrne, nemáme tu plavčíka, takže bazén je na vlastnú zodpovednosť. Takisto náš hotel disponuje aj barom, v ktorom si môžete zahrať biliard alebo šípky, ten nájdete vedľa reštaurácie, ktorá sa nachádza za mnou doľava. A ak by ste hocičo potrebovali, mali otázku alebo potrebovali pomoc, pokojne sa môžete na mňa obrátiť,“ vyhŕkla v rýchlosti a snažila sa o prívetivý úsmev. 

„Ehm... Ďakujem vám veľmi pekne... Aká to bola izba, prosím?“

„Dvadsaťšesť. Druhé poschodie.“

Ešte raz som sa poďakovala a pobrala smerom k výťahu. Izba sa nachádzala na úplnom konci chodby. Privítala ma príjemná vôňa. Dvere napravo viedli do malinkej kúpeľne so sprchovým kútom. Izba bola priestranná, dominovala jej dvojlôžková posteľ. Pobavili ma obliečky na vankúšoch s potlačou jeleňa. Pripomenulo mi to fialovú deku, s ktorou ma privítal Charlie v deň, keď som sa k nemu ako tínedžerka nasťahovala. Steny boli rovnako ako vonku obložené dreveným obkladom. Oproti posteli sa nachádzala televízia.  

Povzdychla som si. „Tak, a čo teraz?“ zamyslela som sa nahlas. Po ceste na mňa doľahla únava. Rozhodla som sa pre sprchu, dúfajúc, že ma aspoň čiastočne vzpruží. Kým na mňa dopadal prúd teplej vody, premýšľala som. Mala som tu prácu, akoby misiu. Červíček pochybností vo mne však hlodal. Nikde som nemala istotu, či tu ešte vôbec bývajú a ani to, či tu vlastne vôbec niekedy bývali. Prostredie by sa k nim hodilo, bolo to tu krásne, ale pre človeka nehostinné. A najmä v zime nepríjemný život. Pre človeka. Pre nich ideál. Hodili sa sem. Krásni, ale studení. Neprívetiví, nehrejiví.

Bolo však potrebné začať s pátraním. Lenže ako nájdete pár ľudí na takom obrovskom priestranstve, bez mála dvadsaťpäťticíc kilometrov štvorcových, bez akéhokoľvek bližšieho náznaku?  V tom momente mi celý nápad prísť sem prišiel ako riadna hlúposť. Čo som si myslela? Že ako vystúpim z lietadla, bude ma čakať na letisku Alice, ktorá ma predtým videla prichádzať vo svojej vízii? Pravdupovediac, časť môjho ja v taký obrovský zázrak dúfala. Stále sa vo mne skrývala tá miestami naivná Bella. To nič, ak to nedopadne podľa tvojich očakávaní, spravíš si aspoň poriadny výlet... Dnes už nič nevymyslím, čoskoro sa Denali ponorí do tmy a v takom čase som sa do pátrania púšťať nechcela. Národný park bol plný divej zveri. Medveď kodiak a grizly mohli stáť, obrazne povedané, hneď za hotelom. V spoločnosti vlčej svorky.  Aj keď tak ďaleko by z bezpečia lesného prostredia prísť nemali, opatrnosti nikdy nie je dosť. To hovorí tá, ktorá sa pred rokmi preháňala po forkských lesoch s upírmi...

V ten deň som zbehla už iba na večeru a oboznámila som sa s hotelom. Hostí tu na moje prekvapenie nebolo toľko, koľko som predpokladala. Neskôr som sa dozvedela, že Denali toľko návštevníkov naraz ani neprijíma kvôli ochrane prírody.

Ráno som sa zobudila skoro. Mala som plán pobehať okolité nemocnice, skúšajúc šťastie. Možno v jednej z nich zahliadnem Carlislea alebo nejakú inú známu tvár. Pýtala som sa na Cullenovcov miestnych obyvateľov aj v obchodoch. Tie boli malinké, ponúkali skromný výber tovaru a väčšinu tvorili suveníry pre návštevníkov. Nikto o nich ani nepočul. Ani v obchodoch, ani v najbližších nemocniciach. Možno Carlisle nepracoval viac ako doktor a ja sa márne každého pýtam, či nejakého s jeho menom nepozná. Ale s menom Carlisle Cullen si tu nespájali žiadnu osobu. V podobnom duchu sa moje snahy niesli aj ďalší deň. A potom mi napadlo, že na tom najhlavnejšom mieste som sa doposiaľ neopýtala. V hoteli som skúsila šťastie rovnako, a to priamo pri recepcii.

„Cullen, Cullen... To mi nič nevraví,“ pokrútila hlavou recepčná.  

„Naozaj?“ zaúpela som. „Bol to rodinný známy, voľakedy sme bývali v rovnakom meste. Potom sa vraj aj s rodinou presťahoval kamsi do Denali. Bohužiaľ, nič viac neviem. Nemám naňho žiadny kontakt.“

„A kde by mal pracovať?“

„Predtým bol lekárom, tak pravdepodobne zostal verný svojej profesii,“ hádala som.

Brunetka stisla pery a opäť pokrútila hlavou. „Je mi ľúto, asi vám neporadím.“ Vyzeralo to beznádejne. Cullenovci sa vyparili z povrchu zemského. Nie sú tu, nieslo sa mi hlavou. Rezonovalo, ozývalo sa dokola ako ozvena. Čo nevidieť nastane čas vrátiť sa domov. V očiach ma zaštípali slzy. Samozrejme, že som rátala s možnosťou, že tu nebudú a že ich nenájdem. Ale dúfala som, že... dúfala som, že moje snahy nebudú márne. Posledné týždne sa mi vrútili do života a prevrátili ho naruby. Opäť som mala pocit, že sa ich môžem dotknúť, v hlave som miestami akoby počula ich hlasy. To, ako zneli v mojich spomienkach. Bledli. Nechaj ich odísť... Nadobro ich nechaj ísť

Cullenovci mali zostať iba v mojich spomienkach. Mali žiť iba v nich a ja som na nich mala spomínať. Na to, akou dôležitou súčasťou môjho života kedysi boli. Občas je náročné stráviť fakt, keď si uvedomíme, že nádej, ktorá sa v nás zrodila, razom vyhasla. Že neprinesie vytúžené ovocie, že pochádza iba z našich snov. Bude to akoby sme nikdy neexistovali. Už vtedy ma dobehol, už vtedy sa pripravili. Ale čo ten list? Čo jeho slová? To som sa nemala pravdepodobne nikdy dozvedieť. Navždy budeš moja Bella. Sama pre seba som sa pousmiala. A ty budeš navždy môj Edward. Nech si kdekoľvek.

Nespomínam si, ako dlho som nehybne sedela na posteli ani koľko bolo hodín, keď som zaspala. Bola som vyčerpaná. Z hľadania, snaženia, premýšľania nad nimi. Rezignovala som. Srdce mi zvieral podivný pocit. Niečo medzi smútkom, hnevom, netrpezlivosťou a očakávaním. Z plytkého spánku ma prebralo pokojné, tichšie klopanie. Trvalo pár sekúnd, kým mi došlo, že niekto klope na dvere mojej izby. S rozospatými očami som dočaptala k dverám.

„Prepáčte, že vás ruším, slečna Swanová, ale podarilo sa mi niečo zistiť,“ spustila pokojným tónom recepčná.

„Čo sa deje, o čo ide?“

„Ten pán, ktorého ste hľadali... Pýtala som sa tu známych, či takého doktora nepoznajú a predstavte si, istý pán Cullen ošetroval kamarátkinu mamu. Zlomila si nohu. Ale ešte pred rokom.“

„Č-čo?“ Bola som prekvapená, razom ma prebrala zo všetkých mrákot.

Recepčná prikývla. „Áno, avšak pracuje v nemocnici asi päťdesiat míľ odtiaľto. Tu som vám napísala adresu.“ Podala mi malý ružový papierik z recepcie.

„Ďakujem,“ vydýchla som prekvapene.

„Nemáte zač. Už musím ísť. Dobrú noc.“ Rozlúčili sme sa a zatvorila som dvere. S úžasom som hľadela na ten kúsok papiera. V mobile som si v momente vyhľadala adresu. Podľa GPS sa nemocnica nachádzala hodinu a pol cesty autom odtiaľto. Hodiny hlásili čo-to málo po štvrť na jedenásť. Nebol čas na odchod.

Uvedomila som si, že sa celá trasiem. Mám ich. Našla som ich. Absolútne mi tá skutočnosť nedochádzala. Skutočne sú tu. Chodila som po izbe ako nervózny lev v klietke. Najradšej by som sa na cestu vybrala hneď. Ale nehostinné podmienky nočného Denali ma od tohto nápadu odradili. Bolo mi jasné, že oka nezažmúrim. Zapla som si televízor, ponechala čo najtichšiu hlasitosť, ale poslúžil iba ako kulisa. Mysľou som blúdila ku Cullenovcom. Hoci som sa nechystala spať, predsa som sa donútila zdriemnuť si aspoň na dve hodiny. Skoro ráno som sa pustila na cestu. Srdce mi splašene tĺklo nedočkavosťou.

Nemocnicu som našla relatívne rýchlo. Bola to menšia budova než tie, na aké som bola zvyknutá. Pripomínala skôr súkromnú kliniku. Pršalo. Hlavu som si zakryla kapucňou a vystúpila z auta. Možno som sem merala cestu úplne zbytočne, živila ma však nádej, že ešte pred rokom tu boli a niekto by mohol mať ďalšie informácie. Bolo krátko pred ôsmou, ľudia sa hemžili po vestibule ako mravce. Rozhliadla som sa. Recepciu predstavoval menší pultík, za ktorým sedela plnšia pani v stredných rokoch. Pozrela na mňa spoza okuliarov.

„Želáte si?“

„Dobré ráno, ehm...“ habkala som, pripravujúc sa prejsť priamo k meritu veci, „hľadám doktora Cullena.“ Bola som pripravená na negatívnu odpoveď, niečo v zmysle, že tu pracoval pred rokom, ale je jej ľúto, už z mestečka aj s rodinou odišiel.  

Usmiala sa. „Áno, je tu, ale momentálne je pravdepodobne na vizite. Takže ak chvíľu počkáte... Môžete sa zatiaľ posadiť,“ ukázala na bledomodré plastové sedenie popri stene. Ústa sa mi pravdepodobne otvorili do písmena O. Ako v mrákotách som sa šla posadiť. Nemohla som tomu uveriť. Netrpezlivo som hypnotizovala veľké nástenné hodiny nad recepciou. Musel už o mne vedieť, mal dokonalý sluch. Mohla som si to rozmyslieť a utiecť, stále som mala čas. Ale keď som to dotiahla takto ďaleko...

A potom som ho uvidela. Pri pohľade na jeho tvár som mala pocit, akoby som sa vrátila v čase. Vyzeral presne tak, ako sa mi vryl do pamäti pred toľkými rokmi. Smeroval ku mne najprv so zamračeným, neskôr s o poznanie jemnejším výrazom.

„Bella?!“ vydýchol prekvapene. „Čo tu robíš?“

Pokrčila som ramenami. „Hľadala som vás.“ Udivilo ma, ako pokojne znel môj hlas.

Skutočne bol viac prekvapený ako ja. „Teba by som tu vážne nečakal. Poď sem,“ pokynul rukou, aby som k nemu podišla a potom ma silno objal. Automaticky som privrela oči. Zabudla som na chlad kameňa a štruktúru skaly, keď ma objímal aj Edward. Z očí mi vytryskli slzy. Carlisle si povzdychol a to ma rozosmialo. Za tie storočia sa naučil ľudským reakciám, ktoré boli natoľko vzdialené jeho podstate, až ich robil pravdepodobne automaticky. Bol to zvyk, naučená reakcia.

„Tak rád ťa vidím,“ mrmlal. Odtiahol sa a chytil ma za plecia. „Nikdy sme ťa neprestali mať radi, Bella.“ Páčilo sa mi, ako prešiel priamo k veci. Vedel, čo všetko som sama musela prežívať a netváril sa, že sa nič nestalo. Cítila som sa ako doma. Zaškvŕkalo mi v žalúdku.

„Poďme do bufetu,“ povedal Carlisle s úsmevom. Kúpil mi bagetu a kávu. Posadili sme sa k jednému z pár malých stolov pre dvoch. „Zavolám Esme, aby ťa odviezla k nám. Zobral by som si voľno, ale na dnes už mám naplánovanú operáciu.“

„Nebudú sa hnevať?“

„Nemajú dôvod. V Denali žijeme inak ako vo Forks.“ Esme zodvihla takmer ihneď. Carlisle jej povedal iba to, aby sa zastavila v nemocnici.

„Ako... inak?“

„Povedzme, že forkskému životnému štýlu som zostal verný iba ja. Preto si ma aj našla v tejto nemocnici. V Denali nemusíme toľko predstierať.“  

„To znamená, že už nie ste na... diéte?“

„Sme! Samozrejme, že áno. Ale decká,“ zachechtal sa, „nechodia do školy, žijú si na voľnej nohe. Svojím spôsobom máme omnoho väčšiu slobodu.“

„Alice ma videla?“

Carlisle pokrútil hlavou. „Nemôže sledovať tvoju budúcnosť. Ani nič, čo sa týka tvojej osoby.“

„Prečo?“

„Má to zakázané,“ stisol pery do tenkej linky.

„Kto...“

„Dozvieš sa to, Bella. Všetko. V pravý čas. Teraz jedz a povedz mi, čo si za posledných desať rokov robila.“


Ďakujem za všetky komentáre pri predchádzajúcej kapitole, veľmi ma váš záujem teší. Viem, že som neporiadna a kapitoly nepribúdajú v pravidelných intervaloch, verte, že sa snažím. Momentálne však prechádzam zložitým a ťažším obdobím a je pre mňa náročné sa venovať aj písaniu. Ale sľubujem, že sa pokúsim polepšiť. :) Budem rada za akýkoľvek komentár ku kapitole, aj to, či vôbec má zmysel v poviedke pokračovať. Ďakujem vám! :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Červený dážď - 3. kapitola:

 1
08.10.2019 [14:37]

JessyĎakujem veľmi pekne, dievčatá! Emoticon

5. Leylla
08.10.2019 [10:27]

Emoticon Emoticon Prosím si další Emoticon Emoticon

4. Babča.S.
04.10.2019 [23:38]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Leylla
04.10.2019 [13:22]

Emoticon Emoticon Prosím si další Emoticon Emoticon

2. betuška
01.10.2019 [19:00]

vyzerá to veľmi dobre, pokračovanie by bolo skvelé Emoticon

1. Lorinne admin
30.09.2019 [22:23]

LorinneUž chcem, aby bolo pokračovanie. Emoticon Emoticon Viem, že som náročná, ale keď táto poviedka je taká skvelá.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!