Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 16. kapitola

22.03.2012 (18:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 4493×

16. kapitola

„Ehm, my sa poznáme?“ pípla som a zapozerala sa na toho chlapa. Zasmial sa.

„Možno.“

„Hm?“ nechápala som. Bola som zmätená. Nevedela som, čo odo mňa môže chcieť. Vôbec som ho nepoznala, ale on mňa očividne áno, keď ma nazval menom.

„No, ja ťa poznám, ale ty mňa nie. Tak mi dovoľ, aby som sa predstavil.“ Podišiel ku mne a podal mi ruku. „Som Dylan Hope.“

„Bella Masenová,“ zamrmlala som. Jeho ruku som však neprijala. Toto som ešte nezažila. Aby som sa s niekým zoznamovala v supermarkete. Horšie bolo, že to bol upír, čo som zistila podľa zlatých očí. Boli presne takej farby, akú majú aj Cullenovci a Edward. Neviem, či by som nemala byť vystrašená.

„Ja viem,“ zasmial sa.

„Prepáčte, môžem sa spýtať, odkiaľ?“

„Zlato, to nie je dôležité,“ odvetil. Nabehli mi zimomriavky. Aké zlato? Srdce sa mi rozbúchalo. Nevedela som, čo môžem od Dylana očakávať.

„Potrebujete niečo?“ povedala som, už trochu, tvrdším hlasom.

„Vlastne áno. Ale teraz choď zaplatiť nákup a potom sa porozprávame.“

Zmohla som sa len na úbohé prikývnutie. Čo odo mňa môže chcieť? Smerovala som ku pokladni a Dylan šiel hneď za mnou. Nemal žiadny nákup. Predbehol ma a postavil sa pred dvere obchodu. Jeho široký úsmev bol neprehliadnuteľný.

Zaplatila som a nákup naložila do tašiek. Hneď bol pri mne a vytrhol mi tašku z ruky, aby som ju nemusela nosiť sama.

„Vďaka, ale to nebolo potrebné,“ povedala som.

„Žena by nemala nosiť ťažké veci.“

„Môžete mi už konečne povedať, o čo tu ide?“ spýtala som sa, keď sme kráčali po parkovisku.

„Bells, prosím ťa, tykaj mi. Vykanie nemám rád. A neboj sa, všetko sa dozvieš. Teraz ťa pozývam na kávu.“

„Neviem, či je to dobrý nápad,“ začala som sa vykrúcať. „A nebudem si tykať s niekým, koho vôbec nepoznám. A prosím vás, nevolajte ma Bells,“ zavrčala som. Dostala som strach. On sa so mnou rozprával, akoby ma poznal už dlhšiu dobu.

Zrazu sme zastavili pred nejakým autom. Bol to čierny Ford.

„Budem ťa volať Bells, pretože sa mi to páči,“ usmial sa. „Prosím, nastúp si,“ otvoril mi dvere spolujazdca. V duchu som sa zasmiala. Bože, to si skutočne myslí, že mám šesť rokov a nastúpim?

„Nie, dajte mi, prosím vás, môj nákup a ja už pôjdem,“ vychrlila som zo seba. Je mi jedno, že mi ešte nič nevysvetlil. Ja s týmto mužom nechcem mať nič spoločné.

„To teda nie!“ Nákup rýchlo položil do kufra a podišiel ku mne. Odrazu bol pri mne strašne blízko. Natlačil ma chrbtom k autu a sklonil sa nado mňa. „Ani nevieš, ako dlho som čakal na túto chvíľu,“ zašepkal mi do ucha.

Roztriasla som sa. „Ešte raz sa pýtam, čo odo mňa chcete?“ zašepkala som.

„Nemusíš mať strach. Neublížim ti. Teda, keď budeš dobrá. Ale čo sa týka tvojej otázky, chcem teba,“ odvetil a jeho studený dych ma pošteklil na krku. Už som vedela, o čo mu ide. Vedela som, že je to upír a pravdepodobne ma chce zabiť. Samozrejme, že aj keby som chcela – a ja som chcela – nemohla som sa mu ubrániť. Oči sa mi zaplnili slzami, a tak som pevne stisla viečka a čakala som, čo príde.

„Si taká krásna.“ Prekvapilo ma, keď mi priložil svoje chladné pery na hrdlo. Lenže on ma nechcel uhryznúť. On ma pobozkal.

„Dajte mi pokoj!“ skríkla som a začala som ho od seba odtláčať. Ten bozk bol ešte horší, akoby mi chcel z tela vysať poslednú kvapku krvi. Slzy sa mi liali z očí a bola som nesmierne vystrašená. Lenže nikto by mi v tejto chvíli nepomohol. Pretože tu nikto nebol.

„Pšt,“ chlácholil ma. Zápästia mi chytil do svojich rúk tak, že som sa mu nemohla vytrhnúť. „Ak nechceš, aby sa tvojej rodine alebo tvojmu milovanému Edwardovi niečo stalo, budeš ma poslúchať, rozumieš?“

Moja rodina! Edward! Panebože, do čoho som sa to zamotala? A odkiaľ ich pozná? So strachom som prikývla.

„Dobré dievča. Takže chcem, aby si sa na Edwarda vykašľala. Chcem, aby si sa s ním rozišla a povedala mu, že ho už nemiluješ. Že sa ti hnusí a že si sa zamilovala do niekoho iného. Že chceš, aby ti dal pokoj,“ povedal úplne pokojným hlasom. Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Čože? Ten chlap sa zbláznil.

„Nie, to nespravím.“

„No ako myslíš, ale v tom prípade ťa budem musieť potrestať,“ zašepkal.

„Fajn, len si poslúžte! Hlavne nechajte na pokoji Edwarda a moju rodinu.“ Nech ma radšej zabije, akoby som mala Edwardovi povedať, že ho už nemilujem a že sa s ním rozchádzam.

Pobavene pokrútil hlavou. „Poviem ti, že si statočná. Vzdala by si sa života kvôli upírovi.“ Zaškeril sa. „Už si určite prišla na to, že aj ja som upír. Ale nemysli si, že by to bolo také ľahké. Neublížil  by som len tebe, ale aj Edwardovi. Pravdepodobne by som ho zabil. Roztrhal by som ho na malé kúsočky. Čiže keď nespravíš to, čo ti vravím, zomrie aj tak. A to by si predsa nechcela, však?“ Prešiel mi palcom po pere.

„Prečo to robíte?“

„Lebo ťa milujem, Bella. A chcem, aby si bola so mnou a nie s tým šašom.“

„Ale veď ma vôbec nepoznáte. Ani ja vás,“ vzlykala som.

„Ja ťa poznám, láska. Už asi rok po tebe túžim. Kto si myslíš, že ti poslal tie ruže a včera ten kôš so sladkosťami?“

„To ste boli vy?“ vykríkla som. Prikývol, ale potom sa zamračil. „Celé to malo byť jednoduchšie. Ten debil mal skapať už vtedy pri tej autonehode. Keby tam nebol ten doktor, dávno by si naňho zabudla.“

„O čom to hovoríte?“

Sklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha: „Ja som chcel zabiť tvojho Edwarda. Chcel som, aby skapal a aby som mal k tebe voľnú cestu. Žiaľ, tak to nevyšlo, pretože sa vrátil. Lenže ja ťa budem mať aj tak. Či sa ti to páči, alebo nie. Vieš, nie som zvyknutý prehrávať.“ Arogantne sa zasmial a mne prišlo zle. Chcelo sa mi z neho vracať.

„Ale ja k tebe nič necítim! A čo si myslíš, že teraz spravím, keď si sa mi priznal, že si chcel zabiť môjho manžela? Ešteže sa ti to nepodarilo. A vieš čo? Ja sa ťa nebojím. Myslíš si, že keď si upír, tak sa tu z teba poseriem? No to si na veľkom omyle!“ rozkrikovala som sa. No, začala som mu už aj tykať. Štvalo ma, že som ho ani trochu nenasrala. Stále sa na mňa priblblo usmieval. 

„Neboj sa, bude ti so mnou tak dobre, že na toho chudáka časom zabudneš a budeš milovať len mňa. Postarám sa o teba.“

„A čo keď odmietnem?“

„Už som ti povedal, čo sa stane. Tvoja rodina to neprežije a o Edwarda by som sa tiež veľmi neobával. Ten pre mňa nebude predstavovať problém.“ Nad jeho slovami som si len odfrkla. Css, veď to môže povedať každý.

Zodvihol nad mojou reakciou obočie a povedal: „Fajn, dokážem ti to.“ Pootočil hlavu a zapozeral sa na auto stojace na druhom konci parkoviska. Chvíľu sa nič nedialo, ale odrazu to auto zachvátili plamene. Vykríkla som zdesením. „Už mi veríš, že zlikvidovať hocikoho, kto sa nám postaví do cesty, pre mňa nie je problém?“

Znova som sa rozvzlykala. „Prosím vás, nerobte to,“ prosila som ho.

„Prepáč, ale musím. Veľmi ťa ľúbim.“

„Ale ja teba nie. Ja milujem Edwarda.“

„To ma nezaujíma,“ odvrkol, ale konečne mi pustil zápästia. „Buď to pôjde po dobrom, alebo to pôjde po zlom. Vyber si. Ale aj tak nemáš veľmi na výber. A na tvojom mieste by som si vybral tú lepšiu alternatívu. Videla si, čo sa stalo s tým autom.“ Sklonil sa a perami mi jemne prešiel po brade až k spánku. Bolo to nepríjemné. Nevedela som, čo mám robiť. Jedno však bolo isté. Nemala som na výber. Mohla som rozhodnúť len o tom, či bude mojim najbližším ublížené, alebo nie.

„Dobre, spravím to, čo chceš,“ zašepkala som porazene.

***

Ležala som schúlená na posteli a vzlykala som do vankúša. Ten chrapúň Dylan ma mal úplne pod palcom. Nakázal mi, aby som sa s Edwardom „rozlúčila“ hneď, keď príde domov. To malo byť každú chvíľku. Povedal mi, že ak to nespravím ešte dnes, nebude čakať a ublíži mojim rodičom. A potom aj priateľom a nakoniec aj Edwardovi.

Ten nechutný košík so sladkosťami som vyšmarila do koša ešte ráno. Mala som chuť ho spáliť. Pomaly som vstala z postele a vyfúkala si nos. V kúpeľni som si opláchla tvár vlažnou vodou, aby som nebola pred Edom nápadná. Usúdila som, že musím robiť veci tak, akoby som ich robila aj za normálnych okolností. Zapla som telku, uvelebila som sa na gauči a čítala si časopis, ktorého obsah som absolútne nevnímala.

„Belli, som doma,“ začula som Edwardov hlas. Pocítila som hrču, ktorá mi narástla v hrdle a snažila sa ju prehltnúť. Už je to tu. Čas, kedy naposledy uvidím Edwarda. Lenže, keď som ho chcela ochrániť, musela som to spraviť.

„Ahoj,“ zašepkal, keď vošiel do obývačky.

„Ahoj.“

„Stalo sa niečo?“

Nie, vôbec nič. Len sa s tebou musím rozlúčiť a už nikdy vo svojom živote ťa neuvidím.

Zavrtela som hlavou. „Ako bolo na love?“ spýtala som sa. Chcela som oddialiť tú chvíľu, keď budem vidieť ako Edward odchádza preč z tohto bytu.

„V pohode. Inak, Alice vraví, že sa tento týždeň za tebou zastaví.“

Áno, zastaví, ale nie je isté, kde budem ja. Pravdepodobne nie v tomto byte a asi aj preč z tohto mesta. Nevedela som, aké má ten imbecil plány.

Prikývla som. Stratila som hlas a nechcela som riskovať, že sa tu pred ním rozplačem.

„Slniečko, čo sa deje? Vidím, že si smutná,“ zamrmlal Edward a prešiel ku mne. Objal ma a ja som skoro vyletela z kože. Nemohla som sa mu ubrániť. Vedela som, že keď nechcem, aby ma to bolelo ešte viac, mala by som sa od neho odtiahnuť, ale nebola som toho schopná. Miesto toho som si radšej poslednýkrát užívala naše spoločné chvíľky. Položila som si hlavu na jeho rameno a zhlboka sa nadýchla. Chcela som si jeho vôňu zapamätať navždy.

Začal ma hladiť po vlasoch. Pritisla som viečka k sebe a zahryzla si do jazyka, aby som stlmila vzlyk, ktorý sa mi predieral z hrdla.

„No tak, miláčik, neplač.“ Hojdal sa so mnou zo strany na stranu tak, ako sa to robí malým deťom, keď ich chcú rodičia upokojiť.

Bol taký starostlivý a milý. Ako som mu mala povedať niečo tak nechutné, ale hlavne nepravdivé? Vedela som však, že raz to muselo prísť. Rozhodla som sa, že nebudem zbytočne chodiť okolo horúcej kaše.

„Edward, musíme sa rozísť,“ šepla som tak potichu, že to bolo ledva počuť. Ale počul to. Prestal sa so mnou hojdať.

„Prečo? Spravil som niečo?“ spýtal sa. Zhlboka som sa nadýchla.

„Pretože ťa už nemilujem,“ odvetila som. Bola to tá najväčšia lož, akú som za celý svoj život vypustila z úst. Trhalo mi to srdce na tisícky malých kúskov.

Edward ma pustil a odtiahol sa odo mňa. „Čože?“

„Nemilujem ťa,“ zopakovala som a bojovala so slzami, ktoré mi chceli vytiecť z oka. Ešte nie. Na to ešte príde čas.

„Ale veď...“ nedokončil.

„Prepáč mi to. Myslela som si, že sa ťa naučím milovať aj ako upíra, ale nevyšlo to.“

Samé lži, lži a lži.

„Bella, toto mi nerob! Prosím ťa, povedz mi, že čo som spravil zle. Čím som ti ublížil? Ja sa polepším.“ Bolelo ma ho vidieť takéhoto smutného. A najhoršie na tom bolo, že som za to mohla ja.

„Edward, nemôžem za svoje city. Musíš to rešpektovať,“ šepkala som. Tak strašne som mu chcela povedať, že to nie je pravda. Že ho milujem ako nikoho na tomto svete. Že bol to najlepšie, čo ma kedy stretlo. Že bol tým najlepším manželom a milencom.

Malo to len jednu chybu - nemohla som.

„Fajn, nechcem ťa do ničoho nútiť. Keď to takto cítiš,“ povedal a hlas sa mu zlomil. „Hlavne buď šťastná,“ dodal. Videla som na ňom, že sa snaží byť silný. Šťastná už nikdy nebudem. Nie bez neho.

Vstal z pohovky a pozrel sa na mňa. „Ja ťa milujem, Bells. A navždy to tak zostane. Keď budeš hocičo potrebovať, vždy tu budem pre teba.“ Sklonil sa a pobozkal ma na temeno hlavy. Potom prešiel k dverám a ešte raz sa na mňa pozrel. Bol to taký zmučený pohľad, že som sa musela premáhať, aby som nevyskočila z gauča a nerozbehla sa mu do náruče. „Maj sa. Nikdy na teba nezabudnem,“ zašepkal a zabuchol za sebou dvere.

Ani ja na teba nikdy nezabudnem. Prepáč. Za všetko.

Naplno som sa rozvzlykala. Bolesť, ktorá mi trhala srdce bola neznesiteľná. Bolo to ešte horšie než vtedy, keď mi volali, aby mi oznámili, že môj manžel zomrel pri autonehode.

Stočila som sa do klbka.

Je zvláštne, ako sa človeku môže zmeniť život za pár minút. V jednu chvíľu je šťastný ako blcha a v tú druhú chvíľu príde niekto a všetko zničí.

Bola som šťastná, že som Edwarda opäť získala, ale teraz som oňho znova prišla. Už navždy. A tentoraz  som vedela, že sa to už nikdy nezmení.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 16. kapitola: