Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Budem ťa milovať naveky - 12. kapitola

08.03.2012 (21:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 3380×

EDIT: Článok neprešiel korekciou. 

12. kapitola

„Ach, Edward,“ vzlykla som a tvár si zaborila do jeho košele. Ihneď mi do nosa vrazila jeho vôňa. Bola to zmes tej, keď bol ešte človek so sladkou upírou vôňou. Keď sa obe spojili, vytvorili niečo úžasné.

„Pšt, prosím, neplač, anjelik,“ zašepkal mi Edward do ucha a začal ma hladiť po chrbte. To ma rozplakalo ešte viac. Koľkokrát za posledných päť mesiacov som si predstavovala ako sme s Edwardom znova spolu? Nespočetnekrát.

A teraz sa mi to splnilo. Obaja sme boli šťastní a môžem povedať, že aj zdraví. S uslzenými očami som sa mu pozrela do tváre. Pohľad mi opätoval a usmial sa na mňa. Potom si uvoľnil ruky, ktoré obopínali môj pás a jemne mi palcami zotrel z líc mokré cestičky.

„Chýbal si mi,“ zašepkala som chrapľavo.

„Aj ty mne. Ani si nevieš predstaviť ako,“ odvetil a jemne ma pobozkal na čelo. Jeho pery boli studené. Ale nebolo to nepríjemné. Zachvela som sa. Edward sa odo mňa rýchlo odtrhol. Vystrašene sa na mňa pozrel.

„Čo sa stalo? Ublížil som ti?“ Očami doslova skenoval moju tvár.

Zavrtela som hlavou. „Nie, nič také, len je to pre mňa celé trochu zvláštne,“ odvetila som.

„Ja viem, Belli, ale môžeš si byť istá, že ti nikdy v živote neublížim. Chápem, že od upíra to znie čudne, ale je to pravda. Nebol by som toho schopný.“

Jemne som prikývla a znova som podišla k nemu. Ani som sa nenazdala a znova som bola v jeho objatí.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do ucha.

„Aj ja teba,“ odvetila som s úsmevom.

„Ehm, ehm,“ odkašľala si Alice. Úplne som zabudla, že tu je . S červenými lícami som sa k nej otočila. „Vidíš Bella? A ty si mi neverila,“ sťažovala sa.

„Prepáč.“

Zasmiala sa. „To nič.“

„Je úplne pochopiteľné, že si jej neverila Belli,“ ozval sa Edward. „Popravde ani ja by som neveril niekomu, kto by mi povedal, že moja manželka je upír.“

„Lenže mňa to mohlo napadnúť Edward,“ povedala som naliehavo. Chcelo sa mi plakať. Prečo? Pretože keby som nebola taká tvrdohlavá, už dávno by som mohla byť s Edwardom. Takto som len zbytočne prišla o čas s ním.

„Nie, to by nikoho nenapadlo, láska. Najhlavnejšie je, že si teraz tu. Na ničom inom nezáleží.“

„Edward, dovoľujem si nesúhlasiť,“ začala Alice, ale Edward jej skočil do reči.

„No tak, Alice, nekaz mi túto chvíľku.“

„Fajn, ale Bella by mala vedieť, čo si robil, keď si sa dozvedel, že ťa v podstate už nikdy nechce vidieť.“

Stuhla som. Ako som mohla byť taká sprostá? Ako som mohla povedať takú hlúposť? Lenže vtedy som si ani neuvedomovala, že keď som povedala, že Alice nechcem nikdy vidieť, tak to vlastne znamenalo, že nechcem vidieť ani Edwarda.

„Edward, prepáč, ja som si ani neuvedomovala, čo hovorím,“ ospravedlňovala som sa mu.

„To je v poriadku,“ odvetil. Lenže tón jeho hlasu bol smutný a to sa mi nepáčilo.

„Nie, nie je. Edward, musíš jej to povedať. Musí vedieť, čo pre teba znamená,“ povedala Alice a prekrížila si ruky na prsiach. Už som len čakala, kedy začne dupkať nohou.

„Nie, nechcem jej to povedať. Nechcem, aby bola ešte viac vystrašená.“

„Fajn, tak jej to poviem ja.“

„Alice, nie. Zakazujem ti to.“

„Dosť, nehádajte sa! Chcem to vedieť,“ ozvala som sa. Edward si povzdychol a Alice sa naňho zazubila. Keď sa však pozrela na mňa, už na tvári nemala úsmev.

„Vieš Bella, myslím si, že máš právo to vedieť. Edward sa chcel zabiť.“

„Čo?“ skríkla som a so strachom som sa pozrela dotyčnému do tváre.

„Myslel som si, že ma už nechceš. A ja bez teba nedokážem žiť,“ zašepkal a odvrátil odo mňa pohľad.

Náhle som pocítila nával hnevu. „Edward, ty si sa zbláznil?“ vyhŕkla som. „Ja ani neviem, čo ti mám na to povedať.“ Chytila som jeho tvár do svojich dlaní a donútila ho, aby sa pozeral priamo na mňa.

„Belli, ja som si myslel, že keď ma už nechceš vidieť, tak to znamená, že už ku mne nič necítiš. Že to, čím som sa stal zmenilo tvoje city ku mne. Vlastne by som sa ani ničomu nečudoval,“ zamrmlal.

„Edward,“ zaúpela som. „Ako si môžeš myslieť niečo také?“

„Pretože už nie som človek a tebe by to mohlo vadiť.“

„Nebuď hlúpy. Viem, že to možno bude znieť čudne, ale nevadí mi to. Viem, že bez teba nemôžem žiť. Tých päť mesiacov bez teba bolo pre mňa tých najťažších v celom mojom živote. A viem, že by sa to už nikdy nezmenilo. Ja jednoducho nemôžem a nechcem byť viac bez teba.“

„Skutočne?“ spýtal sa nevinne.

Musela som sa zasmiať na jeho výraze. Presne tento istý, smutný pohľad vedel nahodiť aj ako človek. Ako vidím, niektoré veci sa nemenia.

„Skutočne,“ povedala som rozhodne.

Zdvihol ma a vo vzduchu sa so mnou zatočil. Radostne som vypískla.

„Vráť sa so mnou domov,“ zašepkala som mu do ucha o dvadsať minút neskôr, keď sme sa rozvaľovali na pohovke v jeho izbe. Edward mi poukazoval celý dom a musela som uznať, že bol nádherne zariadený. Všetko tu dokonale ladilo.

Užívala som si svoj čas s ním. Boli sme tu len my dvaja. Alice odišla s Jasperom na lov, Carlisle mal službu v nemocnici a Esme šla na týždeň do Denali. Vraj tam žijú nejakí jej známi, tak ich šla poctiť svojou návštevou.

„Rád by som, ale nemôžem. Celý náš byt mi veľmi chýba, lenže nemôžem riskovať, že ma niekto uvidí.“

„Prečo?“

Edward sa zasmial. „Láska, veď to je jasné. Všetci si myslia, že som mŕtvy a tak to musí zostať. Nikto nemôže vedieť o existencii upírov.“

Zamračila som sa. Áno, vedela som, že o tom nemôže nikto vedieť, ale chcela som ho mať doma. Chcela som, aby bolo všetko také ako predtým. Edward si zmenu môjho výrazu všimol.

„Nebuď smutná. Budeme spolu aj tak.“

„Sľubuješ?“

„Ja ti to nesľubujem, ja ti prisahám.“ Pozrel sa mi do očí.

„Dobre,“ vydýchla som, dokonale omámená jeho prenikavým pohľadom.

„Inak ako sa ti páčilo v Miami?“ spýtal sa laškovne po chvíli.

„Bolo tam fajn. Počasie bolo krásne, skoro stále svietilo slnko, more bolo teplé,“ začala som trepať, pokiaľ ma nezastavil Edwardov pobavený pohľad.

„Počkať,“ zašepkala som. „Nechceš mi povedať, že tie letenky si poslal ty, však nie?“

Edward to už nevydržal a vybuchol od smiechu. „Ale áno, jasné, že som ich poslal ja. Popravde som si myslel, že si na to prišla ešte vtedy, keď ti Alice všetko povedala.“

„Páni. No, mohlo ma to napadnúť, lenže som na to úplne zabudla. Myslím, že som mala na starosti väčšie veci ako je vyriešiť záhadu darovaných leteniek,“ zamrmlala som. Nepáčilo sa mi, že sa na mne smeje. A on vie, že to neznášam. Presadla som si od neho – aj keď to bolo veľmi ťažké – na druhý koniec pohovky.

„Ale no tak, Bells,“ začal sa mi hneď prihovárať. „Poď ku mne.“

„Nie,“ odvrkla som a zapozerala sa von z okna. Teda, tie stromy sú vážne vysoké. A ktovie aké zvieratá žijú v tomto lese, premýšľala som.

„Prosím,“ zaúpel Edward a všimla som si, že sa ku mne „nenápadne“ priblížil.

„Nemám rada, keď sa na mne smeješ.“

„Už nebudem. Prisahám,“ odvetil a pohladil ma po líci. Usmiala som sa. On vedel ako na mňa. Vedel, že neviem odolať jeho prosíkajúcemu hlasu. Veľakrát sa správal ako dieťa. Ale musím sa priznať, že som to na ňom mala rada.

Prisunula som sa bližšie k nemu a on to hneď využil. Chytil ma okolo pása a pritiahol si ma ešte bližšie. No, hnevajte sa naňho, keď je takýto. To sa nedá.

„Povedz, že sa už nehneváš,“ povedal smutným hlasom a ohrnul spodnú peru tak, ako to robievajú malé deti.  Zasmiala som sa.

„Nie, nehnevám.“ Oprela som si hlavu o jeho hruď. Spokojne som zavrnela, keď mi zaplietol prsty do vlasov. Potom sa sklonil a pobozkal ma na temeno hlavy.

„A čo sa týka toho Miami, som rád, že sa ti tam páčilo. Vedel som, že by si tam chcela ísť, tak ma napadlo, že ti pošlem letenky. Zlatíčko, viem, že si to mala ťažké.“

„Ty si to mal ťažšie,“ nesúhlasila som. Edward sa pousmial.

„Kvôli tebe to všetko stálo za to.“

Zdvihla som hlavu, aby som mu mohla pozrieť do tváre.

„Ďakujem. Za všetko,“ povedala som a myslela to úprimne.

„Nemáš začo,“ odvetil a jemne  pritlačil svoje pery na tie moje.

Mám na vás otázku. Chcete, aby sa poviedka už pomaly skončila, alebo by ste mali záujem o dlhšie pokračovanie? Pretože mám premyslené ako by to pokračovalo, len neviem, či by ste ešte mali o túto poviedku záujem. Keby ste však chceli koniec, tak v tom prípade nás čakajú už len jedna, dve kapitoly. Takže by som rada poprosila o váš názor. Ďakujem. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Budem ťa milovať naveky - 12. kapitola: