Bella sa narodila, aby bola upírom. Avšak človekom už bola, ale opäť si zvykať na ľudské obyčaje je pre ňu ťažké. Čo sa jej prvý deň v škole prihodí?
Poviedka je napísaná v rámci spoluautorskej poviedky
24.11.2021 (09:00) • Lorinne • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1603×
Myslela som si, že za všetkým strateným preplačem noc s oblohou, ale zatiaľ to tak nebolo. Spanie som si užívala plnými dúškami. Bola škoda, že som si nepamätala žiadne sny, no nevadilo mi to, pretože v reálnom živote som si ich mohla opäť splniť, hádam s lepším koncom ako po prvý raz. Dostať novú šancu na život nebolo už len poctou obéznych, ak rozumiete, čo tým myslím.
Musím začať pekne po poriadku. Prežiť prvý deň a ostražito sledovať dianie okolo seba. Kiežby sa mi podarilo nájsť nejaké informácie o tom, kto a z akého dôvodu ma poslal späť. Nemohla som mať toľké šťastie, že by sa nado mnou zľutoval Boh. Na neho som tak často nemyslela, aj keď frekvencia mojej viery sa zvyšovala predovšetkým pred ťažkými testami a písomkami. Môže mať človek strážneho anjela, aj keď v neho neverí? Z toho, čo som o Pánovi vedela, by sa to na neho podobalo. Všetci sme boli Jeho deťmi. Ale prečo si vybral mňa? Takú obyčajnú...? Nie, nie, On to určite nebol. Musel to byť niekto s magickou mocou... V dnešnej dobe ľudia ľahšie uveria kúzlam ako Božím zázrakom a táto verzia ma takisto neuspokojila. V upírov a vlkolakov som tiež neverila a odhalili svoju existenciu. Uvidíme, kto sa nakoniec za tým všetkým skrýva...
Keď som bola človekom, bol mojim najväčším nepriateľom čas. Starla som a proti nestarnúcemu Edwardovi som sa menila každý deň. Vždy mi na hlave pribudla nepatrná šeď, v kútiku očí vráska a zajtra som bola úplne iná ako včera. Aj v prípade upíra som bojovala s časom, hoc nebol mojim najenormnejším súperom a rozhodne nie jediným.
Pri našich hlbokých rozhovoroch s Edwardom sme často opakovali myšlienku, ktorá bola v mojej terajšej situácii kľúčová. Nikdy neľutuj to, čo sa stalo, pretože ma to sformovalo do toho, kým som dnes. Keby som mala možnosť vrátiť čas, urobila by som rovnaké veci a chyby. Teda niektoré veci by som rozhodne vymazala ako napríklad trapasy pri športe, nevkusné oblečenie a nevydarené pokusy o vtipy.
„Bella!" Charlie mi zaklopal na dvere.
„Prosím?"
„Prišiel som ťa zobudiť. Aj do práce vstávam neskôr, ale dievčatá potrebujú viac času na..."
„Oci, ja takáto nie som."
„Hej, ja viem. Fajn. Ehm," odkašľal si a odstúpil, no nešlo prepočuť ako sa jeho ťažké topánky posúvajú späť k dverám. „Potrebuješ s niečím pomôcť?"
Zasmiala som sa a posadila sa. „Nie, nerob si starosti.“
„Môžem vojsť?“
„Áno.“
Charlie nakukol dnu a vydýchol si, keď nenašiel nič nepríčetné.
„Mávaš zlé sny často?“
„Ako sa to vezme?“
„To ťa zmena prostredia tak vyľakala?“
„A teba nie?“
„Mňa nič nemôže vystrašiť.“
„Ani vlasy na mydle a v odtoku?“
Na obočí sa mu vytvorila vráska.
„No už nie si malé dievča a nenosíš vlasy vo vrkočoch.“
Prikývla som. „Taký účes som už nemala roky.“
„Ani ofinu zarovno s čelom.“
„Áno, tej som sa tiež musela zbaviť.“
Konverzácia uviazla na plafóne.
„Chceš mi dať nejakú otcovskú radu?“
„Neber drogy a nemaj nechránený sex. Najlepšie by bolo nemať ho vôbec.“
„Dám si pozor.“ Začervenala som sa nad horúcimi chvíľami s Edwardom. Koniec koncov spala som s ním až na svadobnej ceste. „Iné rady na prvý deň vo Forks?“
Charlie horlivo premýšľal až sa mu krútili fúzy pod nosom. „Buď sama sebou. Nesnaž sa byť niekým, kým nie si.“
„Fíha. To bolo dobré,“ povedala som obdivne. Aj by som mu zapískala, keby som to vedela.
„Aj na budúce.“
Postavila som sa z postele a vyzrela von oknom. Všetko bolo také, pokojné. Priveľmi jednoduché.
Charlie sa poškrabal na brade.
„Uvidíme sa v kuchyni?“ navrhla som mu.
Horlivo prikývol. „Pôjdem von niečo skontrolovať. O chvíľu sa vrátim."
„Dobre."
Zbavila som ho nepríjemného rozmýšľania, čo s rukami a nohami. Bol so Sue Cleawaterovou tak dlho, že som zabudla aký nervózny bol v jednaní s inými ľuďmi. Mal silnú seba motiváciu, pracoval ako drak, ale komunikačné schopnosti príliš nerozvíjal. Tak ako ja. Striedma na slová, ale odvážna a verná na skutky.
Na upírstve mi najviac zo všetkého chýbala káva. Pokúšala som sa ju vypiť a nepočúvala rady ostatných, na čo som veľmi kruto doplatila. Jedlo, ktoré upíri požijú sa nemá kde stráviť a musí sa vyvrátiť tou istou cestou ako prišla. Niet potom divu, že sa kúpeľňa v našej chalúpke naplnila zvukmi ako od tyranosaura Rexa.
Pred napitím som sa obozretne nadýchla a len čo sa na môj jazyk rozliala tá nevídaná lahoda, zostala som milo prekvapená príjemnou a intenzívnou chuťou. Mala svoje znamenité špecifiká so skvostnou krémou a stredným obsahom kofeínu z kávových bôbov z brazílskej arabicy a indonézskej robusty.
Šálka pohody ma inšpirovala k tomu, aby som sa do školy pripravila starostlivejšie ako kedykoľvek predtým. Alice ma rozmaznávala natoľko, že som so svojim starým šatníkom už nebola spokojná. Samé neforemné svetre, o dve čísla väčšie tričká a vyťahané džínsy so širokým zakončením. Toto už dávno nebol môj vkus. A čo teraz? Keby tu bola moja najlepšia kamarátka, určite by dokázala robiť zázraky.
Pokrčila som plecami. „Ak ti niečo chýba, pracuj s tým, čo máš."
Čierne džínsy som si zahla nad členky a zvýraznila tak svoje štíhle nohy. Natiahla na seba tielko, ale košeľu som si obliecť nestihla, pretože v žalúdku som pocítila nepríjemné sťahy. A nie, hladom to nebolo.
Utekala som na toaletu, pretože som tam musela stráviť istý čas. Minúty som si krátila písaním imaginárneho zoznamu, aké výhody a nevýhody má ľudskosť a upírstvo. Ako človek môžem piť kávu, jesť a spať, ale prišla som o všetko podstatné, na čom mi záležalo. Ale malo to aj ďalšie výhody. Nemusela som byť rodičom. Mohla som sa správať bláznivo a nikto to nemohol komentovať ako neprimerané, pretože to mladí robia.
„Bella, tak kde lietaš?" skríkol otec do útrob domu.
„V kúpeľni, o chvíľu som tam!"
„Poponáhľaj sa."
„Už idem!" Prudko som sa postavila a vytiahla nohavice hore, ale zo zadného vrecka mi vypadol mobil rovno do záchodovej misy. „Dočerta!"
Otcov hlas sa približoval. „Bella, je tam všetko v poriadku?"
„Áno." S vyplazeným jazykom, prižmúrenými očami a pokrčeným nosom som sa odosobnila od toaletného papiera plávajúce vo výlevke vedľa telefónu.
Vytiahla som aparát končekmi prstov a držala ho ďaleko od seba.
Bola som taká sústredená, že som sa opäť preľakla, keď Charlie opäť zabúchal na drevo. Nanešťastie sa mi elektronika vyšmykla a obrazovkou napred skončila trápenie so mnou čľupnutím späť do záchodu. Možno by som mu aj dala desať bodov za premet, keby sa v tom záchode ešte nachádzal. Ten idiot sa stratil niekde v trúbkach. Keď vypučí vodu niekde v kuchyni, bude to moja vina.
Horko som zavzlykala za svojimi perfektnými reflexami a vyšla za Charlie.
„Je čas ísť."
„Koľko je hodín?"
„Nemáš telefón?"
„Ešte aj ty sa mi posmievaj."
„Čo sa stalo?"
„Spadol mi do záchodu."
Charlie sa zmohol na povzdych. Ani fúzy však nedokázali zakryť jeho pobavenie.
„Tak povieš mi už, koľko je hodín?"
„Bude trištvrte na osem."
Zhrozila som sa. „Do čerta, to už je toľko? Nemôžem prísť prvý deň neskoro!"
Charlie nasledoval moje vražedné utekanie po schodoch. „Bella, upokoj sa. Ak nechceš, môžeš zostať doma a ísť do školy až o pár dní."
„Lenže ja musím ísť do školy dnes. Inak bude všetko stratené," rozhadzovala som rukami.
„Čo bude stratené?"
„Povedala som, že všetko."
„No dobre, ako myslíš."
Na poslednom schode som sa pošmykla na koberci a padla zadkom na hranu. Zjojkla som a pošúchala si pozadie.
Charlie to už nevydržal a začal sa smiať úplne.
„Vedel som, že si nešikovná, ale že až tak."
„Zvykanie si je ťažké," rozčuľovala som sa. Nesťažovala som sa iba na školu, ale na celú ľudskosť. Narodila som sa ako upír a ako upír som aj dokázala neskutočné veci. Mala som nezlomné sebaovládanie, kým ako človek som sa vrhla na prvú čokoládu v skrinke, ktorá mi prišla pod ruky. Ako upír som bežala rýchlejšie ako svetlo a teraz som bez pádu neprešla ani tri metre. Za dnešné ráno sa mi podarilo narobiť toľko ako už dlho nie, ak nepočítam plaču hodné udalosti na zamrznutej pastvine.
V aute som sa zmohla iba na povzdych. Čo viac som mohla robiť? Skočiť Edwardovi do postele, nech si ma vezme? No to určite. Akurát by si ma vzal na obed.
„Bella, Bella. Trpezlivosť ruže prináša,“ pripomínala som si.
Na parkovisko som prišla ako posledná. Živo som si vedela predstaviť, ako sa všetci otočili za mojich rachotiacim autom a ja som v pozornosti oveľa skôr, než vôbec vystúpim na pozemok školy.
Super, to že prídem neskoro videli všetci, ale to, že neskoro odídem, dúfam neuvidí nikto.
Po prvej hodine som si uvedomila ďalšiu nesympatickú skutočnosť. Opomenula som raňajky. V bruchu mi vyhudovali muzikanti a po druhej hodine sa mi začali zauzlovať kŕče.
Pomaly som sa presúvala po chodbe, keď na mňa z druhej strany niekto zavolal.
„Hej, ty nová!"
Otočila som sa. Po chodbe utekala Alice a snažila sa ma dohnať.
Počkala som na ňu, div, že som ju ako neznámu pred všetkými neobjala. „Alice, som taká rada, že aspoň ty si tiež spomínaš. Vedela som, že sa na teba dá spoľahnúť."
Alice ma schladila pokrútenými ústami a zošúvereným čelom. „Poznáme sa?"
„Nie?" nechápala som. Že by som sa naozaj zmýlila a ona si na mňa nepamätala?
Alice sa usmiala. „A mne hovoria, že som tá divná."
„Prepáč, asi som si ťa s niekým pomýlila."
„S kým?“
„No... vyzeráš ako Abby Sciuto z NCIS.“
„Ale povedala si moje meno."
„Niekto mi ho povedal."
„Aha, jasné. Jessica,“ zaškerila sa Alice.
Previedla som pozornosť späť na ňu. „Čo si vlastne chcela?"
„Ďakujem za pripomienku. Priniesla som ti toto. Nemám vo zvyku sa rozprávať s kde kým, ale tvoje škvŕkanie žalúdku mi už trhá nervy." Natiahla ku mne dlaň s proteínovou tyčinkou a jablkom.
„Odkiaľ môžeš vedieť, že mi škvŕka v žalúdku?"
Pozerať sa na Alice, ktorá si myslí, že o ničom neviem bola zábava. Iba výnimočne strácala slová a už vôbec nie pri výhovorkách, ktoré mali pre ľudí ako zásterku. Oči sa jej div nepretáčali v jamkách ako sa snažila vymyslieť dôveryhodnú výhovorku.
Prepadli ma výčitky svedomia, tak som ju naviedla. „Všimla si si, že som bledá a všetci tu vedia, že som z Arizony. Čo iné ako hlad by za tým bolo?"
„Presne!" rozhodila rukami Alice.
„Tak ďakujem. Mimochodom som Bella," vystrela som Alice ruku a čakala či sa chytí alebo nie.
„Prepáč, nepodávam ruky. Bojím sa bacilov."
„Každý máme svoje zvláštnosti." Naklonila som sa k nej. „Nikomu to nehovor, ale niekedy mám divné predtuchy."
Alice viditeľne preglgla. „Predtuchy?"
„Áno, akoby som vedela čo sa stane."
„Naozaj?"
„Vážne," prikývla som.
„O čom napríklad?"
„Cítim, že z nás budú dobré kamarátky."
„Nechcem ťa uraziť, ale ja si to nemyslím." Alice pokrčila nosom, ale z iného dôvodu ako som myslela.
„Necítiš tu divný zápach? Ako pokazené mäso."
Nadýchla som sa. „Nie. Nič necítim."
„Akoby to vychádzalo z..." spočinula pohľadom na mne.
„Podľa teba smrdím?"
„Nie to nie, tvoja vôňa je veľmi pekná, ale..."
„Tak už mi to, prosím, povedz."
„Umyla si si dnes zuby?"
„Och!" odskočila som od staro novej kamarátky.
„Prepáč, nechcela som ťa vyviesť z miery."
„Nič sa nestalo. Už musím ísť."
„Bella, počkaj."
„No?"
„Viem, aké to je byť nová a divná. Zlepší sa to."
„V to pevne verím."
Čakala som, či sa náš rozhovor ešte rozvinie.
Alice sa k tomu nemala, tak som prehovorila za ňu. „Čo si myslíš o našom priateľstve? Budeme kamarátky?“
Alice skamenel výraz a rozostril sa zrak.
„Alice?“
Zavrtela hlavou. „Prepáč, nemôžeme. Nájdi si niekoho iného.“
Otočila sa a odkráčala preč.
Na obede mi srdce vynechalo niekoľko úderov. Mala som takú dobrú náladu, keď som ich videla, že som nevedomky som zdvihla ruku a zamávala im. Dokonca mi do mysle vkĺzla knižná pripomienka: „správala sa, akoby ich poznala roky“, čo vlastne bola pravda, ibaže to oni nevedeli.
Aj ich výrazy tváre som dokázala identifikovať nadmieru ľahko: Jasper bol lačný, Rosalie rozladená, Alice pobláznená ako z Krajiny zázrakov a Emmett bol proste Emmett. Lenže moje letmé zamávanie ku mne prilákalo ich pozornosť.
Jasper sa zarazil a natočil sa celým telom ku mne, a keď zo zaznamenala Alice, celá stuhla. Dostala víziu a mne všetky svaly na tele našepkávali, že som istým spôsobom zmenila chod udalostí. Alice sa na mňa zatvárila rozpačito a zahľadela sa Edwardovi do očí. Môj minulý budúci milý sa sústredil na niečo celkom iné. Drvil Jaspera pohľadom. Sakra. Na Jasperovu schopnosť cítiť svoje pocity som úplne zabudla. Silou vôle som sa pokúsila myslieť na nenávisť voči Volturiovcom. Plavovlasému chlapcovi sa na tvári točili odtiene pocitov od tých zamilovaných cez hnevné až po tie smutné.
Rosalie povýšenecky zdvihla kútiky úst. Určite si vo svojom vnútri myslela, aká som hlúpa, že sa k nim snažím byť milá. Ale to nebolo nič, čo by som nepoznala. Emmett zodvihol svoju labu. Očakávala som zamávanie na revanš, ale veľký brat zmierlivo pohladil svoju družku po nohe.
Nečakala som, kým sa Alice preberie a odišla z jedálne.
Na biológii som trpela s Edwardom. Dával si ruku pred ústa a zatínal ruky do stola. Minúty pre neho trvali roky. Nechala som Edwarda trpieť vôňou krvi, ovoňala si vlasy, aj keď som nesmrdela, teda Alice mi povedala, že istá časť mňa páchne, lebo som si ráno zabudla umyť zuby, ale mala som plusové body za vypočutie si Jessicinho tárania o rodine doktora Cullena.
Po biológii Edward zmizol rýchlosťou blesku preč, tak ako ja predtým z jedálne.
Nešla som za pani Coopovou, aby ma preložila na biológiu.
Nechcela som ísť hneď domov, pretože až dnes som vedela, že celé mestečko Forks je ako hrejivá náruč.
„Až dnes,“ vyslovila som nahlas. Našťastie som sa na chodbe s nikým nestretla a nikto ma nemohol považovať za blázna.
Na vnímaní času budem musieť radikálne popracovať. Vtedy v minulosti, vtedy v budúcnosti, dnes, včera...
Najprv som chcela zájsť do La Push, kde som od svojej svadby nemohla ísť, ale nakoniec som zamierila do knižnice, kde by som si aj tak urobila preukaz, ale až za pár dní.
Sadla som si za počítač a do vyhľadávača zadala: „teórie času“.
Vyskočilo mi množstvo odkazov od konšpirátorov až po hypotézy uznávaných vedcov. Tie o cestovaní v čase cez červie diery som rovno preskočila a radšej sa zamerala na niečo iné.
Našla som niečo o Schrodingerovej mačke, čo bol vlastne myšlienkový experiment o zvierati v škatuli, do ktorej bola pridaná aj nádoba s jedom, ktorá sa samovoľne môže vypustiť, takže keď je škatuľa zavretá, mačka v nej môže byť mŕtva a zároveň živá... Našla som aj „efekt motýlích krídel“, čo bola ďalšia teória odvodená z predstavy, že ak je niečo tak malé ako je trepot motýlích krídel, môže v konečnom dôsledku vyvolať tornádo na druhej strane Zeme.
Ďalšími v tematike cestovania v čase boli časové paralely, stavy, keď reakcia zruší akciu ako napríklad paradox starého otca, multiverzum...
Hodiny a hodiny som sa tým hrabala, jednu teóriu striedali bizarnejšie až sa mi z toho zatočila hlava a ja som zostala s čelom na stole.
Kde to má všetko koniec? Som schopná to všetko prežiť odznova?
Aj keď sa mi podarí prežiť všetky nasledujúce roky rovnako ako predtým, nemohla som zaručiť, že zmena v najsilnejšom bode zvratu, keď si Irina všimla Renesmee, bude končiť našim víťazstvom?
Nadýchla som sa a zdvihla hlavu. Nedopatrením som klikla na klávesnicu. Pred očami mi svietil nápis: „prekognícia“, takzvané predtuchy. Ak som chcela odpovede na otázky, musela som vyhľadať Alice a dozvedieť sa viac o jej vízii.
S týmto nápadom som sa vrátila domov a bola rada, že Edward už opustil hranice štátu a bude trvať ďalší týždeň, kým sa vráti. Mohla som sa s Cullenovcami nezávisle porozprávať. Ako by mohol vyzerať náš rozhovor som si prehrávala až kým ma únava neukolísala k spánku. Prenasledovali ma v ňom nočné mory. Tá najhoršia o vlastnej smrti ma vo výkrikoch prebudila.
„ÁÁÁÁÁ!“ kričala som z plného hrdla, až to dokonca i mne samotnej trhalo uši.
„Bella, no tak, hej, Bella,“ upokojoval ma ktosi a pokúsil sa ma objať, ale ja som sa s ním bila, pretože som sa už nechcela vrátiť do tej všadeprítomnej a dusivej temnoty, čo ma strašila.
„Pustite ma, nie, ja nechcem!“ bránila som sa okolo seba ako nejaký blázon.
„No tak, dievčatko, no tak. To som ja, otec,“ začula som tu osobu povedať konečne, akoby som jeho hlas poznala.
S ľaknutím som sa od neho odtiahla, čo najviac to bolo možné. Skôr ako som po slepiačky nahmatala lampu na nočnom stolíku, uvedomila som si, že toto prebudenie som už zažila.
A ako som sa neskôr dozvedela, toto ráno som mala zažívať aj roky, kým nezmením budúcnosť, ktorá sa začína vždy prvým dňom.
Na začiatku bolo ťažké napísať túto kapitolu. Keďže táto poviedka začala ako dosť dramatický nápad, myslela som si, že musím pokračovať týmto smerom a to bolo pre mňa obtiažne. Ale najprv ma chloe naviedla na nápad, že si Bella musí zvykať na to, že je opäť človekom, čo som sa snažila zdôrazniť a potom si vzala k srdcu slová od Jessy, že by malo byť písanie v prvom rade o tom, že nás baví.
Verím teda, že ste si moju takmer parodickú kapitolu užili a nezabudnite na to, že sa aj vy môžete podieľať na tom ako bude táto poviedka pokračovať!
« Předchozí díl Následující díl »
Autor: Lorinne (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Čas letí včera - 2. kapitola :
Lorinne: ja ti mam takovy dojem ze jakmile tuhle vec s kockou nekdo jednou slysi, uz ji z hlavy nedostane :-)
Pozerala som, ale mačku v škatuli som poznala už predtým. Môj brat má rád pohlcuje zvláštnymi teóriami a štúdiami.
A tady nekdo sledoval Teorii velkeho tresku a taky mu v hlave uvizla ta zatracena kocka :-) ale jinak super tesim se co z toho vyleze dal :-)
Tak tohle jsem necekala fakt bomba
Tyna: Ďakujem, dúfam, že si poviedka bude páčiť, môžeš sa tešiť na budúcu, ktorá bude od zase iného autora.
LiviaCullen:
Áno, pochopila si to správne. Dostala sa do takej "časovej slučky". Nie je to nič nové už to v mnohých filmoch a knihách zobrazované bolo.
Bolo to asi lepšie riešenie ako prežiť všetky štyri knihy rovnako. Na konci to aj Bella spomína, ak urobí všetko inak, ako po prvý krát alebo urobí iné rozhodnutia, kto jej zaručí, že to na lúke dopadne inak? Okrem toho je teraz na stránke veľa podobných príbehov ako De ja vu alebo Nový život vo Forks. Keby mala byť ďalšia poviedka v podstate o tom istom, že Bella ODHÁŇA Edwarda, Edward Bellu, Edward NAHÁŇA Bellu/Bella Edwarda a podobne, tak už by to nebavilo ani mňa samotnú.
Áno, na moju obranu prežívať ten istý deň stále dookola tiež nie je výhra, ale môže to byť celkom kreatívne v tom zmysle, že sa Alice začne pomaly vďaka svojim víziám dostávať bližšie k Belle, až sa nakoniec môže vymaniť z toho, že o ničom nevie a budú na tento časový problém dve.
Nech hodí kamienok do kruhu ten, kto si ani raz nezabudol ráno umyť zuby a hlavne, keď zaspal a bol v strese. Dalo by sa to pojať aj tak, že Bella sa pocikala, lebo znova ovládať svoj močový mechúr bolo ako odznova naučiť sa chodiť na záchod, ale lepšie bolo toho čitateľov ušetriť.
Ja stále opakujem, kto chce môže sa k tejto poviedke pridať, o to tu predsa ide, aby bola plná rozmanitostí a takto si každý môže vyskúšať napísať jej prvý prvý prvý deň v škole a určiť tak jej ďalšie smerovanie. Len smelo do toho!
Wow, toto by som nečakala. Správne som pochopila koniec kapitoly, Bella bude prežívať prvý deň, stále dokola a dokola? To musí by neskutočne frustrujúce.
Ale je to pekné riešenie, takto bude musieť Bella spraviť inú voľbu ako spravila prvý krát alebo presný opak. Urobiť do bodky všetko tak ako bolo.
Veľmi sa mi páčilo Belliné zabudnutie ľudských procesov, len mi príde nereálne, že ak 18, skoro 19 rokov každé ráno vstaneš a umyješ si zuby, tak na to za pár mesiacov ako upír zabudneš. Alebo ísť na záchod. Len môj názor aj keď sa mi to v Bellinom podaní páčilo.
Jee to super povidka,uz se tesim na pokračování
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!