Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bozk vraha 6. kapitola - Deň po tom

09.10.2011 (08:45) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1460×

6. kapitola - Deň po tom

Zvuk policajnej húkačky ma prebral zo zamyslenia, začala som si odhalené kusy tela zakrývať zničeným tričkom s kabelkou a krčila sa v kúte od zimy. Mladý muž pribehol ku mne, dačo sa ma pýtal, potom mi prehodili deku cez plecia a nastúpila som do policajného auta. Nevnímala som ho. Nič, čo mi vravel... Všetky zvuky mi splývali do hlasného tlkotu môjho srdca. Pociťovala som, že ma niekto sleduje... Victoria...

„Už sme volali náčelníkovi Swanovi, príde po vás, slečna!“ Táto veta sa mi vryla do pamäte.

„Ako viete, kto je môj otec?“ spýtala som sa nechápavo, priam hlúpo. Konečne som začínala myslieť racionálne.

„Konečne počujem váš hlas! Slečna, predstavili ste sa nám do telefónu. A keďže váš otec pracuje na polícii v susednom meste, bolo to naozaj jednoduché,“ skonštatoval, jemne pohodil rukami a na tvári mu pohrával jemný úsmev v zrkadielku auta.

Aj ja som sa snažila o úsmev, no pery sa mi skrivili do akéhosi úškrnu. Mohlo ma to napadnúť...

„Už sme tu!“ povedal odrazu, vystúpil, otvoril mi dvere i pomohol mi z auta. Džentlmen...

Policajná stanica Port Angeles bola väčšia, než tá, v ktorej pracoval Charlie. Ale kachličky sú navlas rovnaké, malé a zažltnuté, dokonca aj rovnako popraskané. Steny mali olivovo zelenú farbu, stoly boli zhotovené z nového tmavého dreva, no skrinky boli ešte horšie než tie, čo máme v škole.

„Nech sa páči, posaďte sa!“ riekol milo i ukázal na pár stoličiek. Ostýchavo som sa posadila, deku si viac stiahla k sebe a otriasla sa.

„Takže,“ povzdychol si, „začneme spisovať zápisnicu. Vaše meno?“

„Isabella Swanová,“ odpovedala som automaticky.

„Máte pri sebe aj nejaké doklady?“ Svoju hlavu neodtŕhal od hárku papiera.

„Mám.“ Začala som sa prehrabávať v taške roztrasenými rukami. Zrazu ma niečo ostré bodlo do prsta. Inštinktívne som vytiahla ruku, na ktorej sa leskla kvapka krvi. Poškriabala som sa o kameň... Z minulej noci...

Myšlienkami zaletela na neskrotné zviera. Jej divé oči, zlatohnedé oči ako mal on...

Kabelka dopadla na zem a ja som sykla bolesťou. Policajt pozdvihol svoj zrak na mňa. Vôňa hrdze a soli mi udrela do nosa... Na pár chvíľ sa mi zatočila hlava...

„Je všetko v poriadku?“ opýtal sa ma. Čiastočne som sa spamätala, pokrútila hlavou, vytiahla opatrne peňaženku a zranený prst som si vložila do úst, aby som zastavila krvácanie. Taká malá ranka a stále to tečie... Krv mi podráždila chuťové bunky a mňa naplo, ale snažila som sa tento pocit potlačiť.

„Nemáte náplasť?“ nemiestne som vychrlila otázku. Muž siahol do šuplíka i vytiahol škatuľku náplastí.

„Vďaka,“ šepla som. Prst som si ošetrila, a tým sa nepríjemné pocity zmiernili.

„Výborne,“ hlesol muž, „môžete mi opísať, čo sa vám stalo?“

„Ja...“ zasekla som sa.

„Alebo, takto, nechcete podstúpiť lekársku prehliadku?“

„Nie, ono... nič sa nestalo, oni chceli, ale... Nič sa nestalo.“

Spomienky... Zaútočili na ňu zo všetkých stranách. Po lícach jej začali stekať horké slzy. Nedokázala sa hrať na tú silnú, na tú statočnú... Nezvládla to...

„Môžete pokojne navštíviť aj nášho psychológa, slečna,“ navrhol mi. „Alebo počkáte na otca?“

Neodpovedala...

„Bella, dcérka! Si v poriadku? Čo sa ti stalo?“ Ocko ma pevne objal. Neodpovedala som mu, len som mu plakala do košele. Chcela som sa niekam skryť.

„Chcem ísť domov,“ šepla som spomedzi vzlyky.

„O chvíľu, zlatko, o chvíľu. Len musíš povedať, tuto majorovi, kto ti ublížil, dobre?“ Odtiahol sa odo mňa a priamo mi hľadel do očí. Sklonila som hlavu.

„Nikto, len chceli, no potom ma tam nechali, k ničomu nedošlo...“ zachrapčala som.

Ocko chlácholivo položil svoje ruky na moje ramená a rozprával sa s majorom. Niečo o tej prehliadke, či čo to... Nakoniec ma na ňu donútili...

Doktorka bola veľmi jemná, príjemná a hlavne ma upokojila svojimi práškami. Cítila som sa uvoľnenejšie.

„Utrpela silný šok, pán Swan, ale k ničomu inému nedošlo, môžete byť pokojný,“ počula som lekárkin hlas za skleneným oblokom, kde som odpočívala.

„Pokojný?!“ zareval nepríjemne otec. „Ako môžem byť pokojný? Moja dcéra má teraz náročné obdobie, pretože ju nedávno opustil priateľ a teraz sa jej stane niečo takéto! Ospravedlňte moju reakciu, ale...“

Viac som už nepočula. Moje viečka boli ťažké a spánok sa začal vkrádať do môjho vedomia...

Stála na skale i pozerala do priepasti. Otočila sa a jej pohľad sa stretol s červenými očami.

„Si pripravená na posledný bozk vraha?“

Smiech... Začala sa smiať svojím sladkým hláskom... Cúvla od strachu, až do priepasti... Padala, až ju zachránila mužská náruč.

„Všetko je v poriadku, zlatko!“ riekol zamatový hlas, dívala som do jantárových očí, no potom sa tieto oči zmenili na orieškovo hnedé, mramorovú pokožku nahradili vrásky a fúzy.

„Už si v bezpečí, dcérka. Všetko bude dobré...“

Na pár minút som otvorila oči, ocko ma niesol do domu, do mojej postele. Nestihla som mu ani poďakovať...

„Neklam jej, Charlie! Nič nebude dobré, pokiaľ nemá mňa! Sám to dobre vieš...“ Jeho tvár sa leskla miliónmi diamantov.

„Ale, pokojne jej klam, ja si teraz vyberiem svoju pomstu!“ zakričala Victoria, vrhla sa Edwardovi po krku a jedným pohybom mu odtrhla hlavu od tela.

„Nie!“ zarevala som na plné hrdlo. Charlie bol okamžite pri mne a hladkal ma po vlasoch.

„Bells, ššt, to bol len sen! Som pri tebe, dcérka, nemusíš sa báť!“ upokojoval ma. Tuho som ho držala okolo pása.

„Ocko!“

„Ššt! Všetko bude dobré... Už ti nikto neublíži. Sľubujem!“

Sľuby... Ani len netuší, čo si osud prichystal pre jeho dcéru... Čo spôsobila nešťastná láska a ďalší sled udalostí... Nemôže nič sľubovať... Je to zbytočné...

Sobota... Zvuk kvapiek sa odrážal od našej strechy... Pomaly som otvorila oči. Hodiny na mojom nočnom stolíku ukazovali tri popoludní. Tackavo som dokráčala do sprchy, kde som nechala na seba padať prúd horúcej vody v nádeji, že zo mňa zmyje všetky nečisté pocity. Nepomáhalo to. Spomienky na mňa útočili ako nejaké bodavé osy. Všetky...

Siahla som po župan. Nasadila pohodlné papuče a rozhodla, že pôjdem dolu. Charlie sa motal v kuchyni, pri sporáku.

„Ahoj, Bells, dúfam, že máš chuť na špagety!“ povedal, keď začul moje váhavé kroky.

„Ďakujem, budú fajn,“ hlesla som trochu otrasene. Posadila som sa za stôl, kde ležal časopis. Začala som si ho prezerať... Upútal ma titulok: „Blondíny valcujú svet!“

Zatiaľ, čo som prečítala článok o tom, ako sa dievčaťu začalo dariť, keď si prefarbila vlasy na blond, Charliemu vykypela voda a bol špinavý celý sporák. Chcela som mu pomôcť, ale prísne sa na mňa pozrel, tak som sa radšej posadila.

Špagety boli trochu prevarené, ale dali sa zjesť. Mohla by som to pokladať za ockov kuchársky úspech.

„Bella, mali by sme si vážne pohovoriť,“ začal opatrne.

„O čom?“ Tvárila som sa, že o ničom neviem.

„O včerajšku, nechcem ťa do ničoho nútiť, ale major Strban čaká, že sa v pondelok budeme hlásiť opäť v Port Angeles, aby sme dokončili zápisnicu.“

„Dobre,“ odpovedala som so špagetami v ústach, aby si otec nevšimol, že sa mi ešte stále trasie hlas.

„Volala Jessika aj Angela. Povedal som im, že nech ti už viac nevolajú a dajú ti pokoj.“

„Čože?“ Vypľula som zopár cestovín, keď som sa dozvedela, že otec odpísal moje jediné kamarátky. „Prečo? To nebola ich chyba! Otec! A teraz nemám žiadne priateľky!“

„Neželám si, aby si sa s nimi priatelila. A vôbec, čo sú to za kamarátky, keď ťa nechajú s cudzími chlapmi osamote?“ Rozčuľoval sa.

„Angele bolo zle,“ snažila som sa obhájiť kamarátky, no nevedela som, čo mám ďalej povedať. Charlie ma pozoroval so zdvihnutým obočím. Zavládlo ticho...

Posadila som sa pred televízor a Charlie do svojho obľúbeného kresla. Bezducho som zazerala na svietiacu kontrolku televízora.

„Minulú noc došlo k prepadu v Port Angeles. Tri mladé dievčatá si vyrazili z kopýtka, ale jedna z nich zostala sama s neznámymi mužmi, jedná sa o dcéru policajného náčelníka Charlieho Swana, Isabellu Swanovú, ktorá údajne nebola znásilnená, no ako premohla partiu mužov nie je známe,“ redaktorkin hlas upútal moju pozornosť a mne spadla sánka, to vraví o mne?
„Náčelník Swan, náčelník Swan, čo nám môžete povedať k prípadu znásilnenia vašej dcéry?“ Zobrazil sa krátky skeč, ako ma otec drží na rukách a odvádza k autu, obklopený partiou novinárov.
„Moja dcéra nebola znásilnená! Viac nemám, čo povedať!“ nepríjemne zavrčal Charlie do kamery. Vôbec nič z tohto som si nepamätala. Ďalej ukázali Jessiku pri dome so slovami:
„Neviem, čo sa potom dialo s Bellou, Angele bolo zle, tak sme museli ísť preč, ale zdalo sa, že Bella s tými mužmi šla dobrovoľne. No... Ja neviem.“
Tupo som zízala na svoju priateľku.

V tom momente otec vypol televíziu.

„Vidíš, práve pre toto nechcem, aby si sa s nimi kamarátila. Viem, že by si nikdy nevystavila seba takémuto nebezpečenstvu! A pozri, čo na teba hovorila!“ Ocko nahnevane rozhadzoval rukami, podišiel ku mne a položil mi ruky na ramená.

„Mali by sme sa vážne porozprávať o tom všetkom, Bella. Aj o tom, čo budeme robiť ďalej, lebo takto žiť už nemôžeme,“ jeho hlas znel vážne a ja som začala premýšľať, že mu poviem celú pravdu o upíroch, o pume a o ňom...

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bozk vraha 6. kapitola - Deň po tom: