Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 2. kapitola

18.01.2012 (19:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3725×

2. kapitola

Rose sa u mňa zdržala až do večera. Pomohla mi trochu poupratovať a navariť. Spolu sme sa najedli a pozreli si v telke nejaký film. Bola som rada, že tu je, pretože som aspoň na chvíľu prišla na iné myšlienky a nemyslela stále na Edwarda. Taktiež ma nahovorila, aby som skočila ku kaderníkovi a ku kozmetičke. Vraj mi to spraví dobre. Po jej odchode som sa rozhodla pre horúci kúpeľ.

Začala som si napúšťať vodu do vane a pozrela sa na svoj odraz v zrkadle. Zdesila som sa. Žena, ktorá sa na mňa pozerala, som nemohla byť ja. Mala som fialové kruhy pod očami a zdalo sa mi, že pleť bledšiu než obvykle. Iskričky, ktoré som mávala v očiach, tiež zmizli. Stratil sa aj ten vždy šťastný výraz, ktorý mi zdobil tvár. Teraz sa na mňa pozerala veľmi zničená žena.

Stala sa zo mňa hotová troska. Mimochodom, Rosalie mala pravdu. Tá návšteva kaderníka by tiež nebola na škodu.

Vzdychla som si. Zhodila som zo seba župan a vošla do vane. Asi po pol hodine „pobytu“ som usúdila, že je najvyšší čas vyjsť von. Obliekla som si Edwardovo staré tričko, ktoré som teraz stále nosila na spanie.

Namierila som si to do postele, kde som po chvíli zaspala.

< < <

 Cŕn- Cŕn, začula som zvonenie svojho mobilu. Zastonala som a nahmatala ho z nočného stolíka. Priložila som si ho k uchu.

„Haló,“ ozvala som sa rozospatým hlasom.

„Ahoj, zlatko. Prepáč, zobudila som ťa?“ Rozoznala som hlas svojej mamy.

„Hej, ale to je jedno. Čo potrebuješ?“ spýtala som sa.

Počula som ako si mama do telefónu vzdychla. „Musím niečo potrebovať, keď zavolám svojej dcére? Možno som len chcela vedieť ako sa má.“

„Tvoja dcéra sa má výborne. Povedala by som, že sa nikdy nemala lepšie,“ povedala som sarkasticky. Na čo sa ma pýta ako sa mám, keď to vie veľmi dobre? Ako sa mám asi tak mať? Ako sa mávajú ženy po smrti svojho manžela? Rozhodne výborne. Určite si sedia v parku alebo polievajú kvetinky na balkóne a pritom si pískajú. Alebo chodia s kamarátkami po kaviarňach a preberajú najnovšie novinky zo života.

„Bella, prestaň. Všetci vieme, aké je to pre teba náročné,“ začala mama nahnevaným tónom, „no už to musí prestať. Už sú to dva mesiace, čo Edward zomrel. Doteraz sme ťa všetci ľutovali a radšej ti nič nehovorili, lebo sme ti to nechceli robiť ešte ťažšie. No už to stačí. Musíš sa cez to preniesť. To, že budeš stále fňukať, ti ho nevráti!“

Mamine slová mi spôsobili obrovskú bolesť. Oči sa mi zaplnili slzami. Vedela som však, že má pravdu. Vedela som, že jedného dňa príde ten čas, keď na neho budem musieť úplne zabudnúť. Áno, jedného dňa. Ale ešte nie. Ešte som na to nebola pripravená.

„Ja viem, mami, prepáč,“ zašepkala som trochu zahanbene a pritom si zotrela slzy z tváre. „Tak čo si chcela?“ Snažila som sa hovoriť už milým hlasom. A taktiež som chcela zmeniť tému. Viem, že som bola na ňu hnusná a mrzelo ma to. Ona predsa nemohla za to, čo sa stalo.

„No, chcela by som , aby  si k nám dnes prišla na večeru. S otcom by sme ťa už radi videli.“

Ach, tie mamine  večere. Nikdy som ich nemala príliš v láske. No na druhej strane by som ju aj ocka tiež rada videla.

„Dobre, zastavím sa,“ súhlasila som.

„To ma teší. Takže príď na pol šiestu.“

„Fajn, vidíme sa. Ahoj,“ rozlúčila som sa.

„Ahoj a tešíme sa na teba.“ Zložila telefón.

>>>

Presne o pol šiestej som stála pri dverách domu svojich rodičov a klopala na dvere. O pár sekúnd sa otvorili a stál v nich on... môj otec Charlie.

„Ahoj, oci,“ pozdravila som ho a usmiala sa.

„Vitaj, dcérka.“ Podišiel ku mne a objal ma. Potom mi rukou pokynul, aby som vstúpila.

Na chodbe som si zavesila kabát a pobrala sa za Charliem, ktorý už stihol zmiznúť do kuchyne.

„Ahoj, zlatíčko,“ povedala mama a začala miešať nejakú omáčku.

„Teda, mami, tu to teda výborne rozvoniava,“ pochválila som ju a ona sa usmiala.

„Ďakujem. Dúfam, že ti to aj bude chutiť, ale stavím sa, že áno, keďže pečené kura si mala vždy rada a na čokoládovom koláči sa nedá nič pokaziť,“ odvetila a začala jedlo naberať na tanier.

„Posaď sa,“ navrhol mi otec, ktorý si práve tiež sadal k stolu. Prikývla som a sadla si oproti nemu. Mama nám podala taniere a tiež sa posadila. Musela som uznať, že jedlo bolo chutné.

„Tak, čo si dnes robila?“ spýtal sa ma otec.

„Doobeda som bola doma. Musela som žehliť a trochu upratať. Potom som bola u kaderníčky.“

Charlie len prikývol a ďalej sa venoval jedlu. Už sa ma nič nepýtal. Jedli sme mlčky.

„Bella, chcela by som sa ti veľmi ospravedlniť za to, čo som ti ráno povedala do telefónu,“ začala mama po chvíli ticha. „Vieš, to s Edwardom. Mňa to strašne mrzí. Určite je to pre teba ťažké a...“

„Mami, to je v pohode,“ skočila som jej do reči. „Prosím, netráp sa. Ja viem, že to so mnou myslíš dobre.“ Dúfala som, že si to viac nebude vyčítať. Nechcela som, aby sa trápila aj ona. Kvôli mne nie. Stačí, že sa trápim ja.

„Vďaka, zlatíčko,“ povzdychla si a napichla zemiak na vidličku.

Prikývla som.

Po večeri sme sa už len rozprávali. Otec sa ma pýtal na prácu a na to, ako chcem teraz pokračovať ďalej. Moja odpoveď bola stručná. Neviem. Nevedela som, čo budem robiť. Nevedela som, čo bude ďalej a popravde, ešte sa mi nad tým rozmýšľať nechcelo. Otec len pokrútil hlavou a niečo začal mrmlať, no ja som sa šla posadiť na gauč a snažila nevšímať si ho.

Mama sa ohľadom môjho manžela nepýtala nič. Bola som jej za to vďačná.

O hodinu som usúdila, že je najvyšší čas ísť domov. Zdvihla som sa z gauča a rozlúčila sa s rodičmi.

„Dávaj si pozor,“ povedala mi vo dverách mama. Pretočila som oči.

„Dobre,“ odvetila som a usmiala sa na ňu. Ešte mi popriala dobrú noc a zatvorila dvere.

Rozhodla som sa, že ešte skočím na nákup. V mojej chladničke sa okrem toho masla skutočne nič nenachádzalo. Teda nachádzalo. Skysnuté mlieko. Ale to mi na prežitie veľmi nepomôže.

V obchode som kúpila len tie najnutnejšie veci a pobrala sa odtiaľ preč.

Domov som sa však neponáhľala. Ani som nemala dôvod. Veď kvôli komu? Nemám dieťa, ktoré by bolo treba uložiť do postele, nemám manžela, ktorému by som musela ohriať večeru a nemám dokonca ani len to zviera, ktoré by tiež bolo treba nakŕmiť. A ďalší dôvod bol ten, že som musela dávať fakt pozor na to, aby sa mi neroztrhla taška s nákupom. Už by mi ku šťastiu skutočne chýbalo len to, keby som mala zopakovať scénku z filmu Sám doma, keď sa Kevinovi rozkotúľal po chodníku celý nákup. A keby sa to stalo mne, fakt by som sa ničomu nečudovala. Toľko by som povedala k „šťastiu“ v mojom živote.

Chcela by som sa ospravedlniť za nudnejšiu kapitolu, no ešte stále sa len rozbiehame. Dúfam, že vás neodradila a budete pokračovať v čítaní. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 2. kapitola: